Kapitola:
Pridaná: 10.12.2011, 20:29:54
Čítaná: 3222×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Isabelle
Stručný dej: Harry Potter nie je jediným, kto prežil Avadu Kedavru. Je tu ešte Voldemortova dcéra, ktorá je zhodou okolností neterou Siriusa Blacka. Ak chcete vedieť čo ju v živote čaká tak čítajte ďalej.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2

Chcem len napísať, že je to moja prvá ff a píšem už druhú časť tejto ff. A skromne si myslím, že je o trošku lepšia.

Ale viem, že HPaNH by ste asi nepochopili, keby ste nečítali túto ff a ja chcem aby ste moju druhú časť prečítali. Preto prežite nudné a nepochopitelné kapitoly.

----

„Už sme tu," zakričala pani Weaslyová na celý dom. Isabella vyskočila od klavíru v obývačke a išla ich privítať. Nikdy deťom nepovedala, kto je. Vyhýbala sa tej otázke. A vždy, keď prišli deti, vlasy si stiahla do drdolu a zmenila im kúzlom farbu. Vždy nosila okuliare, ktoré mali obyčajné sklo. Objala pána a pani Weaslyových, potom Freda a Geogra, ktorých si ani raz nepomýlila, čo každého zmiatlo. Potom Rona a Ginny.

"Povieš nám, kto si?" ako vždy sa spýtal Ron. Zasmiala sa. Všetci prišli do obývačky. Za pár minút malo začať v tejto izbe stretnutie, no aj tak si tam posadali.

"Čoskoro to zistíte," uškŕňala sa a sadla si za klavír. Nevšímala si, ako pani Weaslyová odháňa deti a ako sa dvere zavreli. Jej dlhé prsty sa dotkli kláves. Začala hrať svoju obľúbenú- sonáta mesačného svitu. Milovala ju. Zavrela oči. Vždy jej to pripomenulo deň, kedy sa Voldemort vrátil. Celú noc v horúčkach preplakala, prekričala a pretrpela. Cítila to, cítila to v morkách kostí. Ale čo ju prekvapilo na tom dni najviac, že Severus, namiesto toho, aby bol pri tom, pri Voldemortovi, bol pri nej a podával jej elixíry. Po tvári jej stieklo pár sĺz. Kúzlo na vlasy pominulo. Zase boli čierne ako jej oči. Vždy keď bola smutná, stalo sa to. Jej kúzlo zmizlo. Preto túto pieseň nehrala pri deťoch. Neuvedomila si čas, vnímala iba melódiu, ktorá sa ozývala z klavíra. Milovala Beethovena a jeho skladby. Cítila, ako jej slzy stekajú po tvári a dopadajú na klávesy, po ktorých hrala. Vedela, že ako vždy deti počúvajú vďaka predlžovaciemu uchu, čo sa tu deje. Ale neuškrnula sa. Bola príliš melancholická v tejto sekunde. Pomaly sa blížil koniec tejto melódie. Nízke tóny striedali vysoké. Beethovena milovala viac ako Mozarta alebo Vivaldiho. Bol to božský skladateľ. Jemne sa dotýkala posledných kláves. Stlačila posledné a jej telo ochablo. Ruky spadli pozdĺž tela a prudko otvorila oči. Obývačka bola plná členov Fénixovho rádu. Jemne sčervenala a rýchlo si zotrela slzy. Kúzlo jej vlasy zase nafarbilo na blond.

"Prepáčte, neuvedomila som si, koľko je hodín," zamrmlala a vstala.

"To nič Isabella, vieš, že milujem tvoju hru na klavíri," usmial sa na ňu Dumbledor.

"Ďakujem," sadla si k Severusovi, kde je jediné voľné miesto.

Keď porada skončila, vstala a prešla zase ku klavíri. Mala chuť na niečo romantickejšie a rýchlejšie. Zase sa jej prsty dotkli kláves. Väčšina z nich odišla, až na Severusa, Dumbledora, pána a pani Weaslyovích a Siriusa. Zavrela oči. Sedeli tam a počúvali jej hru na klavíri. Vybrala si od Beethovena pre Elišku. Bola to oveľa kratšia skladba ako hrala predtým. Ani si neuvedomila a prstami sa dotkla konečnej klávesy. Otvorila oči a jej pohľad sa stretol so Severusovým.

"Môžete tu pustiť deti," povedala Isabella. Pani Weaslyová otvorila dvere a hneď sa tam zbehli. Nevšímali si Snape a ani Dumbledora. Obkľúčili jej klavír.

"Aj my chceme niečo počuť," povedal Ron. Isabella sa len pousmiala a povzdychla si.

"Dobre, teraz niečo odo mňa," zasmiala sa a jej prsty sa jemne dotkli kláves. Prvé tóny sa po izbe rýchlo rozliehali (http://www.youtube.com/watch?v=axSFZjK1x_Y&feature=related). Vie, že pri tejto pesničke sa nič nestane. Milovala ju, lebo bola jej a bola krajšia ako sonáta mesačného svitu. Bola krásna. A text, ktorý mala k tomu ešte krajší. No nechcela teraz spievať. Nie, teraz nie. Až keď bude sama.

"Máš k tomu text?" spýta sa Ginny. Prestane hrať a pozrie sa na ňu. Prikývne.

"Nechceš nám ho zaspievať?" začnú naliehať deti.

"Dobre," povzdychne si a prsty zase položí na klávesy.

"Nerada ale spievam," zašepká.

"My sa nebudeme smiať," povedia dvojičky. Zasmeje sa a pokrúti hlavou. Zase začne hrať, ale pri tom aj spievať (http://www.youtube.com/watch?v=4J2lVnT65pw&feature=related). V izbe je ticho. Ešte nikdy pred niekým nespievala. Pri prvých slovách jej začali tiecť slzy. Trhane sa nadýchne. Jej myseľ víri spomienkami. Oči má zavreté, spod viečok tečú slané slzy. V miestnosti je ticho. Cítila svoje srdce ako prudko bije, svoj trhaný dych a zvýšený tep. Pomaly dospievala. Otvorila oči. Všetci boli ticho. Prudko vstala. Stolička na ktorej sedela sa prevrhla. Rukami si utrela tvár a vybehla z miestnosti.

*****

Od tej doby nevyšla z izby. Nestretla sa s Harrym a už viac na klavír nehrala.

Prázdniny prebehli rýchlejšie ako normálne.

"Musím tam ísť vlakom," uškrnula sa. Nebola to otázka. Sirius prikývol. Isabella si len povzdychla. Objala Siriusa s tým, že cez Vianoce príde. Nechala mu mačku, aby mal spoločnosť. Len sa uškrnul, ale poďakoval. Pobozkala ho na líce a odišla z domu. Pešo kráčala až na stanicu. Za sebou tiahla obrovský kufor, na sebe mala čierne upnuté rifle a biele tričko, ktoré bolo skoro priesvitné. Na nohách tenisky. Na kufri mala položenú klietku. V nej bola čierna sova.

Volala sa Erus. Pokračovanie mena Sev, ktoré schytala jej mačka. Keďže bolo úmorné leto, dlhé čierne vlasy mala zapnuté v drdole, ktorý mala vzadu na hlave. Na nose mala slnečné okuliare. Keď prišla na stanicu, okolo idúcich sa spýtala, kde je nástupisko deväť a desať. Ochotný ľudia jej to ukázali. Aj keď ich prekvapené pohľady ju spaľovali, keď videli jej sovu, netrápilo ju to. Hneď keď videla stenu, kde boli tieto čísla napísane, išla oproti nej. Keď ňou prechádzala, zavrela oči. Prešla cez ňu a pokračovala do vlaku. Hneď ako si našla voľné kupé, odložila si kufor a Erusa pustila von oknom, nech sa preletí a počká na Rokforte. Hneď si sadla k oknu a oprela si oňho hlavu. Okuliare si zložila a položila na malý stôl, ktorý trčal zo steny. Urobila si pohodlie a pomaly zatvárala oči.

"Ron, Hermiona, poďte tu, tu je ešte voľné," počula, ako niekto hovorí.

"Ale niekto tu je," namietlo dievča. Asi Hermiona Grangerová.

"Ale spí. Nebude jej vadiť, že sme si tu sadli," namietol chlapec. Mal iný hlas ako chlapec pred tým, takže to bol Ron Weasly. Posledný musel byť Harry Potter.

"Ale ja si k nej nesadnem," namietal Ron a Hermiona. Počula povzdych a pocítila, ako sa sedačka nadvihla. Pomaly začala otvárať oči. Hneď oproti nej sedelo dievča, mala kučeravé hnedé vlasy. Pri nej sedel chlapec, s hrdzavými vlasmi a pehami. Keď obrátila hlavu, pri nej sedel chlapec, s čiernymi vlasmi a zelenými očami. Mal okrúhle okuliare. Všetky pohľady boli venované jej.

"Prepáč, ak sme ťa zobudili. Som Hermiona Grangerová," predstavilo sa dievča, ktoré sedelo hneď oproti nej.

"To nič," mávla nad tým rukou.

"Som Ron Weasly," predstavil sa pehavý chlapec.

"Harry Potter," predstavil sa aj ten, čo pri nej sedel. Harryho prekvapilo, keď jej pohľad hneď nezablúdil k jazve. No bolo to po prvý krát, čo on pozeral. Pozeral sa na jej ľavú stranu tváre. Tenučká, dlhá jazva sa jej tiahla od spánku po sánku. Každý sa na tu jazvu pozeral.

"Ty si nová?" spýtal sa hneď Harry. Prikývla.

"A do ktorej fakulty ideš? My sme z Chrabromilu," usmial sa Ron. Uškrnula sa.

"Slizolin," povedala nahlas. Zmrzli.

"Neprídeš mi taká slizká," uškrnul sa Ron. No z jeho priateľského výrazu nič neostalo.

"Nevšímaj si ho. Prečo ťa tam zaradil Dumbledor?" spýtala sa hneď Hermiona.

"Môj otec tam chodil," pokrčila ramenami.

"Nechcela som tam ísť, no už je neskoro," povzdychla si.

"A ako sa voláš ty?" spýtal sa milo Harry. Naozaj ho to zaujímalo. Isabella zmrzla. Chytila sa sedadla a stískala ho. Cez zavreté pery vydýchla: "Isabella Riddle,"

[ » na začiatok « ]