Kapitola:
Pridaná: 31.10.2011, 22:37:00
Čítaná: 2845×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Denisa Bôčiková, Daniel Sollucsyi
Stručný dej: Denisa práve zmaturovala, ale svoje štúdium odkladá a odchádza do New Yorku, aby sa zdokonaľovala v angličtine. Jej lietadlo sa však pokazí a zrúti sa do mora. Keď sa Denisa preberie, ocitne sa na opustenom ostrove... Ale nie tak celkom. Objaví sa tam aj človek, na ktorého chcela zabudnúť - Daniel Sollucsyi. Ako sa tam dostal? A prečo ho musela stretnúť práve teraz, keď sa jej podarilo ako tak zabudnúť? Prežijú? Spoja ich drsné prekážky džungle? Alebo sa ich cesty znovu rozídu bez možnosti návratu späť?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zobuď ma bozkom 2 » Zobuď ma bozkom 3 » Zobuď ma bozkom 4 » Zobuď ma bozkom 5 » Zobuď ma bozkom 6 » Zobuď ma bozkom

Táto kapitola je momentálne posledná, ktorá je na svete. Takže oznam pre tých, čo netrpezlivo čakajú na ďalšie kapitoly: Veľmi ma to mrzí, ale trpím nedostatkom času, nie som schopná momentálne zo seba dačo dostať, aspoň kým budem mať písať toľko prác do školy. Keď sa to všetko utrasie, znovu sa do toho pustím. Dúfam, že to ešte vydržíte. Veľmi si vážim, že ešte čakáte a spytujete sa. Nezabudla som na vás, nebojte. :)

***

„To nám neuverí,“ zašepkala Denisa. Obaja napäto načúvali, no okrem hukotu neďalekého vodopádu a švitorenia exotických vtákov v korunách stromov nič nepočuli.

„Možno sa ti to len zdalo. Ale môžem to ísť skontrolovať,“ pohol sa Daniel dopredu.

„Nie! Čo ak sú to nejakí ľudožrúti?!“

„Dení, čo si. Idem tam,“ vychytil sa naraz slovenčinár, nedbajúc na Denisine zhrozené výdychy. Pomaly sa približoval k miestu, odkiaľ pred chvíľou vychádzal šuchot. Denisa stála na mieste ako primrznutá, obhrýzala si nechty a v duchu prosila Boha o pomoc. Ak tam niekto je a ublíži Danielovi...

„Nikto tu nie je!“ zakričal po chvíli prehrabávania sa v kríkoch.

Ak tam aj niekto bol, po tomto tvojom výkriku už určite nebude.

„Možno to naozaj bolo len nejaké neškodné zviera, treba brať do úvahy, že sme v džungli. No tak, pohľadajme nejaký kameň, nech môžem dokončiť ten domček.“

„Že domček,“ uchechtla sa Denisa a pustila sa do hľadania. „Môže byť?“

„Hádam áno. Len ako to teraz pospájame?“ založil si ruky vbok. „Hm... Urobím nejakú dierku do tých listov a zviažeme ich? Dúfam, že sa nepotrhajú.“

„Ja som našla len takéto listy, nezdajú sa mi príliš široké.“

„Keď ich poukladáme na seba, bude to akurát.“

„Ale na striešku to stačiť nebude,“ pozrela Denisa znechutene na stromy nad ich hlavami. „Je tu síce menej papradí a trávy, ale tej hávede na stromoch...“

„Možno nám bude robiť spoločnosť len nejaká zlatá opička,“ žmurkol Daniel na Denisu, no tá sa neusmiala. S vážnou tvárou hľadela pred seba a tak sa Daniel znovu pustil do pokrývania zeme nazbieranými listami. Po chvíli sa trochu váhavo ozval: „Deni? Myslím, že by bolo lepšie, keby sme si našu „posteľ“ vytvorili medzi tamtými stromami. Budeme mať aj stenu a aj strieška sa mi bude ľahšie robiť.“

„Môže byť.“

Daniel otvoril ústa, že sa jej spýta, čo ju zas trápi, keď tak posmutnela, no rozmyslel si to. Nechal ju tam postávať so zamysleným pohľadom a sám sa snažil vytvoriť nejaký príbytok, čo by im v noci poskytoval aspoň akú-takú ochranu. Ukladal na zem niekoľko vrstiev listov, prederavoval ich, „zašíval“ lianami a snažil sa vytvoriť striešku, ktorú potom s námahou priväzoval na konce konárov. Po skončení práce vstal, mierne poodstúpil, aby mohol poobdivovať svoje dielo a otočil sa k Denise s tým, že sa jej spýta, čo na to vraví. Tá tam však nebola. Taký bol zabratý do práce, že si ani nevšimol, kedy odišla. A jediným miestom, kde mohla byť, bol vodopád.

Denisa skutočne sedela na briežku, kolená skrčené pod bradou a smutne hľadela na trblietajúcu sa hladinu.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa potichu, keď k nej podišiel. Denisou trochu trhlo, pozrela na svojho spoločníka a znovu na hladinu.

„Človek žije rýchlosťou svetla. Nič si neváži, všetko berie so samozrejmosťou. Mamu, otca, priateľov, jedlo, dom... Často sa ani nepozastaví nad tým, že by to raz mohol stratiť. A keď to stratí, nadáva, hnevá sa na Boha, prečo mu to vzal... Prečo to dopustil... často je to jeho vlastnou vinou, hoci si to neuvedomuje, prípadne si to nechce pripustiť. Ale čo my ostatní? My, čo sme niečo alebo niekoho stratili nie vlastnou vinou?!“

Daniel si prisadol k Denise a objal ju okolo pliec: „Chýba ti rodina, však?!“

Dievčina zasmrkala: „Veľmi. Stále sa pýtam, prečo sme tu. Prečo sme sa tu museli ocitnúť. Nebolo by ľahšie zomrieť, ako sa tu takto lopotiť a dúfať, že nás niekto nájde skôr, ako nás čosi zožerie?!“

„Takto nesmieš hovoriť. Bol to obrovský dar, že sme prežili. Toto je len akási skúška. A keď ňou prejdeme, čaká nás rajská záhrada. Len sa netreba vzdávať.“

„Vám sa to povie, ale ja som už z toho... Nikdy nebudem môcť byť mníškou!!!“ rozplakala sa Denisa. Daniel zaskočene mlčal. „Nedokážem to pokorne prijať! Nedokážem ďakovať za to, že som tu! S holou riťou! Že nemám nič, len tri kusy oblečenia a prázdny žalúdok! Celkom som sa tu pokazila! Myšlienky mám celkom iné ako doma, správanie tiež, dokonca i vyjadrovanie!“ A ešte stále ťa ľúbim, dodala v duchu nešťastne, napriek všetkému.

„Možno ti ani nebolo súdené stať sa mníškou. Na teba niekde čaká muž, s ktorým budeš mať mnoho detí,“ ozval sa Daniel po chvíli, keď Denisa predýchala najväčší záchvat plaču.

„Nemala som taký pocit. Mala som zasvätiť svoj život Bohu!“

„Ale veď to ešte stále môžeš urobiť! Dostaneme sa domov a ty môžeš pokračovať vo svojom sne!“ Čo ty vieš o mojom sne? Narušil si mi celú vnútornú rovnováhu, budovanú tri a pol roka! Teraz sa už nevyznám ani sama v sebe! Kto mi vysvetlí, ako je možné, že ešte stále k tebe niečo cítim?!

„A čo ak sa nedostaneme domov?“ spýtala sa Denisa potichu.

„Dostaneme. Som o tom presvedčený. A ty sa sem možno raz vrátiš ako misionárka.“ Jeho bývalá žiačka sa zasmiala cez slzy: „Zaujímavá predstava. Len komu by som tu kázala? Pavúkom a leopardom?“

„Deniska, dôveruj mi, pekne ťa prosím. Sľubujem ti, že sa dostaneme domov, akože sa volám Daniel Sollucsyi,“ zotieral jej z líc slzy.

„Dobre,“ šepla Denisa a dotkla sa jeho ruky. Srdce jej splašene poskakovalo v hrudi, veď nikdy neboli tak blízko... Jeho tmavé oči sa vpíjali do jej zelených, dávali nemý prísľub, že všetko dobre dopadne. A videla v nich ešte niečo. Akýsi teplý záblesk. Pohladkanie. Ona však chcela viac. Odtrhla oči od jeho, plných poskakujúcich plamienkov, a uprela ich znovu na trblietavú hladinu, čím prerušila vzácnosť tejto neobyčajnej chvíle.

„Ako ste na tom s domčekom?“

„Nie je to ktoviečo, ale snáď to postačí. Aspoň na túto jednu noc.“

„Ďakujem, že sa o nás tak staráte.“ Daniel ju len s nemým úsmevom pohladkal po chrbte. Toľko jej toho chcel povedať! No nemohol. Vystrašil by ju. Možno nahneval. Nemôže jej predsa povedať, že k nej niečo cíti! Niečo, čo ho vždy nútilo chodiť do práce. Niečo, čo ho tešilo, keď mal problémy s priateľkou Andreou! Niečo, čomu celkom nerozumel. Alebo až príliš. A on si predsa nemohol dovoliť zaľúbiť sa do žiačky! Také niečo bolo predsa považované za trestný čin! A hoci to vyriešila za neho a zmizla bez stopy, teraz, keď tu sedí vedľa neho, taká nešťastná a bezmocná, túži ju ochraňovať, povedať jej niečo... No nemôže. Nesmie.

„Je tu pekne. Možno by som tu aj zostal žiť,“ prehodil.

„Zbožňujem vodopády. Pán učiteľ? Čo myslíte, kedy zapadne slnko?“

„Tak po prvé – hovor mi Daniel. Tvojím učiteľom nie som už dávno a pri takom oslovení sa pri tebe cítim veľmi staro. A po druhé – neviem, ale asi pôjdem nazbierať drevo, aby sme si mohli založiť oheň.“

„Tak vám pomôžem, Daniel,“ usmiala sa Denisa ostýchavo.

„Výborne, hneď je to lepšie. Tak poďme.“

Ruka v ruke sa vybrali k ich najnovšiemu príbytku. Denisa sa podujala vytrhávať trávu v okolí a Daniel sa pasoval s kríkmi a konármi stromov. Hoci to bola náročná robota a Denisa očakávala, že to každú chvíľu vzdá, neurobil to a po nejakom čase sa vytvorila poriadna kopa dreva.

„Dúfam, že to bude stačiť. Teraz už vidím jediný problém – jedlo.“

„Aj ja som už hladná. Ale tu nič nerastie.“

„Chytím rybu.“

Denisa pochybovačne pozrela na svojho učiteľa: „To by som chcela vidieť.“

„Tak teda pozeraj, o chvíľu som tu.“

„To teda nie, idem s vami, aby ste ma náhodou neoklamali,“ uškrnula sa Denisa.

„A kto potom založí oheň?“

„No predsa vy! Máte v tom prax,“ nevinne zažmurkala jeho spoločníčka.

„V tom prípade budeme jesť neskoro.“

„Nevadí. Aj tak nemám bohvieako rada ryby. Kým sa mi podarí jednu vyoperovať, som aj najedená. A ešte k tomu je tam tristo krpatých kostičiek a každá sa mi môže zapichnúť do krku...“

„Také niečo ani len neskúšaj! Kto ti to tu bude vyberať?“

„Nebojte sa, túto situáciu už viac komplikovať nebudem. Ach, pozrite na tú nádheru. Keď sa navečeriame, konečne sa umyjem.“

„Už som ti niekedy povedal, že máš úžasné nápady?“ zasmial sa Daniel a vstúpil do vody.

„No veru, čo by ste bezo mňa robili?! Takto zabúdať na základné hygienické návyky...“

„Radšej dávaj pozor, či sa v tej vode ku mne niečo nezakráda.“

Denisa prikývla, no jej pohľad viac lákala jeho snaha chytiť nejakú rybu ako to, či sa naňho nechystá čosi zaútočiť. Musela dusiť svoj smiech, keď sa mu nejaká ryba vyšmykla, pretože sa bála, že to vzdá a obaja budú hladovať. A tak len postávala na brehu, sem-tam zatlieskala, keď to už vyzeralo, že budú mať nejakú večeru, no znovu nič.

Slnko pomaly plávalo oblohou, skrývalo sa za vrcholky tých najvyšších stromov... Daniel sedel na brehu, unavený a podráždený, utieral si pot z čela a nadával na všetky vodné živočíchy. Podarilo sa mu vytrhnúť len zopár chalúh.

„Určite sa vám to podarí.“

„O chvíľu zapadne slnko!“

„Tak budeme jesť niečo iné.“

„Nemáme čo! Idem to skúsiť ešte raz!“ Slovenčinár sa znovu hodil do vody a agresívne naháňal ryby okolo seba.

„Myslím, že by ste to mohli skúsiť pomalšie, takto všetky odplašíte,“ navrhla Denisa opatrne. Učiteľ na ňu zazrel, no predsa len to skúsil. „Neverím...“ Do jeho rúk vplávala ryba. Konečne!

„Ženský dôvtip,“ usmiala sa Denisa spokojne a zamierila k ich príbytku. „Myslím, že sme urobili veľkú chybu, keď sme sa obaja odtatárili a nezaložili oheň,“ ozvala sa. „Teraz kým sa rozhorí...“

„Tú chvíľu už vydržíme,“ mávol Daniel nadšene rukou a plesol rybu o kameň, aby sa konečne prestala metať. „Dúfam, že sa nerozpadne, keď ju napichnem na konár.“

Dievčina vyvalila oči: „To ju chcete opekať takto?! Aj s hlavou a šupinami?!“

„Potom to dáme dolu. Fíha, pozri, ja som už aký šikovný! Párkrát šuchnem kamene o seba a oheň je na svete.“

Denisa i naďalej zhnusene pozerala do vyčítavých očí ryby, ktorú Daniel ešte zo dva razy klepol o kameň, napichol na tenký konár a začal obracať nad plápolajúcim ohňom. Napokon to nevydržala, otočila sa a skúmavo sa obzerala okolo. Navôkol rástli len mohutné stromy, zarastené kry a jediná cestička, čo tadiaľ viedla bola tá, ktorou prišli a ktorá viedla k vodopádu. Zaútočiť na nich mohol hocikto, ak by sa vedel potichu pohybovať. Denisa sa snažila túto myšlienku odohnať, no bola dotieravejšia ako roj múch.

„Idem sa zatiaľ poumývať k vodopádu.“

Daniel si ju pozorne premeral: „Dobre, ale dávaj si pozor. A keby niečo, krič.“

Konečne zo seba zmyje tú špinu! Blato z močiaru! Zaschnuté pramienky krvi na predlaktiach! A ako-tak rozčeše pochlpené vlasy!

Slnko sa už lúčilo s prírodou, pomaly predávalo vládu Mesiacu a dievča sa podchvíľou podozrievavo obzeralo. Okolie na sklonku dňa bolo nezvyčajne mĺkve a stroskotankyňa si priam želala začuť aspoň nejaké zavytie, švitorenie vtákov... Akoby sa všetko dávalo do strehu pred blížiacim sa nočným nebezpečenstvom.

Denisa zamračene postávala nad hladinou. Má sa vyzliecť donaha alebo skočí do vody oblečená? Ak tam vojde takto, v noci jej bude zima, no povyzliekať sa... To sa jej tiež nevidelo.

Mám na sebe tričko, ľahkú bundu, nohavice, spodné prádlo, ponožky. Ak by som si vyzliekla len vrchnú vrstvu, v spodnej sa okúpala, preprala ju, obliekla si tričko... To by šlo. No hoci jej telo volalo po očiste, ona sa nie a nie prinútiť vstúpiť do tej studenej vody. Veď tam by mohlo byť toľko živočíchov! Mohla by nachladnúť!

„Deniska... Myslím, že je načase, aby si sa začala správať ako dospelá žena.“

Zvuk jej vlastného hlasu ju trochu upokojil a tak si s hlbokým sebazaprením vyzliekla tričko s bundou i nohavicami a bosá, centimeter po centimetri, vstupovala do vody. „Musíš to vydržať. Trochu studenej vody ti nezaškodí, uvidíš... Osvieži ťa to a budeš sa cítiť omnoho lepšie,“ šomrala si popod nos, opatrne si špliechala stehná. Po čase už bola odvážnejšia, zašla ďalej, ponorila sa po pás a energicky sa umývala. Zistila, že tá voda nebola až taká studená, ako si spočiatku myslela a ani ryby tu toľko neplávali, nuž sa radostne ponorila celá a blažene sa nechávala objímať jemnými vlnkami.

„Toto som potrebovala... Paráda.“ Keď sa jej už zdalo, že by toho bolo dosť, vyšla von, obozretne sa rozhliadla a keď nezazrela žiaden pár sliedivých očí ani jej učiteľa, ani nikoho iného, rozopla podprsenku, vyutierala sa vetrovkou a rýchlosťou blesku vkĺzla do bieleho trička. Po osušení nôh si obliekla nohavice, na ktorých ešte stále držalo zaschnuté blato a obe časti spodnej bielizne poriadne vydrhla. Potom, spokojná sama so sebou, schytila svoj skromný majetok a vydala sa smerom k Danielovi.

„Už som sa bál, že sa ti niečo stalo,“ privítal ju Daniel s výčitkou.

„Ja... preprala som ešte nejaké veci,“ odvetila Denisa, červená až po korienky vlasov.

„Aha,“ odkašľal si a kým jeho žiačka hľadala miesto, kde by usušila svoje veci tak, aby neboli na očiach, venoval sa už opečenej rybe. Na listoch, ktoré im zatiaľ slúžili ako taniere, sťahoval z ryby šupinatú kožu a snažil sa jej oddeliť telo od hlavy.

„Táto ryba nemá až také tvrdé kosti, takže ak nejakú aj prehltneš, nič sa nestane. Ale aj tak si dávaj pozor.“ Denisa sa načiahla za svojou časťou. Kým sa kúpala, ohník sa príjemne rozhorel a keby nemala neustále na pamäti, že stroskotali uprostred džungle, cítila by sa ako na táborení s kamarátkami. Stromy zahaľoval plášť tajomnej noci a vtáci znovu pustili svoj nočný spev.

„Čo si nesadneš?“

„Na zem? To v žiadnom prípade! Všade samé pavúky, mravce a kopec inej hávede... K tomu ma nedonútite!“

„A spať chceš potom ako?“

„Nebudem,“ zašepkala Denisa, hoci cítila, ako na ňu sadá to celodenné psychické i fyzické vypätie. Svoj strach však ovládnuť nedokázala. V tej chvíli bol väčší než čokoľvek iné.

Daniel len pokrčil plecami, v ústach labužnícky omieľal kúsky ryby a kde-tu hodil očkom po svojej spoločníčke, ktorá tvrdohlavo stála na mieste, kde jej nad hlavou svietil aspoň kúsok nočnej oblohy.

„Celkom dobré.“

„Som rád, že ti chutí. Chcel som sa ísť okúpať, ale bola si tam tak dlho... Možno pôjdem teraz.“

„Potme???“

„Nič sa nedá robiť.“

„A nemôžete sa okúpať až ráno?“ pristúpila Denisa bližšie.

„Môžem. Ale v tom prípade to tu musíš vydržať so smradľavým a špinavým učiteľom,“ uškrnul sa.

„Ja s tým nemám problém, len ma tu nenechávajte samu. Prosím.“

„Dobre, tak teda ráno. Nepôjdeme už spať? Ja som už dojedol a keďže ty nechceš ísť do nášho domčeka... Dobrú noc,“ zvalil sa na hŕbu listov, akoby to bola tá najmäkšia posteľ na svete.

„Ja budem strážiť.“

Daniel ledva udržal smiech. Bol presvedčený, že dlho nevydrží a aj tak sa chystal dávať pozor on. „Tak dobrú noc.“ Denisa postávala so zvyškami ryby pri ohni, sliedila po okolí, no jej telo čoraz väčšmi zmáhala únava. Daniel sa tváril, že spí, no sledoval každý jej pohyb.

Možno by som si mohla sadnúť. Na bundu. Ak si budem dávať pozor... Zhodila zo seba vetrovku a položila ju na zem. Unavene si sadla na päty. Daniel sa trochu pomrvil.

Ach, mami, ako sa máš? Zrejme sa o mňa bojíš. Neviem si ani len predstaviť, že by som bola na tvojom mieste. Chýbaš mi. Strašne. Zas a znova jej po lícach stekali slzy, zadúšala sa bolesťou i strachom. Chcela byť naspäť u svojich rodičov, obklopená láskou. Alebo byť mŕtva a neumárať sa týmito myšlienkami. Dievčina fňukla, tvár si skryla do dlaní a pevne verila, že jej učiteľ sa nepreberie. Márne.

„Deni?“

Ustrnula. Hoci mu bola otočená chrbtom, cítila, že k nej podišiel. „Čo sa deje?“ V tej jednoduchej otázke bolo toľko nehy, až sa srdcervúco rozplakala. Práve toto teraz potrebovala. Niečie teplo. Pohladenie. Objatie. To Danielovo. Máčala mu tričko slzami, vdychovala jeho vôňu premiešanú s potom. Upokojovala ju.

„Chceli ste niekedy zomrieť?“ vydýchla Denisa, keď sa upokojila.

„Zomrieť? Deniska, čo ti to napadlo?!“

„Ja hej. Chcela som zomrieť spolu s mojím otcom. Viete, aké to bolo hrozné, pozerať sa naňho ako trpí, trápi sa? Denne som bola s ním, modlila som sa, aby to vydržal, aby znovu mohol viesť plnohodnotný život! A on prehral! Tá hnusná rakovina ho prevalcovala a on nás tu nechal s mamou samé! Chcela som ísť s ním! Nevedela som si ani len predstaviť, že už ho nikdy neuvidím, že už ma nepohladká, nevyhreší, nepomôže s úlohami! Koľko problémov a vrások som v tom čase narobila svojej mame! A ako sa za to hanbím! A teraz som ju nechala samu! Je chorá a má sa trápiť ešte aj kvôli mne? Chcem zomrieť a prestať na to konečne myslieť! Ja už nechcem trpieť!“

„Nevedel som...“

„Nemali ste ako. Nikomu o tom nehovorím. Prepáčte, že vás tým zaťažujem...“

„Aj tak si myslím, že nie je správne takto hovoriť,“ ozval sa Daniel drsným hlasom. „Vždy je prečo žiť.“

„Ja viem. Ale predstavte si, že sa dostaneme domov a ja zistím, že moja mama umrela od žiaľu! Kam pôjdem? Čo budem bez nej robiť? Ona bola jedináčik, starkí žijú osamote a vôbec nemáme taký vrúcny vzťah!“

„Zakazujem ti takto hovoriť!“ pozrel jej do očí. „Si unavená a zdá sa mi, že máš aj zvýšenú teplotu. Ver mi, keď sa ráno zobudíš, všetko budeš vidieť vo svetlejších farbách. Musíš sa len vyspať!“

„Nechce sa mi...“ zívla.

„To vidím. Mám návrh. Keďže ty nechceš ležať na zemi a ja si nemienim vziať na zodpovednosť, že sa mi tu zložíš, ja sa opriem o strom a ty o mňa, dobre?!“

„Nie, to nie je potrebné...“

„Ale je, inak nezaspíš. No poďme.“ Odviedol ju k stromu, pohodlne sa oprel a stiahol si ju na hruď. „A budeš poslúchať! Žiadne odvrávania, inak dostaneš poznámku!“

„Ste taký milý,“ zamrmlala Denisa a onedlho už odfukovala ako bábätko.

„Spi, Deniska,“ pohladkal ju po ešte vlhkých vlasoch. „Chúďatko moje.“

Cez noc len driemal, dával pozor na oheň i na prípadné nebezpečenstvo, no nadránom ho premohol spánok a keď sa Denisa prebrala, spokojne mľaskal. Ako jej len bolo príjemne! Bola len kúštik od jeho tváre. Stačilo sa pohnúť a pobozkala by ho. Túto myšlienku však hneď zavrhla. Nechcela ho zobudiť. Silnejšie ho objala a obdivovala jeho bradu.

„Ako si sa vyspala?“

Dievčinou myklo a zaliala ju červeň. „Dobre...“

„Som pohodlný vankúš? To som rád.“

Rýchlo z neho zliezla. „Ďakujem vám, bolo to od vás veľmi milé...“

„Nechaj tak. Idem sa okúpať.“ Popreťahoval si údy a vykročil cestičkou k vodopádu. Vtom začul akési zamrnčanie. Zastal. Chvíľu sa obzeral... Zasa.

„Čo sa deje?“

Denisin spoločník však neodpovedal, len sa opatrne zakrádal k miestu, odkiaľ vychádzali podozrivé stony. Odhrnul lístie a prekvapene zvolal: „Deniska, je tu chlapec! A ranený!“

[ » na začiatok « ]