Kapitola:
Pridaná: 5.1.2012, 22:31:02
Čítaná: 5201×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Denisa Bôčiková, Daniel Sollucsyi
Stručný dej: Denisa práve zmaturovala, ale svoje štúdium odkladá a odchádza do New Yorku, aby sa zdokonaľovala v angličtine. Jej lietadlo sa však pokazí a zrúti sa do mora. Keď sa Denisa preberie, ocitne sa na opustenom ostrove... Ale nie tak celkom. Objaví sa tam aj človek, na ktorého chcela zabudnúť - Daniel Sollucsyi. Ako sa tam dostal? A prečo ho musela stretnúť práve teraz, keď sa jej podarilo ako tak zabudnúť? Prežijú? Spoja ich drsné prekážky džungle? Alebo sa ich cesty znovu rozídu bez možnosti návratu späť?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zobuď ma bozkom 2 » Zobuď ma bozkom 3 » Zobuď ma bozkom 4 » Zobuď ma bozkom 5 » Zobuď ma bozkom 6 » Zobuď ma bozkom

„Čože?!“

„Poď mi pomôcť! Rýchlo!“

Denisa vyskočila a náhlila sa k učiteľovi. „Veď to je malý černoško!“ vyletelo z Denisy. „Och.“ Na nohe mal nepeknú ranu.

„Nepozeraj tak naňho, musíme ho ošetriť. Chyť ho pod pazuchu,“ rozkazoval Daniel podráždene. „Opatrne!“ zrúkol, keď chlapec sykol od bolesti a po lícach mu začali stekať slzy.

„Veď dávam pozor!“

Po celý čas, čo chlapca niesli, potichu nariekal, mrmlal si slová vo svojej rodnej reči a trhalo mu končatinami.

„Čo myslíte, koľko tam už ležal?“ fučala Denisa.

„Netuším, ale tá rana je nechutná. A začína hnisať. Pozor, teraz ho opatrne uložíme na zem a ja behnem po vodu. Musíme mu to poumývať. Zostaň tu s ním.“ Daniel schmatol polovicu kokosu a bežal k vodopádu. Denisa zatiaľ rozpačito hľadela na chlapca zvíjajúceho sa v horúčke. Cítila sa nepotrebná, jej samej bolo trochu zvláštne a Daniel si zmyslí, že budú starať ešte aj o tohto tu. Čo ak je to len pasca? Chlapec má odlákať ich pozornosť a teraz sa na nich vrhne nejaký kanibal alebo celý kmeň domorodcov, ktorí budú mať zvláštne požiadavky... Denisa potriasla hlavou a skúmavo sa rozhliadla okolo seba, no chlapcov ťažký dych ju vyrušoval.

„Má horúčku,“ oznámila zadychčanému Danielovi.

„Nečudujem sa.“ Kľakol si k nemu, vykasal rukávy a odvážne sa pustil do omývania rany kúskom košele, čo predtým Denisa používala na svoj členok.

„Neboj sa, dostaneš sa z toho,“ prihováral sa chlapcovi upokojujúco.

„Mám pocit, že sa s ním porátal nejaký leopard,“ tvárila sa Denisa znechutene a pri každom bolestnom výkriku sa strhla. „Ste si istý, že mu neubližujete ešte viac, ako je treba?“ Černoškove pery už boli rozhryzené do krvi, jazvy na dlaniach z nechtov tiež hlboké.

„Choď ešte nabrať vody.“

Denisa bola späť takmer hneď, po pár minútach bežala znovu a tak sa to opakovalo, až kým jej učiteľ nebol celkom spokojný s vyčistenou ranou. Dívala sa na nich síce tmavá diera, no krvácala už len slabo a aj chlapča sa už mykalo menej. Po chvíľke zaspalo. Denisa mu starostlivo poutierala kropaje potu z čela a vyčerpaná, akoby ona sama bojovala so zákernou chorobou, pozrela na Daniela.

„A teraz čo? Budeme sa o neho starať? Čo ak ho už niekto hľadá?“

„V tom prípade nájde aj nás a my budeme mať väčšiu šancu, že nás niekto zachráni.“ Pozrel na svoju spoločníčku: „Dáš naňho pozor? Chcel by som sa ísť trochu umyť.“

„Jasné... Voda je ľadová!“ zakričala za ním, no buď ju nepočul, alebo mu to nevadilo. Poriadne si popreťahovala údy a konečne sa postavila. Hm, nemôže mať viac ako desať rokov. Čo tu robí sám? Prečo si nedáva pozor? „Nie že nám sem prilákaš nejakých dravcov, lebo potom ťa zjeme!“ pohrozila mu a zamierila k usušenej bielizni. Teraz voňala trávou. Hodnú chvíľu ju prezerala, vytriasala, kontrolovala, či sa do nejakej škáročky predsa len nevopchal nechcený príživník. Rýchlosťou blesku, ukrytá za hustými kríkmi, zo seba zhodila oblečenie, navliekla si spodnú bielizeň, a von vyšla práve vo chvíli, keď sa Daniel vrátil.

„Ako sa cítite?“ usmiala si pri pohľade na jeho modré pery.

„Vynikajúco a osviežene. A ako sa má náš pacient?“

„Spí. Otázkou však je, čo budeme jesť?“

„Zaujímavý postreh. Zostali ešte zvyšky ryby...“

Denisa vykrivila ústa. Zase ryby... neznáša ich, smrdia... „Nenájdeme aj nejaké ovocie?“

„Naozaj neviem, čo by mu bolo najlepšie.“

„Jemu?“ preskočil Denise hlas, keď jej vnútornosti zovrel bolestivý kŕč. „Hádam by sme mali myslieť aj na nás, nie?“

„Čo je dobré pre neho, je aj pre nás. Je ranený, ak si si nevšimla a, bohužiaľ, cítim sa za neho zodpovedný.“

„Tak to je úžasné,“ zašomrala si dievčina. „Tak vy sa oňho starajte aja idem niečo pohľadať.“ Zhlboka sa nadýchla, aby potlačila bolesť a rozhodne vykročila po chodníčku.

„Nie že pôjdeš ďaleko!“ Daniel pokrútil hlavou. „Čo jej to zas sadlo na nos? Je náladovejšia ako aprílové počasie. Bratku, nikdy si na krk nevešaj takúto ženu,“ prihovoril sa spiacemu. „Aj keby bola neviem aká zaujímavá a pekná. A ty sa posnaž, potrebujeme sa pohnúť z miesta.“

Denisa zatiaľ opatrne našľapovala na rôznotvaré listy, každú chvíľu bola pripravená zjačať pri pohľade na chlpatú tarantulu a dúfala, že nájde nejaké ovocie. Našla. Zopár pomarančov a znovu akési dyne. „Nebude chcieť on, dám si ja.“ Vzala, koľko vládala uniesť, a ponáhľala sa späť. Ako aj predpokladala, dyne si vyslúžili nedôverčivý pohľad tmavých očí.

„Chlapec potrebuje tekutiny,“ usmiala sa Denisa nevinne. „A my tiež.“ S chuťou sa pustila do sladkých červených kúskov. „Sú vynikajúce a osviežujúce, len si dajte.“

„Ja sa z nej raz zbláznim,“ zahundral, no predsa len sa ponúkol. Po očku sledoval chlapcov teraz už pokojný spánok. „Keď sa preberie, dáme aj jemu.“

„Koľko sa budeme zaoberať aj ním?“

Daniel na ňu pozrel: „Vždy si taká bezcitná, ak ide o deti?“

„Bezcitná? To nie je správne pomenovanie. Som len unavená a hladná a mám plné zuby tejto buriny navôkol. Ale to som vám už povedala veľakrát, nie? On nás len zdržuje! Už sme mohli byť na ceste!“

„Vieš, niekedy naozaj nechápem, prečo si chcela ísť za mníšku. Nehodíš sa k nim. Vôbec nie si taká čistá a dobrá, aká by si si možno priala byť.“

Denisa zalapala po dychu, nepovedala však nič. Daniel sa totiž na svoje šťastie otočil a dal tak viac času na prehrmenie búrky v jej vnútri. Bojovala so slzami i urazenou pýchou. Spytovala sa sama seba, prečo sa tak zmenila odkedy stroskotali, prečo je zrazu taká precitlivená. Je to vari spôsobené Danielovou prítomnosťou? Zmiešanými pocitmi, ktoré v nej vyvoláva?

„Myslím, že dnes sa nepohneme. Nechcem ho budiť, keď konečne spí, potrebuje načerpať síl. Nazbieram zatiaľ drevo na oheň. A dnes prenocujeme tu.“

Neodpovedala. Slovenčinár si len vzdychol. Možno to prehnal, ale skutočne mu už liezlo na nervy to večné sťažovanie sa. A najmä jej premenlivé nálady. Celý deň sa tváril, že zbiera drevo, pohyboval sa len na blízku, aby mohol v prípade potreby zasiahnuť. Zároveň bol dostatočne ďaleko, aby ho Denisa nevidela. Tá presedela pol dňa pri chlapcovi, ktorý ešte stále spal. Podchvíľou vstávala, prechádzala sa, trhala trávu i kvety, čistila si nechty a znudene vzdychala. V tej chvíli by dokonca privítala dobrodružstvo s leopardmi. Teraz chápala, ako to jej babka myslela, keď sa sťažovávala, že sa cíti nepotrebná, lebo nemá čo robiť.

Daniel poukladal drevo na kôpku a pustil sa do prípravy ohňa. Denise bolo ľúto, že večer predtým bol taký milý, priam romantický, a teraz je všetko nenávratne preč. Hnevá sa na ňu a keby aj nie, má hlavu plnú toho malého. Počas dňa sa párkrát prebral, no viečka mu takmer hneď unavene klesli.

„Dnes som na ryby nebol, takže na večeru bude len ovocie,“ prehodil Daniel unavene. Sťažka dýchal a boleli ho svaly, čo pripisoval celodennému ohýbaniu sa v kríkoch. Tmavovláska len mlčky prikývla a prisunula k nemu dva pomaranče a zvyšok melóna.

„A ty?“

„Ja nebudem jesť, nie som hladná,“ skrútila sa Denisa do klbka, nedbajúc na akýkoľvek druh hmyzu. Takmer hneď upadla do bezsenného spánku.

„Ani ja nemám dva razy chuť do jedla,“ pošúchal si Daniel čelo a netrvalo dlho, hlava klesla i jemu. Jeho spánok však nebol ani zďaleka taký pokojný ako Denisin. Prevracal sa zboka nabok, utekal pred krvilačnou beštiou a predsa sa nepohol z miesta, hľadel na svorku dravých šeliem, trhajúcich Denisino telo, v ušiach mu znel srdcervúci krik: „Daniel! Daniel! Daniel!“

Skutočne naňho volala. Pozrel sklenými očami na tvár vznášajúcu sa nad tou jeho. Vyzerá ako anjel. Ale prečo sa tvári tak vystrašene?

„Daniel, konečne! Tak som sa bála! Nemohla som vás prebrať, metali ste sa, vykrikovali zo sna a... Máte horúčku!“ Túžil natiahnuť ruku a dotknúť sa jej, no nevládal. Čo to vravela? Že má horúčku? Nezmysel. On predsa nebýva chorý.

„Košeľu máte celkom premočenú, celý ste rozpálený... Prečo mi to robíte? Akoby nestačilo, že ja sama sa cítim pod psa a ten fagan zmizol!“

Snažil sa zachytiť prúd jej rýchlych slov. Premočený... pes... fagan... Nezvládol to. Znovu upadol do nepokojného spánku. Vystrašená dievčina, hľadiac na kropaje potu na jeho čele, bojovala sama so sebou. Musí priniesť vodu. Ale to má ísť sama v ústrety tmy? Ani sa nenazdá a je po nej. Lenže Daniela nemôže nechať len tak! Kam zmizlo to chlapčisko? Najprv ho tu vypiplú a on im zato, miesto poďakovania, zdrhne. Ona mu to predsa vravela. Ale pravdaže, kedy chlap počúval ženu?! Keby bol zostal, mohol jej behnúť po vodu, ale takto...

Zúfalo si hrýzla pery, sem-tam sa od bolesti skrútila. Práve teraz jej museli prísť mesiačiky. Teraz už vedela, prečo bola taká precitlivená a podráždená. Čo jej však toto poznanie pomôže? Obávala sa, že pachom krvi priláka dravcov. A to už bude naozaj ich koniec. Nehovoriac o tom, že okrem zvyčajnej neznesiteľnej bolesti ju bolelo celé telo a tiež ju zmáhala horúčka. Nemôže sa vak len tak vzdať!

Zozbierala zvyšné sily a vybrala sa v ústrety temnote. Srdce jej trieskalo do rebier, takmer nedýchala, nadivoko sa rozhliadala a misku z kokosu držala v rukách tak pevne, až hrozilo, že ju rozdrví. Zľava sa ozval šuchot a z kríkov vyletel vták. Denisa zostala primrznuto stáť na mieste, vytriešťala oči pred seba, no nič sa nedialo. Obzrela sa za Danielom. Nepokojne sa prehadzoval.

Musíš mu znížiť horúčku! Musíš! Čo by tu bez neho robila? Zaťala zuby a rozbehla sa k vodopádu. Nedbala na to, že by hlukom mohla niečo prilákať, chcela byť čo najskôr pri svojej jedinej opore.

„Už... už som tu...“ brblala vystrašene, namáčala látku do chladnej tekutiny, snažila sa udržať pri vedomí, no únava bola silnejšia. Kým utierala Danielovo čelo, viečka jej klipkali, horúčka jej v ústach vytvorila tú najsuchšiu púšť, no neodvážila sa čo i len odchlipnúť si z prinesenej vody. Všetko ju bude potrebovať. Neprestajne svojmu učiteľovi vlhčila čelo i pery a opakovala: „Prosím, prosím, preber sa, prosím, toto mi nerob.“

Odozva neprichádzala.

„Toto ti spočítam,“ zamračila sa, keď ju znovu zachvátil kŕč. Keby si tak mohla trochu zdriemnuť i ona. Len na chvíľu. Položila si hlavu na jeho hruď. Srdce mu bilo v šialenom rytme, až sa bála, že nevydrží.

„Len... len na chvíľku.“

Jej zmysly na poslednú chvíľu zaregistrovali nejaký pohyb. Žiara ohňa ju oslepovala. Nevidela, skôr cítila, že majú spoločnosť. A jednoznačne neželanú.

„Prosím...“ zašepkala Denisa. „Neubližuj nám, choď inam, prosím...“

Neverila, že by si ju ktorýkoľvek hladný žalúdok v tej chvíli vypočul. Bola to však jej posledná nádej.

„Prosím.“

Posledné, čo zaregistrovala, bol výstrel.

[ » na začiatok « ]