Poviedka:
Pridaná: 14.10.2011, 21:52:46
Čítaná: 3415×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: PI súťaže
Zadanie: V tomto kole mali súťažiaci za úlohu začleniť do HP sveta jednu alebo viac vopred zadaných osôb z iných príbehov. Dracula (Dracula) Spiderman (Spiderman) Frodo (Pán prsteňov) Charlotte Usherová (Ghostgirl) Mija (Mariotovi dediči) Jerry (Tom a Jerry) Snehulienka ( Snehulienka a sedem trpaslíkov) Biela čarodejnica (Narnia) Niektorým sa to podarilo viac, iným menej.

Literárna forma: próza
Žáner: crossover

Súťažná poviedka: 1 » Oddelenie záhad (Jin) 2 » Na západe predsa niečo nové (Aurora Brook) 3 » Dohoda na hrade Poenari (Dominika Black-Oldman) 4 » Když život v těle opadne (Jal Maghar) 5 » Stratení (Mirkin Marsí) 6 » Jadis, Kieran a Kieryn (Draco Malfoy) 7 » Rozprávkové“ dobrodružstvo bratov Weasleyovcov (Dado) 8 » Snehulienka Severusa (Raniya) 9 » Rozprávka bola krajšia (Gabrile Delacourová) 10 » Malé veľké problémy (® Lussy Noir Meteur™) 11 » Čarodejnica bez prútika je ako Snehulienka bez (Almonde)

Čarodejnica bez prútika je ako Snehulienka bez trpaslíkov

Košaté koruny vysokých stromov boli prvá vec, ktorú si Lily všimla. Málokde prenikol slnečný lúč cez škáru medzi listami, ale napriek tomu nebola tma, bolo to, ako keby svetlo stálo vo vzduchu. Lístie bolo skôr tyrkysové ako zelené a jeho neprestajný šum znel ako sypajúci sa piesok. Vo vzduchu sa niečo lesklo. Ako som sa sem dostala?, čudovala sa Lily. Ležala na tráve. Pomaly po nej prešla rukou; bola mäkká sťa paplón. Žiadne pichľavé stonky z nej netrčali, niet chrobákov, ktoré by jej liezli po ruke. Postavila sa na nohy, avšak mala pocit, ako keby ešte napoly ležala tráve, až sa jej z toho roztočila hlava. O chvíľu ju tento divný pocit prešiel a spravila pár krokov dopredu. Zvláštne miesto, pomyslela si, keď sa jej nanovo zmocnil pocit slabosti. Zvuk jej krokov sa ozýval, až pokým ho nepohltil neustály šum stromov.

Po niekoľkých krokoch sa Lily zastavila a so skúmavým pohľadom sledovala okolie. Od šumu lístia a ozveny jej vlastných krokov sa líšil iný zvuk, rýchly dupot sprevádzaný ťažkým dychom. Dupot bol čím ďalej tým silnejší, ale Lily ešte stále nič nevidela. Žeby som naozaj nebola jediná živá bytosť v tomto lese?, pýtala sa Lily. O chvíľu sa vynorila spomedzi stromov nízka žena držiac si svoju špinavú sukňu. Splašene bežala dookola, potom sa zastavila a obzerala sa na všetky strany.

„Smieško! Hundroš!,“ kričala ráznym hlasom. „Spachtoš!“

Lily prišlo vyplašenej ženy ľúto, tak k nej rýchlo pribehla. „Môžem Vám pomôcť?,“ spýtala sa jej. Prekvapená žena sa otočila, však keď si všimla Lily, len si vzdychla. „Videla si trpaslíkov?“ Povedala to, ako keby trpaslíci boli najväčšou samozrejmosťou na svete.

„T...Trpaslíkov?,“ neverila Lily. Pozrela sa žene do tváre, do tváre, ktorá jej bola nejako povedomá...

„Ty si... Snehulienka?“

„Áno.“ Povedala to bez akéhokoľvek prekvapenia. Lily už všeličo zažila, ale s postavou z rozprávky sa ešte nestretla. Pri Merlinovej brade... sníva sa mi?

„Ja som Lily,“ predstavila sa. Snehulienka však nevyzerala, ako keby ju jej meno zaujímalo, tak sa Lily vrátila k otázke. „Žiadnych trpaslíkov som tu nevidela. Už ich dlho hľadáš?“

Snehulienka uprela svoj pohľad do diaľky. „Neviem. Naozaj neviem, či prešli hodiny či mesiace. Ale nie je po nich ani stopy.“

„Veď trpaslíci robili v bani, nie? Mohlo by ich zasypať.“

„Pane bože,“ šepla Snehulienka a jej zreničky sa rozšírili. V ďalšom okamihu stratila rovnováhu a keby ju Lily zozadu nezachytila, bola by spadla na zem. Pery sa jej triasli. „Z – zasypalo ich. V - všetci u - umreli.“

Lily si uvedomila svoju chybu a oľutovala, že sa o svoju úvahu podelila so Snehulienkou. „Určite nezomreli. Ja som sa... pomýlila.“ Lily hľadala slová, ktoré by ju upokojili. „Predsa sú to skúsení baníci. Určite si dávali veľký pozor. Skôr sa mohli stratiť tu v lese.“

Rukávom si Snehulienka utrela svoje posledné slzy a pery roztiahla do ľahkého úsmevu.

„Keď je tak, tak ich naďalej budem hľadať. Ak by si mi chcela s tým pomôcť, pani –“

„Lily.“ Priateľsky sa usmiala na svoju spoločníčku. „Áno, pomôžem ti.“

Strom o strom, krík o krík, stebielko o stebielko prečesali s pozoruhodnou dôslednosťou. Nik by nevedel povedať, koľko hodín už prešlo, odkedy začali hľadať trpaslíkov; koruny stromov a záhadné svetlo úspešne chránili svoje tajomstvo. Napriek tomu Lily v nohách cítila hodiny, ktoré strávili v lese chodiac bez prestávky. So Snehulienkou prehodila pár slov, ne nebolo to nič, čo by sa dalo nazvať rozhovorom. Lily si rozhodne vedela predstaviť lepšiu spoločníčku, niekoho rozumnejšieho, s kým by sa dalo normálne rozprávať. Na druhej strane mala Snehulienka dobré srdce, a to bol dôvod, prečo sa Lily k nej pridala. Po trpaslíkoch však nebolo ani stopy.

Les sa zdal nekonečne veľký. Kam len prišli, vyzeralo to presne ako miesto, z ktorého práve odišli. Lily by sa ani s najväčšou námahou nevedela vrátiť na miesto, kde stretla Snehulienku. Tá však vôbec nevyzerala byť znepokojená, ba naopak, prstom ukazovala na niečo v diaľke. Lily nechcela veriť vlastným očiam, keď v diaľke videla kus modrej oblohy. Obe sa ponáhľali za tou oslepujúcou modrou, preč z nekonečného lesa. Hoci sa Lily bála, že ju oči klamú, kus neba sa zväčšoval a zväčšoval, až sa stromy rozostúpili a otvoril sa výhľad na šíre nebo. Les, ktorý teraz vyzeral ako nekonečné tyrkysové rúcho, nechali za sebou. Ďaleko sa však nedostali; o chvíľu stáli na útese a pod nimi s rozpínalo obrovské jazero.

Hoci zadychčane, vyšla aj Snehulienka na útes. Unavená si sadla na zem.

„Toto miesto nepoznám,“ povedala jedným dychom. „Ešte nikdy som tu nebola.“

„Ani ja.“ Lily si sadla k nej. „Všetko tu vyzerá tak ... neskutočne.“

„ Zvláštne miesto,“ súhlasila Snehulienka.

Chvíľu len sedeli pri sebe a nikto nič nehovoril. Kam som sa to dostala? , čudovala sa Lily. Snehulienka vyzerala mať iné starosti; zozadu sa oprela o veľký kameň. „Tak by som si pospala...“

O chvíľu sa však ukázalo, že to nebude také ľahké. Kameň bol tvrdý a Snehulienka sa neustále metala na mieste. Vtom Lily napadlo vyčariť jej deku. Siahla si rukou do vačku v nohaviciach, ale márne. Taktiež nenašla svoj prútik ani v ostaných vreckách.

„Hľadáš niečo?“ Snehulienka, ktorá nezažmúrila ani oko, pozorovala Lily ako prekutráva šaty. Lily spočiatku chcela zaklamať, ale potom si spomenula, že snehulienkina macocha bola čarodejnica.

„Áno, môj prútik,“ vyjavila jej. „Vieš... ja som čarodejnica. Dobrá čarodejnica, nie ako tvoja macocha,“ rýchlo dodala, keď videla Snehulienkinu vyľakanú tvár. Potom si ešte na niečo spomenula...

„Čo sa týka tvojej macochy, dávaj si na ňu pozor,“ varovala Snehulienku.

„To mi hovorili aj trpaslíci. Aká som rada, žei ch mám... že som ich mala. Neraz mi zachránili život. Keby mi vtedy nevytiahli ten otrávený hrebeň z vlasov, bola by som už mŕtva!“ Postavila sa a začala sa prechádzať po útese.

Lily ju už-už chcela varovať pred otráveným jablkom, ale potom si spomenula, že keby nebolo jablka, nenašiel by ju princ, ktorý si po ňu mal prísť. Radšej nechala príbeh, aký mal byť.

„Vždy mi boli po boku! Toľko im vďa-“

Vtom Snehulienka spravila krok do prázdna a stratila rovnováhu. Chrbtom dole padala, padala z útesu, no Lily, ktorá stála hneď pri nej, ju v poslednom okamihu chytila za ruku. Snehulienka vykríkla; jej nohy viseli desiatky metrov nad hladinou. Hrozilo, že sa jej spotená ruka vykĺzne z Lilynho chmatu.

„Pevne sa drž!,“ vykríkla Lily a potiahla ruku k sebe. Išlo to moc ľahko; niečo nebolo v poriadku. Snehulienka predsa nemohla byť až taká aká ľahká. Bolo to skôr ako keby držala len jej šaty. Ako keby Snehulienka bola nehmotná... Len čo si to Lily pomyslela, prestala cítiť Snehulienkinu ruku, ktorú práve držala. Prešla cez jej vlastnú ruku, akoby bola duch. Snehulienka sa chvíľu vznášala nad jazerom, potom padala pomaly ako pierko a sukňa sa jej pritom nadúvala. Strach a zdesenie v jej tvári sa zmenili na hlboký pokoj. Na perách sa jej zjavil ľahký úsmev.

„Princ... On si po mňa prišiel...,“ šepla do vzduchu. Potom sa rozplynula, ako keby jej nikdy nebolo.

V tej chvíli sa Lily rozjasnilo pred očami. Už vedela, že to nebol sen. Súčasne si spomenula aj na krik, zelené záblesky a ten chladnokrvný hlas. Na Jamesa, ktorý s ňou ostal- až do konca. Hlavne spomienka na jej dieťa- Harryho, ju bolela najviac. Dostal aj jeho? Ostala pri ňom až do konca, položila zaňho svoj život, ale len zázrak by ho zachránil. Zázrak, ako princov bozk pre Snehulienku.

[ » na začiatok « ]