Kapitola:
Pridaná: 20.9.2011, 19:37:26
Čítaná: 1727×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Luce, Draco Malfoy, Alice
Stručný dej: Nikdy neverila, že jeden človek môže tak hlboko zasiahnuť do jej života...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prológ 2 » Maličká chybička v pláne 3 » Blúznenie 4 » Luxus 5 » Milý, ako vždy 6 » Plesy a tresty

Keď sme dojedli, mlčky som sa pozrela na Draca. Nechcela som odtiaľto ešte odísť. No už svitalo. Musíme sa vrátiť do školy, budú nás predsa hľadať. A ak sa o tom, že Draco nie je na hodinách dozvie jeho otec... Ani som na to nechcela pomyslieť.

Pomaly som sa postavila, upravila periny a otočila sa k Dracovi. „Načo ich opravuješ? Veď tu aj tak nikto nebude spať,“ zamumlal pohŕdavo. Pri tom výraze sa mi chcelo jednu mu vraziť.

„No a čo,“ odvrkla som a našuchorila vankúš. „Možno tu tiež niekto bude potrebovať prenocovať, tak ako my. Určite sa potešia, že to tu majú upravené a pripravené,“ pokrčila som plecami a mávnutím prútika som zahasila oheň.

„Hej, hej,“ pregúlil očami a vyšiel von. Neveriacky som hľadela za ním. Čo mu to zase sadlo na nos?

Trucovito som si sadla na posteľ, až to zavŕzgalo a netrpezlivo som klepkala nohou o podlahu. Dlho bolo ticho, až sa nakoniec vo dverách objavila Dracova blonďavá hlava.

„Načo čakáš?“ spýtal sa nechápavo.

„Na to, kým mi povieš, čo ti zase je,“ odvetila som a pozrela do okna.

Draco na mňa neveriacky civel. „Čo tým myslíš? Nie je mi nič,“ pokrútil hlavou a oprel sa o zárubňu.

„Naozaj?“ nadvihla som obočie. „Pretože ja tomu niekedy naozaj nerozumiem,“ postavila som sa. „Raz si plne úžasný a milý, a potom sa oduješ a už s tebou nie je reč,“ vybafla som hlasnejšie, ako som chcela. Cítila som, že sa schyľuje k hádke, a hoci som jej chcela zbrániť, už bolo neskoro cúvnuť.

„Bol som nevyspatý,“ zamumlal znechutene a tiež pozrel von okom.

„Nevyspatý!“ zasmiala som sa ironicky a podišla som k nemu. „Tak potom ti nemám dovoliť zaspať, aby si bol ku mne a ostatným milý?!“ vybrechla som a rozhodila rukami.

Draco si ma obzrel a zamumlal: „Len to skús!“

„No to by som skúsila!“ odsekla som a otočila sa mu chrbtom. „Nechápem, čo ti to sadlo na nos. Čoho sa bojíš? Čo ti vadí...?“

Draco sa strhol, podišiel ku mne a chvíľu som si myslela, že ma chytí pod krk a vlastnoručne, po muklovsky, ma zaškrtí.

„Ja sa nebojím ničoho,“ zasyčal a odstúpil.

„Fakt? Pretože v Zakázanom lese som nemala taký pocit,“ provokovala som potichu.

„Ja nie som ten, čo si zapichol prútik do zeme.“

„A ja nie som tá, komu nedošlo, že keď prútik pri zaklínadle ukazujúcom sever vibruje, tak ho asi treba nechať, nech ti ukáže cestu a nie pučiť ho v dlani!“ vrátila som mu to.

„Naozaj sa budeme hádať nad takýmito blbosťami?“ nadvihol obočie pohŕdavo.

„Budeme,“ prikývla som. „Kým mi nepovieš, čo ti naozaj je,“ dodala som opovržlivo.

„Mne nič nie je!“ zrúkol, otočil sa a vyšiel von. Na schodoch som počula jeho rozčúlený dupot.

No tak, nemôžeš ho nechať odísť! Chtiac-nechtiac som počúvla svoje svedomie rozbehla sa za ním.

„Draco, počkaj!“ zakričala som, no on ma nepočúval, len utekal ďalej.

„Draco!“ snažila som sa ho zastaviť, no bolo to na nič. Nakoniec som vytiahla prútik a vyslala naňho Petrificus Totalus. Zamrzol na mieste a pomaly sa zvalil na zem. Rovno na nos.

„Ups!“ zvýskla som a pribehla k nemu. Otočila som ho na chrbát a odmrazila ho.

„Ty... ty si mi zlomila nos!“ zakvílil a pokúsil sa postaviť, až narazil do steny.

„Ja viem, mrzí ma to,“ povedala som potichu. „Ukáž, napravím ti to.“

„Radšej nie,“ odvrkol, „ešte to skazíš.“

Toto ma naštvalo. Rozčúlene som ho schmatla za rameno, natisla som ho na stenu a zašepkala: „Episkey!“

Draco bolestivo zakňučal a nos sa zahojil.

„Krásny ako predtým,“ uškrnula som sa a pustila ho.

Dlho sme na seba mlčky hľadeli, no ani jeden z nás sa neodvážil prehovoriť. Nakoniec som sa nadýchla a potichu navrhla: „Pôjdeme?“

Draco si uhladil rozcuchané vlasy a vykročil ako prvý.

Celou cestou sme boli ticho, občas niektorý z nás zakopol, no mala som pocit, že Draco je na mňa ešte stále namrzený. Nechcela som ho provokovať. Asi to bola moja chyba. Príliš som naňho tlačila. Len som si myslela, že po tejto noci mi bude možno trošku viac dôverovať. No zrejme som sa mýlila.

Došli sme až k Hagridovej chalupe.

„Dobré, profesor Hagrid!“ zamávala som mu.

„Dobré ránko, Luce, ako sa máš? Ahoj, Draco.“

Draco len mrzuto prikývol a otočil sa Hagridovi chrbtom.

„Prepáč,“ zamumlala som ospravedlňujúco a vykročila som za Dracom do hradu.

„Počkal by si na mňa?“ zavolala som za ním. Draco prudko zastal, otočil sa a vybrechol: „Baví ťa zahadzovať s takou špinou, ako je ten sprostý Hagrid?“

Prekvapene som otvorila ústa. „Sprostý Hagrid?!“ zopakovala som potichu a podišla k nemu. „Dovoľ mi, aby som ti niečo povedala, Draco. Ak je tu niekto sprostý, tak si to ty. Si hlúpy, namyslený, do seba zahľadený idiot, ktorý sa nedokáže na svet pozrieť inak, ako jeho otec. Bojíš sa Draco. Si zbabelý. Ale vieš, prečo som s tebou vôbec strácala čas? Pretože som verila, že si iný. Že sa ti možno raz podarí dostať svoj vlastný rozum a hľadieť na svet inak. No asi som sa mýlila. Alebo chcem od teba priveľa. Mrzí ma, že som sa v tebe sklamala!“ dohovorila som, obišla som ho a rázne som sa vybrala do hradu.

„Tak si sa vo mne sklamala! Nie si prvá, ani posledná!“ zreval a kopol naprázdno do trávy.

Zamrazilo ma. Zastala som a otočila som sa. Draco sa celý chvel, z očí mu sršali blesky a päste mal zaťaté, akoby mi chcel jednu vraziť. A v tej chvíli by som si to asi aj zaslúžila.

Roztrasene som k nemu podišla a natiahla k nemu ruku. „Mrzí ma to, takto som to nemyslela,“ šepla som a do očí mi vstúpili slzy.

„Ale myslela,“ odvrkol.

„No dobre, myslela,“ uznala som zlomene. „Ale mrzí ma to,“ dodala som skľúčene.

Draco dlho hľadel do zeme a nevravel nič. Napäto som čakala, čo mi na to povie. Asi ma odmietne, určite ma odmietne, pošle ma do pekla a už nikdy sa na mňa ani nepozrie.

„Tak fajn,“ zašepkal napokon. „Ale môjho otca už nikdy nespomínaj,“ zdvihol výhražne prst, drgol do mňa ramenom a odišiel.

Hľadela som, ako mizne v diaľke, po tvári mi stekali slzy a dúfala som, že raz sa konečne naučím držať ústa a ukážem mu, čo všetko v ňom je.

[ » na začiatok « ]