Kapitola:
Pridaná: 2.6.2013, 15:20:53
Čítaná: 3073×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Luce, Draco Malfoy, Alice
Stručný dej: Nikdy neverila, že jeden človek môže tak hlboko zasiahnuť do jej života...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prológ 2 » Maličká chybička v pláne 3 » Blúznenie 4 » Luxus 5 » Milý, ako vždy 6 » Plesy a tresty

Pozn. Ples a celý príbeh sa odohráva v 6. ročníku, preto vám niektoré súvislosti nemusia sedieť s príbehom od Jo.

___________________________________________________________

Stála som v klubovni pred zrkadlom. Mala som na sebe dlhé, červené šaty. Boli prekrásne, no necítila som sa v nich, ako ja. Bol to zvláštny pocit. Vlasy mi upravila Ginny, za čo som jej veľmi vďačná. Vypla mi ich do akéhosi vrkoča, do vlasov mi dala elegantnú kvetinku a nechala mi niekoľko pramienkov vlasov voľne spustených. Usmiala som sa. Tak, teraz vyzerám lepšie.

„Vyzeráš krásne,“ povedala Alice. Išla po schodoch dole ku mne. Mala modré, ľahké, krátke šaty s odleskom tyrkysovej. Bola šikovná, no žiaden účes si nepripravila. Mala len bežne rozpustené vlasy, čo sa jej avšak k šatám hodilo.

„Aj ty,“ objala som ju. „Mali by sme ísť.“

Tento rok sa koná vianočný ples a Draco chcel ísť samozrejme so mnou. Mala by som sa tešiť, ale som akási nesvoja. Alice tam ide s Fredom. Tej veľmi nezávidím, ale nikto iný ju nepozval.

Schodisko a klubovne boli prázdne. Všetci už čakali na začatie. Na nás... Každý schod bol neistý a ten za ním ešte neistejší. Konečne sme prišli pred Veľkú sieň, kde čakal Draco. Vyzeral úžasne. Ani nie, kvôli tomu oblečeniu. Možno ani neviem prečo. Nevnímala som Alice.

Draco sa na mňa usmial a ja som mu úsmev opätovala.

„Si nádherná,“ zašuškal.

Mala som pocit, že levitujem. Potom som spamätala a zistila, že Fred tu nie je. Usmiala som sa na Alice. „Určite ťa bude čakať dnu.“ Nevedela som to naisto, ale dúfala som. Bolo mi jej ľúto...

„Ideme?“ opýtal sa ma Draco.

Po rukách mi prešli zimomriavky. „Samozrejme.“

Vošli sme do Veľkej siene. Ešte viac ma zmrazilo pri pohľade na tie ľadové ozdoby a umelé cencúle. Bola tam celá škola, nikto si to nenechal ujsť. Miesto sme si avšak našli.

Vystúpili štyria šampióni, profesorka McGanagallová odštartovala hudbu a začali tancovať. Chvíľu sme počkali a potom sme sa pridali aj my. Bolo mi tak dobre. S Dracom sa tancovalo úžasne a nechcelo sa mi prestať, no pieseň skončila a on sa spýtal, či nie som smädná. Prikývla som a on zbehol po pitie. Išla som si sadnúť na naše miesto.

Draco mi doniesol chladený džús, čo mi už teraz bolo celkom pochuti. Nevypila som ho ešte celý a Draco ma pozval tancovať k ďalšej piesni...

A takto to pokračovalo, kým som už naozaj nevládala a cítila som sa naozaj unavene. Boli vraj dve hodiny.

„Mohol by som ti niečo ukázať?“ spýtal sa ma Draco. Prikývla som. Chytil ma za ruku a odviedol preč z Veľkej siene. Najprv som bola zmätená a nevedela som, kam ideme, no potom som cestu do spoločenskej miestnosti spoznala. Prekvapivo tam nikto nebol.

V krbe pukotal príjemný ohník. Nič špeciálne som nevidela. Doviedol ma ku gauču a spolu sme si sadli.

Chvíľu sme sa na seba len tak pozerali. Potom Draco odkiaľsi vytiahol krabičku a ja som zatajila dych. Už len tá krabička bola sama o sebe krásna.

„Mám pre teba darček,“ povedal potichu. Pomaly otvoril krabičku a v nej sa objavil prekrásny náhrdelník. Malý, srdcový prívesok zo skla na prekrásnej striebornej retiazke. Mala som pocit, že srdce mení každým uhlom farby. Bol dúhový... Bol prenádherný.

Pozrela som sa na Draca. „Je krásny.“ Vytiahol ho zo škatuľky. „Ďakujem.“ Ladne ho zdvihol, ja som sa otočila a on mi ho dal na krk. Pomaly som sa otočila.

„Prečo si mi ho dal?“ nechápala som.

„Je taký, ako ty. Vždy iný. A...“ priblížil sa ku mne. „Krásny.“ Naše pery sa približovali. V hlave mi lietali miliardy myšlienok, no ani jednej som nevenovala pozornosť.

Dotkli sme sa perami. Jeho bozk bol úžasný, až sa to nedá popísať. Skutočne. Nehovorím to preto, lebo ho možno milujem. Hovorím to preto, lebo to bol najkrajší pocit v živote, aký som kedy zažila.

Nevedela som prestať. A zdalo sa, že ani on. Kam to až dospeje?

Trvalo dlho, kým som sa premohla a prestala som.

Dlho sme nič nevraveli. „Ďakujem,“ povedala som ešte raz. „Ale myslím, že na dnes to stačilo a mala by som sa vrátiť do klubovne.“

Draco sa len usmial a ako pravý gentleman ma odprevadil do Chrabromilskej klubovne.

Ráno som sa zobudila ešte v šatách, večer sa mi nechcelo ani len prezliekať. Bola nedeľa a vedela som, že mám veľa povinností, tak som sa rýchlo prezliekla, naraňajkovala, umyla a dala nejak dokopy.

Snape nám toho dal neuveriteľne veľa na elixíry a kopu som toho nevedela. Dúfam, že Alice niečo má.

„Kedy si odišla včera?“ opýtala sa ma.

„Neviem, okolo druhej.“ Dumala som nad tým, čo to môže byť hispónias.

„Hm,“ zamrmlala. „Robíš si tú prácu z elixírov?“

„Áno, ale absolútne to neviem.“

„Tak choď za dráčikom,“ uškrnula sa a ja tiež.

„Ja...“ Pravda bola, že som práve teraz za ním nechcela ísť. Sama neviem prečo. Možno to ani nebolo kvôli tomu, čo sa stalo v noci.

„Ty...“ Alice sa stále usmievala.

„Na toto chcem prísť sama. Je to voči Snapovi nefér, že mi stále robí úlohy Draco. Niečo by som z tých elixírov predsa len mala vedieť.“

„Nefér voči Snapovi?“ Alice sa zasmiala z plného hrdla? „Väčšiu blbosť som ešte nepočula. Počúvaš sa vôbec?“

Alice som zvyšok dňa nevidela a stále som prepisovala prácu z elixírov, no večer som s ňou ešte stále nebola spokojná, no nechala som to tak. Išla som na večeru do Veľkej siene a zbadala som tam Draca. Neisto som si k nemu sadla a pozdravila ho.

„Prečo som ťa tu nevidel na obede ani raňajkách?“ opýtal sa ma nežne.

„Raňajky som nestihla a na obed som prišla neskôr, lebo som robila na práci od Snapa.“ Dúfam, že nevyzerám unavene.

„Máš to už hotové?“ opýtal sa s pochybnosťami.

„Dúfam, že áno.“ Áno, dúfala som v to, ale ešte na tom budem robiť minimálne dve hodiny.

Rozlúčili sme sa, a ja som sa znovu ponorila do mojej práce.

Nadišla hodina elixírov a Snape si vyvolával žiakov, aby prezentovali svoje práce. O chvíľu pôjdem ja. Neustále som neisto pozerala na Draca a on ma pohľadmi uisťoval a ubezpečoval, ako keby to bolo dobré.

„Avisová, Luce,“ vyvolal ma Snape s istým opovrhnutím.

Ukázala som mu svoju prácu (ani sa na ňu nepozrel) a začala som prezentovať.

Ani som nedokončila niekoľko viet a už ma prerušil.

„Zle, zle, zle, celé zle! Ukážte to, Avisová!“

Preľakla som sa a celá roztrasená som mu podala pergamen.

Prezeral si ho asi pol minúty a potom skonštatoval: „Avisová, máte to celé zle! Zajtra to chcem rozvinuté na dvoch takýchto pergamenoch dobre a večer o šiestej vás tu chcem vidieť.“

Sklopila som zrak a sadla som si na svoje miesto. Počas zvyšku hodiny som sa nechcela na Draca pozrieť. Ledva som vypracovala toto, ako to mám vypracovať na dva pergameny a ešte o šiestej prísť?

[ » na začiatok « ]