Kapitola:
Pridaná: 19.8.2011, 15:19:22
Čítaná: 2246×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Max
Stručný dej: Maxovi matka zatajila jednu podstatnú vec. Má brata. Dvojča. On sa urazený vydá na cestu za ním...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » Nočné svetlo 3 » Boj sa začína 4 » Sibyla

Bál som sa, že znovu započujem nejaké hlasy, ale mýlil som sa. Všetko stíchlo, dokonca aj autá ktoré sa premávali po uliciach. Nepočul som zdola ani Jamesa a Jacka, ktorý sa vedeli tak hlasno smiať, že sa to ozývalo po celom dome. Proste som nepočul nič.

,,Max? Ešte si hore?“ ozvalo sa spoza dverí. Bol to James a asi si ten rozhovor rozmyslel.

,,Áno, ešte som hore, čo potrebuješ?“

,,Len som sa chcel pozhovárať, vieš, pred chvíľou si ma o to žiadal a ja som si to rozmyslel.“

,,Poď ďalej,“ oslovil som ho, ,,porozprávame sa tu, v izbe.“

James otvoril dvere a prisadol si ku mne na posteľ. Obhliadol si izbu a potom sa ma opýtal:

,,Tak, čo ťa trápi?“

,,Chcel by som sa ťa opýtať, že tá soška čo je na krbe... Čo to znamená?“ Povedal som plný očakávania. Svoje starosti s halucináciami som hodil nabok, teraz ma zaujal ten pes a batožina ktorú mal so sebou keď sme sa stretli.

,,Prepáč, ale neviem presne ktorú myslíš...“ začudoval sa James.

,,Ten pes.“

,,Jáj... To je pamiatka po mame, jediné, čo mi po nej ostalo.“

,,Aha... Lebo tú sošku som videl v jednom mojom sne. Lenže tam bola oveľa väčšia a dalo sa do nej aj vojsť.“ Od začudovania som onemel – ten ,,pes slobody,, ako som ho nazval je Jamesova jediná pamiatka po mame? No ďakujem pekne...

,,Tie tvoje sny...Ináč len to si chcel?.“

,,Nie, ešte by som sa chcel opýtať, že prečo si mal pri sebe kufre keď sme sa stretli.“ Povedal som z očakávaním, čo mi povie.

,,Vieš, bol som v Miami na jednom vystúpení a boli sme tam asi týždeň...“ Pochopil som, ale ak sa mám priznať chcel by som počuť inú, nejakú zvláštnejšiu odpoveď.

,, No dobre, už je veľa hodín, začínam byť unavený.“ Zahováral som, pretože to, čo som chcel vedieť som už vedel.

Zrazu niekto poriadne zabúchal na dvere a ja som započul hlasy elfov.

,,Počul si to?“ opýtal sa ma James.

,,Ja áno a ty?“ odpovedal som.

,,Teraz musíme bojovať, vezmi si niečo zelené, elfovia nemajú radi zelenú, aspoň títo.“ Hovoril so šepotom.

,,Dobre.“

Rýchlo som vzal zelený sveter, aj keď som presne nevedel že ako sa s ním mám obraňovať.

James vytrhol z kvetináča kvet a rýchlo otvoril dvere. Boli len dvaja, ale strach, ktorý som mal pri pohľade na nich hovoril za piatich.

James ich rýchlo strčil na zem, ale oni sa hneď postavili. Bolo mi jasné, že moje a Jamesovo kľúčové slovo tejto chvíle je prehra. Hneď ako sa elfovia postavili, na ich mieste ostali červeno – fialové škvrny.

James sa ich pokúsil znovu strčiť, ale tentoraz sa mu to nepodarilo. Jeden z elfov ho silno chytil a

ešte k tomu pod krk.

,,Max! Uteč!“ kričal James.

,,Nie, musím ti najskôr pomôcť. Nenechám ťa tu samého s týmito... Au!“ niečo mi narazilo do chrbta. Bola to nejaká skrutka alebo matica, ,,S týmito obludami!“ dokončil som.

Vzal som sveter a pokúsil som sa ho dať na elfovu hlavu.

Myslím že to zabralo. Elf začal kričať (aj keď len tým škrekľavým hlasom), čo prilákalo Jacka. Jack ako pojašený sotil elfa so svetrom na hlave na zem.

,,Bežte!“ kričal, ,,Tak bežte!“

Ja som však úplne zabudol na druhého elfa, ktorý robil niečo také, čo som videl len vo filmoch – dobíjal si sily z tmy. Z jedného elfa som rýchlo vzal sveter, (aj keď bol celý od tej červeno – fialovej tekutiny) a hodil som ho na toho druhého. V očiach elfa, ktorý ležal na zemi som uvidel čiernu farbu – umieral.

Druhý začal vydávať také čudné zvuky, ako koala pri párení. Pravda, bolo to trochu iné.

Pomaly prestával a ja som mal taký pocit, že umiera. Vydal posledný zvuk a potom stíchol, umrel.

Vydýchol som si, pretože som už nebol v nebezpečenstve.

,,Fíha, len kto to uprace?“ opýtal sa James.

,,Tak to neviem...“ odpovedal som.

,,Tieto telá by bolo odpratať...“ povedal nám Jack a my sme prikývli.

,,Tak ja a James vezmeme tohto a ty Jack vezmi toho menšieho.“ Povedal som im a dúfal som že to neodmietnu. Ja a James sme chytili elfa za nohy a ruky a pomaly sme začali vychádzať. Bol veľmi ľahký, ale veľmi sliznatý a lepkavý. Prišlo mi z neho na vracanie.

Konečne sme ho zniesli do haly, ale potom sme nevedeli, kde ho máme odniesť ďalej. Ja som mal taký názor, že by sme ho mali niekde zahrabať, pretože vo väčšine hororoch a telenovelách je to tak.

Aj keď je pravda, že horor a realita je veľký rozdiel.

Jack išiel za nami a bol poriadne vyčerpaný – ani sa nečudujem, niesť mŕtvolu ktorá je celá sliznatá... Bŕŕ... Nechcel by som byť na jeho mieste. Ale teraz som sa v prvom rade staral o seba – bolo mi zle z toho smradu, ktorým elf smrdel. Vyniesli sme ho do parku a položili sme ho pod jeden strom.

,,Nechajme ho tu a zajtra ho odnesieme do blízkeho lesa. Tam to bude najlepšie – nikto ho nenájde.“

,,Dobre, ja som už unavený ako pes...“ povedal som mu, ,,musím spať vo svojej izbe?“ obával som sa...

,,Jasné že nie, budeš spať v hosťovskej, aspoň dnes.“

,,Ach, ďakujem, vieš v takom neporiadku... Bola by to katastrofa.“ Uvoľnil som sa.

Jack akurát vyšiel spoza dverí, ale my sme sa už vracali.

,,Polož ho len tam, ku tomu stromu.“ Povedal Jackovi James.

,,Dobre.“

Bola mi zima, pretože som bol v pyžame, ktoré bolo tiež poriadne špinavé. Nevedel som, že v čom budem spať, ale mal som so sebou aj nejakú nočnú košeľu...

James ma zaviedol do hosťovskej izby, ktorá bola poriadne veľká. Bolo v nej teplo a svietila v nej malá sviečka.

,,Ďakujem ti, James.“ Poďakoval som sa Jamesovi, pretože som mu bol naozaj veľmi vďačný, pretože mi dal novú – oveľa krajšiu izbu.

,,Niet za čo,“ povedal, ,,keby si ešte niečo potreboval, izbu mám hneď vedľa.“

****************

Vyspal som sa fakt do ružova. Ráno som zbehol do jedálne a opäť som našiel Jamesa a Jacka raňajkovať, až mi to bolo smiešne.

,,Dobré ráno,“ pozdravil som, ,,ako ste sa vyspali?“

,,Ja dobre a čo ty?“ hneď ma oslovil Jack, ktorý bol tiež poriadne vyspatý, (aspoň tak som to na ňom videl) a raňajkoval ako o život.

,,Aj ja, po včerajšku... Bolo to na mňa trochu veľa.“ Usmial som sa. ,,Zaspal som tak rýchlo, že som ani poriadne nevošiel do postele a už som spal.“

,,Tak to si ťa viem predstaviť,“ zarehotal sa James, ,,veď aj v noci bolo počuť ako si chrápal, čo nebolo vôbec príjemné.“

Pustil som sa do jedla – čo bolo u mňa obvyklé, lenže ja som veľa jedol a k tomu som vôbec nepriberal, čomu som vlastne ani nechápal. Raňajky boli také chutné, že by som bol ochotný zjesť aj desať porcií, ale aj viac.

Dojedli sme a pobrali sme sa do parku na vychádzku – potrebovali sme to. Potom nám napadli dvaja mŕtvy elfovia – naša včerajšia prácička.

Pomaly sme ich chytili a začali sme ich ťahať. Musím sa priznať, že to bola hotová katastrofa, pretože ten smrad sa nedal, naozaj nedal vydržať.

Blížili sme sa k lesu a ja som si už pomaly začínal vydychovať a upokojoval som sa, pretože som prestával cítiť ten prenikajúci smrad.

,,Vládzeš?“ opýtal sa ma James.

,,Ja áno a ty? Len ten odporný smrad mi začína liezť poriadne na nervy.

,,Ja som na tom podobne.“ Odpovedal mi a ja musím priznať že bol totálne zmätený.

,,Tu ho polož,“ povedal, ,,odbehnem po lopatu a zakopeme ho na tomto mieste – je to môj pozemok, takže ho tu nikto nenájde.“

Položil som ho a nahlas som si vydýchol – hurá! Konečne to mám za sebou, teraz ho už len zakopať. Doteraz to bola omáčka, ale teraz prišlo to najhlavnejšie – mäsko.

Čakal som na Jamesa ale on neprichádzal. Dúfam, že sa mu nič závažné nestalo.

Medzi tým prišiel Jack – bol taký spotený, že tvár mal červenú ako čili paprika, ba ešte horšie – ako nejaký oheň.

,,Ach, to bolo strašné.“ Vydýchol si.

,,Tak to ti poviem... A ešte k tomu – čo mám povedať ja? Som ešte len dieťa a niečo také pre mňa nie je nejako ľahké.“

,,Veď iste.“

Zbadal som Jamesa – niesol lopatu a usmieval sa na mňa – aspoň myslím že na mňa, pretože vedľa mňa stál vyčerpaný Jack.

,,Nejako ti to trvalo, nemyslíš?“ zakričal som na Jamesa.

,,Áno, pretože som sa potkol a kotúľal som sa asi tri metre z kopca, veď sa len na mňa pozri.“ Smial sa a ja som sa naňho poriadne pozrel – bola to pravda, bol špinavý ako nechcem povedať aké zviera.

,,Aha... Tak teraz už viem“ zasmial som sa.

,,Daj mi lopatu, ja tú jamu vykopem.“ Ozval sa Jack a James mu podal lopatu.

,,Dobre a ty Max mi ich potom pomôžeš tam dať.“ Povedal mi James.

******************

Musím sa priznať, že to bola pre mňa poriadna námaha. Pobrali sme sa domov a zacítil som že mi škŕka v bruchu – ani som sa nečudoval a ešte k tomu mi bolo jasné, že zajtra budem mať takú veľkú svalovku, ako ešte nikdy.

,,Zabiť... Má tu obálku...“ Znovu som počul tie temné hlasy, ale tentoraz som sa nevyľakal. Ak chcete vedieť prečo, je to jednoduché – čím viac sa bojím, tým viac mi hrozí nebezpečenstvo.

,,Max, nepočul si niečo?“ Bojazlivo sa ma opýtal James.

,,Nie, nepočul.“ Tentoraz som to len predstieral – asi nie som jediný, kto niečo počuje, ale chcel som, nech sa aj on na chvíľu cíti ako blázon.

,,Aha, tak to sa mi asi iba niečo zdalo.“ Zasmial sa.

,,Aj ja si myslím.“ A začal som sa rehotať ako blázon – nachvíľu sa zo mňa asi naozaj stal.

Vošli sme do domu – bolo tam ticho ako v hrobe. Zazdalo sa mi, že niečo odtiaľ chýba, ale nevedel som že čo.

Pozrel som na hodiny – bolo len pol jedenástej, hoci mne sa zdalo že je už oveľa viac. Smeroval som rovno do kúpeľne, pretože som sa musel poumývať. Rozhodol som sa, že sa poriadne, fakt poriadne okúpem, pretože som bol po plecia lepkavý a vlasy som mal mastné ako bravčová masť.

,,James, ja sa idem okúpať, neviem čo ty.“ Oslovil som ho.

,,Aj ja sa pôjdem okúpať, kam sa ideš ty?“

,,Ja idem každopádne do mojej izby, teda do hosťovskej, pretože som si všimol, že tam máte poriadne veľkú vaňu.“

,,Tak to máme, ja sa okúpem vo svojej, takže sa stretneme o nejaké dve hodinky, zatiaľ sa maj.“ Rozlúčil sa.

,,Maj sa.“ Povedali sme naraz s Jackom, pri čom nám prišlo do smiechu.

,,A ty? Čo bude s tebou?“ opýtal som sa Jacka šepotom.

,,Ja? Aj ja sa pôjdem okúpať – keď sa kúpu ostatný, idem sa aj ja!“ Zasmial sa.

,,Hehe... To si strelil!“ musím uznať, že to fakticky dobre povedal.

Vybehol som po schodoch a rovno do mojej izby. Tričko som si rýchlo vyzliekol a nohavice tiež. Vbehol som do kúpeľne a začal som do vani napúšťať vodu a nezabudol som do nej pridať aj penu do kúpeľa – tak som to mal rád.

Podišiel som k môjmu ruksaku, vybral som si z neho mobil a zapol som si ho.

Mal som asi tridsať neprečítaných správ – všetky od mamy. Nemal som chuť sa na ne ani len pozrieť, ale na krajíčku očí sa mi objavili slzy. Rýchlo som si ich utrel, pretože ma zahanbovalo keď mi z niečoho prišlo do plaču. Vtedy ma nadrapovalo a bolo mi zle.

Všetky správy som si odstránil a okamžite som vypol mobil, pretože som sa bál že mi mama zavolá (nechcel som ju ani len počuť).

Zastavil som tečúcu vodu a vbehol som do vane. Potom som vyskočil ako zajac – voda bola taká teplá ako tečúca láva zo sopky (aspoň ja som mal taký pocit). Poriadne som si popálil nohy. Zanadával som:

,,Au! Čerta starého!“

Skackal som tam, dokonca som jeden krát tak vyskočil, že som dostal do brucha kŕč a padol som do horúcej vody. Zatočila sa mi hlava a cítil som na tele poriadne popáleniny. Prišlo mi veľmi zle a pomaly som zaspával...

Započul som prenikajúci hlas elfov. Vzal som zelenú handričku a obul som si papuče. Skryl som sa poza dvere a čakal som, kým aspoň jeden vyjde.

Nikto neprichádzal. Rozhodol som sa, že si ľahnem. Handru som hodil na zem a chcel som ísť do postele. Pokúšal som sa pohnúť, ale nešlo to. Chcel som bežať, ale nohy sa mi akoby prilepili o zem. Tak toto nie je možné! Potešil som sa že žiadni elfovia tu nie sú, ale potom sa zase neviem pohnúť z miesta... Poviem rovno pravdu: toto isté sa mi stáva v každej nočnej more.

Dvere zavŕzgali. Zbadal som červené prsty a bolo mi jasné že sú to oni.

Jeden z nich sa na mňa pozrel jeho krvou podliatymi očami a druhý ma pevne chytil za ruky.

Chcel som zakričať, ale nevedel som. Bolo to fakt ako nočná mora, dokonca ešte horšie – bolo to ako najväčšia nočná mora najväčšej nočnej mory.

Ach, keby som teraz mal takú silu ako nejakí hrdinovia, napríklad Herkules alebo Hulk.

Pravda, mne by sa nikdy nič také neprihodilo, ako to poznám a vôbec – kde už...

Neviem sa predstaviť v brnení, vyzbrojený... Ó môj Bože! Vyzeral by som fakt katastrofálne...

Čakal som, kým niekto príde a snažil som sa elfom nepozerať do očí. Mali veľmi pevný stisk, aj keď boli chudí ako ihla. Jeden ma chytil za vlasy a ja som zvrieskol:

,,Au! To bolí!“ uvedomil som si, že som naozaj zakričal, že to nebolo zbytočné.

,,Max! Max! Preber sa, prosím!“ prebúdzal ma James. Ako vidím, je to len ďalšia nočná mora – a už mi to bolo aj trápne, pretože už druhý krát ma James musel preberať z nočnej mory.

Zacítil som to strašné pálenie horúcej vody, od ktorej som bol celý červený a mal som na tele naozaj niečo ako popáleniny. Bolo mi jasné, že sa budem musieť niekoľko dní (ak nie týždňov) liečiť.

,,Už som hore, čo sa vlastne stalo?“ vyľakane som sa opýtal Jamesa.

,,Spal si vo vode, ešte šťastie, že si mal vynorenú hlavu. Ja som si ťa všimol len teraz, ale veríš či nie, hneď som sa ťa snažil prebrať, prisahám.“

,,James, ja ti verím, nemusíš mi prisahať. Viac ma ale trápia popáleniny, ktoré mám takmer po celom tele.“ Povedal som mu.

,,Bolo by lepšie, keby si na chvíľu vyšiel z kúpeľne, lebo sa musím pripraviť a obliecť.“

James bez slova vyšiel a ja som sa pomaly postavil. Zacítil som na ruke niečo zvláštne, chladné.

Keď som sa však na to pozrel, šokoval som: na ruke som mal červený fľak po elfovej ruke, čo znamená, že sa ma musel dotknúť, alebo ma musel držať.

Iste sú ešte v dome, myslím. Vzal som tričko a nohavice, rýchlo som sa obliekol a trielil som z izby za Jackom a Jamesom. Uvidel som ich, ako sa pri schodoch zhovárajú.

,,James, Jack! Toto musíte vidieť, pozrite!“ Ukázal som ruku. Nič na nej nebolo, len tie popáleniny.

Teraz neviem, čo je nočná mora: Buď to, že na ruke som nemal nič, alebo to, že vo sne ma držali elfovia a keď som vstal mal som tam tie škvrny.

,,Nič tam nevidím, neviem že čo si opäť videl, fakt neviem.“ Dorábal sa James a škrabal si nos.

,,Ale ja vám prisahám, mal som tam červené škvrny – po elfoch.“

,,James, možno to nie je tak, ako si myslíš. Možno Max naozaj niečo videl. Poznám jednu ženu, ktorá nám môže pomôcť. Volá sa Sibyla a býva v horách. Lenže hory sú obkľúčené elfami a bude ťažké sa tam dostať. Bude to proste veľmi ťažké.“ Povedal Jack a uvažoval.

,,To fakt?“ opýtal som sa z úžasom, pretože som bol naozaj šťastný, že na moje problémy existuje riešenie.

,,Áno, ale bude to náročné.“

,,Tak to je super!“ tváril sa James škodoradostne, ,,Tak ešte mi chcete tvrdiť, že ja som blázon či čo?“

,,James, nie, netvrdím to, lenže elfovia vedia rozhodovať o tom, kto má čo vidieť. Možno že sa ti zdá trochu zvláštne, ale je to tak.“ Upokojoval ho Jack.

,,Max, choď si vziať veci, pobaľ sa a vyrážame.“ Oslovil ma bradatý Jack.

,,Dobre.“

Vbehol som rýchlo do izby a balil som to, čo mi prišlo pod ruku. Vzal som na seba nejaké handry a potom som pocítil pálenie na celom tele. To boli tie otrasné popáleniny. Štípalo a pálilo ma to po celom tele, ale nedalo sa nič robiť.

Keď som bol zbalený, zišiel som do haly, kde ma už čakali James a Jack. Oni boli tiež už pripravený, hoci presne neviem, ako to mohli stihnúť. No nevadí, nebudem sa do nich starať, idem k veci: Pohli sme sa a vyrazili sme rovno po chodníku.

Blížili sme sa k veľkému nápisu HOLLYWOOD, čo nasvedčovalo tomu, že sme aj blízo hôr.

Započul som hlasy elfov. Ani som sa nečudoval – oni totiž ochraňovali hory.

,,Jack, vzal si niečo zelené?“ opýtal sa James.

Nikto však neodpovedal a po Jackovi nebolo ani chýru ani slychu. Začali sme sa obzerať dookola ale nikde nikoho...

[ » na začiatok « ]