Kapitola:
Pridaná: 21.8.2011, 21:44:21
Čítaná: 3674×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Max
Stručný dej: Maxovi matka zatajila jednu podstatnú vec. Má brata. Dvojča. On sa urazený vydá na cestu za ním...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » Nočné svetlo 3 » Boj sa začína 4 » Sibyla

Rozhliadali sme sa všade, ale nikde sme ho nevideli, ale ani sme ho nepočuli. Pozreli sme sa s Jamesom na seba a rýchlo sme trielili do hôr. Započul som prenikavé škriekanie elfov, ktorý obkľučovali les. Z ruksaka som si vybral zelené oblečenie a pokúšal som sa ho držať pred sebou, snáď ich to odláka. Nevidel som nič, čo bolo predo mnou. Sveter som si zatiaľ dal pod pazuchu a bežal som ďalej.

Uvidel som veľa elfov, ako sa na nás pozerajú, ale Jacka nebolo nikde. Ako môže jeden človek zo sekundy na sekundu zmiznúť? Túto otázku som si kládol dookola, ale odpoveď som nevedel. A vôbec – ako sa bez Jacka dostaneme ku Sibyle? Veď Jack pozná cestu, len Jack a nikto iný z nás. Ani ja, ani James ale jediný, kto to vie je Jack.

Zastal som a chvíľu som hľadel do hôr a potom som sa znovu rozbehol. James bol predo mnou a bežal ako o život, ba ešte rýchlejšie.

Niečo mi padlo do oka a ja som videl rozmazane. Svetrom som si poutieral oči a potom som niečo zazrel. Zazrel som pred sebou premávajúce autá, ale aj tak som videl rozmazane. Silnejšie som si utrel oči a pomaly som ich otvoril. Všetko bolo v poriadku, videl som všetko okolo seba. Jediné, čo som nevidel bol James. Nikde ho nebolo, hoci ešte pred chvíľou bežal predo mnou.

Tak toto je fakt super! Najprv zmizne Jack a potom James a ešte k tomu to všetko ostane na mňa...

Najradšej by som ležal tri metre pod zemou, aj keď sa stavím, že ani tam by som nemal pokoj...

,,James! Jack!“ pokúšal som sa kričať – čo keď sa mi niekto ozve?

Čakal som márne. Nikto sa neozýval a ja som sa pomaly vybral do hôr. Prenikavé hlasy ma postupne ničili a ja som sa cítil veľmi slabý, pretože tu nebol som mnou ani James a ani Jack. Nápis HOLLYWOOD sa mi zdal čoraz väčší, pretože som sa k nemu rýchlo približoval.

Stmievalo sa. Bol som už takmer v lese, oddeľovalo ma od neho len niekoľko, možno päť metrov.

Pred sebou som zbadal vysokého elfa. Vzal som sveter a dal som si ho pred oči. Po mojom pravom boku sa zjavili ďalší traja – väčší, rýchlejší a ako vidím, aj múdrejší. Moju odvážlivosť vystriedal strach v očiach. Teraz sa môže spoľahnúť fakticky už len na nejakú náhodu – šťastnú.

A stalo sa tak – z kríkov vyletel nejaký veľký, špinavý a navyše besný pes. Schmatol ma za topánku a ťahal ma preč. Musím uznať, že to bolelo, ale bolo to jediné zachránenie pred elfami. Boli všade.

Nevedel som že či mi ten pes niečo urobí, ale bolo mi to jedno. V tejto chvíli by som asi najradšej leža tri metre pod zemou, ale asi ani tam by som nemal pokoj. Chcel by som ležať ešte hlbšie a chcel by som voňať fialky – odspodu.

Pes (alebo skôr vlk) zastal. Pustil moju topánku a sadol si. Aj ja som ležal na zemi a celý som bol zablatený. Pomaly som začal cúvať – za pomoci mojich rúk, ktorými som sa ťahal dozadu. Pes sa akoby začal premieňať na človeka – hoci ani trochu som sa nečudoval.

,,Počkaj, nechoď preč.“ Prihovoril sa mi. Bol to Jamesov hlas, ale keď som si pomyslel, že ten pes je James, nechcel som veriť.

,,K- kto si?“ Neovládol som sa. ,,Prečo si ma konečne nenechal zomrieť?“

,,Ty chceš zomrieť, Max?“ Bol to on – James, pretože dokončil svoju transformáciu.

,,Ty si pes?“

,,To je na dlhé rozprávanie, robím to preto, aby sme sa dostali ku Sibyle. Najskôr však musíme nájsť Jacka, on jediný pozná ku nej cestu. Ja však neviem, kam sa vyparil a preto ho musíme nájsť.“

Pochopil som. James sa ma len pokúšal zachrániť takým spôsobom, aby to nebolo vidno.

Postavil som sa a dal som zo seba dole uschnuté listy stromov, ktoré sa mi prilepovali o zablatené časti nohavíc (a tak trochu aj pulóvra).

,,A teraz čo urobíme?“ Pozrel som naňho, akoby som videl ducha.

,,Tak ja sa opäť premením na vlka a budem ťa za topánku ťahať lesom – dúfam že ťa to nebude bolieť.“ Zasmial sa.

,,Že nebude? Veď si ani nevieš predstaviť ako to páli, zvlášť vtedy, keď sa mi lakeť šúcha na zemi.“ Zasmial som sa škodoradostne.

,,Lenže zmier sa s tým, že inak sa nikam nedostaneme, pretože inak ťa neviem preniesť, čo ťa mám niesť na rukách?“ A v tej chvíli mi začal liezť na nervy.

,,No tak dobre...“

Rukami som sa dotkol zeme a vystrčil som jednu nohu: ,,Pokús sa neťahať ma príliš.“

Otvoril tú veľkú papuľu a zahryzol sa mi do topánky. Ak mám povedať pravdu, ani trochu ma to nebolelo.

Rozbehol sa. Šúchal som sa o vlhké blato. Ani trochu to nebolo príjemné, ale keď som si pomyslel, že už onedlho zastaneme, bolesť utlmila. Niečo mi pichlo do ruky – myslím že som sa prstom zakvačil o nejaký tŕň. Štípalo to, akoby som sa popichal miliónmi ihiel, ba ešte viacerými. Niečo som zbadal – z ruky mi tiekla krv a bol do nej zabodnutý asi jeden centimeter dlhý tŕň. Bol aj celkom hrubý a zachytával sa o kúsky trčiacich koreňov zo zeme.

James spomaľoval. To by sme tam už boli? Nechce sa mi veriť, ale ako vidím, je to tak. Vydýchol som si a pomocou rúk som sa postavil.

Dva metre odo mňa stál Jack. Nemal som ani len najmenšiu zmienku o tom, ako sa tu mohol zjaviť.

,,Tak ty si tu?“ Od začudovanie som celý zbledol a začala mi biť zima.

,,Ja som si niečo dôležité musel vybaviť.“ Zamrmral.

,,No načo čakáme? Tak poďme už za tou Sibylou!“ Cítili som sa proste trápne a chcel som to niečím zakryť.

,,Veď počkaj chvíľu, Max.“ Znervózňoval sa bradatý Jack.

,,No dobre, počkám – aby ste sa náhodou neurazil, pán Bradatý!“ V tejto chvíli som si pripadal dosť ironický, ale čo sa dá robiť? On si bez slova zmizne a nevie mi o tom povedať ani mäkké ň.

,,Max, ukľudni sa.“ Pozrel na mňa James. Naňho som sa ani tak nehneval ako na Jacka.

Jój, už by sme mohli ísť. Dochádzala mi trpezlivosť a mal som sto chutí zhodiť Jacka z kopca a nespravil som to len preto, že ma mal doviesť k Sibyle.

,,Tak, teraz už môžeme ísť.“ Povedal Jack a škaredo sa na mňa pozrel.

,,No hurá!“ skríkol som, až som sa zľakol že nás započujú elfovia.

James ma schmatol za topánku a pripravil sa na beh. Pred nami bol strmý svah – aj keď sa nachádzal v lese – a ja som nevedel že ako sa cez neho dostaneme dole – to asi bude bolieť.

Nevedel som ani to, ako sa dole dostane Jack – veď ten sa celý doláme. Prišlo mi do smiechu – no pri pomyslení na to, že sa asi dolámem aj ja mi naskakovali zimomriavky, ale v mojom prípade to boli teplomriavky. Jack žmurkol a Jamesa sa rozbehol. Začal som vrieskať ako pavián, pretože ruky sa mi zachytávali o zem a ja som videl za seba – na Jacka. Ten sa rozbehol a skočil z kopca. Vyzeralo to ako samovražda, ale bolo to ďalšie transformovanie. Takže aj Jack... Jack sa premenil na medveďa. Začal vydávať hlboké zvuky. Ja som si pri tom ani nevšímal že už som takmer dole.

Pocítil som silné škrabnutie. Zastali sme. Konečne sme boli dole a ani som sa nedolámal. Jack už bol skoro dole a asi päť metrov pred rovinou poskočil a premenil sa na človeka.

,,Takže aj ty sa vieš premieňať?“ povedal som celkom pokojne, pretože teraz ma už nič neprekvapovalo.

,,Max, ja ti to vysve...“ Chcel povedať ale ja som mu predsa skočil do reči.

,,Nič mi nemusíš vysvetľovať, obaja ste luhári! Celý čas ste mi nič nepovedali! No kde býva tá Sibyla?! Rýchlo, lebo potom už s vami nemienim tráviť viac času...“ Nahnevane som im hovoril.

,,Max toto čo má akože znamenať?“ Nestíhal sa čudovať Jack.

,,Vieš čo... Nič! No kde to býva tá Sibyla?“

,,Neďaleko, tu blízko, asi pätnásť metrov.“ Povedal Jack a na hlase mu bolo počuť strach.

,,Dobre. Tak už poďme!“ Zakričal som a hneď sme aj vykročili. Cesta bola veľmi kľukatá a bál som sa že na nej spadnem. Boli tam samé kamienky a po listoch skákali žabky. Pravda, boli to len žubrienky ale ja som sa aj tak bál že sa o jednu z nich potknem. Konáre dosahovali takmer po zem a musel som si dávať pozor, aby som sa o jeden z nich nešvihol.

Uvidel som dom.

Okolo neho bolo blato, špina, suché lístie, dom nemal plot, strecha bola celá špinavá, dvere boli celé od pavučiny, na oknách boli pozaťahované rolety, proste to bola hrôza. Najzaujímavejšie na všetkom bolo, že okolo domu boli stromy, na ktorých boli ponaťahované zelené plachty a deky. Zrejme sa chcela brániť pred elfami.

,,Nevyzerá to tu najlepšie odvtedy ako som tu naposledy bol...“ Zamrmral si Jack.

,,Nevyzerá to tu dobre, naozaj.“ Povedal James a ja som kývnutím hlavy súhlasil. Bývať v takomto dome? To radšej bývať v pivnici ako tuto...

,,Zaklopem jej na dvere,“ povedal Jack, ,,ktovie či otvorí.“

Podišiel ku dverám a pomaly na ne zaklopal. Dvere len tak vrzgli, ale nikto neotváral. Jack zaklopal ešte raz. Čakali sme. Začuli sme kroky a bolo nám jasné že je to ona – Sibyla. Od zvedavosti som horel, pretože som chcel vidieť ako vyzerá.

Otvorila.

Vo dverách stála stará, škaredá a navyše veľmi šedivá dáma. Bola chudá ako zápalka a na tvári mala tri bradavice.

,,Čo potrebujete?“ povedala, akoby v hrdle mala len sucho, ani mililiter kvapaliny.

,,Potrebujem aby si prezrela tu prítomného Maxa.“ Zasmial sa Jack. ,,Nepoznáš ma? Veď som tvoj starý priateľ...“

,,J- Jack to si ty?“ Zamrmrala.

,,Áno. Maxovi sa zvyknú snívať čudné sny, s nimi. A keď sa zobudí, je to strašné...“ Zahľadel sa Jack.

Sibyla trochu viac otvorila dvere a ukázala nám rukou že máme ísť dnu.

,,Vy mi budete...“ Chcel som sa opýtať ale ona mi skočila do reči.

,,Psst!“ zachripela, ,,Nerobí mi to dobré na môj vnútorný zrak.“

Vnútorný zrak? Čo to Preboha je? Nejaké oko, ak sa nemýlim. Iste má tri oči, áno, má tri oči. Ale kde je to tretie?... Nikde som ho nevidel a tak mi došlo že je to hlúposť.

Izba v chatrči bola tmavá, celá od pavučín. V izbe bola zakvačená stará a veľmi zaprášená záclona. Oddeľovala ju. Za záclonou bola menšia miestnosť a v nej bol len stôl. Stôl, na ktorom bol obrus (aj ten bol celý zaprášený a starý), kryštálová guľa, karty a sviečky.

,,Poď ďalej.“ Šepla a vošla do tmavej miestnosti. Áno, tá miestnosť bola veľmi tmavá.

Išiel som za ňou. Ukázala mi rukou že si mám sadnúť. Chcel som byť poslušný a sadol som si. Ako som si sadol, stolička len tak zavŕzgala. Sibyla zapálila jednu sviečku a tiež si potichu sadla. To vŕzganie znelo ako uvoľnenie vetrov a tak som skoro zasmial. Nezasmial som sa, pretože som sa nechcel strápniť.

Sibyla začala hovoriť slová:

,,Duchovia z podzemia, ožite! Dajte mi silu, Bože pomôž, duchovia poďte!“ Odriekala kliatbu.

Ruku vystrela nad sviečku a držala ju tam. Bolo mi čudné, že ju to nepáli, ale nechcel som sa do nej starať. Nechal som ju radšej na pokoji, aby som jej nepoškodil to vnútorné oko či ako to povedala.

Sviečka zhasla. V izbe nastala tma ako v hrobe. Jacka ani Jamesa nebolo.

,,Hhh...“ zachripela. Sviečka sa zapálila.

,,Duchovia moji povstaňte a vezmite si zo sebou do podzemia tieto nočné mory.“ Hovorila. Pocítil som chlad. James (aj keď neviem ako sa tu zjavil) ma držal za ľavú ruku. Jeho ruky boli chladné ako ľad. Mal ich drsnejšie ako ktokoľvek iný, kto ma už držal. Ani som sa tomu veľmi nečudoval – veď je to animág. Nepovedal som ani jedno slovo, bol som nedočkavý. Vo svojom duchu som už Jackovi odpustil. Jedno klamstvo je oproti môjmu životu fakticky nič.

,,Cítiš to? Ten chlad ktorý sem prinášajú duchovia?“ Hovorila. Ja som však nič necítil, len chlad pochádzajúci z Jamesovej ruky.

,,Áno, cítim.“ Zaklamal som, lebo som nechcel aby namietala.

,,Tak ich oslov. Musia ťa počuť!“ Zvrieskla. Tak ona si môže kričať koľko len chce a ja nemôžem ani zobák otvoriť?! No ďakujem pekne!

,,A čo im mám povedať?“

,,Hocičo.“

,,Ako sa máte?“ To bolo prvé čo mi napadlo.

,,Nemyslela som nič takéto! Musíš im povedať o tvojich snoch alebo o niečom takom, chápeš?“ Zahučala. Jej hlas sa vyčisťoval a ja som ju čím ďalej tým lepšie počul.

,,Snívalo sa mi so strieborným príveskom v tvare kríža. O niekoľko dní nato som ho uvidel visieť na krku mojej matky. Snívalo sa mi že ma chytili elfovia a keď som sa prebudil mal som na ruke červené škvrny.“ Potom som sa uškrnul od ucha k uchu.

Zacítil som chlad na líci. Tak teraz už viem, čo myslela.

Moja stolička sa z ničoho nič začala triasť. Moje srdce sa od ľaku tiež zatriaslo. V izbe začal prevládať chlad a stôl začal mrznúť. Dvere chatrče sa rýchlo otvorili. Silný vietor zhasol sviečku na stole a Sibyla sa na mňa pozrela:

,,Myslel si si že ťa od toho jednoducho oslobodím?! Tak to si bol môj milý na veľkom omyle. DAJ MI TÚ OBÁLKU!“ Zvrieskla a hlas mala strašidelný, akoby chcela niekoho zavraždiť. Čo keby mňa? Preblyslo mi hlavou, aj keď mi potom došlo, že to tak asi nie je.

,,A – ale ja žiadnu nemám, o nijakej neviem.“ Zaklamal som, pretože mi napadlo, že aj ona môže byť jeden z tých zlých.

,,Nie? Že nie?! A ako si potom zistil, že James je tvoj brat? Ako si zistil, že kde býva? Mňa tak ľahko neoklameš, chlapče.“

Som stratený. Teraz nebude také ľahké ujsť.

James silno zovrel moju ruku, až ma to zabolelo. Zacítil som pazúry – ako vidím, začínal sa premieňať na vlka. To bude dobré, dobre to dopadne, bude to dobré... Opakoval som si donekonečna, až kým James nezvrieskol:

,,Dajte mu pokoj! Okamžite prestaňte!“ Pokúšal sa ma brániť, pričom zahováral, aby si nevšimla že sa premieňa.

,,Nejaký si odvážny, nemyslíš?“ Zadivene sa naňho pozrela. Na tvári sa jej objavil škodoradostný úsmev, ktorý mi naháňal poriadny, fakt poriadny strach.

Chcem byť doma a hladkať Arthura, ale o tom môžem len snívať, ako som sníval aj o čokoládovej krajine. Teraz som však v nebezpečenstve života a je ťažké sa z tohto dostať.

James vyskočil na stôl a pozrel na Sibylu. Potom na ňu skočil a začal ju trhať zubami – nechtami. Na dlážke sa objavili kvapky krvi, potom ďalšie a ďalšie... až sa tam objavila mláka krvi, pretože Sibyla bola takmer mŕtva. Kvapkajúca krv z jej tela mi pripomínala kvapkajúci atrament z vtáčieho pera.

Do izby vošiel Jack, lenže v podobe medveďa. Skočil na Sibylu, teraz ju už dorazia, naisto.

,,Nie! To stačí! To sta – to sta – stačí...“ A boli to jej posledné slová. Vlasy jej vypadávali, ako keď v jeseni opadá suché lístie zo stromov.

Nakoniec spadla na zem. Bola už mŕtva a z jej hlavy tiekla krv. Zdala sa mi oveľa červenšia ako iné, bola fialová.

Jack do nej kopol a potom sa opäť premenil na človeka, rovnako ako James.

,,Nemyslel som si, že je zlá. Veď ešte pred polrokom sme si povedali braček a sestrička. Mali sme aj radi, ako súrodenci.“ Hovoril sklamaný Jack so slzami v očiach. Dokonca aj mne prišlo trochu do plaču, ale nedokázal som sa rozrevať. Prišlo mi smutno, pretože som si spomenul na mamu, ktorá určite niekde smúti.

Sibyla ležala na zemi a bola celá krvavá. Šaty mala dotrhané a na krku jej viselo niečo, čo som už kedysi videl. Bol to náhrdelník, ktorý mala na krku moja mama v teň deň, keď sme sa pohádali. Kľakol som si na koleno a nadvihol som prívesok. Povedal by som, že bol úplne rovnaký ako ten, ktorý mala vtedy na krku moja mama, dokonca sa aj rovnako leskol, na tej istej strane.

,,Max, pusti ju.“ Povedal mi James.

,,Ale, na krku má ten náhrdelník, ktorý som videl na krku našej mamy.“ Povedal som našej, pretože to bola naozaj naša mama. Na otca som si po celý čas ani len nespomenul – ten v mojom živote takmer neexistoval, pretože skoro nikdy si na mňa nenašiel čas, čo mi poriadne liezlo na nervy.

,,Tak po prvé, to nemôže byť ten, pretože Sibyla nemala ani len poňatia o tom, kto je tvoja mama. No a po druhé, čo je na tom zvláštne?“ Zasmial sa. Začínal som cítiť smrad pochádzajúci z mŕtvoly, ktorá ležala na zemi.

,,No dobre, dobre. Môžem si ho aspoň vziať?“ Naliehal som, ale musím uznať, že s tou zvláštnosťou na náhrdelníku som radšej čušal.

James kývol hlavou. Jack si zatiaľ obzeral rôzne sošky položene na okennej doske.

Náhrdelník som jej dal dole z krku a zasunul som si ho do vrecka. Z dvora som začul silné kroky.

Blížia sa.

,,James! Jack! Na čo čakáte?! Čo urobíme?“

,,Budeme musieť bojovať, tak ako doteraz.“ Povedal Jack a z vrecka vytiahol zelenú šatku. Bola veľmi tenká, ale ako niečo zelené, čo odoženie elfov, stačila. James sa len pozeral a ani neprehovoril. Zdal sa mi slabý a navyše veľmi smutný.

Dvere sa rozleteli a ja som si dal dole sveter, ktorý som mal doteraz oblečený. Našťastie som mal pri sebe veľa zeleného, pretože som bol členom klubu MILOVNÍCI ZELENEJ. Pravda, to sa len tak hovorí, keď sa ti nejaká farba páči.

Do izby vošiel najväčší a ako vidím aj najsilnejší elf, akého som kedy videl.

,,Kentan,“ povedal Jack tajomne, ,,ako vidím, opäť sa stretávame.“

Kentan? Oni majú aj mená? Síce, keby nemali mená, nepoznali by jeden druhého.

,,Áno, dobre vidíš. Stretávame sa, a dúfam že už naposledy. Naposledy, pretože dnes zomrieš. Ó, pardon. Všetci tu zomriete!“ Zakričal a vytiahol si spoza chrbta luk. Na pleci mal zakvačený povraz, na ktorý bola napojená menšia tuba v ktorej boli šípi.

,,Tak to sa mýliš! Maxa z toho vynechaj! Alebo tu zomriem len ja, alebo len ty!“ Zelenú šatku hodil Kentanovi priamo na hlavu, ale Kentan si ju hneď strhol.

,,Na mňa tieto triky neplatia, nemysli.“ Škodoradostne sa uškrnul.

Ako vidím, Kentan si vôbec nevšímal Jamesa, ktorí sa k nemu zozadu približoval. V ruke držal ostrý nôž a pripravoval sa na bodnutie.

,,Pozor!“ Zvrieskol som ale už bolo neskoro. Spoza dverí vybehol elf a veľkým ostrým oštepom prepichol Jamesovo telo.

Kentan mal pravdu – dnes niekto zomrie.

[ » na začiatok « ]