Kapitola:
Pridaná: 1.8.2011, 19:54:43
Čítaná: 1818×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Aiwi, Morgan, Izis ( Sandra, Eli a Sue)
Stručný dej: Ako bola predpovedane, čarodejnica Morgan pri boji so zlom zomrela. No ich spoločne spojenie nikdy neskonči. A o 166 rokov sa znova stretnú, 5 živlov: vietor, oheň, voda, zem , duch. Ako bude príbeh pokračovať o 166 rokov?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1845 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7

,,Layla? Si hore?“ Akýsi hlas ma prebúdzal.

,,Hmmm“ zamrmlala som. ,, Už som hore. Janka ešte spí?“ spýtala som sa.

,,Nie, pred chvíľkou ju otec zobral domov. Moja mama nás už čaká na parkovisku.“ Informovala ma o mojom odvoze.

,,Už idem.“ Postavila som sa na nohy a vtedy som si spomenula na Karola. ,,Do šľaka. Zabudla som na Karola.“ Plesla som si rukou po čele.

,,Neboj, ten na nás čaká v školskom klube.“ Aspoň že tak.,, No poď!“ náhlila ma.

,, Jasné už. Auuu.“ Moja hlava ma začala bolieť. Chytila som si boľavé miesto pod ofinou.

,,To spôsobil ten hlúpi konár. Ideš?“

,,Áno, idem.“ Odpovedala som jej a išla som hneď za ňou. Vstúpili sme na veľkú bielu chodbu kde ošetrovateľka mala aj svoj stôl s papiermi. Keď ma uvidela pozdravila ma a ja som jej pozdrav opätovala. Prešla som okolo veľkého okna a pozrela som sa cez neho von. Už nepršalo. Ale bolo celkom dosť blata. Aké šťastie že nemusím ísť pešo. Eli otvorila hnedé dvere a vyšla na hlavnú chodbu kde bolo ešte stále dosť študentov. Všetky oči hľadeli na mňa. Neznášala som to a preto som sklonila zrak dole na zem. Ale jeden študent mi skočil priamo do cesty.

,,Ahoj, som šéfredaktor školských novín. Zachránila si riaditeľovu dcéru, si hrdinka a mojou povinnosťou je o tebe napísať článok.“ Zľakla som sa. Nechcela som aby o mne ostatný čítali akýsi článok. Eli si moju reakciu hneď všimla a konala namiesto mňa. ,,Odpáľ, nemá záujem o nejaký hlúpy školský časopis.“ A išli sme hneď preč. Aj tak z nás nespustili oči, naopak ešte aj iný sa pridali do čumenia. A ako sa zdalo, Eli to nevadilo. Vyšli sme už konečne von a ona mi povedala,, Zajtra budeš hlavná téma.“

,,Doparoma, to nemyslíš vážne.“ Chytila ma panika.

,,Ale áno. Na tejto škole sa nič nemôže utajiť.“ Pozrela na mňa. ,,Neboj sa, niekto za pár dní urobí mega prúser a na toto sa zabudne.“

,,Aspoň malá cena útechy.“ Dodala som uštipačne.

,,Musíme sa zastaviť pre tvojho brata.“ Povedala lenivo.

,, Nemusíš tam ísť. Pôjdem aj sama.“

,,Ďakujem, pri tých malých hajzlíkoch by som dlho nevydržala.

Začala by som ich tam mlátiť kedy som musela počúvať ten ich rev.“ Povedala Eli.

,, Mohla by si mi zmlátiť brata.“ S veľkým úsmevom som sa otočila a prešla do školského klubu. Nečudujem sa Eli že tam nechce ísť. Tie decká boli hrozne hlučné a bili sa alebo sa hádzali o zem. Ako dobre, že som nebola také hlúpe dieťa. Karol sedel vzadu pri skrini a pozoroval ostatných. Podišla som ku nemu.

,,Elinina mama nás vezme domov.“ Povedala som mu.

,,Viem, bola za mnou. Tak poďme nech tu nie som ešte hodinu.“ Zobral si bundu a mieril na parkovisko.

,,A ako bolo v triede?“ snažila som sa nadviazať sním tému aj keď nerada.

,,Pohoda.“ tým naša téma skončila.

Eli stála pri dverách a kývala mi. ,,Tak čo tie malé decká?“

,,Sú hrozné. Nezávidím učkám.“ No čo, bolo mi ich ľúto.

Prešli sme po pri smrekoch ktoré boli vysadené pri okraji cesty.

Eli sa okamžite rozbehla ku bielemu autu značky opel.

,,Ahoj, ty musíš byť Layla a ty Karol.“ S veľmi milým úsmevom nás privítala Elinina mama.

,,Správne. Ja som Layla a to je Karol. Ďakujem, že nás vezmete domov.“ Bola som jej naozaj vďačná.

,,Ale to je v poriadku.“ Stále mala úsmev na tvári. ,,Volám sa Monika Čapkovičová.“

Ja som Layla Kubandová. Teší ma.“

,,Poďme už radšej do auta a rýchlo preč. Ten debilný redaktor školo blbovín ide zase za nami.“ Upozornila Eli. Pozrela som sa tím smerom. ,,Do šľaka, máš pravdu. Musíme ísť.“

[ » na začiatok « ]