Kapitola:
Pridaná: 1.8.2011, 19:52:58
Čítaná: 1148×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Aiwi, Morgan, Izis ( Sandra, Eli a Sue)
Stručný dej: Ako bola predpovedane, čarodejnica Morgan pri boji so zlom zomrela. No ich spoločne spojenie nikdy neskonči. A o 166 rokov sa znova stretnú, 5 živlov: vietor, oheň, voda, zem , duch. Ako bude príbeh pokračovať o 166 rokov?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1845 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7

Ocitla som sa na akejsi čistinke. Boli tam Sandra, Eli a Sue.

V strede stálo ďalšie dievča a jedná dospelá žena. Niečo sa ku nám blížilo. Akási čierna hustá hmla a potom som zbadala tiene. Vedela som čo to znamená ale nebola som si istá či to vedia aj oni. Keď som na ne pozrela, žiadna z dievčat sa nepohla. V hlave mi začalo víriť, že musia vedieť že majú spojenie s mágiou. Uvidela som záblesk a ...

Bol to len sen. Otvorila som oči. Ležala som na posteli. Takže som na ošetrovni. Bola

dosť tvrdá a bola som zakrytá sivou dekou. Na stene oproti mne viseli veľké červené hodiny, ktoré nefungovali. Musela som niekoľko krát zažmurkať aby sa mi vyjasnil zrak. Stáli pri mne Eli, Sandra a Sue.

,,E.J. , ako ti je? Spýtala sa Eli. Ďalšia otázka išla od Sue. ,, E.J., čo sa stalo?“ a ďalšia od Sandry. ,, Nič ťa nebolí?“ doslova ma zasypali otázkami. A ledva som ich vnímala. Aby som ich upokojila odpovedala som im jednoducho.

,, Mám sa fajn.“ A to bolo všetko.

,,Čo sa stalo E.J.?“ opýtala sa ma Eli. Šokovane som na ňu pozerala. ,,Aha, ty si na nič nepamätáš. To nevadí. Hlavne, že si v pohode.“ Jasné, že som si na všetko pamätala ale nemohla som im povedať že nás napadli akési tiene. Ach, pre boha. Nás. Janka. Predsa si rozbila hlavu a potom ostala ležať keď sa jej dotkol.

,, Ako sa má Janka?“ rýchlo som sa spýtala.

,,Ta riaditeľova dcéra? Je v pohode. Tam ešte spí.“ Odpovedala mi Sue a hlavu kývla na ďalšiu posteľ. Aspoň, že je v poriadku.

,, Vieš že si na škole teraz novou tajomnou hrdinkou?“ začala celá nadšená Sandra.

,, Prečo hrdinkou?“ zmetene som sa spýtala.

,,jaj. Zabudla som že si na nič nepamätáš.“ Strelila si Sandra rukou po čele. Eli z úsmevom pokrútila hlavou. ,, išla si na základku za bratom.“ Začala Eli ale hneď som ju prerušila.,, Nevlastný brat! Prepáč, pokračuj.“

,, Takže vracala si sa s ňou a počas búrky ste bežali cez ihrisko. Jana spadla ty si k nej ihneď išla a vlastne si ju zachránila lebo na teba spadol konár. Ale si v úplnom poriadku.“ Dokončila .,, Nič si naozaj nepamätáš?“ znova sa ma opýtala.

,,Bohužiaľ, neviem si na nič spomenúť.“ Ešte šťastie že som v klamaní taká dobrá.

,,Čo tu robíte! Už zvonilo na hodinu a vaša kamarátka je už hore! Padajte do triedy!“ akýsi hnusní chrapľaví ženský hlas na nás zaziapal. Baby si iba vzdychli a kývajúc a ukazujúc mi palce hore odchádzali. Eli podišla ku mne a povedala mi ,, Volali zo školy ku tebe domov. Tvoja mama musela odísť preč z mesta a tvoj otec pre teba nepríde. Že máš trafiť sama domov. Vypýtala som si tvoju adresu a moja mama príde pre nás a odvezie teba aj tvojho nevlastného brata. Zatiaľ si ešte pospi. Prídem pre teba po šiestej hodine.“ A odišla. Cítila som sa sama. Snažila som si svoje myšlienky v hlave usporiadať. Tie tiene, boli akési inakšie než tie ktorých som vídala v Nitre. Čosi vo mne vedelo čo sú zač ale nedokázalo to druhej časti môjho ja vysvetliť. Z tej zimy, ktorá z nich doslova sálala mi ešte teraz behali zimomriavky po chrbte.

,,Kde je?“ môj vnútorný monológ prerušil akýsi hysterický hlas. Nevedela som ho zaradiť komu patrí ale bol mi veľmi povedomí.

,,Janka si v poriadku, srdiečko? Nie je ti nič?“ Zdvihla som hlavu aby som sa pozrela na osobu, ktorá tu kričala. Ja hlava deravá, bol to náš riaditeľ Godály. Rozprávala som sa sním krátko, takže si matne spomínam na jeho hlas.

,,Som úplne poriadku, ocko. Layla ma zachránila.“ A s veľkým úsmevom na mňa pozerala. Riaditeľ podišiel ku mne bližšie.

,,Slečna Kubandová. Som ti nesmierne vďačný a keď budeš niečo potrebovať okamžite ti vyhoviem.“ Šokovane a pravdu povediac, príjemne prekvapená som mu povedala,, Ďakujem pán riaditeľ.“ Hľadela som na nich. A ďakujem bolo jediné na čo som sa zmohla. Na ošetrovňu prišla žena strednej postavy a primeranej výšky. Jej dlhé blond vlasy boli rovné a zapletené do vrkoča. Zastavila sa pri Jankinej posteli kde stál riaditeľ. ,,Pán riaditeľ, mali by ste ich nechať nech si oddýchnu.“ Povedala mu a pozrela na mňa milými modrými očami.

,,Samozrejme.“ Uznal. Sklonil sa a pobozkal svoju dcéru na čelo. A mne ešte stihol povedať:,, skoré uzdravenie.“ A odišiel preč. ,, Pospite si ešte, keď budete niečo potrebovať tak som hneď pri vás.“ Oznámila nám. Len sme prikývli a ona odišla.

,,Janka?“ zavolala som na ňu. Zdvihla hlavu a pozrela na mňa.,, Pamätáš si niečo?“ jachtavo som jej položila otázku. Nastalo dlhé ticho bez odpovede. Po chvíľke prehovorila ,,Nie. Nepamätám sa na nič. Akurát ako si bola pri mne. A zachránila si ma pred tým konárom.“ Nachvíľu stíchla ale hneď pokračovala.,, Ja som ale nevidela že by ten konár padal.“ Zhrozila sa.

,,Ani ja si to nepamätám. Podľa toho čo mi povedali som ku tebe hneď dobehla a ty si ležala na zemi. Zohla som sa pri tebe a na mňa padol konár.“ Vedela som že je to klamstvo ale cítila som, že bude lepšie keď jej budem klamať. Otvorili sa dvere a prišla ku Janke ošetrovateľka. Podala jej akési lieky a pohár vody. Janka si tabletky hneď zobrala a zapila vodou. Ľahla si a zavrela oči. Ošetrovateľka ju lepšie zakryla a už som počula ako Janka začala pravidelne dýchať. Zaspala. Ošetrovateľka prešla ku mne a milými modrými očami na mňa pozrela. ,,Daj si tú tabletku.“ Podala mi tabletku a pohár vody. ,,Musíš si trošku pospať a nabrať silu.“ Usmiala sa na mňa a ja som si tu tabletku zobrala. Dala som si ju do úst a napila sa vody aby som ju rýchlo prehltla. Tabletka vo mne začala veľmi rýchlo pôsobiť. Usadila som sa do pohodlnejšej polohy na posteli a už som cítila ako ma spánok pohlcuje. A minútku som sa nachádzala vo svojej ríši snov.

[ » na začiatok « ]