Kapitola:
Pridaná: 24.6.2011, 19:18:44
Čítaná: 3255×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Upíri

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Krvavé sny 2 » Poznanie 3 » Spomienky 4 » Lúčenie 5 » Výber 6 » Kamarádstvo 7 » Sen 8 » Ples

Obzrela som sa. Za sebou som videla plno ľudí, ale nevedela som, odkiaľ pochádzajú. Potom som sa pozrela na seba. Mala som oblečené čierne šaty stredovekého štýlu. Potom som si obzrela oblečenie tých neznámych ľudí. Všetci mali smiešne a starodávne obleky a šaty. Vlasy som mala zopnuté do zložitého účesu a hľadala som niekoho známeho. Kým som niekoho stihla nájsť, do nosa mi udrel zvláštny zápach. Bola to neodolateľná vôňa, ako keby som zacítila vôňu bohov. Rýchlo som chcela utiecť, tak som bežala na druhý koniec veľkej miestnosti, podobnej plesovej sále. Rýchlo som otvorila dvere a odišla do svojej izby, ktorú som prekvapiteľne našla. Zrazu do mojej izby vtrhol on. Mal krásne čierne vlasy a bol veľmi pekný, ale bol to len záhradník.

„Slečna, musíte sa ísť pozrieť do záhrady, stalo sa niečo hrozné,“ vystrašene povedal záhradník, po chvíli som zistila, že je to Eric a ja som za ním utekala do záhrady.

Keď sme tam dorazili, videla som len mŕtve telo. Úplne bez krvi. Pozrela som sa na Erica a on tam len stál a smutne hľadel na mŕtveho človeka. „Mysleli si, že keď ho tu tak hodia, že ho nikto nenájde!“ nahnevane zakričal Eric a snažil sa ma pohľadom presvedčiť, aby som niečo urobila.

„Myslíš si, že na to mal niekto dôvod? Určite áno,“ povedala som oveľa pokojnejšie ako by to povedal Eric. „A-ale..“ prekvapený tam stál a len na mňa tupo zízal. Usmiala som sa a hlboko som mu pozrela do očí a nasadila som tón, ktorý by ho mal presvedčiť, aby urobil to, čo mu poviem.

„Zabudneš na toto všetko čo sa stalo a odnesieš tohto mŕtveho človeka niekam, kde ho nikto nenájde. A nikomu o tomto nepovieš,“ odrecitovala som a on len prikývol a rýchlo sa snažil človeka odstrániť. Ja som sa vrátila do „zámku“ ale nešla som do svojej izby, ale do sestrinej. „Si moc nápadná!“ sykla som na ňu a ona sa na mňa len usmiala. „Dúfam, že si mu už upravila pamäť. Chudák záhradník, nevie, čo sa tu deje,“ odvetila sestra a slabučkým hláskom sa zasmiala. „Teba to asi baví, však? Dúfam, že Vladimirovi si už všetko natárala!“ rozčúlila som sa a mala som čo robiť, aby som ju na mieste nezadusila.

„Ach, Vladimir o ničom nevie, ani nebude vedieť. Je príliš.. No, proste nemá na to, sa stať upírom,“ odvetila pokojne a začala sa hrať s nejakou vecičkou. „A odkedy si taká.. hysterická? Však ty piješ ľudskú krv v jednom kuse,“ dodala a víťazoslávne sa zasmiala. Rýchlo som z tej izby odišla, lebo by hrozilo, že sa hneď na ňu vrhnem.

Rýchlo som sa vrátila do záhrady a snažila som sa upokojiť. Skoro som zrazila Erica. „Čo sa deje?“ spýtal sa, keď videl moju nahnevanú tvár. „Ehm.. nie je nezdvorilé, len tak sa pýtať?“ odbila som ho. On ma ale stále nasledoval a ja som sa mu zahľadela do tváre. „Čo chceš?“ spýtala som sa nahnevane. Vtedy ma pobozkal. Len tak. Nevďačník jeden, môže byť rád, že má nejakú prácu, nie že tu bozkáva nejakú.. Vtedy som si nevedela spomenúť, čo som. Teplo sa mi rozlievalo do končekov prstov a ja som absolútne nevedela kto som, čo robím, kde som. Cítila som len jeho bozk, nič iné. Zrazu ma prestal bozkávať. Ako rýchlo to prišlo, tak to aj odišlo.

„Slovami sa to nedalo tak ľahko vyjadriť,“ povedal Eric. Rýchlo som si ho pritisla bližšie a ďalej sme sa tam bozkávali až do vtedy, kým sme už museli ísť..

Od nášho prvého bozku s Ericom sme sa každý deň stretávali. Bola som šťastná, Eric bol skvelý. Ale o taký mesiac som si začala všímať Vladimira. Stále sa premával s mojou sestrou a smiali sa. Začala som trochu žiarliť. Ale s Ericom to bolo fajn. Pár krát som sa z neho aj napila, to boli najkrajšie noci.

O týždeň, odvtedy čo som začala žiarliť, som sa s Vladimirom stretla osamote v mojej izbe. Predstierala som, že urobil niečo zlé.

„Tak, povedz mi, ako to vysvetlíš?“ spýtala som sa.

„Môžem sa spýtať, čo také, slečna?“ odpovedal mi otázkou a ja som sa tvárila urazene. „Ani sa nepýtaj,“ odpovedala som mu a nadýchla som sa. „Vidím, že si s mojou sestrou rozumiete,“ začala som. „Áno. Viete slečna, všimol som si, že veľa času trávite s mojim bratom. No, on je popravde trochu nudný, všakže?“ povedal rýchlo a ja som zostala zaskočená. „Mohli by ste sa pridať ku mne. Videl som, ako so žiarlivosťou na nás pozeráte, Annabelle,“ tak na toto som už nemala slov. Nielenže ma nazval krstným menom, čo by sa nemalo, ale on my tu teraz ponúka, či by som s ním nemohla chodiť. Bolo to šialené, sestra by ma na mieste zabila, keby sa to dozvedela.

Nie, ja som ani na chvíľku nezaváhala. Pobozkala som ho, a vtedy som vôbec nemyslela na Erica. S Vladimirom to bolo oveľa lepšie a vášnivejšie. Vladimir ma tuhšie objal a bozkával ma tak vášnivo, že by sme spolu podpálili aj celý les. Vtedy som zacítila pálčivú, chutnú vôňu a rýchlo som sa mu zahryzla do krku. V ústach som pocítila sviežu chuť krvi. „Áno, prosím ešte,“ šepkal Vladimir a ja som sa nechala uniesť krvou celý večer..

Písal sa rok 1412 keď som sedela v izbe, naši dvaja záhradníci boli ešte ľudia a ja som chodila s obidvomi, ale Eric o tom nevedel. Vždy keď sme sa s Vladimirom stretli, iba sme sa na seba usmiali. Mne to nebolo ľúto. Ľudia mi už veľmi ublížili. Nemala som vôbec výčitky svedomia. Ale keď do mojej izby vtrhla sestra s veľkým kufrom, nevedela som, čo to má akože byť. „Nie, už ti neverím. Klamala si ma. To som si o tebe nemyslela, Annabelle. Odchádzam, navždy, už ťa nikdy nechcem vidieť. Nikdy..“ povedala a z očí jej tiekli slzy. „Camilia, čo to..“ pokúsila som sa ju utešiť, objať, ale ona mi nečakane dala facku. Nechápavo som na ňu hľadela. „Ty si HROZNÁ, Annabelle! Ukradla si mi aj poslednú nádej v mojom prekliatom živote! Vladimir sa mi priznal, že miluje len teba! Tak toto si prehnala, idem preč, nikdy ma nehľadaj, prosím..!“ zopakovala a už bola preč. Vtedy som si len sadla na posteľ a premýšľala. Vôbec mi nebolo ľúto za sestrou. Asi mi pestúnka nevysala len život, ale aj svedomie. Už som presne vedela, čo mám urobiť. Predtým som sa nevedela rozhodnúť, ktorého, ale teraz už viem.. obidvoch.

Ešte v ten večer som si obidvoch zavolala do mojej izby a donútila som ich, aby nežiarlili. Dostala som ich do postele a posledný krát som sa napila z tej chutnej božskej krvi. A ešte v tú noc som ich zo svojej sebeckosti premenila na upírov..

Vtedy som sa zobudila v normálnom svete a čase. Ležala som v posteli v mojej nočnej košeli a vedľa mňa ležal Eric. „Ty spíš?! Naozaj si spala?! Nie, niekto ťa musel.. neviem..“ bol celý v rozpakoch. Vtedy som si uvedomila, že so mnou niekto niečo urobil.

Niekto ma donútil aby som videla moju zdrvujúcu minulosť.

[ » na začiatok « ]