Kapitola:
Pridaná: 22.5.2011, 19:15:36
Čítaná: 2585×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

Ráno ma zobudilo to, že mi do očí svietil niekoho prútik.

"Zhasnite to," zafrflala som.

"Si hore," povedala Nattyen a sklopila prútik. Až vtedy som si všimla, že všetky tri sedia na mojej posteli.

"Čo chcete?" spýtala som sa potichu.

"Vieš, že ťa máme radi," chytila sa slova Loren. "Nechceme aby si odišla. Nesmieš nás tu opustiť."

Sadla som si na posteľ a pozrela som sa do troch rôznych očí. Zelených, modrých a hnedých. Všetky boli plné ľútosti a lásky. Neubránila som sa pocitu a objala som ich. "Ani ja vás nechcem stratiť"

O hodinu na to som už stála v Dumbledorovej pracovni pripravená použiť Hop-Šup sieť. Plánovala som ísť k pani Ludvigovej, ktorá bývala len pár domov od cintorína, kde boli pochovaní moji rodičia.

McGonnagalová mi kývla na súhlas, že môžem ísť a ja som v cestovnom plášti vošla do kozuba.

"Dom pani Ludvigovej, Dolné Vrcholice!" skríkla som, hodila som prášok a zaliali ma zelené plamene.

Najbližšie som už len videla usmievavú tvár starej pani, ktorá ma svojimi tmavými, vľúdnymi očami privítala. Nesnažila som sa jej to nejako odvďačiť. Len som sa ponáhľala na hrob mojich rodičov.

Vybehla som z domu a prešla som na koniec ulice, kde sa vynímala bránka z cintorína. Otvorila som ju a ona zavŕzgala. Automaticky som prešla zo starej časti cintorína do novej a vyhľadala som mojich rodičov.

Ich hrob nebol nijak odlišný od ostatných. Bol čierny, jednoduchý s dvomi náhrobnými kameňmi. Pri nich som si kľakla. Po tvári mi tiekli slzy. Nebolo ich veľa, lebo som ani nechcela moc smútiť. Vyčarovala som dve kytice tých najrôznejších kvetov a položila som ich do stredu hrobov.

"Cami, Cami, Cami," zašepkal za moje meno známy, hnusný hlas.

Bleskovo som sa otočila. Stál tam Greyback. Striaslo ma už len pri pohľade naňho.

"Si spokojný? Zomieram a za to môžeš ty," štekla som. Na moje prekvapenie si sadol na hrob mojich rodičov a len sa na mňa pozeral. Žiadny útok, nič.

"Nemôžem povedať, že by som nebol spokojný, ale ja za to nemôžem. Za to môže Modesa. To ona poslala do Rokfortu svojho škriatka aby ti dal do pitia jed. Vlastne mi ušetrila prácu. Jediná smola je, že ťa nemôžem zabiť sám. V tom prípade by som sa nakazil tým jedom aj ja."

Vtom zmizol. Jednoducho odišiel a bol preč. Nechal ma žiť. Po chvíli, keď mi došli všetky jeho slová som sa postavila. Stále mi to však nedochádzalo. Ani sa ma nedotkol, len ma vysmial a odišiel.

Bez všetkých myšlienok som prešla späť k domu Ludvigovej. Ignorujúc ju, som vstúpila do krbu a cestovala som späť domov.

V Rokforte ma zachytila McGonnagalová včas, aby som nepadla na zem.

"Čo sa vám, preboha, stalo?" spýtala sa vystrašene. Hneď som sa spamätala. Potriasla som hlavou.

"Nič mi nie je," a rýchlo som vyšla z riaditeľne. V polke cesty som za zrazila s mojou partiou. "Mohli by sme ísť do kuchyne?"

Nervózne sa na mňa pozreli ale prikývli a o chvíľu sme už sedeli v kuchynke, kde nás obsluhovali škriatkovia. Ja som si dala len čaj. Potrebovala som sa upokojiť.

"Čo sa tam stalo?" spýtal sa opatrne Remus a chytil ma za ruku.

"Bol tam Greyback a povedal mi kto ma otrávil," povedala som a vyrozprávala som im to všetko. Nechcela som sa k tomu vracať, ale zároveň som im to chcela povedať.

Potom všetkom ma Remus objal a ja som sa potichu rozplakala.

Celý deň som chodila po ľudoch a lúčila som sa s nimi. Vynechala som len Slizolinčanov. Na konci dňa som už bola dehydrovaná z toho, koľko som vyronila sĺz. A zistila som aj jedno prekvapenie. Chrabromilčania mi zorganizovali "rozlúčkovú" párty.

Keď sme vošli do klubovne, očarilo ma koľko ľudí tam bolo, koľko ľudí ma malo rado a koľko ľudí zdvihlo čašu na to, aby ma pozdravilo. Všetci začali tlieskať a výskať. Záškodníci a Lilly sa k nim pridali. Mňa zaliala červeň. Naozaj som si nemyslela, že som bola až taká obľúbená.

Zvyšok večera sme len popíjali, jedli a bavili sme sa. Prišiel čas večierky. Už skorej sme sa dohodli, že pôjdem spať k Remusovi. Bohužiaľ sme sa nevyhli ironickým poznámkam od Siriusa, ktorého Remus schladil ďalšou poznámkou o jeho frajerkách.

S Remusom, Siriusom, Jamesom, Lilly, Loren a Nattyen sme zastavili pred schodiskom. Obrátila som sa k babám.

"Baby," začala im rozprávať a jednu po druhej som ich objala. "Vy viete koľko sme toho spolu zažili. Dúfam, že aj bezo mňa to tu bude ako bývalo."

"Bez teba nebude nič rovnaké," šepli baby takmer naraz. Jemne sa pousmiali. "A okrem toho, nemôžeš zomrieť v noci. Určite prežiješ do zajtra."

To ma zas dojalo k slzám. Ich dôvera vo mňa bola úžastná.

"Lilly," prihovorila som sa hlavne jej. "Vieš, že celý čas si mi bola ako sestra. Vedela si každé moje tajomstvo. Poznala si každú moju myšlienku. Mám ťa rada."

"Ty vieš, že som k tebe cítila to isté," objala ma a ja som ju stisla.

Vtedy sme sa rozlúčili a pobrali sme sa do chalanských spální. Tam som sa rozlúčila aj s Jamesom a Siriusom a ľahla som si k Remusovi do postele.

"Milujem a nikdy sa to nezmení," povedal mi do vlasov.

"Aj ja teba," usmiala som sa a pobozkala som ho. Položila som si hlavu na jeho plece a on ma objal.

A tak som zaspala s pocitom, že nastane zázrak a ja sa opäť prebudím. Verila som ich slovám.

tak a toto bola posledná kapitola :) dúfam, že splnila vaše očakávania :D

[ » na začiatok « ]