Kapitola:
Pridaná: 10.5.2011, 11:44:45
Čítaná: 1646×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Ja
Stručný dej: Vždy som milovala záhady. No nikdy som netušila, že mne sa niečo záhadné môže stať.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Bermudský trojuholník 2 » Dobrý vip

Poobzerala som sa okolo seba, a chvíľu načúvala. Takmer celé ticho, len ho občas prerušovalo chrápanie mamy a oca.

Zapla internet v počítači, a do googlu napísala záhada.

Milovala som riešenie záhad a tajomstiev, odhaliť odpovede na otázky, alebo otázky na odpovede.

Ako prvá sa mi objavila nejaká česká stránka, tak som ju okamžite otvorila.

Bol tam akýsi príbeh o dáme v dome, to ma teda nezaujíma. Vrátila som sa späť, a prezrela si iné stránky.

Našla som mnoho článkov a úvah k tejto téme, až kým som nenašla to, čo som hľadala. Bermudský trojuholník.

Znova nekonečno teórií o tom, či je to pravda alebo výmysel, ako je to možné a blá, blá, blá.

Pousmiala som sa - to je ozajstný prípad pre mňa!

Okamžite som vypla počítať a zaliezla do postele.

Nezavrela som ani oko, pretože som stále o tom premýšľala. Ak vyriešim tú záhadu, budem slávna. Ak ju nevyriešim tak si nič nestane.

Síce to riešila kopa odborníkov, ja som väčší detektív!

Ale prišlo niečo, nad čím som sa zarazila. Čo poviem rodičom? Ako sa tam dostanem? Je to nemožné, čo si to nahováram. Som ako malá...

Ale zaťala som zuby a povedala si - no a čo.

Zavrela som oči, a snažila sa zaspať. Ale stále mi to vŕtalo v hlave. Dokážem to? Stanem sa niekedy slávnou? Alebo som obyčajné decko ktoré je trochu zvláštne?

Ráno som okamžite zabehla za naším komorníkom, aby som sa ho spýtala, čo si o tom vlastne myslí. Vždy som bola rada, keď som vedela, čo si myslia ostatní. Ako to vnímajú...

„Niečo ti poviem,“ naklonil sa ku mne. „Niekedy je odpoveď ľahšia keď ju poznáme.“ Usmial sa, odtiahol sa, a ďalej si robil svoju prácu.

Čo? Ako môže byť odpoveď raz ťažká, a potom ľahká?

Nechala som to tak, pozdravila komorníka a vybehla hore.

Znova ten pocit. Pocit, že to nedokážem, že si nahováram nemožné, že som len malé obyčajné dieťa, a že to nemôžem.

A znova, čo sa dalo robiť, zaťala som zuby a sadla si do kresla.

Mama na počítači robila účtovníctvo - ako vždy.

„Mamí?“ začala som opatrne.

„Áno?“ povedala, no aj tak sa stále pozerala do obrazovky a nevenovala mi pozornosť.

„Sľúbiš mi niečo?“ spýtala som sa. Zmena plánu.

„A čo?“ prekvapene na mňa pozrela, a potom sa znova venovala práci.

„K osemnástim narodeninám môžem ísť kde chcem?“ vyslovila som rýchlo, aby som to mala za sebou.

„Jasné, a kam?“ stále sa ma pýtala.

Niekedy je odpoveď ľahšia, keď ju poznáme, spomenula som si na komorníkove slová.

„Na výlet.“

Teraz, keď sa nad tým zamyslím je to úplne iné. Vtedy to bol naozaj dobrý pocit, ktorý mi hovoril že to nedokážem, že si to len namýšľam, že to nie je možné...

A nikto ten pocit neporazil. Vyhrával boje a vojny, no ja som mala silné vojsko a ostré zbrane. K tomu... výbornú taktiku.

A ja som ten pocit porazila. Vyhrala som vojnu.

No z bojom prichádzajú aj obete. Kto boli vlastne tí vojaci, tie zbrane, tie telá? Moja rodina, priatelia, ľudstvo?

To, čo mi komorník povedal som si zapamätala do dnes. Mal pravdu. Keď odpoveď poznám, zdá sa mi byť ľahšia ako vtedy, keď som ju nepoznala. No nie je to tak.

Pretože zdanie klame.

A ja si to budem stále pripomínať, pretože ak na to zabudnem... nedopadne to dobre. Aspoň asi.

Keď oslávim osemnáste narodeniny, bude to super.

[ » na začiatok « ]