Kapitola:
Pridaná: 7.5.2011, 18:28:01
Čítaná: 1354×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Angela
Stručný dej: Dovoľte Angele zobrať vás vo svojich spomienkach ďaleko do jej minulosti a ukázať vám deň, keď sa z dievčatka s krídlami stal anjel... „Nebudem vám rozprávať o mojom živote medzi ľuďmi a ani o malom drevenom domčeku za dedinou, kde sme bývali. Nepoviem vám ako ma všetci nenávideli, aj keď som im nič neurobila. Bola som jednoducho iná. Ľudia vždy nenávidia to, čo nemôžu pochopiť alebo to, čoho sa boja. Nechcem spomínať ani na deň, keď moji rodičia kvôly mne zomreli v horiacich troskách, len aby ma zachránili. Musím však niektoré udalosti načrtnúť, pretože úzsko súvisia s nečakanými zvratmi v mojom živote.“

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4

Vyložila som si nohy na kreslo, objala ich rukami, bradu som si oprela o kolená a čakala som, kedy začne. Michael bol však ticho. Neprítomným pohľadom pozeral do steny za mnou. Stratený vo svojich myšlienkach...

„Môžeš začať rozprávať,“ pobádala som ho.

Všimla som si, ako náhle zvážnel. Ešte chvíľku mlčal. Potreboval si utriediť myšlienky.

„Najlepšie bude, ak začnem od začiatku. Ak ti niečo nebude jasné, pýtaj sa.“

S miernymi obavami som prikývla.

„Všetko sa začalo pred niekoľkými stovkami rokov. Vtedy, keď sa Diabol rozhodol, že ovládne tento svet. Poslal svojich démonov, aby zajali všetky ľudské duše a priviedli ich k nemu. Zistil totiž, že ľudská duša má neuveriteľnú moc. A on chcel byť tým najmocnejším. Mocnejším ako samotný Boh. Ako odmenu za duše, ktoré boli k nemu prostredníctvom démonov privlečené, dal démonom vždy časť energie, ktorú duša obsahovala. Tým sa démoni stávali silnejšími a Diabol tiež...

To Boh nemohol dopustiť. Nemohol dopustiť, aby sa týmto spôsobom narušila na svete i tak krehká rovnováha medzi dobrom a zlom. Poslal preto na Zem svojich verných nasledovníkov. Anjelov. Malo to však jeden háčik. Zatiaľ, čo démoni sa mohli ľubovoľne vracať za svojím temným stvoriteľom, anjeli sa nemohli vrátiť k Bohu. Keď už raz zostúpili z Neba, nemohli sa vrátiť späť. Títo anjeli sa nazvali Padlí anjeli...

Vojna, ktorá nasledovala, bola krutá a nemilosrdná. Démoni zabíjali anjelov a anjeli démonov. Bitka, v ktorej bolo preliatej priveľa krvi. Krvi, ktorá sa vsiakla hlboko do zeme. Veľmi dlho sa boj zdal byť vyrovnaný. Lenže sila démonov pramenila zo smrti ľudských bytostí. Energia ľudského života bola ich silou, no zároveň aj ich najväčšou slabosťou. Bola dvojsečným mečom ich úbohej existencie. Keď nemohli zabíjať ľudí, slabli. Anjelské légie to využili proti nim...

Víťazstvo bolo na strane Padlých. Donútili zvyšných démonov k ústupu. Zaútočili na ich Čiernu vežu, démonskú pevnosť, ktorá bola ich základňou, a zrovnali ju zo zemou. Z démonov zostal len prach a popol, ktorý rozfúkal vietor. Ich zlo a krutosť však navždy zostali vpísané krvou anjelov do Kroniky Zeme...

Tí z Padlých, ktorí už mali dosť rinčania zbraní a zbytočnej smrti, sa po vojne vzdali svojich strieborných mečov a bielych krídel. Rozišli sa po celom svete a svoje životy prežili po boku ľudí ako jedni z nich.

Zvyšní zostali spolu. Postavili si hrad z bieleho kameňa a založili Rád Svetla. Jeho úlohou malo byť strážiť a chrániť ľudí, sledovať démonov a zabrániť tomu, aby v budúcnosti týmto svetom otriasla podobná tragédia. Stali sa strážcami pokoja a mieru, za ktorý sa obetovali stovky ich bratov a sestier...“

Na chvíľku sa odmlčal. V jeho neprítomnom pohľade som videla útržky bitky, ktorú opisoval. Lesklé brnenia, ostré meče pokryté krvou, biele pierka ležiace na zemi v prachu... Bolo to, akoby sa mu v mysli vynárali dávne spomienky, ktoré nosil veľmi dlho pochované hlboko vo svojom srdci a ja som ich mohla sledovať. Nechápala som ako bolo niečo také možné. Možno som si to len predstavovala a v skutočnosti som nič nevidela...

„Michael?“ Oslovila som ho potichu, opatrne.

Keď sa na mňa pozrel, videla som, ako obrazy v jeho očiach blednú až sa napokon stratili úplne.

„Ako je možné, že si to všetko pamätáš?“

Pousmial sa. Nebol to však rovnaký bezstarostný úsmev ako predtým. Tento bol iný. Mal akúsi trpkú príchuť...

„Nie sú to moje spomienky. Sú to spomienky Allena, jedného z Padlých.“

Spoza bielej košele, ktorú neviem akým spôsobom dokázal na seba navliecť cez svoje krídla, vytiahol tenkú striebornú retiazku s tmavočerveným drahokamom. Smutne sa na ňu usmial. „Vieš, keď zomrie anjel, jeho telo sa rozplynie a jediné, čo po ňom zostane, je jeho srdce v podobe drahokamu. V tom drahokame je ukrytá jeho anjelská moc a spomienky. Je to pocta, keď si ťa niektoré Srdce vyberie ako svojho nositeľa. Nielenže obdržíš pradávnu moc, ktorá sa v tom Srdci skrýva, ale aj všetky spomienky toho, komu patrilo. Ty sa staneš ním a on sa stane tebou...“

Nedokážem opísať ako som sa vtedy cítila. To, čo Michael povedal, sa mi zdalo neuveriteľné a absolútne logické zároveň. Pripadalo mi to ako nejaký príbeh z Knihy rozprávok, no zároveň som cítila, že nie je vymyslený. Všetko dávalo dokonalý zmysel. Každé slovo, každá veta... Nachádzam sa v hrade, ktorý postavili Padlí a ktorý je sídlom Rádu Svetla. Som anjel. Len jednu vec nechápem...

„Sú anjeli nesmrteľní pokiaľ ich život predčasne neskončí rukou démona alebo nejakým iným spôsobom?“

Táto otázka ma dosť znepokojovala. Som anjel. Takže moji rodičia museli patriť k Padlým. Nepamätám sa však, že by mali niekedy krídla. Preto sa ich museli vzdať ako aj svojej moci. Presne tak, ako to urobila skupina Padlých, ktorých spomínal Michael. Ale povedal tiež, že všetko sa stalo pred stovkami rokov. Ako je to teda možné?

„Nie, nie sú. Áno, žijeme veľmi, veľmi dlho. Navonok nestarneme, stále vyzeráme mladí. Ale životná cesta každej živej bytosti má svoj koniec. A tak isto aj naša. Vek anjela nikdy neurčíš podľa jeho vzhľadu. Z bábätka vyrastie dieťa a dieťa dospeje. Nikdy však nezostarne.“

„Boli moji rodičia Padlými anjelmi, ktorí sa vzdali svojej moci, aby už nemuseli bojovať?“

„Aspoň jeden z nich musel byť,“ prikývol. „Tak isto ako moja matka. Vieš, ak sa aj niektorí anjel vzdá moci, ale zamiluje sa do človeka a majú spolu dieťa, to dieťa bude anjelom. Pradávna moc, ktorej sa vzdali ich totiž nikdy neopustí. Len je uzamknutá v ich Srdci. A ak splodia dieťa, na to dieťa sa táto moc prenesie. “

Už som otvárala ústa, že sa spýtam ďalšie otázku, ale v tej chvíli mi zaškvŕkalo v bruchu. Michael sa rozosmial tým jeho krásnym zvonivým smiechom. Už na ňom nebolo badať ani najmenšej stopy bolesti, ktorú som si všimla predtým. Žiadny tieň temnej minulosti v jeho očiach. Teraz sa výborne zabával na mojom prázdnom žalúdku!

„Hej! Bola som tri dni v bezvedomí! Je normálne, že som hladná! Nechápem, čo ti je také smiešne!“

Povedala som to na oko nahnevane a urazene, ale zároveň som bola nesmierne šťastná, že sa zase smeje a nemyslí na tú vojnu, o ktorej mi rozprával. Bol to príjemný pocit, počúvať ho, ako sa smeje. Bolo to pre mňa niečo ako uistenie, že na svete stále ešte existuje radosť. Ocko mi vždy hovorieval, že nešťastie nikdy nechodí samo a nikdy sa nezdrží dlho. Vždy sa nájde kúsok nádeje a smiech vždy vyhrá nad slzami.

„Prepáč, prepáč,“ rýchlo sa ospravedlňoval a snažil sa ovládnuť. „Úplne som zabudol! V kúpeľni máš nachystanú vodu na kúpeľ a v bielizníku nájdeš všetko, čo budeš potrebovať. Poprosil som Annie, to čiernovlasé dievča, aby ti všetko pripravila. Teraz je,“ odmlčal sa a pozrel von oknom, „ sedem hodín večer. O ôsmej prídem a zavediem ťa do jedálne. Musíš sa poriadne najesť. Veď si len len kosť a koža! Ale neboj sa! Teta Dolores ťa vykŕmi ako sa patrí!“

Očervenela som ako reďkovka, ktorú mama pestovala v záhrade. Bola som v rozpakoch. Naozaj som bola taká chudá? Nespomínam si, že by som bola doma niekedy hladná. Vždy sme mali všetko, čo sme potrebovali. Možno toho nebolo veľa ale to kosť a koža je dosť prehnané.

„Ja nie som kosť a koža!“ Zazrela som na neho spoza kolien.

„Ale nehovor!“ Pobavene nadvihol obočie.

„Ja nie som vychudnutá!“ Zopakovala som hlasnejšie.

„Ako myslíš...“ chichúňal sa.

„Nebol si náhodou na odchode?“

Táto situácia mi začínala pripadať trocha smiešna. Hľadela som na neho a mala som chuť sa smiať.

Predtým som bola presvedčená, že smiať sa nebudem ešte dlho, ale prišiel Michael a všetko zmenil. Vôbec mi nepripadal ako neznámy človek. Mala som pocit, akoby sme sa poznali už veľmi dlho a veľmi dlho sme boli i priateľmi. Nikdy som žiadneho priateľa ani priateľku nemala. V dedine sa mi všetci vyhýbali. Takže toto je priateľstvo? Ten pocit, že niekoho poznám už veky a skutočnosť, že ma dokáže bez problémov rozosmiať?

Keď som videla grimasu, ktorú následne vystrúhal, nevydržala som to a rozosmiala som sa. A Michael sa smial tiež.

„Hneď vyzeráš zdravšie, keď sa smeješ,“ povedal s úsmevom. „Nechám ťa teda, aby si sa mohla pripraviť.“

Pomaly vstával z kresla a kráčal k dverám.

„Počkaj!“ zakričala som za ním.

„Áno?“ prehodil ponad plece.

„Kde je kúpeľňa?“

„Dvere hneď oproti,“ pobavene sa uškrnul.

„Vďaka.“

Kývol rukou a odišiel.

Pokrútila som hlavou. Zaslúžila som si vôbec, aby som stretla takého úžasného človeka?

Postavila som sa z kresla a podišla k bielizníku. Pootvárala som zopár šuplíkov. V jednom som našla krásne dlhé čierne šaty lemované modrými stuhami. Bola to podobná látka ako nočná košeľa, čo som mala na sebe a taktiež odkrývala polovicu chrbta. Obdivovala som, akým zaujímavým spôsobom boli ušité, pretože mali dlhé rukávy. Pohrabala som sa ešte v niekoľkým zásuvkách a naozaj som našla všetko, čo som potrebovala. A v spodnom šuplíku som dokonca našla i čierne sandále na nízkom podpätku. Zobrala som všetky veci do rúk a otvorila som dvere izby.

Ocitla som sa na dlhej bielej chodbe plnej dverí. Všade na stenách horeli sviečky v strieborných držiakoch, no i tak tam panovalo šero. Na oboch koncoch chodby boli veľké okná. Panebože! Veď už je tma! Ani som si nevšimla, kedy zapadlo slnko! Stisla som kľučku na dverách oproti. Vošla som do krásne zariadenej kúpeľne. Steny boli svetlomodré a podlaha z bieleho mramoru. Aj tu boli všade sviece. Vpravo bola veľká vaňa plná vlažnej vody. Vľavo umývadlo a nad ním zrkadlo v striebornom ráme.

Položila som veci na jeden zo stolíkov, vyzliekla som si nočnú košeľu a vkĺzla som do vlažnej vody. Krídla som roztiahla tak, aby som sa mohla oprieť a vdychovala som tú príjemnú vôňu ruží, ktorú bolo cítiť všade naokolo.

Voda ma vždy dokázala upokojiť. Keď som cítila, ako sa ma jemne dotýka, všetky moje starosti boli preč. Zabudla som na všetko zlé, čo sa stalo. Odviazala som si z rúk obväzy a s prekvapením som zistila, že hojivá masť, ktorú mi na ne dalo to dievča, fungovala. Na rukách som nemala ani najmenší škrabanec! Akoby sa nič nestalo. Mama, otec, nebojte sa o mňa, som v poriadku...

Keď som už oblečená stála pred zrkadlom a česala si mokré vlasy vybavila sa mi v mysli spomienka na mamu. Tak rada som ju pozorovala, keď sa česala. A teraz, keď som hľadela na svoj odraz, bolo to akoby som ju znova videla. Usmievala sa na mňa a šepkala mi : Ľúbim ťa, anjelik môj...

Začula som klopanie na dvere. Strhla som sa. To je už Michael? Aj s kefou na vlasy v ruke som otvorila dvere. Na moje prekvapenie Michael ku mne okamžite pribehol a prezeral si ma. Oči mu zažiarili, keď sa jeho pohľad stretol s mojim.

„Dokonalé,“ povedal spokojne. „Môžeme ísť slečna?“

„Hovor mi Angela,“odpovedala som. „Hneď, len si rozčešem vlasy.“

Prešla som znova k zrkadlu a pokračovala som v česaní. Zrazu ma niečo zaskočilo. Chytila som do ruky prameň svojich vlasov. Nemohla som uveriť vlastným očiam!

„Čo sa stalo?“ vydesene sa ozval Michael, keď videl moje zdesenie, a jedným krokom bol pri mne.

„Mo – moje vlasy,“ vykoktala som a pozrela som zmätene na neho, „sú modré!“

„Čože?“

Vzal do ruky prameň mojich vlasov, ktorý som mu ukazovala a ktorý bol teraz modrý.

„Takže voda?“ zašepkal si sám pre seba...

[ » na začiatok « ]