Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 30.4.2011, 16:56:16
Čítaná: 1006×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Angela
Stručný dej: Dovoľte Angele zobrať vás vo svojich spomienkach ďaleko do jej minulosti a ukázať vám deň, keď sa z dievčatka s krídlami stal anjel... „Nebudem vám rozprávať o mojom živote medzi ľuďmi a ani o malom drevenom domčeku za dedinou, kde sme bývali. Nepoviem vám ako ma všetci nenávideli, aj keď som im nič neurobila. Bola som jednoducho iná. Ľudia vždy nenávidia to, čo nemôžu pochopiť alebo to, čoho sa boja. Nechcem spomínať ani na deň, keď moji rodičia kvôly mne zomreli v horiacich troskách, len aby ma zachránili. Musím však niektoré udalosti načrtnúť, pretože úzsko súvisia s nečakanými zvratmi v mojom živote.“

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Prebudila som sa a otvorila som oči. Pozerala som do vysokého stropu z bieleho kameňa. Kde to som? Náhle mi hlavou ako blesk preletela spomienka na predchádzajúcu noc. Oheň, smrť, bolesť, slzy a ... nádej? Znova som vo svojej duši pocítila tú temnú dieru, ktorá sa tam objavila. Prázdnotu, ktorá zostala v mojom srdci. Celý môj predchádzajúci svet sa zrútil ako domček z kariet. Dvaja ľudia, ktorí ma ľúbili najviac na svete a ktorých som ja ľúbila ešte viac, zomreli. Sú navždy preč. Nikdy ich už neuvidím. Nikdy! Sú hore, niekde v nebi. Posadila som sa na posteli a po líci mi stiekla veľká priezračné slza.

Otvorila som oči a poriadne som sa natiahla ako malé mačiatko po výdatnom spánku.

„Dobré ránko, anjelik,“ vítal ma do nového dňa ten krásny mamin hlas, ktorý vie tak nádherne spievať uspávanky.

„Anjelik, už si hore?“ Prišiel ocko s náručím plným dreva na oheň. Položil ho ku kozubu, potom podišiel ku mne a nežne mi rozstrapatil zlatohnedé vlásky...

„Tú udicu drž poriadne, anjelik. Inak budeme bez obeda,“ doberá si ma ocko na jednej z našich početných rybačiek.

„Ale ocko! Nie som už predsa malé decko!“ Predstieram, že sa za to naňho hnevám. Bohužiaľ sa mi to nedarí a obaja vybuchneme do smiechu...

„Mami, aha! Nazbierala som pre teba kvety! Pozri, aha, aké sú krásne!“ utekám za mamou a v ruke zvieram kytičku fialiek.

„Anjelik môj, tie sú nádherné. Ďakujem.“ povie, zoberie ma na ruky, zakrútime sa spolu, a keď sa nám už obom motá hlava, sadneme si do voňavej zelenej trávy...

Mama si zväzuje svoje dlhé gaštanovohnedé vlasy modrou stuhou. „Ale nepreháňaj zase, anjelik,“ pobavene na mňa pozrie.

„Veď náš anjelik má iba čistú pravdu,“ postaví sa ocko na moju stranu, podíde k mame, objíme ju a pobozká...

Jediné, čo mi zostalo, boli spomienky. Mama, otec a ja. Aký sme len boli šťastní! Hlúpi dedinčania! Je to ich vina! Ale veď predsa nemali radi mňa! Proti mame s ockom nič nemali! Tak prečo podpálili náš malý domček? Prečo nám to urobili? Prečo nemohli radšej zabiť mňa namiesto nich? Prečo? PREČO!? Prečo...

Premáhala ma bezmocná zlosť a žiaľ. Nebudem plakať. Už nechcem plakať. Mama s ockom by to nechceli. Chceli by, aby som žila ďalej. Aby som bola šťastná. Aby som sa smiala. Aby som si ich navždy uchovala vo svojom srdci. Aby mohli byť so mnou navždy. Pousmiala som sa. Áno, presne tak. Teraz sú niekde v raji, spolu, sedia na lavičke a pozerajú sa na mňa.

Zdvihla som hlavu a s odhodlanosťou čeliť všetkému, čo príde, som sa rozhliadla. Miestnosť sa mi zdala obrovská. Bola vzdušná, priestranná a pekne zariadená. Posteľ bola oproti dverám zo svetlého dreva vľavo. Vedľa nej bol veľký bielizník tiež zo svetlého dreva. Pravú stranu miestnosti zaberali dve veľké okná. Pri tom vzdialenejšom boli presklenené dvere. Pri tom bližšie ku mne stál malý okrúhly stolík z rovnakého materiálu ako bielizník a dve pohodlne vyzerajúce kreslá.

Cez pootvorené okno vpravo presvitali zlatisté lúče popoludňajšieho slnka a dopadali na dokonale vyleštenú podlahu z bieleho mramoru, ktorý sa nádherne trblietal. Z von bolo počuť tiché šumenie lístia v korunách stromov. Zafúkal príjemný teplý vánok, ktorý priniesol ku mne omamnú

vôňu rozkvitnutých ruží. Jemne ma pohladila po tvári a láskyplne vysušila slzavú cestičku z môjho líca. Smutne som sa usmiala. Pripomenulo mi to spôsob, akým mi utierala slzy mama.

Nemala som ani najmenšieho tušenia, kde som. Bolo to tu krásne, luxusne zariadené. Neviem si to vysvetliť, ale nemala som strach. Ak by mi niekto chcel ublížiť, nezobral

by ma predsa na také krásne miesto. Predtým vždy, keď sme išli s ockom na prechádzku do lesa som tŕpla, aby sme nestretli niekoho z dediny. Oni ma nemali radi. Ich deti sa mi posmievali. Hovorili, že som príšera. Smiali sa mi, spievali si o mne posmešné pesničky. Neodsudzovala som ich za to. Bola som iná a ľudia niekedy ťažko tolerujú to, čo vytŕča z davu.

Dvere oproti vľavo sa potichu otvorili. Do miestnosti vstúpilo mladé dievča, možno skôr ešte dieťa, oblečené v dlhých bielych šatách s krátkymi rukávmi. Krátke čierne kučeravé vlasy sa jej zavlnili, keď za sebou zatvárala dvere. Vyžarovala zo seba príjemnú atmosféru, ako keby to

Inštinktívne som stiahla krídla a snažila sa ich schovať za chrbtom. Skôr zo zvyku ako zo strachu. Čakala som výsmech a urážky, na ktoré som už bola zvyknutá. Keď sa však otočila, na jej tvári sa najprv objavil prekvapený výraz no okamžite ho vystriedal srdečný úsmev. Srdečný úsmev? Zdalo sa mi to?

„Som rada, že slečna sa už zobudila,“ povedala a pristúpila bližšie k mojej posteli.

Bližšie ku mne? K príšere? A prečo je taká milá? Veď výzorom sa nelíši od dedinských detí, ktoré poznám! Mám niečo povedať? A kto ona vlastne je? Kde je ten muž, ktorý ma včera zachránil? On mal krídla! Tak ako ja! Mala som toľko otázok...

„Dnes sú to presne tri dni, čo vás sem pán Michael priniesol a začínala som sa už báť. Boli ste v bezvedomí veľmi dlho. Ako sa cítite? Bolí vás niečo? Obviazala som vám všetky rany a dala som na ne hojivú masť.“

Tri dni? A to je ako možné? V bezvedomí? Áno, možno. Bola som vyčerpaná od sĺz a bezcieľneho behu. Hojivú masť? Michael? To je ten muž s krídlami? Michael je krásne meno... A ako je možné, že aj on má krídla?

„Ce - celkom do - dobre, ďakujem,“ vykoktala som. Čo to má znamenať? Bola som zmätená, nevedela som, čo robiť, čo povedať.

Poobzerala som si svoje ruky pokryté obväzmi a opatrne som skúsila pohnúť krídlami. Čo to, do pekla, mám na sebe?! Mala som oblečenú nočnú košeľu z neuveriteľne krásnej jemnej bielej látky. Bola jednoduchého strihu bez ozdôb. Mala ramienka a odkrývala mi asi polovicu chrbta, aby nezavadzala mojim krídlam. Chytila som kúsok tej prepychovej látky medzi prsty. Ako som sa do tohto dostala, preboha?!

„Dúfam, že vám nevadí, že som vám obliekla túto nočnú košeľu. Vaše šaty boli špinavé od krvi a prachu a úplne dotrhané, tak som ich vyhodila,“ pozrela sa na mňa s obavami.

„J-je nádherná. Nikdy som na sebe nič také krásne nemala,“ usmiala som sa na ňu. Nechcela som byť nevďačná, za také krásne oblečenie, aj keď by som najradšej na ňu nakričala, čo si to dovolila. „Ďakujem.“

Krásne zelené oči sa jej rozžiarili a nadšene odpovedala: „To vôbec nestojí za reč. Priniesol ju dnes ráno pán Michael. Och,“ na chvíľu sa zarazila akoby si práve ne niečo spomenula. „Pán Michael trval na tom, aby som mu dala vedieť hneď ako sa zobudíte. Robil si o vás veľké starosti a celé dva dni presedel pri vašej posteli. Včera v noci som ho doslova musela odtiaľto vyhodiť, aby som ho donútila ísť si aspoň na chvíľu zdriemnuť.“ Zachichotala sa. „Idem ho priviesť.“ Rýchlo sa otočila a doslova pretancovala miestnosťou až k dverám, za ktorými zmizla.

Zarazene som nadvihla obočie a pokrútila hlavou. Odhrnula som prikrývku, vstala z postele a bosá som prešla k oknu. Keď som vstala, látka, z ktorej bola nočná košeľa, sa mi pôvabne zošmykla až na členky. Usmiala som sa a otvorila som okno dokorán. Oprela som sa rukou o kreslo. Pozerala som von na nádhernú krajinu, zelené stromy a kríky krvavočervených ruží pod oknami. Premýšľala som. Znovu a znovu som sa pýtala sama seba, kde som, čo sa stalo a prečo práve ja? Čo to vravela? Ten muž mal starosti? O mňa? Sedel pri mojej posteli dva dni a potom ho musela vyhnať, lebo nechcel ísť preč? Neveriacky som pokrútila hlavou. Aké nečakané veci sa mi ešte dnes stanú?

Začula som spev slávika. Alebo to bol škovránok? Ešte raz som sa zhlboka nadýchla a výdychom som sa snažila zbaviť všetkého nadbytočného v mojej už aj tak dosť preplnenej mysli dotieravých otázok, smutných myšlienok a spomienok, nevyplakaných sĺz, ktoré vo mne ešte zostali. Nechala som príjemný vánok aby mi hladil pierka na mojich roztiahnutých krídlach a upokojil ten zmätok, ktorý som cítila. Aspoň chvíľku som chcela nemyslieť na nič.

Dvere sa prudko otvorili. Strhla som sa a otočila som sa k nim. Bol to môj záchranca! Urobil dva rýchle kroky, ktorými prešiel takmer polovicu miestnosti, ale keď si všimol, ako som sa strhla, náhle zastal.

„P-prepáč. Nechcel som ťa vydesiť. Si v poriadku?“ Ustarane si ma prezeral.

Vyzeral trocha inak ako som si ho pamätala. Vôbec som si vtedy v noci neuvedomila, že jeho oči majú takú nádhernú tmavomodrú farbu a ani to, že dlhé rovné čierne vlasy má vzadu zviazané. Svoje mohutné krídla mal zložené na chrbte. Síce, pravda je, že jediné, čo si pamätám z tej noci, je rozmazaný obrys jeho tváre, ktorú som videla cez závoj sĺz. A teplo, ktorým ma objímali jeho krídla. Ach, aké to bolo len príjemné!

Bolo to ako byť znova v náručí osoby, ktorá ma miluje, ktorej na mne záleží. Byť v náručí, ktoré som tak dobre poznala a v ktorom som mala vždy pocit bezpečia. Vtedy som si myslela, že som dokonale šťastná. Je však zaujímavé, že práve tento neznámy človek mi pripomína

rodinu, lásku a šťastie, ktoré som tak náhle stratila. Akoby mi jeho krídla šepkali: Poď sem, my ťa skryjeme pred všetkým zlým. Nedovolíme, aby si znova trpela. Nedovolíme, aby si bola znova smutná. Nedovolíme, aby si znova plakala. Už nikdy!

„Ne - nevydesili ste ma. Len som sa trocha zľakla,“ pousmiala som sa zmätená vlastnými pocitmi.

Znovu som mala slzy na krajíčku. Tá rana v mojej duši bola príliš veľká a príliš čerstvá. Mala som chuť kričať.

Nevedela som ako sa mám k nemu správať, ako sa s ním rozprávať. Veď to je úplne cudzí človek! Moje vlastné pocity mi motali hlavu. Zachránil mi predsa život! Počul, keď som kričala Nezostal mi nikto na svete, ale on sa objavil odniekiaľ z neba. Priletel mávajúc tými svojimi obrovskými krídlami a už len svojim náhlym zjavom akoby ma čiastočne oslobodil od bolesti, ktorú som práve vtedy cítila.

Keď som uvidela ako sa mu uľavilo a z jeho postoja sa po mojich slovách vytratilo napätie, cítila som ako by sa bremeno, ktoré som niesla na svojich pleciach, ešte viac zmenšilo. Srdce ma už tak nebolelo. Stál predo mnou človek, ktorý sa o mňa bál. Ktorý sa o mňa bál?

„Som rád, že si v poriadku. A, prosím ťa, hovor mi Michael. Alebo Mike.“ Povedal priateľsky a sadol si do kresla oproti mne, na druhej strane okrúhleho stolíka.

Sledovala som ho očami. Jeho bezstarostnú chôdzu a milý úsmev. Pozerala som na neho ako sa pohodlne usadil a roztiahol svoje krídla tak, aby sa mohol oprieť. Zvláštne. Znova som pocítila také isté príjemné teplo láskavého objatia ako predtým. Bolo to jeho blízkosťou alebo tým, že roztiahol svoje nádherné krídla? Pozrel sa mi do očí.

„Ďakujem ti, Mike, že si mi zachránil život. Neviem, čo by som robila, keby som sa prebrala v lese a bola by som sama...“

Znova mi bolo do plaču, keď som si spomenula, ako som sa cítila, keď som tam ležala na zemi a zúfalo kričala. Slzy sa mi znova tlačili do očí. Musela som zažmurkať aby som sa ich zbavila. Sľúbila som si predsa, že už nebudem plakať. Povedala som si, že mama s otcom nechcú, aby som viac plakala. A ja sľuby dodržiavam!

„Počul som, ako si kričala... Musel som prísť. Nemohol som inak... Mal som sa ale viac poponáhľať,“ ustarostene prešiel očami po mojej oviazanej ruke, ktorou som sa ešte

„Už to vôbec nebolí,“ povedala som rýchlo, usmiala som sa a spustila som ruku dolu.

„To som rád,“ opätoval mi úsmev, no jeho pohľad sa mi zdal byť zamyslený. A ten jeho úsmev bol taký milý!

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ začala som opatrne. Stále som nemala jasno v tom, ako sa mám správať.

„Samozrejme. Pýtaj sa na hocičo,“ pozeral mi priamo do očí a čakal. Ten jeho uprený pohľad ma znervózňoval. Mala som čo robiť, aby som si udržala v hlave myšlienky.

„Ach ja blázon! Čo som to za záchrancu, keď zachránenej ani nepoviem, kam som ju priviedol?“ Zasmial sa krásnym zvonivým smiechom. „Posaď sa a všetko ti hneď vysvetlím.“

Chvíľku som váhala, premeriavala som ho pohľadom. Vyzeral pokojne a priateľsky, tak som v duchu pokrčila plecami a povedala si: Povedal, že všetko vysvetlí, a usadila som sa do kresla oproti nemu...

Angela