Kapitola:
Pridaná: 29.4.2011, 20:03:51
Čítaná: 2945×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Alin,
Stručný dej: Čo by ste o mne vlastne mali vedieť? Nie som človek, som D-človek, je to človek v budúcnosti. Musel sa prispôsobiť novým podmienkam. Je možno iný aj správaním aj výzorom. Napríklad máme také isté orgány ako ľudia a ešte jeden - ajka, v tvare paličky ktorá sa na konci zakrúca, niečo ako také, čím končí dáždnik. Je hneď pri srdci a tiahne sa až k pľúcam. Slúži ako ďalší žalúdok, pomáha nám stráviť všetky nestráviteľné veci, samozrejme nie jedy. Preto nemáme problém jesť trávu a drevo - čo ste si vy ľudia nikdy nemohli predstaviť. Budovy, život a školy máme tiež iné. Napríklad škola Yawst o ktorej som vám rozprávala je najslávnejšia. Je naozaj ďaleko, a študuje na nej veľa detí a mládeže, ktorí majú naozaj talent. A ja mám k nim patriť? Ja možno ani nie som D-človek. Vždy som sa cítila iná. Necítila som sa ako ostatní. Všetci mi hovorili, že ma našli v pletenom košíku a odvtedy sa o mňa stará Jane. S ňou je mi možno aj príjemne, ale cítim proste že tam nepatrím. Viem to.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Oslava 2 » Škola Yawst

Čo by ste o mne vlastne mali vedieť?

Nie som človek, som D-človek, je to človek v budúcnosti. Musel sa prispôsobiť novým podmienkam. Je možno iný aj správaním aj výzorom. Napríklad máme také isté orgány ako ľudia a ešte jeden - ajka, v tvare paličky ktorá sa na konci zakrúca, niečo ako také, čím končí dáždnik. Je hneď pri srdci a tiahne sa až k pľúcam. Slúži ako ďalší žalúdok, pomáha nám stráviť všetky nestráviteľné veci, samozrejme nie jedy. Preto nemáme problém jesť trávu a drevo - čo ste si vy ľudia nikdy nemohli predstaviť.

Budovy, život a školy máme tiež iné. Napríklad škola Yawst o ktorej som vám rozprávala je najslávnejšia. Je naozaj ďaleko, a študuje na nej veľa detí a mládeže, ktorí majú naozaj talent. A ja mám k nim patriť? Ja možno ani nie som D-človek.

Vždy som sa cítila iná. Necítila som sa ako ostatní. Všetci mi hovorili, že ma našli v pletenom košíku a odvtedy sa o mňa stará Jane. S ňou je mi možno aj príjemne, ale cítim proste že tam nepatrím. Viem to.

So záujmom som si prezerala darček. Christian mi ani nestihol povedať, ani na čo ten elixír vlastne je.

Až teraz som našla v škatuli papier z menami. Prečítala som si ich asi päť krát, no stále som tie mená nepoznala. Nechápem prečo tam sú, a či ich tam Christian vôbec dal.

Albín

Chriss

Samuel

Dionýz

Syndrom

Lesana

Girela

Olympia

Nataša

Zora

Bolo ich presne päť a päť. Dokopy desať. Je to tá desiatka, ktorá si myslím? Je to tá legendárna desiatka? Je to tá desiatka, o ktorej mi tak často a tak dlho rozprávala mama v posteli?

Ešte raz som si prezrela mená. Možno som ich aj poznala... Ale čo mali spoločné so mnou, som stále nepochopila.

Legenda o desiatke znela, že sa raz náhodne, a ani nevedia ako stretlo desať detí. Boli špeciálne nadané. Porozprávali si svoje príbehy... A potom spolu žili, zdokonaľovali svet, a boli úžasní. A založili Yawst, najlepšiu dnešnú školu. Výbornú školu pre nadané deti ako sú ony. Ako boli...

Určite zomreli. Ak by bola aj tá legenda pravdivá - o čom dosť pochybujem - už by nežili. Tak prečo tu sú tie mená.

„Zhasínam!“ zakričala mama.

Rýchlo som vrátila list a fľašku s tekutinou do krabice zasunula ju pod vankúš, a rýchlo si ľahla.

„Dobrú noc,“ pošepkala mi Jane do ucha.

Zhasla svetlo, ešte raz sa na mňa pozrela a odišla. Potom som zavrela oči, a takmer hneď zaspala...

„No tak, pohni sa!“ zakričala zdola na mňa mama.

„Idem!“ šepla som, napravila si sukňu, a rozbehla sa z izby dolu. Cestou som sa ešte prezrela v zrkadle, a potom som odovzdala mame posledný ruksak.

„Nič si si nezabudla?“ ubezpečila sa asi miliónty krát.

„Nie!“ nenápadne som na ňu zazrela, a rozbehla sa ku kočiaru.

„Povedala si že tu bude Zatsa!“ nahnevala som sa. Kočiarom, ktoré ťahalo niekoľko koní, a cesta bola hrboľatá sa mi cestovalo naozaj nepohodlne.

Zatsa bolo naše lietajúce auto. Malé, no oveľa pohodlnejšie ako iné dopravné prostriedky.

„Otec ho musel trocha vyčistiť. Je hneď v čističke. Veď je iba kus s tadiaľto..,“ usmiala sa na mňa, a nastúpila do koča.

„Dobre,“ neochotne som prikývla, a prisadla si ku nej.

Asi po dvoch minútach od vtedy, ako sa koč pohol mi začalo byť zle. Pocítila som zvláštny pohyb v žalúdku a v ajke.

„Ešte ďaleko?“ spýtala som sa rýchlo.

„Aha, tam!“ ukázala mama cez okno. Tam stála budova s akýmsi nadpisom. A naša Zatsa.

Kone zastali, ja som vyšla, a rýchlo sa nadýchla, aby som sa nepovracala. Hneď mi bolo lepšie. Usmiala som sa, a zamierila k otcovi.

„Nastúpte, musím ísť ešte zaplatiť,“ povedal mi, a vošiel do budovy.

S radosťou som otvorila dvere, a nastúpila.

„Och Zatsa,“ prihovorila som sa autu, ako keby som sa s ním rozprávala.

Následne nastúpila mama, do auta sme naložili kufre, a otec sa vrátil. Šoféroval veľmi pozorne a zodpovedne.

Cestou som si čítala jednu knihe o tej škole, do ktorej idem.

Škola Yawst bola podľa opisov veľké, a študovali na nej takí ľudia, ktorí sú dnes vo svete veľmi známi. Tešila som sa na to, či sú tie opisy správne, a či tam študuje naozaj tak veľa ľudí.

Po dlhom čase sme zastali, až sa auto zakývalo.

Ja som pomaly vystúpila.

Ten okamih, ten pohľad, vtedy to bolo úžasné. Bol to akýsi stôl, lenže oveľa väčší. Stôl bol podopretý štyrmi pevnými múrmi, ktoré boli asi stokrát, alebo aj viac väčšie ako ja.

Stôl nebol obyčajný. Vrchná doska stola bola sklenená, aj ako dolná.

Aby ste si to vedeli prestaviť, predstavte si teda ten stôl, a štyri stĺpy, ktoré ho podopierajú. A teraz, z tej dosky, ktoré podopierajú múry sa tiahne druhá, asi o polovicu menšia doska. Spájali sa kovovými rúrami, v ktorých bol podľa mňa výťah.

Teda škola má tri poschodia - prízemie, prvé podlažie a druhé.

Ale čo na nich bolo..?

Vystrela som sa, a zobrala si do ruky kufre, ktoré mi do rúk podávali rodičia.

„A drž sa...“

„Daj do toho všetko!“

„Ukáž, že na to máš.“

„Dobre,“ zastavila som ich príval rád. „Dúfam, že si poradím. Napíšem vám.“ Objala som ich, pobozkala na líce, a s kuframi zamierila k obrovskej bráne.

Niečo na nej bolo napísané zrejme v latinčine, no ani som nevedela, čo to znamená v mojom jazyku.

Prišla som k malému stolíku, a prezrela si ženu - blondínkou.

„Ehm, ehm!“ zakašľala som, aby si ďalej nezapisovala tie poznámky, ale pozrela sa na mňa. „Dobrý deň.“

Milo sa na mňa usmiala. „Čo si praješ?“ Pozrela sa na moje kufre. „Prijímačky?“

Neisto som prikývla.

„Tam,“ ukázala na dvere za sebou, no trochu vľavo.

„Ďakujem,“ odvetila som jej, a kufre ťahala do dverí.

„Počkaj!“ rýchlo ma zastavila. „Kufre nechaj tu.“ Znova sa na mňa usmiala, a ukázala mi miesto, kde ich mám položiť.

Bála som sa, či mi ich neukradnú, no nakoniec som prikývla, a vstúpila do peknej sály.

[ » na začiatok « ]