Kapitola:
Pridaná: 27.4.2011, 18:52:29
Čítaná: 1524×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Alin,
Stručný dej: Čo by ste o mne vlastne mali vedieť? Nie som človek, som D-človek, je to človek v budúcnosti. Musel sa prispôsobiť novým podmienkam. Je možno iný aj správaním aj výzorom. Napríklad máme také isté orgány ako ľudia a ešte jeden - ajka, v tvare paličky ktorá sa na konci zakrúca, niečo ako také, čím končí dáždnik. Je hneď pri srdci a tiahne sa až k pľúcam. Slúži ako ďalší žalúdok, pomáha nám stráviť všetky nestráviteľné veci, samozrejme nie jedy. Preto nemáme problém jesť trávu a drevo - čo ste si vy ľudia nikdy nemohli predstaviť. Budovy, život a školy máme tiež iné. Napríklad škola Yawst o ktorej som vám rozprávala je najslávnejšia. Je naozaj ďaleko, a študuje na nej veľa detí a mládeže, ktorí majú naozaj talent. A ja mám k nim patriť? Ja možno ani nie som D-človek. Vždy som sa cítila iná. Necítila som sa ako ostatní. Všetci mi hovorili, že ma našli v pletenom košíku a odvtedy sa o mňa stará Jane. S ňou je mi možno aj príjemne, ale cítim proste že tam nepatrím. Viem to.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Oslava 2 » Škola Yawst

„Všetko najlepšie, milá! Všetko najlepšie, milá! Všetko najlepšie, milá Allyn, všetko najlepšie, milá!“ ozývalo sa v malej drevenej chalupe veľkosti kocky zo stranou asi päť metrov. Tlačila sa kopa ľudí a všetci upierali zrak na dievča z dlhými, trochu vlnitými, hnedými vlasmi takmer po zadok v kvetinovej a pevnej čelenke. Tá pozerala na tortu pred sebou, ktorú jej pripravila mama Jane, a v jej strede bol kus dreva, ktorý pred jej očami zapaľovala.

Čo si budem priať? pomyslela som si. To, čo každý rok? Áno. Dobre. Nadýchla som sa a naklonila k torte. Takto som lepšie rozoznala, čo v nej je. Najlepšie som tam videla kusy trávy. Prajem si, aby som mohla niekedy odísť z tejto krajiny a prísť domov – tam, kde nebudem taká odlišná.

Znova som sa nadýchla a silno fúkla smerom k zapálenému drevu. To okamžite zhaslo, mama ho vybrala, a naberala hosťom. Najprv dala porciu mne - asi trikrát väčšiu ako ostatným. Toto mám ja zjesť? Určite.

Keď mi podala misku, kúsok som zjedla, zvyšok v nej nechala, a položila ju na malý stolík z dreva. Pomaly a nebadane som priplávala k mame s úmyslom niečo jej povedať.

„Mami,“ opatrne som začala. „Načo je tu tak veľa ľudí? Z tridsiatich pozvaných poznám možno desať. Kto vlastne sú?“

„Vieš.“ Ani sa na mňa nepozrela, len ďalej naberala tortu do oblúkových kôr zo stromov, a z úsmevom ich podávala hosťom. „Ak sa chceš dostať na Yawst, toto sú správni ľudia.“ Potom sa mi ešte viac otočila bokom, čím mi naznačila, že o tom už viac nebudeme diskutovať.

Dobre, nadýchla som sa. Buď normálna. Na chvíľu. Yawst, dievča, Yawst! Buď normálna a túž po ňom ako ostatní. Keď som vykročila k skupinke mužov a žien, čo si hovorili vtipy a smiali sa, zastala som. Nie. Ja som iná. Nejdem k nim. Ale aj tak som si predstavovala, ako by to bolo. Ja by som sa smiala na D-ľuďoch, ktorí vôbec nemajú humor. Nechápem, ako sa na tých vtipoch môžu baviť. Čo je na nich smiešne?

Nechala som to tak, nenápadne som si zobrala svoju veľkú porciu torty a vyšla von z chalupy. Boli tam ešte nejakí ľudia, možno pätnásti. To ďalší pätnásti sa tlačia v chalupe? Tej malej chalupe? Fíha.

Nenápadne a ticho som zabočila z dvora, kde boli ľudia na záhrade. Tá bola prázdna. A na lavičke som videla chlapca. Och, jeho. Toho, ktorý ma chápal.

S úsmevom som zamierila k nemu. Keď ma zbadal, aj on sa usmial a postavil sa. Pomaly ku mne vykročil, a keď sme boli dostatočne blízko seba, silno ma objal. Ako som milovala jeho teplé objatia! Jediné teplo, ktorého som sa nebála a ktoré som milovala.

Pevnejšie som ho stisla, a keď sme sa odtrhli, poobzerala som sa. Naozaj tam nikto nebol, no ja som mala predtuchu, že to tak nie je.

„Je tu niekto?“ potichu som sa spýtala.

„Ahoj,“ zasmial sa. „Nie, vidíš tu niekoho?“ Poobzeral sa, a usmial sa na mňa, no keď uvidel moju vážnu tvár dodal: „Dobre. Fall, poď sem!“

Spoza kríka vyskočil malý, asi päť alebo šesťročný chlapec. Bol to jeho brat. Síce je malý, no prefíkaný. Ale aspoň ma moja predtucha neklamala. Nie sme tu sami.

Na moje vydýchnutie bolesť zmizla. Fall z mumlaním odišiel, a my sme zostali sami. Len my dvaja...

„Christian, ahoj,“ povedala som pomaly a spolu s ním kráčala späť k lavičke.

„Všetko najlepšie,“ predbehol ma a podal mi ruku. „Všetko najlepšie,“ zopakoval, a usmial sa.

„Dáš si tortu?“ ponúkla som mu misku s tortou.

„Nie, nechaj si,“ milo mi odvetil. „Mám pre teba darček.“ Vybral odniekadiaľ malú krabicu obalenú v červenom obale.

„Čo to je?“ spýtala som sa a so záujmom začala trhať farebný obal a otvárala krabicu. Bolo to také krásne, až neuveriteľné. Dostala som ozajstný darček, a moje narodeniny naozaj niekto bral vážne.

Vnútri som našla malú fľaštičku, taktiež červenú, a nejakú tekutinu, ktorá v nej plávala. Zobrala som ju jemne do rúk a prezerala si ju.

„Páči sa ti?“ spýtal sa, keď uvidel, že si ju tak prezerám.

Prestala som s tým, položila ju späť, a pozrela sa do Christianových modrých očí „Čo to vlastne je?“ vyslovila som po chvíli.

„Elixír,“ povedal rozhodne.

„E - li - xír?“ zopakovala som z roztraseným hlasom.

„Neboj,“ upokojil ma, chytil za ruku, a potiahol k farebnej tráve. Bola to tráva, lenže špeciálna. Zmiešaná z dvoma farbami - zelená a biela.

„Pozri,“ sadol si na zem, a naznačil mi, že to mám spraviť aj ja. Odtrhol jednu trávu, a ja som na neho vyvalila oči. To sa nesmie. On si to nevšímal, a trávu rozdelil na dvojo. Rozdelil to presne tak, že jedna časť bola biela, a druhá zelená. „Zdanie môže klamať,“ povedal potichu. „Tá zelená časť vyzerá ako obyčajná tráva. Chápeš?“

„Možno aj áno. Ale čo mi tým chceš naznačiť?“ nechápala som, a pomrvila sa na studenom betóne.

„Že tá zelená časť je elixír. A ak k nemu pridáš bielu časť..,“ spojil ich, „zdanie už klamať nebude. Bude to vyzerať tak, ako to je. Ako farebná tráva. Inak by to vyzeralo ako obyčajná tráva a biela tráva. A pri tom... Ako ľahko to môžeš spojiť,“ zasmial sa, pomohol mi vstať, a znova sme sa vrátili na stoličku.

„Čo to je, povieš mi potom. Môžeš ma ospravedlniť..?“ povedala som po chvíli.

„Samozrejme,“ prikývol mi, a žmurkol.

Vstala som a prešla na dvor. Mužov tam bolo podstatne menej. Prešla som na koniec dvora a prešla za drevo. Tam bol akýsi dievčenský kútik kde sme sa rozprávali a upravovali.

Našla som tam Moniku. Bola to moja najlepšia kamarátka, dosť mi podobná z čiernymi, primeranými vlasmi a jemnými črtami.

„Och, tak si tu,“ povedala a objala ma.

„Ahoj,“ znudene som jej odvetila a začala si maľovať balzamom pery. „Čo..“

„Chcem,“ dokončila za mňa. „Musím ti niečo povedať.“

Prikývla som, a odložila balzám do vrecka.

„Poznáš brata Christiana.“

„Fall, nie?“

„Áno. A ten mi povedal, že Christianovi rodičia zomreli - no že to nie je pravda. Že to niekomu musí povedať - že to už dlho tají. A povedal, že to nesmiem nikomu povedať. A viac neviem, tak sa ma nič nepýtaj.“

„A načo mi to chceš povedať?“ napriek tomu som sa spýtala.

„Neviem,“ pokrčila plecami, pozdravila, zakývala a odišla. Zvláštne to dievča.

Ešte raz som jemne prešla balzamom po perách a prešla cez dvor až som sa dostala na záhradu. Lavička bola prázdna, a predo mnou bola starká. Och nie, zase jej budem musieť pomáhať s kvietkami. Jej obľúbenými kvietkami!

Vzdychla som si, a poslúchala starkyne príkazy.

Potom som nenápadne vkĺzla do veľkého domu. Do domu, kde som bývala. Do domu, kde som našla svoj darček - elixír.

Žena sa pomaly napila, a keď posledný krát preglgla muž sa k nej otočil, a čakal, kým niečo povie. Dlho bolo napäté ticho, lebo sa prvý nikto neodvážil povedať. Žena len pozerala na muža, muž na ženu.

Nakoniec si žena vzdychla, pohár odhodila na posteľ, a potichu, ale rýchlo odišla.

Muž tam stál bez pohnutia, a tentoraz zrak upieral na pohár voľne pohodený na posteli. Ešte z neho tiekla tá tekutina. Krv.

Zuby sa mi začali triasť. Odolá?

Urobil krok dopredu. Potom ďalší. Načiahol sa za pohárikom, pozrel sa do neho, a oblizol sa. Jazykom vylovil pár kvapiek, ktoré tam zostali.

Zuby sa mu triasli ešte viac, a rýchlo sa začal obzerať okolo seba. Až teraz si uvedomil, že žena tu nie je. Že ho tam nechala. Že sa zblázni zo zúfalstva. Že nemá na výber.

Pohárik zarinčal na zemi. Rozbil sa. Vykĺzol mužovi z ruky.

Postava sa pohla smerom k dverám. Rozhodne.

[ » na začiatok « ]