Kapitola:
Pridaná: 23.3.2011, 19:55:19
Čítaná: 2001×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Draco Malfoy

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Petarda 1/2 2 » Petarda 2/2

Ahojte, pridávam takú dlhšiu jednorázovku, ktorú som rozdelila na dve časti, druhá príde o chvíľočku, ale bolo by to veľmi dlhé, tak som to vyriešila takto.

A dôvod, prečo ju pridávam, je, že dnes oslavuje svoje KRÁSNE NARODENINY naša milá, vždy vľúdna a usmiata MarryLinne!!! Tak ešte raz, moja, všetko len to najlepšie a najkrajšie, nech si vždy veľmi, veľmi šťastná a obklopená ľuďmi, ktorí ťa ľúbia! A veľa Draca Malfoya, vééééľmi veľa, veď len čítaj =)

Dúfam, že sa bude páčiť =). Ľúúúúbim!!!

---------------------------------------------------------------------

Zlatko, ty si Petarda

Tak poď a ukáž im, že za niečo stojíš

Len nech sa divia,

Keď preletíš oblohou

Katy Perry - Firework

„Teraz máme Elixíry, že?“ opýtala som sa Pansy, ktorá postávala pri brnení a pozorovala Draca.

Neprítomne prikývla.

„Haló, Pansy, počuješ ma?“ luskla som jej pred očami, no ona sa takmer nehla.

Odkedy sme nastúpili do školy, nestrhla z Draca oči. Bola ako pijavica. Keď ho raz zbadala, nalepila sa naňho a už ho nepustila. A takto to išlo celých päť rokov. Ak by sa jej Draco tak nebál, určite by som na ples minulý rok šla s ním, ale ak by to Pansy zbadala, asi by ho prekliala. Bolo to čudné, no Draco Malfoy, ktorý sa vždy pred všetkými vystatoval, ktorý pochádzal z čistokrvnej, aristokratickej rodiny, sa bál obyčajnej pätnásťročnej stíhačky. Bola som zrejme jediná, ktorá to vedela. Myslím, že to nepovedal ani Crabbovi a Goylovi. Možno sa bál, že by mu to mohlo pokaziť autoritu, ale im by to zrejme aj tak nedošlo.

Pozrela som ešte raz na Pansy a nespokojne si vzdychla. Venovala som jeden pohľad Dracovi, ktorý na mňa úkosom pozrel a vybrala som sa do klubovne vymeniť si knižky.

Boli sme s Dracom najlepší priatelia. Teda, pokiaľ sa to dalo povedať. Nikdy som neschvaľovala jeho pohľady na humusákov a polovičných, ani jeho nadradenosť nad ostatných len preto, že pochádzal z čisto čarodejníckej rodiny, no zrejme k vývoju nášho priateľstva značne pomohlo to, že som bola v Slizoline. Doteraz som nechápala, ako som sa sem mohla dostať, keď obaja moji rodičia boli v Bystrohlave, ale po pol roku som to prestala riešiť a snažila sa vychádzať s čistokrvnými. Niekedy mi to nešlo, no Draco bol práve ten, ktorý bol akosi iný, hoci rovnaký. Navonok sa vystatoval a každým opovrhoval, no vnútri bol veľmi milý a citlivý. Bol uzavretý, to áno, no dokonale sme si rozumeli.

„Majka, počkaj!“ začula som za sebou tesne pred klubovňou a otočila som sa. Oproti mne sa ponáhľal Draco a jeho dokonalé vlasy sa ani náhodou nemohli rozcuchať.

„Čo potrebuješ?“ opýtala som sa a objala knižky. Bola som naňho trochu nahnevaná. Ešte stále ma škrelo, že sa pridal k Inkvizičnej čate. Pred týždňom sme sa tak pohádali, že o tom vedeli snáď aj v Astronomickej veži a odvtedy sme spolu neprehovorili. Vedela som, že z nej nevystúpi, jeho túžba po moci a autorite bola silnejšia, než jeho svedomie večne potláčané namysleným aristokratickým otcom, no vedela som aj to, že ho naša hádka mrzela. Teda, aspoň som v to dúfala. A rovnako som dúfala, že teraz za mnou neprišiel na to, aby mi vynadal, ale preto, aby sme sa znova začali rozprávať. Ospravedlnenie som nečakala. Po toľkých hádkach a nezhodách s veľkým Dracom Malfoyom som si už zvykla, že on sa jednoducho neospravedlňuje a ja som nenamietala. Ja som sa mu tiež neospravedlňovala a keď sme mali odlišné názory, stačilo nám pár dní nato, aby sme vyfučali a vrátili sa späť do starých koľají.

Raz Crabbe podotkol, že sme ako starí manželia. Pravdepodobne ani nevedel, čo to presne znamená, no podľa toho, ako Draco zareagoval – hodil na Vincea pohľad takej nenávisti, až som sa čudovala, že nezomrel priamo na mieste – a ako som zareagovala ja – hlasným záchvatom smiechu, som usúdila, že možno je to aj pravda.

No my sme spolu nechodili. Na začiatku mi to vadilo, bol to jediný chlapec, s ktorým som si celkom rozumela, no po čase som ho začala brať iba ako kamaráta. Teda, aspoň som si to myslela.

„Tú úlohu na Elixíry máme až na budúci týždeň, však?“ opýtal sa.

Nadvihla som obočie. Draco Malfoy sa pýta na úlohu z Elixírov? Nespoliehal sa na Snapovu „milo“srdnosť?

„Hej,“ prikývla som. „Prečo? Veď o domáce z Elixírov si sa nikdy nestaral,“ pokrčila som plecami s úsmevom a povedala heslo.

„Ja viem, lenže VČÚ sa blížia, tak by som mal aspoň niečo vedieť,“ odvetil neutrálne a pustil ma prvú.

„Ďakujem,“ pousmiala som sa a počkala ho. „Takže veľký Draco Malfoy sa už nespolieha na to, že ho jeho obľúbený profesor Snape zachráni na skúškach?“ spýtala som sa uštipačne.

Dracovi sa zúžili zreničky a nahnevane ma chytil za rameno. „Prestaň,“ zavrčal.

Áno, naozaj sme ako starí manželia, prebleslo mi hlavou.

„Au, pusti ma, Draco, to bolí,“ zaúpela som a pozrela mu chladných sivých očí.

Počúvol ma. Bol strašne prchký. Pri jeho otcovi som sa mu ani nečudovala. Pri takom človeku by bol prchký ešte aj profesor Dumbledore.

Nahnevane som naňho hľadela. Vedela som, že nepovie „prepáč“, ani som to nečakala. Len som chcela, aby si uvedomil svoju chybu.

Nakoniec sklopil pohľad.

„Snape na skúškach nie je,“ pokrútil hlavou.

Ironicky som sa zasmiala. „No tak na to si prišiel naozaj skoro, Draco. A otecko?“ zatiahla som so šibalským úsmevom, „Ten ti to nevybaví?“

„Prestaň,“ zasyčal ešte hrozivejšie, a tak som radšej mlčala. Nechcela som si to s ním znova rozhádzať, bola som rada, že sme sa opäť bavili.

„Prepáč,“ pokrčila som plecami. „Musím si ísť hore po veci, počkáš ma?“ opýtala som sa miernejšie.

Draco chvíľu mlčal, no potom takmer neviditeľne prikývol.

„Ďakujem,“ usmiala som sa a vyletela hore do spálne.

Vyhodila som z tašky transfiguráciu, strčila do nej elixíry a zišla dole.

„Ty si ale rýchla,“ uškrnul sa a otvoril otvor do klubovne.

„Už si si mohol zvyknúť,“ žmurkla som naňho a spolu sme kráčali k Snapovým žalárom.

„Pán Malfoy!“ zavolal za ním niekto, keď sme sa konečne cez dav študentov dostali až k učebni.

Draco sa otočil. Ja som radšej hľadela dopredu. Vedela som, že je to Umbridgová, a ako jedna z mála Slizolinčanov som sa k nej nepridala. Preto som bola vyvrheľ. A ak sa so mnou Draco bavil, bolo to zrejme len preto, lebo vedel, že si to môže dovoliť. Že ak sa bude kamarátiť s odporkyňou systému, ktorý nastolila žena, ktorej sa podarilo zo školy vyhnať toho naivného Albusa Dumbledora, tak ho nebudú odsudzovať, pretože mal dostatočnú autoritu.

„Áno, pani profesorka?“ zavolal na ňu a na chvíľu sa odo mňa oddialil. Nahnevane som si vzdychla. Opäť, ako asi po tisíci, či stotisíci raz, som sa pýtala, prečo nemôže byť Draco aj navonok taký, aký bol vo vnútri. A odpoveď bola rovnaká, ako vždy – jeho otec. Ten ulízaný Malfoy, ktorý si myslel, že vlastní všetko a všetkých, vychovával syna vo viere, že musí byť namyslený, aby sa ho ľudia báli a mali pred ním rešpekt.

Pokrútila som hlavou a otvorila knihu, aby som si preštudovala elixír, ktorý sme dnes mali robiť.

„Čo chcela?“ spýtala som sa, keď sa pri mne po pár minútach zjavil Draco, so samoľúbym úškrnom na tvári.

„To vieš, Potter,“ usmial sa spokojne a mädlil si ruky.

Hodila som naňho nahnevaný pohľad. Potter, to bola ďalšia téma, do ktorej sa s nim nemohlo púšťať, pretože to skončilo jeho nosom vystrčeným kdesi až do neba a ešte vyššie, a mojím hnevom, vďaka čomu som už osemnásťkrát (áno, osemnásťkrát), a to len za posledné dva roky, rozbila a zreparovala slizolinskú vázu, len aby som ju potom opäť mohla rozbiť a uľaviť si v zlosti.

Pregúlila som očami a čakala, kedy sa otvoria dvere do učebne. Akoby na moju myšlienku, šťukla zámka a prví žiaci začali vchádzať dnu.

S Dracom sme si sadli do prvej lavice. Vždy sme tam sedeli. Už od prvého ročníka. No zatiaľčo Draco mal Elixíry rád, pretože ho Snape stále zvýhodňoval a dával mu body zadarmo, ja som ich milovala, pretože som v nich bola skvelá a bola som zrejme jediná, alebo jedna z mála, ktorú mal Snape rád preto, aké elixíry varila a nie preto, že bola v Slizoline.

„Dnes si pripravíme Dúšok živej smrti,“ povedal záhrobným hlasom. Mala som ho rada. Bol taký tajomný. Človek nikdy nevedel, o čo mu ide, niekedy som dokonca mala pocit, že dokáže čítať myšlienky, a narozdiel od Draca bol vo svojej chladnosti, nenávisti a opovrhovaní úprimný. Nieže by to bolo dobré, niekedy som sa ho až bála, no bolo fajn vedieť, že Draco v skutočnosti nie je taký zlý, ako sa tvári a že sú od neho aj horší – Snape, napríklad. Alebo Lucius Malfoy, keď už sme pri tom.

Draco na mňa veľavravne pozrel a podišiel ku skrinke so zásobami. O chvíľu sa vrátil so všetkým, čo sme potrebovali a začali sme variť.

„Radšej to miešaj ty, ja v tom nie som dobrý,“ pokrútil hlavou a strčil mi do ruky varešku.

„Mal by si sa to naučiť, o tri mesiace máme VČÚ,“ pozrela som naňho prísne, no on ma ignoroval. Typický chlap. Ak sa o probléme nerozpráva, tak neexistuje.

Mlčky sme robili elixír a občas sme prehovorili nejaké to slovko. Niekedy som takmer vybuchla smiechom, pretože vždy, keď okolo nás prešiel Snape, nezabudol pochváliť, ako dokonale Draco nakrájal muchy zlatoočky, a ako ladne miešam elixír proti smeru hodinových ručičiek, že takú farbu, akú má náš elixír, by mal mať každý jeden v miestnosti, čo samozrejme, aj keď možno niektorí mali, nikdy to nebolo také krásne, ako naše.

A tak sme do konca hodiny zinkasovali šesťdesiat päť bodov len za to, akí sme dokonalí.

Keď nám Snape dal Vynikajúcu a naposledy nezabudol vychváliť, aký skvelý náš elixír bol, Draco na mňa hodil namyslený úškrn a vyšiel von z triedy.

Ponáhľala som sa, videla som, že tam na mňa čaká, no skôr, než som mu stihla povedať niečo uštipačné na konto našej „dokonalosti“, zniekadiaľ pribehla Pansy Parkinsonová a zavesila sa Dracovi okolo krku.

Pregúlila som očami a neďaleko čakala, kedy sa od neho odlepí a budem sa môcť s ním poriadne porozprávať.

„Bol si skvelý, Dráčik!“ zapišťala a pritisla mu na líce pusu. Znechutene som si odfrkla a s nadvihnutým obočím hľadela na Draca, ktorý bol očividne v rozpakoch. A tento pohľad som ja zbožňovala.

„Blahoželám! Ach, si úžasný!“ pokračovala a ešte stále na ňom visela. Mala som pocit, že mi príde zle, a tak som sa radšej otočila preč.

„Písala som mamke a ockovi, vieš, už o nás vedia všetko,“ rapotala ďalej.

Znechutene som si odfrkla. Áno, to isto. Všetko, keď ani nič nebolo, prebleslo mi mysľou neveriacky a úkosom som pozrela na Draca, ktorý bol v Pansiných rukách úplne bezmocný. Nechápala som to. Niekedy sa jej dokázal tak rýchlo zbaviť, no inokedy akoby tam len stál ako kameň a nechal sa objímať, bozkávať a pusinkovať tou čistokrvnou ropuchou.

Raz mi povedal, že je to preto, že niekedy má na ňu náladu a niekedy nie, a že mu vyhovuje, ak ho občas obskakuje, ale že nikdy to s ňou nemyslel vážne. Keď som sa ho opýtala, či jej to povedal, odvetil, že „ja som sa pokúsil asi trikrát a potom som to vzdal, pretože ma aj tak nepočúvala a vôbec to nepochopila.“ S úsmevom som si spomenula na jeho slová. Bála som sa, že ak to takto pôjde ďalej aj ďalšie dva roky, tak sa Draco v Malfoyovskom sídle po skončení školy nájde aj s Pansy, bláznivo sa škeriacou a žmurkajúcou tými svojimi dlhými mihalnicami.

„Vieš, a pýtala som sa ich, či by si k nám mohol prísť na prázdniny, vieš, tak dlho to už plánujeme...“

Zdvihla som hlavu. Teraz? Cez prázdniny? To nie! pomyslela som si nahnevane a zagánila na Pansy, ktorá si môj nevraživý pohľad vôbec nevšimla a pokračovala: „... a odpísali, že môžeš! A hádaj čo?! Na celý mesiac!!! A potom sa chystáme na dovolenku do Švédska, tak by si s nami mohol prísť aj ty! Ach, Dráčik, celé dva mesiace spolu! Vieš si to predstaviť?“ zaškriekala a tuho ho objala.

Cítila som, ako mi akási neviditeľná ruka vyliala do žalúdka ľad. Hľadela som na Draca a dúfala, som že povie nie. Musí povedať nie. Veď sme si to predsa sľúbili. Sľúbili sme si predsa, že...

„Tak čo, súhlasíš? Môžem napísať, že prídeš s nami aj na tú dovolenku?“ nedala mu vydýchnuť a ja som cítila, ako môj hnev postupne prehlušuje to strašné napätie. Poznala som Draca. Poznala som ho lepšie, že on poznal samého seba. Takéto mlčanie svedčilo o tom, že sa rozhoduje.

Nakoniec prehovoril: „Tak teda dobre. Napíš im. Po skončení školy ideme priamo k tebe, dobre,“ zaškeril sa a Pansy sa nadšene rozosmiala.

„Už aj idem, Dráčik...!“ pritisla mu na líce ešte jednu pusu a rozbehla sa smerom k internátom.

Neveriacky som hľadela pred seba. To nie... To nie je možné...! Nemohol mi to urobiť. Nie on...

Pozrela som na Draca, ktorému sa na tvári zračil neurčitý výraz a spokojný úsmev a zrejme mu ani nedošlo, ako veľmi mi ublížil.

Neveriacky som pokrútila hlavou a cítila som, ako mi do očí vstúpili slzy. Venovala som mu jeden pohľad plný hnevu a sklamania a rozbehla som sa k internátom.

Narážala som do žiakov, dvakrát som sa potkla, no stále som držala hlavu sklonenú, aby nikto nevidel, ako mi po tvári stekajú horké slzy.

Vošla som do klubovne a vyletela hore chodmi. Úkosom som pozrela na ceduľku na našich dverách:

Millicent Bulstrodová

Pansy Parkinsonová

Majka Vagovičová

Rozzúrene som schmatla ceduľku s Pansiným menom a z celej sily ho strhla, až som si porezala prst. Rozrazila som dvere, a keď som pri nich zbadala Pansy, ktorá, očividne spokojná, že jej opäť všetko vychádza, išla do soviarke poslať rodičom list, zrevala som na ňu: „VYPADNI!“

Škaredo sa na mňa zamračila a opatrne ma obišla, mumlajúc: „Pokojne, Vagovičová, čo to do teba vošlo...“ a zmizla na schodoch.

Nahnevane som za sebou zatresla dvere a zvalila sa na posteľ. Zaborila som si hlavu do vankúša a horko sa rozplakala. Toto som od Draca nečakala. Nie od neho. Ani toto. Vždy som vedela, že je úlisný, krutý, chladný, no vedela som aj to, že pod tou ľadovou maskou sa skrýva jemné a dobré srdce, pre ktoré som ho mala tak rada.

A teraz... teraz mi ublížil viac, než akoukoľvek hádkou alebo urážkou, ktorú mi kedy uštedril. Živo som si spomínala na to, ako sme sa toľkokrát rozprávali o tom, kam by sme chceli ísť, akú krajinu by sme chceli navštíviť a obaja sme sa zhodli, že strašne túžime navštíviť Nórsko. Nevedeli sme prečo, no túžili sme po tom a toľkokrát sme sa na to chystali, no nikdy im to nevyšlo. A ani tentoraz.

[ » na začiatok « ]