Kapitola:
Pridaná: 23.3.2011, 20:34:18
Čítaná: 4086×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Draco Malfoy

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Petarda 1/2 2 » Petarda 2/2

Tak, a je tu druhá časť =) Ešte raz všetko len to najlepšie najkrajšie, Majka =).

--------------------------------------------------------------------

Bum, bum, bum!

Ešte jasnejšie ako mesiac,

Vždy si to mal v sebe

A teraz je načase ukázať to

Katy Perry - Firework

„Mám pre teba novinku,“ usmial sa na mňa na začiatku roka a spokojne vystrčil hruď s prefektským odznakom.

„Že si prefekt?“ spýtala som sa hlúpo a milo som sa uškrnula.

Draco si nespokojne vzdychol a sadol si ku mne.

„Nie, toto je niečo oveľa lepšie,“ oponoval mi a oči sa mu šialene leskli.

Nadvihla som obočie. Lepšie, ako prefektský odznak? Zvolili ho za Ministra mágie? prebleslo mi mysľou ironicky, no trpezlivo som čakala, kým mi tú novinku oznámi.

„Cez leto ideme do Nórska,“ oznámil mi nadšene. Nikdy som ho nevidela šťastnejšieho. On sa dokonca úprimne usmieval!

Neveriacky som otvorila ústa. Vedela som, že to myslí vážne. Po toľkých rokoch priateľstva som to chtiac – nechtiac dokázala rozoznať, a tak som bola asi jediná, koho nevedel oklamať, aj keby veľmi chcel.

„Áno. Rozprával som sa s otcom. Najprv nebol veľmi nadšený, ale potom mi povedal, že už som dosť veľký a ak to veľmi chcem, tak môžem. Keď som mu povedal, že chcem ísť aj s tebou, najprv sa spýtal, či si čistokrvná a keď som povedal, že áno, tak mi odvetil, že si máme robiť, čo chceme, takže cez leto sa ide do Nórska,“ zakončil spokojne.

Rozplakala som sa ešte viac. Celý rok sme sa nerozprávali len o ničom inom, len o tom výlete do Nórska, na to, kam všade pôjdeme, Draco bol dokonca ochotný zájsť do muklovských štvrtí, aby spoznal celú krajinu a pri prvej príležitosti sľúbil tej odpornej ropuche, že s ňou pôjde na celé dva mesiace kdesi preč a ani sa pri tom na mňa nepozrel. A keď som odchádzala, hľadel na mňa, akoby sa nič nebolo stalo.

Nahnevane som tresla päsťou do vankúša.

Na dvere sa ozvalo klopanie. Prekvapene som zdvihla hlavu.

„Kto je?!“ zrúkla som a hľadela na dvere.

Chvíľu bolo ticho, no potom sa spoza nich ozval tlmený hlas.

„To som ja, potrebujem sa s tebou rozprávať.“

Rozčúlene som žmúrila na dvere. Ten jeho jemný hlas, ktorý som tak dôverne poznala, mi teraz do srdca zabodol tisíc ihiel a silno ma zabolelo.

„Nie, nikam nepôjdeš! Nechcem ťa vidieť!“ odsekla som s krikom a znova si zaborila tvár do vankúša mokrého od sĺz.

Znova ticho. A potom, veľmi pomaličky, takmer nečujne, sa dvere otvorili. Tvár som mala ešte stále vo vankúši, a mlčky som počúvala, ako sa dvere odchyľujú až dokorán.

„TY SI NEPOČUL?“ zvrieskla som a prudko sa posadila. „NECHÁPEŠ, ŽE ŤA NECHCEM VIDIEŤ?!“ revala som a keď som zbadala jeho prekvapenú tvár, vlialo to do mňa ďalšiu dávku hnevu a sklamania.

Draco na mňa mlčky hľadel, striedavo otváral a zatváral ústa, akoby mi chcel niečo povedať, no neodvážil sa.

Pokrútila som hlavou. „Vypadni! Vypadni, Malfoy!“ prikázala som mu, no on tam len meravo stál.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa nechápavo a starostlivo na mňa hľadel.

V tej chvíli som vybuchla ešte viac. Bolo mi jedno, že ma je počuť aj v Zakázanom lese, aj to, že mi po tvári stekajú slzy, ktoré by trojnásobne naplnili Čierne jazero.

„Čo sa mi stalo?!“ zopakovala som ironicky a bolestne naňho hľadela. „VŠETKO! TY TO NECHÁPEŠ? SI NAOZAJ AŽ TAKÝ SPROSTÝ? TY TO NEVIDÍŠ? NEVIDÍŠ, AKO VEĽMI SI MI UBLÍŽIL? NEVIDÍŠ, AKO SI MA SKLAMAL? VŽDY SOM SI MYSLELA, ŽE VIEM, AKÝ SI, NO VEĽMI, VEĽMI, VEĽMI SOM SA V TEBE MÝLILA, DRACO MALFOY!“ vrieskala som a Draco ma ďalej pozoroval, akoby sa rozhodoval, či som sa zbláznila, alebo sa mu toto celé len sníva a o chvíľu sa prebudí vo svojej pohodlnej slizolinskej posteli a bude všetko brať ako samozrejmosť, okrem vernosti nášmu priateľstvu.

„TY TO EŠTE STÁLE NECHÁPEŠ, VŠAK?!“ zrúkla som rozzúrene a rozhorčene som si utierala slzy z červenej tváre.

Draco mierne nadskočil a potom pokrútil hlavou: „Nie, nechápem.“

Neveriacky som vydýchla a na chvíľu zatvorila štípajúce oči. Smutne som sa zasmiala a odvetila: „NÓRSKO!“ vyprskla som. „NAŠE NÓRSKO! NIE JE TO TAK? NEVRAVEL SI, ŽE JE TO NAŠE NÓRSKO?“ pýtala som sa zronene a hľadela, ako sa mu pohľad v očiach vyjasňuje.

„ÁNO, DRACO! PRESNE TAK! KEDYSI SOM SI MYSLELA, ŽE SI INÝ! VERILA SOM V TO, NO TY SI ROVNAKÝ KU VŠETKÝM! PREČO SOM SI MYSLELA, ŽE KU MNE SI INÝ?! PREČO SOM SI ROBILA NÁDEJE? PREČO SOM BOLA TAKÁ NAIVNÁ?! SI OBYČAJNÝ KLAMÁR, DRACO! MYSLELA SOM SI, ŽE JE V TEBE NIEČO LEPŠIE, KEĎ NIE PRE OSTATNÝCH, TAK ASPOŇ PRE MŇA!“ hovorila som a z očí mi tiekli ďalšie a ďalšie slzy.

Pri poznámke, že je rovnaký ako ostatní, mu tvárou blysol hnev, no po chvíli zmizol a hľadel na mňa rovnako tvrdo, ako inokedy.

„Ale veď to bolo len tak, ja som to nemyslel vážne. Teda, to s tou Pansy,“ dodal rýchlo a rozrušene pokračoval: „Veď som jej musel niečo povedať, inak by mi nedala pokoj,“ pokrčil plecami alibisticky.

V tej chvíli som mala pocit, že mu jednu strelím, alebo sa mu zveziem k nohám, nech vidí, aká som jeho klamstvom zronená.

„NEDALA POKOJ! NAOZAJ?! NEROB SI SRANDU, DRACO! VIEŠ VEĽMI DOBRE, ŽE Z TOHTO SA UŽ NEVYMOTÁŠ! ROVNAKO AKO Z VIANOČNÉHO PLESU! ´PREPÁČ, VIEŠ, PANSY MI NEDALA POKOJ, TAK SOM JEJ SĽÚBIL, ŽE S ŇOU PÔJDEM!´“ napodobnila som jeho falošne sklamaný hlas a vzápätí dodala: „A KEĎ SOM TI NAVRHLA, ABY SI JEJ POVEDAL, ŽE IDEŠ SO MNOU, POVEDAL SI MI, PAMÄTÁŠ? POVEDAL SI MI, ŽE UŽ SI JEJ TO RAZ SĽÚBIL! JE ZAUJÍMAVÉ, ŽE SĽUB K PIJAVICI, KTORÁ SLEDUJE KAŽDÝ JEDEN TVOJ KROK, TI JE DRAHŠÍ, NEŽ TEN, KTORÝ SI DAL OSOBE, KTORÁ ŤA POVAŽOVALA ZA KAMARÁTA! A TERAZ TO BUDE ROVNAKO! TERAZ TO BUDE ROVNAKO! VIEM TO, DRACO, POZNÁM ŤA!“ vrieskala som a hľadela na Dracovu tvár, ktorá bola teraz celá ružovkastá a päste mal zaťaté, akoby sa ma chystal udrieť.

No tak, do toho, poníž ma, sklam ma ešte viac! pomyslela som si rozhorčene a hľadela naňho, pričom som si prikryla ústa rukou, aby som utlmila tie strašné, horké vzlyky, ktoré sa mi drali von hrdlom.

„Prepáč,“ zamumlal a hľadel mi priamo do očí.

Neveriacky som otvorila ústa.

„Ja... hneď poviem Pansy, že to ruším,“ povedal rýchlo a podišiel ku mne.

Nemohla som tomu uveriť.

„No to isto! A potom si vymyslíš nejakú výhovorku, prečo si jej to nemohol povedať, však?!“ vyštekla som trpko a znova si utierala zaslzené oči.

„Čo sa to tu deje?“ ozvalo sa od dverí.

Stála v nich Pansy, celá vysmiata a hľadela na ružovkastého Draca a na moju zaslzenú tvár.

„Pansy, nikam s tebou neidem,“ vyhŕkol zrazu Draco a ešte stále ma prebodával očami.

Telom mi preletela triaška, akoby do mňa trafil elektrický prúd a prekvapene som otvorila ústa.

„Čože, Dráčik, nechápem,“ zaškriekala a podišla k nemu.

„Počula si,“ odsekol podráždene a ešte stále na mňa hľadel. Po chvíli sa otočil a pozrel priamo na ňu. „Neidem s tebou k tvojim rodičom, ani do Švédska. Neidem. Si strašne dotieravá a súhlasil som s tým iba preto, aby si mi dala pokoj, ale už ťa viac nebudem znášať. Nič medzi nami nie je a ani nebude.“

Z hrdla sa mi vydral tichý ston. Toto nie je možné, prebleslo mi mysľou a zakymácala som sa. To nie je možné.

Pansy vyjavene hľadela na Draca a potom jej pohľad padol na mňa. „To kvôli nej, čo?“ vyprskla znechutene. „Vyroní zopár slzičiek a ako vždy, ty na to skočíš. Draco, no tak, nenechaj sa oklamať jej milou tváričkou, je podlá a chce mi ťa prebrať!“ vrieskala hystericky a mala som pocit, že si vytrhá vlasy.

Draco sa zachechtal: „Ty máš čo hovoriť. A teraz vypadni. S tebou som skončil. Nadobro,“ zdôraznil, keď Pansy otvorila ústa, že mu niečo odpovie.

„Ty... nemôžeš...“ začala, no obaja sme ju prerušili: „VYPADNI!“

Preľaknuto nadskočila, niečo potichu odfrkla, zabila nás pohľadom a nahnevane sa sebou zavrela dvere.

Draco sa ku mne otočil. Vôbec nevyzeral ako Draco, ktorého som doteraz poznala. V očiach mal takú mäkkosť, takú nehu, takú ľútosť, až ma pri každom jeho pohľade nekontrolovateľne striasalo.

Nevedela som, čo mám povedať. Len som naňho neveriacky, dojato hľadela a pozorovala, ako sa ku mne pomaly približuje.

„Prepáč mi to,“ hlesol slabo. „Prepáč mi to,“ zopakoval a prebodol ma očami. Chytil na za ruku a zahľadel sa mi priamo do duše. Preletela mnou triaška, no jeho chladné ruky ma aj napriek tomu upokojovali.

„Bol som hlúpy. Nevážil som si to, čo mám, nevážil som si teba,“ krútil hlavou.

Mala som pocit, že mi vybuchne srdce. V mojom vnútri sa zbieralo akési neznáme teplo, akási túžba, ktorú som v sebe celé tie roky potláčala, snažila sa ju odignorovať, skryť ju pod rúškom priateľstva. Preto ma tak ranilo, keď pozval Pansy na Vianočný ples. Preto ma tak ranilo, keď jej sľúbil, že s ňou pôjde na prázdniny do Švédska.

Natiahol ku mne ruku a zotrel mi z líca slzy. „Mrzí ma, ak som ti ublížil. Ale už viac nechcem, Už viac nechcem. Máš pravdu. Máš pravdu vo všetkom, čo si mi povedala. A ty si ma napriek tomu mala rada. Vždy si pri mne stála, aj keď si so mnou nesúhlasila,“ vravel chvejúcim sa hlasom a hladil ma po tvári.

„Otvorila si mi oči. Bol som taký hlúpy. Nikdy som si nemal s Pansy nič začínať, bola to chyba. Iba som sa snažil poprieť to, čo som mal v sebe už dlho. Nikdy by som si nebol býval pomyslel, že dokážem ľúbiť, no ty si ma to naučila. Naučila si ma to, Majka,“ hlesol takmer nečujne a priblížil sa mu mne ešte bližšie.

Dojato som naňho hľadela. Milovala som ho. Teraz som to vedela. Ľúbim ho! Ľúbim ho! Vždy som ho ľúbila! A on ľúbi mňa!

Slabo som pokrútila hlavou a on sa ku mne naklonil. „Do toho Nórska pôjdeme, sľubujem,“ zašepkal potichučky, a keď som pootvorila ústa, aby som sa ho opýtala „Naozaj!“, pritisol si pery na tie moje a nežne, no napriek tomu vášnivo, ma pobozkal.

Kolená sa mi podlomili a myslela som si, že spadnem, no Draco ma zadržal a nežne ma hladil po chrbte.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal mi do pier a jeho ústa klesli na môj krk. Netušila som, či je to správne, nemyslela som na nič, ani na to, akí sme mladí, ani na to, že pred pol hodinou sme boli len najlepší priatelia a nič viac, dokonca ani na to, že mal v sebe svoju druhú, tú úlisnejšiu stránku. Bol to ten Draco, ktorého som poznala. Ten Draco, ktorého som ľúbila. Ten Draco, ktorý ľúbil mňa a ktorý patril iba mne. Iba mne.

Pomaly mi rozopínal habit a ja som sa nechala položiť na posteľ. Všetky moje pochybnosti, moja bolesť, moje sklamanie a hnev sa vytratili a ostala len láska, tak dlho pochovávaná, tak dlho potláčaná, tak dlho driemajúca a čakajúca na ten správny čas, kedy sa môže ukázať. Ostala nám len láska, hlboká a večná, ktorá sa teraz zrkadlila v našom každom jednom bozku, dotyku a pohladení.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal a pozrel mi do očí.

„Ja teba tiež,“ usmiala som sa. „Naveky,“ dodala som.

„Naveky,“ prikývol a pobozkal ma.

[ » na začiatok « ]