Kapitola:
Pridaná: 21.3.2011, 22:57:36
Čítaná: 2099×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mal, Sanita Ariadna
Stručný dej: Pridávam sem jednorázovku, prepáčte, ak to niektorí nepochopíte, pretože na to asi musíte vidieť Inception, ale ak si to prečítate aj tak, budem veľmi rada =). Dúfam, že sa bude páčiť, venujem všetkým, ktorí majú Inception radi, ktorí milujú Nolanove filmy a hlavne Hansa Zimmera, ktorého prekrásna hudba ma inšpirovala k tomu, aby som toto napísala, konkrétne: http://www.youtube.com/watch?v=Z0kGAz6HYM8

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » Tvoj svet nie je skutočný

A ak by ste ju predsa čítali, aj keď ste nevideli film, tak aby ste mali aspoň akú - takú predstavu, kto je kto, tak tu sú fotky:

http://www.obsessedwithfilm.com/wp-content/uploads/2010/05/inception-posters.png

Hore: Ariadne, Cobb, Eames, Fisher

Dole: Arthur, Mal, Saito

Yusuf: http://30.media.tumblr.com/tumblr_l95g0fRxkm1qd8j5mo1_400.jpg

Miles: http://www.cinemablend.com/images/news/19638/_1279488247.jpg

ťažítko: http://entertainmentblur.files.wordpress.com/2010/07/inception05.jpg

------------------------------------------------------------------------

Vynieslo ho na breh. Okolo seba počul šumenie mora a pod tvárou cítil vlhký piesok. Bol celý mokrý. Pofukoval ľahký chladný vietor. Striaslo ho. Celé telo ho bolelo.

Pred chvíľou... Pred chvíľou bol ešte s Mal. Držal ju v náručí, keď mu druhýkrát umierala. Držal ju v náručí a hľadel na jej prekrásny odraz tváre, ktorý mal tak dlho zarytý v mysli. Čo mu povedala Ariadne? „Nestrať sa! Nájdi Saita a vezmi ho späť!“

Preto je tu. Už sa zbavil tieňov minulosti. Musí nájsť Saita a priviezť ho späť z tejto strašnej Prázdnoty. Jeho Prázdnoty. Už žiadna Malina Prázdnota, ani jeho, ale Saitova. Ako dlho tu asi bol? Desiatky rokov, ponorený do samoty spôsobenej silným úspávacím liekom tam hore a strelnou ranou od obrancov Fisherovho podvedomia.

Fisher!

Netušil, či sa počiatok podaril. Musel sa. Boli dosť hlboko. Boli až príliš hlboko a Fishera sa predsa podarilo prebudiť. Ariadne a Eames sa o to postarali. Musel im veriť. Teraz jediné, čo musí urobiť on, je nájsť Saita a priviesť ho naspäť. Musí mu pripomenúť, odkiaľ prišiel, prečo je tu a prečo tu nemôže ostať. Musí mu pripomenúť, aby si ctil ich dohodu.

Z diaľky začul akési hlasy. Nahnevané hlasy. Kto to môže byť? Strážcovia? Tu, dole, v Prázdnote? Saitovej Prázdnote? Ak áno, tak to musia byť odrazy jeho podvedomia. Toho, čo kedysi poznal. Toho, čo kedysi poznal, no teraz na to zabudol.

Hlasy sa približovali. Už počul aj rýchle kroky v piesku smerujúce k nemu. Rozprávali po japonsky?

Silné páry rúk ho schytili za ramená a prudko zdvihli. V tej chvíli bol rád, že ho držia, pretože by asi znova spadol. Zdvihol hlavu a otvoril oči. Oslepilo ho ostré slnko. Párkrát zažmurkal. Snažil sa zistiť, kde je. Aká je Saitova Prázdnota? Ako vyzerá Prázdnota niekoho iného, nie jeho a Malina?

Strážcovia ho ťahali smerom ku kopcu, na ktorom sa týčil vysoký dom. Dom, ktorý Cobb už videl. Dom, v ktorom sa toto všetko dávno, veľmi dávno, pred desiatkami rokov, začalo. Dom, v ktorom sa snažili okradnúť Saita, v ktorom ich skúšal, či budú schopní dokázať to, čo potrebuje. Vložiť Robertovi Fisherovi do mysle Počiatok.

Cobb sa bezvládne nechal niesť vojakmi až hore na pieskový kopec, po schodoch, až do obrovskej haly, v strede ktorej stál masívny mahagónový stôl a na jeho konci sedel starý muž. Starý, prešedivelý, zvráskavený muž, ktorý už ani zlomkom nepripomínal to, čím bol.

Pred Cobba položili misku s akousi kašou a prikázali mu, aby jedol. Tvár mal oškretú, ruky sa mu triasli, za krkom cítil soľ, ktorá mu tam po vysušení vody ostala. Pozrel na muža oproti sebe.

Cobbovo podvedomie, niekde tam dole, ešte hlbšie, než v ňom bol teraz, mu vravelo, že toto je ten muž, ktorého hľadá. Že toto je ten muž, pre ktorého sem prišiel. Muž, ktorému musí, musí pripomenúť, kto je a prečo tu je. A prečo sa musí vrátiť. Musí sa vrátiť.

„Prišli ste ma zabiť?“ začul z druhého konca miestnosti.

Cobb zamrzol na mieste. Ten hlas poznal. Bol to on. Bol to Saito. Hľadel do svojho taniera. Je to možné? Našiel ho?

Vtedy, v tej chvíli, keď sa vynoril z mora, to mal všetko tu, v hlave, no teraz si bol takmer istý.

„Viem, čo to je. Už som to videl. Pred mnohými, mnohými rokmi,“ pokračoval a zdvihol do ruky ťažítko.

Cobb cítil, ako mu celým telom preleteli zimomriavky. Pred mnohými, mnohými rokmi... znelo mu v hlave.

„Patril mužovi, ktorého som stretol v z polovice zabudnutom sne. Mužovi, ktorý mal veľmi radikálne nápady...“

Cobb zdvihol hlavu. Konečne sa pozrel na toho starého muža, ktorý pred toľkými rokmi, mesiacmi, dňami, hodinami, bol oveľa mladší, plný sily a energie, ochotný dodržať dohodu.

V tej chvíli sa mu v mysli vynorila spomienka. Spomienka na to, kde sa to všetko začalo. Kde sa znova stretol s Mal. Kde sa takmer dostal k tým dokumentom.

„Ktorý je najodolnejší parazit?“

Zrazu videl, počul samého seba, spred mnohých rokov, či dní, ako sa Saita v tejto istej budove, pri tomto istom stole pýtal na odpoveď na túto otázku.

„Baktéria? Vírus? Pásomnica? Myšlienka...“

Myšlienka... Myšlienka je ten najodolnejší vírus. A teraz je tu, aby tomuto starému mužovi jednu pripomenul.

Starý muž sa sťažka nadýchol a pokračoval: „Na niekoho čakám...“

Vyzeral, akoby sa ocitol v temnote. V temnote svojej mysle, svojho podvedomia, ktoré mu zahaľovali úsudok a spomienky. Akoby po celý ten čas, čo tu bol, spomínal a zabúdal len to isté. Len tú istú vec, ktorý si zaryl hlboko do srdca a tá sa teraz snažila drať von.

„Na niekoho z polovice zabudnutého sna...“ vydýchol Cobb neveriacky.

Už si bol úplne istý, že je to Saito. Vo chvíli, keď zdvihol ťažítko a hľadel naňho, akoby to bol jeho najstarší a najoddanejší priateľ. Akoby len čakal na toho, komu patrilo. Akoby len čakal na jeho majiteľa, aby ho vyslobodil z tejto strašnej, nekonečnej, večnej prázdnoty...

Saitovi sa na chvíľu vyjasnil pohľad a prebodol Cobba svojimi unavenými očami. „Cobb?“ hlesol slabo, no vzápätí sa ironicky zasmial. „Nemožné.“

Cobb slabo pokrútil hlavou, no Saito to ignoroval.

„Kedysi sme boli obaja mladí,“ pozrel na Cobba. „Som starec...“

„Naplnený sebaľútosťou...“ doplnil Cobb a cítil, ako sa celý rozochvel. Spomínal si. Nielen Saito, ale aj on si spomínal. Spomínal si na všetko, čo sa odohralo. Konečne sa mu v mysli vynorilo všetko, čo sa odohralo. Saitove slová: „Chcete urobiť krok krok doprázdna, alebo sa stať starcom naplneným sebaľútosťou...“

„... čakajúci na osamelú smrť...“ dokončil starý Saito a znova si Cobba obzrel.

Ten naňho hľadel. Hľadel naňho, akoby mu očami chcel prehovoriť rovno do duše. Akoby mu chcel povedať, kto je a kam sa musí vrátiť. Akoby tie oči hovorili aj bez slov.

„Vrátil som sa pre vás,“ prehovoril napokon takmer nečujne, „aby som vám niečo pripomenul. Niečo, čo ste kedysi vedeli...“

Na chvíľu sa zasekol. Pred očami sa mu vynoril obraz Mal. Obraz jej nekonečne sa točiaceho ťažítka. Prišiel Saitovi pripomenúť to, čo kedysi pripomenul aj Mal. Niečo, kvôli čomu zomrela. Niečo, vďaka čomu vedel, že Počiatok je možný, pretože ho už raz vyskúšal. Pretože ho vyskúšal na Mal, s touto istou myšlienkou.

„... že tento svet nie je skutočný...“ zašepkal.

Saito ho opäť prebodol očami. Na tvári sa mu zračilo prekvapenie, dokonca šok.

„Presvedčiť ma, aby som si uctil našu dohodu?“ opýtal sa s nádejou v hlase.

„Aby ste urobili krok do prázdna, áno,“ prikývol Cobb meravo.

Saito vyzeral, akoby ho na chvíľu ranila mŕtvica. Stuhol na mieste, akoby ho zamrazili a nehybne hľadel na Cobba, ktorému sa v očiach zračila nádej. Konečne, po dlhom čase, nádej.

„Vráťte sa,“ požiadal, „aby sme znovu mohli byť mladí. Vráťte sa so mnou.“

Saito pozrel na neustále sa točiace ťažítko na stole. V tej chvíli Cobb vedel, že pochopil. V tej chvíli vedel, že Saito si spomenul, aj napriek všetkým tým dlhým rokom v tejto Prázdnote, kde zostarol.

„Vráťte sa,“ zopakoval Cobb žiadosť.

Táto prázdnota... Táto prázdnota bola strašná. Akoby ho celého pohlcovala, akoby ho chcela zjesť, nechať si ho tu. No čas už pomaly vypršal. Čas už pomaly vypršal a oni sa musia vrátiť. On sa nestratil, tak ako mu povedala Ariadne. A prišiel Saitovi pripomenúť, aby si ctil ich dohodu. Aby nezabudol, že tento svet nie je skutočný.

Otvoril oči. Za chrbtom počul šum vetra, pod chrbtom cítil mäkké sedadlo a pred sebou videl kabínu lietadla. Bol späť. Bol späť!

„Uterák, pane?“ začul vedľa seba.

Neveriacky sa pozrel na letušku stojacu vedľa neho. „O dvadsať minút pristaneme v Los Angeles.“

Cobb mal pocit, že neverí vlastným ušiam. Los Angeles? O dvadsať minút? Ak sa to nepodarilo, tak potom... potom ho na letisku zatknú a odvedú do väzenia. No ak áno...

„Potrebujete imigračné formuláre?“ prerušila ho letuška a podala mu papier.

Cobb na ňu zmätene hľadel. Nemotorne prikývol a slabo hlesol: „Ďakujem.“

Zvieral ten kúsok dokumentu s ruke, až sa mu triasla. Mal pocit, že sa pod jeho pevným stiskom od nervozity roztopí.

Vyjavene pozrel na svojich kolegov. Na Arthura, ktorý krútil hlavou a spokojne sa usmieval, na Ariadne, ktorej oči sa radostne leskli a na Saita... Na Saita, ktorý Cobbovi pohľad opätoval a mierne pozdvihol hlavu.

Zmätene sa obzeral okolo seba. Cobb mal pocit, že rozdrví operadlo na ruky. Cítil, ako sa mu začína točiť hlava od toho, ako sa mu prudko zdvíha a klesá hruď, ako rýchlo, nepokojne dýchal a napoly prísne, napoly prosebne hľadel na svojho záchrancu.

Ten sa po chvíli poriadne posadil a chytil do ruky telefón.

Cobb ho neveriacky sledoval. Mal pocit, akoby mu vnútro išlo vybuchnúť od úľavy, šťastia a nádeje. Radostne sa pozrel na formulár a chytil do ruky pero.

Meno: Dom Cobb

Občianstvo: americké

Dátum narodenia: …

Lietadlo pristálo a Cobb vystúpil na schodíky. Ovanul ho čerstvý vietor a pred ním sa rozprestierala letisková dráha. Presne tá istá, z ktorej pred pár rokmi musel narýchlo odletieť. Tá, ktorá sa s ním na neurčito lúčila. A teraz tá, ktorá ho znova vítala naspäť.

Úzkostlivo zvieral v ruke imigračný formulár a pas a hľadel rovno pred seba. Pred seba, do svojej budúcnosti, na to, čo ho čaká, až prekročí tú čiaru a podá strážnikovi potvrdený imigračný formulár. Jeho deti. Jeho drahé deti. Phillippa a James.

Pomaly vykročil k jednému z colníkov. Trasúcimi sa rukami mu podal pas a pozoroval, ako v ňom colník listoval. Mal pocit, že každé otočenie stránky trvá celú večnosť. Bolo to horšie ako Prázdnota, z ktorej sa pred nedávnom vrátil. Nervózne zatínal zuby a päste, cítil, ako mu na krku pulzuje žila, no snažil sa tváril pokojne. Obliehal ho chladný pot a čím viac sa colník blížil na začiatok pasu, tým viac sa Cobbovi zdalo, že je všetko stratené.

Nepustia ma, napustia ma, nepustia ma... pomyslel si zlomene a beznádejne hľadel na colníkove ruky, ktoré roztiahli dvojstránku a vrazili tam pečiatku.

Nemohol tomu uveriť. Nemohol tomu uveriť. Mal to. Mal to. Mohol sa vrátiť do svojej krajiny, do svojho domova, k svojim deťom.

„Vitajte doma, pane.

Colník ani netušil, čo všetko tieto slová pre Cobba znamenali. V hlave sa mu ozývali znova a znova, akoby ich akýsi veselý hlas spieval. Vitajte doma... Vitajte doma...

„Ďakujem,“ prikývol a naposledy venoval pohľad Ariadne, stojacej pri vedľajšom prechode. Na jej tvári žiaril radostný úškrn, ten povzbudivý, ktorý ho donútil nezabudnúť na to, kto je a prečo to všetko robil.

Napätie, ktoré sa mu nahromadilo v hrudi, pomaly ustupovalo. Podišiel k pásu a vzal si svoju tašku. Kývol na pozdrav Yusufovi, Arthurovi, letmo pozrel na Eamsa, ležérne sa opierajúceho o kufor, Saita, ktorý s niekým telefonoval a nakoniec na muža, na druhého človeka, ktorému v živote vnukol Počiatok – Roberta Fishera.

A potom nechal minulosť za sebou. Všetkých svojich kolegov, ktorí mu v tomto pomáhali, Yusufa – chemika, Eamsa – falšovateľa, Ariadne – architektku, Saita – turistu, Fishera – cieľ, Arthura – oporný bod, a dokonca aj Mal, tú Mal, ktorú si tak dlho držal v podvedomí, a tú ktorá bola iba tieňom svojej dokonalosti aj nedokonalosti zo skutočného sveta.

Pred sebou mal svojho švagra, ktorý mu nadšene kýval z davu ľudí. Cobb sa mierne pousmial, podal strážnikovi potvrdený imigračný formulár a konečne podišiel nápis VITAJTE V SPOJENÝCH ŠTÁTOCH AMERICKÝCH.

Miles mu podal ruku. „Vitaj,“ a venoval mu vľúdny, radostný úsmev. „Tadiaľto,“ ukázal smerom von z letiska.

V tej chvíli akoby Cobbovi spadol zo srdca kameň obrovský ako Prázdnota. Bol doma. Bol doma, v bezpečí, a jediné, po čom teraz túžil, bolo vidieť svoje deti. Phillipu a Jamesa.

Cesta domov, do ich prenádherného domova s Mal, sa mu zdala byť nekonečná. Celý čas mlčal, len hľadel na ubiehajúce mesto za oknom a cítil, ako sa napätie z toho, či mu dovolia prejsť cez colnicu, nahrádza iným, oveľa krajším a príjemnejším – napätím z toho, že už o chvíľu, o maličkú chvíľu sa znova stretne so svojimi drahými deťmi.

Miles otvoril dvere a vošli dnu. Hoci tu Cobb nebol už niekoľko rokov, tento dom mu pripadal úplne rovnaký. Akoby sa nič nezmenilo. Akoby len ráno odišiel na nákup a teraz sa vrátil a obedom a deti ho čakali vonku na dvore.

Vošli do jedálne. Miles položil tašky na zem a podišiel k dverám na verande.

V tej chvíli si Cobb na niečo spomenul. Prvý Počiatok. Tvoj svet nie je skutočný. Malino ťažítko.

Vytiahol si ho z vrecka a naposledy sa obzrel. Vedel, že po tomto ho už nikdy nebude potrebovať. Že všetko, čo mu Mal predtým, než zomrela, povedala, nebola pravda. Že všetko, čím ho tak dlho mátala v jeho podvedomí, v jeho snoch, nebolo pravdivé.

Položil ťažítko na stôl a roztočil ho. Hľadel naňho, hypnotizoval ho pohľadom, aby sa zastavilo, pretože ak nie, tak je toto iba sen. A to by nezniesol.

No zrazu jeho pozornosť upútalo niečo iné.

„James? Phillipa?“ zavolal Miles cez otvorené dvere. „Pozrite, kto prišiel!“

Jeho dvaja malí anjelikovia sa otočili smerom ku Cobbovi. Na tvárach sa im objavili nevinné, šťastné úsmevy a rozbehli sa dnu.

Cobb nemohol uveriť vlastným očiam. Bolo to ako zázrak. Tak dlho čakal na túto chvíľu, až sa mu zdala byť neskutočná. Iba sen...

Vybehol im oproti. „Hej, decká! Ahojte! Ako sa máte?“ Schytil ich do náručia a vybozkával.

„Pozri sa, čo staviame!“ zvolal James a ukázal do záhrady.

Cobb sa pozrel tým smerom. „Čo to staviate?“

„Dom na útese!“ odvetil James naradostene a ukazoval tým smerom.

Cobb naňho hrdo pozrel. „Dom na útese? Naozaj?“ Položil chlapca na zem a chytil ho za ruku. „Tak poďte. Ukážte mi ho. Ukážete mi ho?“

A pomaly sa nechal viesť svojimi drahými deťmi.

Ťažítko za ním na stole sa točilo, no už ho to nezaujímalo. Už to nebolo podstatné. Jeho sen sa splnil. Jeho sen, byť doma, pri svojich deťoch, sa splnil, a na ničom inom nezálažalo. Už nezáležalo na ťažítku. Nezáležalo.

A to sa len točilo, točilo, a točilo...

[ » na začiatok « ]