Kapitola:
Pridaná: 30.3.2011, 14:40:10
Čítaná: 3827×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mal, Sanita Ariadna
Stručný dej: Pridávam sem jednorázovku, prepáčte, ak to niektorí nepochopíte, pretože na to asi musíte vidieť Inception, ale ak si to prečítate aj tak, budem veľmi rada =). Dúfam, že sa bude páčiť, venujem všetkým, ktorí majú Inception radi, ktorí milujú Nolanove filmy a hlavne Hansa Zimmera, ktorého prekrásna hudba ma inšpirovala k tomu, aby som toto napísala, konkrétne: http://www.youtube.com/watch?v=Z0kGAz6HYM8

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » Tvoj svet nie je skutočný

Ahojte, pridávam sem ďalšiu jednorázovku, prepáčte, ak čakáte na June, snáď bude ešte dneska =/.

Táto sa opäť týka Inception, kto videl, bude vedieť, kto nie, tak snáď to pochopíte, budem rada, ak si to prečítate aj tak =).

A ak ste náhodou nevideli a neviete, ako vyzerajú postavy, izba, okno..., tak tu sú obrázky pre ľahšiu predstavivosť =):

Mal: http://images.allmoviephoto.com/2010_Inception/2010_inception_wallpaper_005.jpg

Dom: http://www.inversas.net23.net/cine/Inception-2010/Wallpapers/inception-wallpaper-09.jpg

okno: http://obrazok.warezsk.com/files/vs5498jqg958dfpzsi1q.png

ťažítko: http://entertainmentblur.files.wordpress.com/2010/07/inception05.jpg

izba: http://obrazok.warezsk.com/files/f48tapwd59uxlatx9rew.png

------------------------------------------------------------------------

Otočila som sa a s chladným kľúčom v ruke som kráčala k výťahu. Nik nesmel vedieť o tom, čo sa chystám urobiť. Nik. Ani Dom. Nie zatiaľ. Nie teraz.

Tak dlho som ho presviedčala, tak dlho som sa ho snažila presvedčiť, že toto nie je pravda. Že nič okolo nás nie je skutočné. Že náš svet, môj svet, jeho svet, nie je skutočný.

No neveril mi.

Teraz mám iba jednu možnosť. A nebojím sa. Nebojím sa, pretože viem, že ak to urobím, konečne sa zobudím. Konečne sa zobudím z tohto večného sna, v ktorom sme sa s Domom zasekli ako pokazená platňa a vrátim sa do krásnej, sladkej reality, kde ma čakajú moje drahé deti. Moje deti, ktorým už musí chýbať ich mamička. Ich mamička, ktorá namiesto toho, aby bola teraz s nimi, spí v posteli, a sníva tento sen, o ktorom vie, stopercentne, určite vie, že nie je skutočný, no nedokáže sa z neho zobudiť. Nedokáže sa z neho zobudiť, pretože sa tak dlho utápala vo svojich predstavách. Svojich snových predstavách, o ktorých môj manžel tvrdil, že sú skutočné.

No on sa mýlil. Vedela som to. Náš svet nebol skutočný. Toto existuje iba v mojom podvedomí. V mojej mysli. V mojich predstavách.

Nastúpila som do obrovského výťahu. Počúvala som tlmený hukot zvonku a úkosom som pozrela na seba do zrkadla. Vyzerala som nádherne. Ako vo svojom sne.

Na chvíľu ma zachvátil pocit ľútosti. Chudák Dom. Ako sa asi bude cítiť, keď ma tam uvidí? Keď uvidí otvorené okno, odhrnuté závesy... Ako sa asi bude cítiť, keď ma zbadá sedieť na tej rímse?

No vzápätí som od seba odvrátila pohľad a pozrela sa pred seba. Už som sa rozhodla. Vedela som, že mám pravdu. Úbohý Dom, netušil, že toto nie je skutočné. Že toto neexistuje. Že tento svet, tento hotel, tento výťah, dokonca ani tá izba, do ktorej o chvíľu vstúpim, aj to okno... nie sú skutočné.

„Sme tu, madam,“ ozval sa mladý muž a odtiahol výťahové mreže.

Zabočila som doľava a odomkla dvere číslo 5302. Pomaly som vošla dnu a zamkla za sebou. Nikto ma nesmel vidieť. Nik ma nesmel počuť.

Mala som to dokonale vymyslené.

Podišla som k pohovke. Prstami som prešla po jej ľahkej, jemnej látke a zahľadela sa von oknom. Hľadelo priamo do druhej izby. Do izby, v ktorej ma Dom nájde. Do izby, ktorá bude posledným miestom v tomto sne, ktoré navštívim. Do izby, z ktorého okna skočím. Z ktorého okna skočím, a konečne sa preberiem. V realite, tam hore. Spolu so svojím milovaným manželom.

Musel odísť so mnou. Musel. Chudák, bol tu stratený. Bol tu stratený rovnako, ako je v našom starom sne. V našom starom sne, kde sme prežili toľko, toľko rokov. V sne, kde sme zostarli a kde sme sa takmer stratili, no bol to práve Dom, ktorý ma donútil vrátiť sa. A teraz som bola rada. Bola som šťastná, že mi pripomenul, čo je sen a čo realita. Že ma donútil ľahnúť si na koľajnice a vyčkať na vlak, o ktorom som nevedela, kam ma odvezie, no na tom nezáležalo... Nezáležalo na tom, pretože budeme spolu. Budeme navždy spolu...

No ja som to zariadila. Zariadila som to tak, aby so mnou musel skočiť, aj keby mi neveril. Ľúbil ma príliš na to, aby ma nechal skočiť samú. Ľúbil ma príliš na to, aby tu ostal sám. A ja som ho ľúbila príliš na to, aby som ho tu nechala len tak, samého a strateného, so všetkými našimi projekciami, s projekciami našich detí, ktoré neboli skutočné. Tie na nás čakali tam hore. Čakali nás tam, osamelé, a ja som ich musela znova vidieť. Musela.

A vzápätí som si na niečo spomenula.

Ťažítko. To ťažítko, o ktorom som si myslela, že funguje a ukazuje mi, či som v sne, alebo nie. O ktorom som si myslela, že ukazuje mne aj môjmu drahému manželovi, čo je sen a čo je skutočnosť. No jemu nie. Jemu nie... Považoval toto všetko za realitu, pretože ťažítko sa točilo a nakoniec zastalo. No v skutočnosti to bolo naopak. To ťažítko sa prestalo točiť, pretože on toto, tento sen, tento strašný sen, túto predstavu, v ktorej sa celý čas utápal považoval, za realitu. On to považoval za realitu, no nebolo to tak. Nebolo to tak, a ja som mu musela otvoriť oči, tak ako on mne. Tak ako on mne, v tom našom sne. V tej našej Prázdnote.

„Kde je to ťažítko?“ vydýchla som nahlas a obzrela sa po izbe. Čoskoro bude tu. Čoskoro bude tu a ja mu musím ukázať, že sa mýli. Že toto nie je skutočné. Že toto je len sen.

Kde len môže byť to ťažítko? premieľalo sa mi mysľou a zúfalo som blúdila po izbe.

„Kde je to ťažítko!“ skríkla som rozzúrene a cítila som, ako sa celá trasiem.

„To ťažítko, to ťažítko...“ opakovala som a behala po izbe. Povyťahovala som všetky šúflíky, porozhadzovala posteľ, pozrela sa pod kreslá aj od skríň.

Prudko som sa otočila a omylom som udrela do lampy.

„Do frasa! To nie je možné!“ zahrešila som. Tak som sa zľakla, až som mala pocit, že mi vyskočí srdce z hrude.

Cítila som, ako sa celá chvejem. Cítila som, že začínam byť nervózna. Veľmi nervózna.

„Kde len môže byť to ťažítko?!“ opakovala som dookola a rozvracala milimeter po milimetri.

Dala som predsa to sprosté ťažítko doniesť sem, ešte dnes ráno! Tak kde ho dali?! premýšľala som rozčúlene a naliala si do pohára šampanské.

Zúfalo som sa napila a pevne zovrela v ruke pohár. Mala som pocit, že ho od zlosti a strachu rozpučím.

Zhlboka som si vzdychla a na chvíľu zavrela oči. Musím ho nájsť, vravela som si a znova sa rozhliadla okolo.

A zrazu som ho zbadala. Bolo uložené v tieni nádobky s ľadom. V tieni nádobky s ľadom...

Dlho som naňho hľadela. Netušila som, či si mám vydýchnuť, alebo sa ďalej rozčuľovať.

Podišla som ku stolíku a zobrala ho do ruky. Poťažkala som ho. Ono bolo teraz mojím najväčším nepriateľom. V sne som ho odmietala, pretože mi ukazoval pravdu. Teraz ho odmietam, pretože odmieta moju pravdu. Odmieta pravdu, ktorá je taká jasná, taká viditeľná, že len Dom si nemôže všimnúť, že je to tak. A to všetko len kvôli tomu hlúpemu ťažítku!

Šmarila som pohár o zem. Nerozbil sa, len sa pokotúľal pár centimetrov a potom zastal. Mračila som sa naňho a v ruke som zvierala kovové ťažítko, až sa mi zarezávalo hlboko do kože. Pálilo ma, akoby som ho práve vybrala z ohňa, a cítila som, ako sa vo mne odohráva boj. Boj mňa a ťažítka. Boj sna a reality. Boj mňa a Doma. Mňa a môjho drahého manžela.

Zhlboka som si vzdychla a pustila ho na zem.

Tlmeným buchotom dopadlo na koberec. Posledný krát som sa naňho pozrela, podišla som k oknu a otvorila ho.

Vonku fúkal čerstvý jarný nočný vzduch a prúdil do izby. Zhlboka som sa nadýchla a pevne stisla kľučku na ráme.

Už len pár minút. Len pár minút, prebleslo mi mysľou a rýchlo som vyšla z izby.

Nechala som ju otvorenú a zišla dole.

„Už odchádzate, pani Cobbová?“ ozval sa za mnou recepčný.

„Len na chvíľku, o minútku budem naspäť,“ odvetila som s úsmevom a vybehla von z hotela.

Rýchlo som utekala po ulici. Obišla som hotel, prebehla cez cestu a zastala pri bloku. Naťukala som kód a vošla do brány.

Vyletela som hore po schodoch a vošla do bytu. Do bytu, ktorý mal byť posledným miestom, kde strávim zvyšok svojho života. Tohto života. Snového života. A potom, potom sa preberiem tam hore, v realite. V skutočnej realite, v realite, kde budú moje deti, kde bude Dom a kde bude všetko ako predtým. Už žiadne sny a Prázdnoty, ani vlaky a ťažítka, iba my štyria, spolu, v skutočnosti.

Otvorila som okno. Izba naproti bola ešte stále prázdna. Vydýchla som si.

Už čoskoro, prebleslo mi mysľou, položila som kabelku na parapetnú dosku a posadila na na ňu.

Pomaly som sa otočila von oknom.

Vonku fúkal čerstvý jasný nočný vzduch a ovieval mi tvár. Cítila som, ako mi strapatí vlasy a šepká, žiada si jednu, jedinú vec: „Skoč! Skoč a budeš slobodná! Skoč a budeš preč, zmizneš odtiaľto, vrátiš sa späť, späť ku svojim deťom, ku svojim skutočným deťom!“

Smutne som pokrútila hlavou. „Nemôžem,“ odvetila som takmer nečujne. „Ešte nie. Dom musí ísť so mnou. Nemôžem ho tu nechať napospas jeho svedomia. Jeho podvedomia.“

Pozorne som hľadela na záclony vejúce v chladnom nočnom vzduchu.

Do očí sa mi votreli slzy. Čo si asi Dom pomyslí, keď ma tu uvidí?

No vzápätí som tie myšlienky zahnala. Bude ho to bolieť. Bude. No keď sa prebudí, keď skočí a prebudí sa, tak už bude v poriadku. Zistí, že som mala pravdu. Že to ťažítko klamalo. Že to ťažítko po celý čas klamalo.

Zrazu som za vejúcimi záclonami zbadala siluetu. Siluetu muža. Siluetu môjho manžela.

Videla som, ako pomaly kráča po izbe. V tom stave, v akom som ju nechala, sa musel vydesiť. Pri srdci ma bolestne pichlo.

Pomaly podišiel k oknu. Chvíľu tam neisto stál a potom sa opatrne sklonil.

Keď ma zbadal, zreničky sa mu rozšírili. Videla som, že sa naľakal.

„Zlatko, čo to robíš?“ opýtal sa ma opatrne a hľadel na mňa, akoby ma svojimi nádhernými, zelenými očami prosil, aby som nerobila to, čo som sa chystala urobiť. Akoby sa ma pýtal, prečo.

„Pridaj sa ku mne,“ odvetila som jemne a láskyplne naňho hľadela. Aj po toľkých rokoch, po toľkých rokoch, čo sme spolu prežili dole v Prázdnote, som ho ľúbila rovnako. Možno ešte viac. A teraz, teraz nám k dokonalému šťastiu chýbalo iba skočiť. Iba skočiť...

Domovi sa na tvári zračila panika.

„Len... len choď dnu, dobre?“ vravel rozrušene, no snažil sa zachovať si pokojný hlas.

„Len sa vráť dnu, hneď teraz. No tak,“ pokračoval naliehavo, no ja som sa len usmiala. Bolelo ma, že sa o mňa bojí. Veľmi ma to bolelo. No on ani len netušil... ani len netušil. Ak by som ho tak veľmi neľúbila, splnila by som mu to želanie. Teraz hneď, teraz hneď by som vošla späť dnu a vrátila sa do izby, k nemu, aby sa o mňa už nebál, aby nepanikáril, aby nemal strach, že si ublížim. No ja som ho ľúbila príliš na to, aby som ho nechala žiť v tomto sne. Aby som ho nechala žiť v tento bezmocnej, pohlcujúcej ilúzii, ktorá mu brala zdravý rozum a nedovolila mu vidieť skutočnosť. Že tento svet nie je skutočný. Že svet, v ktorom žije, nie je skutočný. Že jeho sen je skutočný. Že si z neho vytvoril svoju realitu, v ktorej nedokáže posúdiť, čo je sen a čo realita. No toto nebola realita. Nebola. Bol to sen. Iba sen...

Mierne som pokrútila hlavou. „Nie. Skočím,“ oznámila som mu a hľadela ako zbledol. Úbohý Dom, netušil... Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle.

„A ty skočíš so mnou,“ dokončila som.

Pokrútil hlavou. „Nie, neskočím,“ odvetil rezolútne. „Teraz ma počúvaj,“ vravel pomaly, akoby mi vysvetľoval, čo je to sen. Vedela som, že pochopil. Že pochopil, čo chcem urobiť. Čo musím urobiť. Čo musíme urobiť obaja.

„Ak skočíš, neprebudíš sa, pamätáš? Zomrieš,“ pokračoval nervózne. „Takže sa len vráť dnu. No tak. Vráť sa dnu, aby sme sa o tom mohli porozprávať.“

Smutne som si povzdychla. „Už sme sa rozprávali dosť.“

Toľko slov, tak dlho a veľa sme sa o tomto rozprávali, hádali sa, vrieskali, a nedokázali sme sa dohodnúť. Nedokázala som ho presvedčiť, presvedčiť o tom, že tento svet nie je skutočný. Že jeho svet, môj svet, náš svet, nie je skutočný.

Videla som na ňom, že sa mu to nepáči. Že jeho racionálna myseľ, ktorá bola zahalená dojmom reality, odmieta pochopiť, čo chcem, o čo mi ide. O čo sa celý čas snažím.

Musela som ho presvedčiť. Musela.

Pomaly som vystrela nohu a pustila jednu z lodičiek. Nečujne padala dole, až dole, do temnej, mlčiacej tmy, až sa stratila kdesi v neznáme.

O chvíľu budem ja tá, ktorá bude padať. O chvíľu budem ja tá, ktorá sa stratí v tme, a skôr, skôr, než narazím na tvrdý betón, prebudím sa. Prebudím sa. A spolu s Domom budeme žiť v skutočnosti.

„Mal...“ nahol sa napäto a prísne na mňa pozrel, no ja som ho prerušila. Musela som ho donútiť, aby skočil so mnou. Nemohla som ho tu nechať samého, strateného, slepého voči tomu, kde je a čo je.

„Vylez na rímsku, lebo hneď skočím.“

Dom vydesene hľadel striedavo ma mňa a do tej temnej hĺbky, a po chvíli prikývol.

„Dobre.“

Pomaly si preložil cez okno jednu, potom druhú nohu a sadol si oproti mne.

„Pozhovárame sa o tom, dobre?“ vravel upokojujúco. Milovala som jeho hlas. Tak veľmi som ho milovala.

No ešte stále to nechápal. Musela som ho donútiť! Musela!

„Žiadam ťa, aby si urobil krok doprázdna,“ povedala som potichu. Krok doprázdna, ktorý nás oboch zachráni pred touto Prázdnotou.

Dom pokrútil hlavou. V očiach sa mu zaleskli slzy. „Nie, zlatko. Nemôžem...“ vravel napäto, „Vieš, že to nemôžem urobiť...“

Nie, ešte stále ho to ovládalo. Ešte stále si myslel, že je v realite. Prekliate ťažítko!

„Počkaj chvíľu. Mysli na naše deti. Mysli na Jamesa, mysli na Phillipu, no tak.“

On to ešte stále nechápal.

„Ak pôjdem bez teba, aj tak ti ich vezmú,“ oznámila som mu a pevne stisla okraje rímsy.

Nechápavo na mňa pozrel.

„Čo tým myslíš?“

„Nechala som u nášho právnika list, v ktorom hovorím, ako sa bojím o svoju bezpečnosť,“ vysvetľovala som mu priškrteným hlasom. V hrdle som ešte stále mala tú strašnú hrču, ktorú som nedokázala prehltnúť a do očí sa mi tisli slzy. Slzy zúfalstva. Slzy zúfalstva z toho, že mi neverí. Že verí radšej tomu ťažítku, než mne, svojej žene.

„Že si sa mi vyhrážal zabitím,“ vravela som ďalej.

Prekvapene otvoril ústa a rýchlo na mňa pozrel.

„Pre... prečo si to urobila?“ vydýchol nešťastne a v jeho pohľade som zbadala niečo, čo zatiaľ ešte nikdy. Maličký, veľmi maličký kúsok opovrhnutia.

Zabolelo ma to.

„Ľúbim ťa, Dom,“ odvetila som chrapľavo.

„Prečo si... prečo by si mi to robila?“ opýtal sa zúfalo.

„Oslobodila som ťa od viny, ktorá by ťa prenasledovala, až ich opustíš,“ odpovedala som naliehavo. „Ideme domov, k našim skutočným deťom.“

Videla som, že Dom je zúfalý. Dosiahla som, čo som chcela, aj keď ma to bolelo. Veľmi bolelo.

„Nie, nie, nie, Mal, počúvaj ma, dobre?“ žiadal. „Mal, pozri sa na mňa, prosím!“

Zavrela som oči. Nesmel vidieť, že v nich mám slzy. Nesmel. Ešte viac by ho to zneistilo. No ja som mu to musela dokázať. Musela som mu dokázať, že mám pravdu. Že sa nemýlim.

„Čakáš na vlak...“ zašepkala som a pred očami sa mi vynorila spomienka na tú chvíľu, na tú strašnú chvíľu, keď ma Dom presvedčil, že tá Prázdnota, v ktorej sme tak dlho žili, nebola skutočná. Na to, čo mi povedal. Na to, ako ma presvedčil. Na to, ako ho teraz presvedčím ja...

„Mal, do frasa, nerob to!“ zreval zúfalo, no ja som ho nepočúvala.

Musíš ísť so mnou, láska moja. Musíš, premieľalo sa mi mysľou a jediné, čo som v tej chvíli videla, bola Domova tvár. Domova láskyplná tvár, ktorá sa usmieva pri pohľade na naše drahé deti. Na nášho drahého Jamesa a Phillipu.

„Na vlak, ktorý ťa odvezie preč...“ pokračovala som pomaly.

„James a Phillipa na teba čakajú!“ zvrieskol.

Počula som, že je zúfalý. Nesmierne zúfalý. Tak veľmi som dúfala, že pôjde so mnou... Tak veľmi.

No ja som ho ignorovala. „Vieš, kde dúfaš, že ťa ten vlak odvezie, ale nie si si istá,“ opakovala som tie nádherné, utišujúce slová, ktoré mi vtedy povedal. Ktoré som mala zaryté hlboko v mysli. Hlboko vo svojom podvedomí.

„ČAKAJÚ NA NÁS!“ vravel Dom nervózne. „MAL, POZRI SA NA MŇA!“ hlesol bezmocne.

„Ale na tom nezáleží...“

„MAL, DO FRASA!“

„Pretože budeme spolu...“ dokončila som takmer nečujne. Neotvárala som oči, nepozerala som sa na Doma, ani do hĺbky, do ktorej som sa chystala skočiť.

„Zlatko, POZRI SA NA MŇA!“

Rukami som sa zaprela o rímsu, pomaly sa postavila a vykročila doprázdna.

Cítila som, ako okolo mňa sviští čerstvý jarný nočný vzduch a konečne, konečne som bola slobodná. Konečne som sa mohla vrátiť.

V diaľke som ešte počula Domov zúfalý výkrik.

Skoč, Dom, prosím, skoč, zaúpela som v duchu, otvorila som oči, pozrela hore, na vzďaľujúce sa svetlá hotela, potom dole, pod seba, do tej hroznej, oslobodzujúcej tmy a zrazu ma celú pohltila.

Strhla som sa. Prudko som sa posadila. Cítila som, ako ma zalieva ľadový pot.

Vyšlo to. Bola som doma! Som doma! prebleslo mi mysľou šťastne a zhlboka som si vydýchla.

Obzrela som sa. Z detskej izby som počula, ako sa deti hrajú. Uľavilo sa mi. Tak veľmi sa mi uľavilo.

Cítila som Domovu ruku vedľa svojej.

Pozrela som do jeho zmučenej, unavenej tváre.

Neskočil! Neskočil! pomyslela som si zúfalo a zovrelo mi srdce. Musím ho odtiaľ dostať!

„Mala som pravdu, Dom,“ zašepkala som a sklonila sa k nemu. „mala som pravdu, počuješ? Mala som pravdu, prosím ťa, Dom!“ zavzlykala som. Tak veľmi som dúfala, že ma počuje. Že ma tam dole, niekde hlboko vo svojom podvedomí, počuje. Musí ma počuť.

„No tak, Dom prosím ťa, ja som tu! Nie som mŕtva, som nažive! Ja som nezomrela! Prebrala som sa, prosím ťa, Dom!“ žobronila som, no on mal naďalej na tvári ten zmučený výraz. Z oka sa mu vykotúľala slza.

Zamrela som. Pokrútila som hlavou. „Nie! Dom, počuješ ma? Musíš ma počuť, preber sa, prosím! To nie je realita, tvoj svet nie je skutočný! Tento svet je skutočný! Táto realita je skutočná!“ prosila som zúfalo a zúrivo ním mykala. No vedela som, že to bude nanič. Vedela som, že tie otrasy nepocíti, pretože si ich nebude uvedomovať. Pretože žil vo svojom sne tak dlho, tak veľmi dlho, že ho prestal vnímať. Že ho prestal vnímať ako sen.

Horko som sa rozplakala.

Musí sa sem vrátiť! Musí! premieľalo sa mi mysľou bolestivo a tuho som ho zvierala v náručí.

Odhrnula som mu z tváre vlasy a nežne ho pobozkala.

„Dom, vráť sa do reality, prosím, urob krok po prázdna, urob ho, prosím ťa!“

[ » na začiatok « ]