Kapitola:
Pridaná: 13.3.2011, 12:54:08
Čítaná: 2219×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Helen Dudleyová, Simona, HarryPotter
Stručný dej: Harryho sesternica Helen Dudleyová sa snaží nájsť vchod do Tajomnej komnaty...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prvá časť 2 » Druhá časť

Inšpirované skutočnou udalosťou.

Podobnosť so skutočnými osobami čisto náhodná.

Venované tebe Sima, lebo naše orientačné schopnosti sú naozaj dokonalé =D. Na tie naše dvere asi nikdy nezabudnem =D A ďakujem za vymyslenie názvu =)

A, prosím, neberte to vážne. Nás so Simonou nikdy nemožno brať vážne =D.

--------------------------------------------------------------------

„Harry Potter!“ tresla som do bratranca vankúšom z kresla.

„No?“ spýtal sa, napoly rozospatý.

„Vstávaj, musíš robiť domácu na Elixíry!“

„No díky, to bolo naozaj príjemné prebudenie,“ zamumlal Ron, ktorý sa trápil s Dejinami mágie.

„A ty by si sa tiež mala venovať Elixírom, nie?“ ozvala sa Simona od dverí.

Pozrela som na ňu. „To vieš, ja si nemôžem pomôcť, jednoducho, keď si spomeniem na Snapa, voľajako nemám chuť,“ odvetila som podráždene.

Elixíry som si zapísala ako predmet do počtu minulý rok po VČÚ, a doteraz som to ľutovala. Nechápem, ako sa mi na skúškach podarilo dosiahnuť najvyššiu známku, keď som na hodinách roztavila také obrovské množstvo kotlíkov. Zázrak, že naši neskrachovali.

„To chápem, ani ja,“ uškrnula sa Simona blažene a nakukla Harrymu cez rameno.

Zasmiala som sa. Áno, ja neviem pripravovať elixíry, pretože som v nich antitalent. Ani mama nevie poriadne variť. Simona nevie poriadne pripravovať elixíry, pretože sa sústreďuje na Snapov, ako to volá, „sexi profil, úžasný krivý nos a pevný zadok.“

„Mňa tie elixíry raz zabijú,“ vzdychli sme s Harrym naraz, keď sme dopísali domácu úlohu. Z jednej strany nad nami stála Simona, ktorá kontrolovala mňa, a z druhej strany Hermiona, ktorá kontrolovala Harryho.

„Mňa raz zabije Snape,“ zasmiala sa Simona a pozrela do neznáma.

„Áno, ale svojimi ironickými poznámkami a ´zvodným hlasom´,“ napodobnila som úvodzovky, „a nie kvôli roztaveným kotlíkom a oškretým vlasom,“ podotkla som a naďalej hľadela do domácej úlohy.

„Stavím sa, že mi aj tak dá éčko, ako vždy. Nemá ma rád,“ skonštatovala som skľúčene a pozrela na Harryho.

„Snape nemá rád nikoho,“ pokrčila plecami Simona.

„A ani jeho nemá nikto rád,“ ozval sa Ron tónom, akoby to bolo rovnako samozrejmé, že Rokfort je najstaršia čarodejnícka škola na svete.

„No, ja by som o niekom vedela,“ uškrnula sa Simona.

„Ty sa nerátaš, Simi,“ odvetila Hermiona a zdvihla zrak od Harryho úlohy

„Prečo nie?“ spýtala sa a zamračila sa na Hermionu.

„No, lebo ty si zaujatá. To vieš, láska nie je založená na vonkajších kvalitách, ale na vnútri človeka,“ vysvetlila Hermiona a spokojne prikývla nad Harryho úlohou.

„To hovorí tá, ktorá nedokáže odolať Lockhartovmu žiarivému chrupu,“ podotkol napoly pobavene, napoly znechutene Ron.

Všetci sme sa zasmiali. Hermionina slabosť pre Lockharta bola všeobecne známa. Nečudo, keď prečítala všetky jeho knihy ešte cez prázdniny.

Hermiona očervenela ako paprika a po chvíli dôstojným hlasom odvetila: „On... je hrozne odvážny. Ak by si čítal jeho knihy, Ronald, vedel by si!“ osopila sa na Rona.

„Isto, a potom to počúvať ešte aj na hodine? Nie, ďakujem pekne, raz mi to úplne stačí,“ zamrmlal a ďalej sa venoval vzbure škriatkov.

Hermiona nepovedala nič, len stisla pery. Náramne mi pripomínala profesorku McGonagallovú. Až na tie vlasy.

„Helen, asi by sme mali ísť za Trelawneyovou,“ ozvala sa zrazu Simona, hľadiac na portrétový vchod.

Prekvapene som na ňu pozrela. Za Trelawneyovou? Teraz? Veď je večer!

„Húúú, dievča! Sledovanie planét, nepamätáš?“ zamávala mi rukou pred očami, načo som nimi zaklipkala. Doplo mi.

„Jaj, no dobre teda, poďme,“ prikývla som a s rozlúčkou so svojim bratrancom a jeho priateľmi (teda, vlastne aj našimi), sme vyšli von.

„Ja nechápem, ako nás môže považovať za skutočné veštice,“ pokrútila Simona hlavou, keď sme kráčali po takmer prázdnej chodbe.

Pokrčila som plecami. Ani ja som si to nevedela vysvetliť. Profesorka Trelawneyová nadobudla v treťom ročníku pocit, že ja a Simona máme veľmi silné vnútorné oko a že ak budeme na sebe pracovať, budeme skutočnými vešticami.

„Zrejme za to môže jej vnútorné oko,“ pokračovala v úvahách a nenútene sa oprela o jednu z tehiel v strede chodby. Tá sa o chvíľu potichu zasunula dovnútra a za nami sa objavili dvere do tajnej chodby.

Nespokojne som si vzdychla. „Ale, Simi, sľúbili sme si, že už ich nebudeme používať. Čo keď nás Filch prichytí?“ pokrútila som hlavou, no Simona ma úplne odignorovala a vošla dnu.

Porazene som ju nasledovala.

„Ak by nás Filch chytil, moji budúci švagríkovia nás určite vyslobodia,“ uškrnula sa a zamyslela sa.

Vedela som, na koho myslí. V jej očiach sa vždy objavila tá krásna žiara lásky, keď myslela na staršieho brata Freda a Georga – Charlieho. Dali sa dokopy iba pred rokom, v jeho poslednom ročníku, no myslela som si, že sa to už nikdy nestane. Chodili okolo seba, akoby boli mačka a myš, a chcelo to tesne vyhratý metlobalový zápas proti Slizolinu, aby sa konečne dali dokopy.

„Áno, a ako?“ spýtala som sa a nasledovala som ju chodbou. Obyčajne cestu skracovala, teraz som mala pocit, že je najdlhšia na svete.

„No, hnojové bomby, alebo prášok, alebo niečo,“ odvetila pohotovo a zrazu bolestivo zaaukala, lebo zakopla a spadla na zem.

„Úúúú, Simi!“ zvolala som a sklonila som sa k nej, aby som jej pomohla vstať.

„Jój, ja stále zabudnem na ten hlúpy schod!“ zavrčala a chytila sa za palec.

„Moja zlatá...“ pokrútila som hlavou a vyskočila hore, aby som neskončila rovnako ako ona. „Veľmi si sa udrela?“ spýtala som sa a vzápätí zbadala dvere, ktoré sa pred nami z ničoho nič vynorili.

„Nie, to nič. Mám pocit, že môj palec je už proti tomu schodu imúnny,“ zamrmlala, mávla prútikom a vyšla von.

„Vitajte, dievčatáááá,“ zatiahla Trelawneyová, až som nadskočila. Na jej tajomný, zastretý hlas som si ešte stále poriadne nezvykla.

„Dobrý,“ odvetila Simona veselo. Ja som len kývla hlavou. Práve som sa totiž venovala mesiacu, ktorý žiaril na oblohe a ďalšej veľkej bodke – zrejme Venuši. Astronómiu som milovala, no keďže som ju za posledné dva roky nemala, takmer všetko som, žiaľ, zabudla.

„Sadnite si. Ideme otvárať naše vnútorné okááááá,“ zašepkala profesorka Trelawneyová a ukázala na dve voľné miesta vedľa seba.

Každá z nás si sadla z jednej strany. Ešte nikdy sme to nerobili, a ja som netušila, ako to vlastne vyzerá.

„Otváranie vnútorných očí“, ako to Trelawneyová volala, bol akýsi rituál pre otvorenie duše a ľahšie prijímanie energie zo sveta, ktorá by nám mala pomôcť pri predpovediach. Žiaľ, chuderka, netušila, že my sme všetky odpovede vyčerpali na konci štvrtého ročníka, a tak sme inokedy len tipovali. A zatiaľčo Simone tie tipy väčšinou vychádzali, ja som bola vďačným terčom všetkých možných katastrof. Na začiatku roka som varovala Harryho, nech si veštenie nedáva, lebo pri svojej reputácii ho zabije na prvej hodine prinajmenšom desaťkrát. Žiaľ, ako som neskôr zistila, nepočúval ma.

Mala som pocit, akoby sme boli kvočky sediace na vajíčkach. My tri baby, sme tam čučali a hľadeli do neba, pričom sme robili nejaké čudné dychové cvičenia sprevádzané Trelawneyovej tichými ťahavými pokynmi: „Zhlboka sa nadýchnuť, dievčatááááá... Otvorte svoju dušúúúú... Ták, ták, krásne, slečna Dursleyová, výýýýborne... A teraz vydýýýýchnuť... Trochu viac, slečna Cushnirováááááá....“

Po troch hodinách sme obe so Simonou chápali, ako je možné, že má Trelawneyová taký zastretý hlas. Po tých dychových cvičeniach som mala pocit, že už v živote neprehovorím, a keď sme so Simou kráčali tou istou chodbou do Chrabromilskej klubovne, obe sme rozprávali, akoby nás chytil zápal hrdla.

„Aspoň máme sexi hlas,“ podotkla, keď sme vyliezli z bočnej chodby.

„Hm,“ prikývla som zachmúrene.

„No čo, ako prebiehalo „otváranie vnútorného oka“? spýtal sa Lee Jodran, keď sme vošli dnu cez portrétový vchod.

„Tak, že takmer nemáme hlas,“ zachrapčala som a zvalila sa vedľa Simony do kresla.

„No, ale znie to sexi,“ žmurkol na mňa.

„Daj si pohov,“ drgla doňho Sima.

„No čo, akoby mohla odolať môjmu šarmu?“ zaškľabil sa.

„Si odo mňa mladší,“ podotkla som.

„A to je prekážka?“ spýtal sa, akoby mimochodom.

„No, asi je!“ ozvalo sa od dverí do chlapčenských spální. „Poď sem, Lee, potrebujeme tvoju pomoc!“

Bol to George. Lee sa neochotne zdvihol, ešte raz na mňa žmurkol a odišiel za Georgom do spálne.

„Ten chalan si nedá pokoj. Kebyže hráš v metlobalovom družstve, tak celý zápas ospevuje tvoje krásne vlasy a úsmev,“ pokrútila Simona hlavou.

„Hm, podľa mňa je milý,“ odvrkla som a pohľad mi padol na veľkú buchtľu na stole.

Dejiny Rokfortu.

„Nebude Hermionina?“ spýtala sa Simona a zamračila sa na knihu. Nemala ju rada. Čokoľvek, čo sa týkalo akýchkoľvek dejín, Simona bytostne neznášala.

„Myslím, že nie, ona ju preštudovala už minulý rok,“ odpovedala som a otvorila na neurčitej strane.

Ja, na rozdiel od Simony, som tú knižku milovala. Pamätám sa, že to bola prvá čarodejnícka kniha, ktorú som v živote prečítala. Mama mi ju zamkla u Harryho dole v komore, keď som si ju kúpila, ale Harrymu sa podarilo prepašovať mi ju do izby a tak som ju cez prázdniny pred šiestimi rokmi, po tom, čo som dostala list z Rokfortu, mohla preštudovať.

Pamätám sa, že mamu vtedy takmer porazilo. Keď som mala jedenásť, došiel mi list z Rokfortu. Mama mi ho najprv nechcela dať, no potom sa nakoniec zlomila a keď som zistila, že som čarodejnica, otca a Dudleyho takmer porazilo.

Pred Harrym mi o tom zakázali hovoriť. Netušila som, kde sa vo mne zjavila čarodejnícka moc, až kým taký list nedostal aj Harry. Odvtedy sme boli obaja rovnakými odpadlíkmi a mama každý deň tŕpla, aby ten list nedostal aj Dudley. Doslova som videla, a počula, aký kameň jej spadol zo srdca, keď Harrymu došiel, ale Dudleymu nie.

„Ukáž?!“ ozvala sa zrazu Simona, čím ma vytrhla zo spomienok a ukázala na jeden z nákresov.

„Pozri, ako sa zmenil!“ zvolala natešene a pohľad mi spočinul na jednoduchom plániku, ktorý bol nakreslený na celú dvojstránku a ukazoval pôdorys Rokfortu v jeho najjednoduchšej podobe – Veľká sieň plus Vstupná hala a zo osem tried.

„Čo to tu je? Ukáž mi to!“ Sima mi vytrhla knihu z rúk a položila si ju na kolená.

Prekvapene som na ňu pozrela. Buď jej to dýchanie čerstvého vzduchu na najvyššej Rokfortskej veži ublížilo, alebo sa naozaj začala zaujímať o dejiny? Dejiny Rokfortu?

„Pozri na toto,“ strčila mi pod nos jednu zo stránok.

Pozrela som na stranu a začala čítať: Predpokladá sa, že počas prístavieb nových častí Rokfortu mnohé priestory zanikli. Niektoré triedy boli zväčšené, alebo úplne prebudované, poprípade zabudované do stien. Ďalej mohli slúžiť na ukrytie tajných vecí, nepotrebných učebných pomôcok, či vybudované do tajných chodieb.

Jednou z najznámejších stratených učební boli takzvané Dvere číslo 215, ktoré podľa legendy vedú až do tajných chodieb pod hradom, tvoriacich základy...

Ďalej som sa nedostala.

„Vidíš? Dvere číslo dvesto pätnásť! Tajná chodba!“ zvolala Simona natešene a oči jej šialene žiarili.

„Počuj, čo ak to bude vchod do Tajomnej komnaty?“ opýtala sa vzrušene.

Prekvapene som na ňu pozrela. Neveriacky som otvorila ústa. Vchod do Tajomnej komnaty? Žeby to bolo také jednoduché?

Pred viac ako pol mesiacom sa na chodbe objavil nápis Tajomná komnata bola znovu otvorená. Nepriatelia potomka – majte sa na pozore. Filchova mačka skamenela a odvtedy bolo veľa vecí tak trochu hore nohami.

Vraj povesť o Tajomnej komnate bola len mýtus, no všetci učitelia sa tvárili, akoby vedeli niečo viac. Okrem Snapa. Ten sa vždy tváril, akoby vedel niečo viac. A Lockharta. Ten sa tiež vždy tváril, že vie oveľa viac, než ostatní. Lenže narozdiel od Snapa, som mala pocit, že Lockhart sa naozaj na to iba tváril, zatiaľčo Snape toho vedel viac.

Mohlo to byť naozaj také jednoduché? Nemohla som tomu uveriť.

„No, áno, myslím,“ odvetila Simona na nevypovedanú otázku.

Chvíľu mi trvalo, kým som tú informáciu spracovala. Naozaj je možné, že vchod do Tajomnej komnaty je za Dverami číslo dvesto pätnásť?

Po dlhej chvíli som sa však konečne spamätala a potichu som zajachtala: „Ale... aj tak... to neznamená, že vieme... kde tie dvere sú...“

Simona sa poškrabala po hlave. „To je pravda. Tak to budeme musieť zistiť. A ja už aj viem, ako, poď so mnou,“ žmurkla na mňa a schmatla ma za ruku.

Ťahala ma smerom k chlapčenským spálňam. V živote som v nich nebola, a ani som sa nechystala. Simona ich navštívila niekoľkokrát, ešte keď tu študoval aj Charlie a zrejme poznala akési zázračné kúzlo, ktoré jej zabránilo, aby skončila dole nosom v klubovni, no ja som netušila, aké.

„Kam ideme?“ zašepkala som, no bolo mi jasné, že je to blbá otázka.

Vedela som, kam ideme. Čo sa týkalo tajných chodieb, boli len traja ľudia, ktorí poznali Rokfort dokonale. A tí traja boli zhodou okolností hore vo svojich spálňach a sladkým spánkom sa pripravovali na zajtrajší metlobalový zápas.

„Simi, nechaj ich spať,“ zasyčala som, keď sme došli k dverám, označeným tabuľkou Piaty ročník.

„Splníš Leemu Jordanovi sen,“ žmurkla na mňa.

Vzdychla som si a ustúpila pre prípad, že by Simonu vyhodili dvere dole do klubovne, no keď ležérne zaklopala a otvorila dvere, aby nakukla dnu, nahla som sa za ňou.

„Ss, chlapci, nespíte?“ zašepkala.

V izbe boli len tri postele – Fredova, Georgova a Leeho. Jedno z dvojčiat zdvihlo hlavu a pozrelo na dvere.

„No, už nie, Cushnirová,“ uškrnul sa a ukázal im, nech vojdú.

„Čo sa to deje?“ začula som od okna. Keď som tam otočila hlavu, musela som priznať, že Sima mala úplnú pravdu – na svojej posteli sedel Lee Jordan a vyzeral, akoby nevedel, či sa mu sníva, alebo sa práve dostal do neba.

Usmiala som sa naňho a sadla si na Fredovu posteľ, ktorý spokojne odfukoval.

„Potrebujeme vašu pomoc,“ obrátila sa Simona na Georga.

Myslím, že mu bolo od začiatku jasné, že sa tu jedná o nejakú habaďúru, pretože takto uprostred noci, pred metlobalovým zápasom, by ich nik nerušil, pokiaľ by nešlo o nejaké vážne porušovanie školského poriadku. Teda, ešte v jednom prípade.

S úsmevom som si spomenula, ako ma raz vo štvrtom ročníku Simona zobudila uprostred noci. Práve vtedy sa vracala z trestu u McGonagallovej a ako prechádzala prízemím, vraj zbadala Snapa, ako sa chystá do učiteľskej kúpelne. Netušila som, odkiaľ vedela, že je to učiteľská kúpeľňa, no bola z toho taká natešená, že ma vytiahla z postele donútila ma – áno, donútila – ísť s ňou striehnuť, či náhodou nezbadá Snapa len v uteráku. Vraj ak by pristihol len ju, bolo by mu jasné, čo tam robí, no ak budú dve, tak mu môžu povedať, že zablúdili, alebo že mali spolu trest, alebo „si už niečo vymyslíme“. Navyše, „ak ho uvidím v uteráku, asi tam od šťastia skolabujem, tak budem potrebovať niekoho, kto by ma potom odlevitoval späť so postele.“ Skončilo to tak, že Snapa sme – na moje šťastie a na Simonino veľké nešťastie – v uteráku nevideli, no prichytil nás Filch a dostali sme tri dni po škole leštiť brnenia muklovským spôsobom.

„Počuli ste už niekedy o Dverách číslo dvesto pätnásť?“ spýtala sa Simona šeptom.

George sa zatváril rozpačito. Chvíľu mlčal a naprázdno hľadel do protiľahlej steny a potom pomaly odvetil: „Myslím, že nie,“ pokrútil hlavou. „Prečo? Je to nejaká tajná miestnosť?“ spýtal sa náhle a jeho tón sa úplne zmenil.

„Tajná miestnosť?!“ zvolal Fred a vyskočil z postele. Toto slovné spojenie bolo zjavne jednou z mála vecí, ktoré ho dokázali dostať z postele.

„No, Dvere číslo dvesto pätnásť,“ prikývla Simona so smiechom.

„Také nepoznám,“ pokrútil Fred svorne hlavou. „George, ukáž mapu.“

George sa natiahol za Záškodníckou mapou v šuflíku a o chvíľu sa pred nami objavila mapa komplet celého Rokfortu.

„Ak je to v Rokforte, tak to mapa určite nájde,“ uškrnul sa sebavedomo, poklopkal po mape a prikázal: „Dvere číslo dvesto pätnásť!“

„Neblázni, George, veď ste to skúšali aj s Tajomnou komnatou a nevyšlo vám to,“ pokrútila Simona hlavou.

George sa na ňu zamračil. „No dobre, ale Tajomná komnata je dosť utajená. Ale tie Dvere číslo dvesto pätnásť určite nevedú nikam, kde by sme nemali chodiť,“ žmurkol na nás a pozoroval malý žiarivú bodku, ktorá bleskovo behala po mape a hľadala jednu, jedinú vec – naše Dvere číslo dvesto pätnásť, o ktorých si Simona, a neskôr aj ja, myslela, že sú vchodom do Tajomnej komnaty.

Na druhý deň som vstala až tesne pred zápasom. V duchu som preklínala Simonu, že ma nezobudila skôr, pretože som sa chcela ešte porozprávať s Harrym a zaželať mu veľa šťastia, no už som nestíhala.

„Ukáž, tu ti ešte chýba jeden prameň,“ naklonila sa ku mne, schytila pramienok mojich vlasov a prútikom ich premenila na šarlátovo červenú.

„Tak, teraz vyzeráme ako sestry,“ usmiala sa a s napätím hľadela dole na ihrisko, kedy sa začne hrať. Bol to prvý zápas sezóny a odkedy si Malfoy kúpil celé metlobalové družstvo, v Chrabromile sa nehovorilo o ničom inom, ako o tom, ako veľmi ich chcú poraziť.

Videla som, ako bleskovo lietajú tie ich Nimbusy 2001 a nech ma to akokoľvek škrelo, dúfala som, že na tomto zápase utrpia zdrvujúcu porážku, ktorá by im dokázala, že talent sa nedá vyvážiť peniazmi.

„Myslel som, že si vravela, že ak by si si prefarbila vlasy, mama by ťa zabila,“ ozval sa Neville.

Zasmiala som sa. „Neville, ak by ma uvidela s týmito vlasmi, ani by to nestihla, pretože by od šoku padla na zem mŕtva ona ako prvá,“ odvetila som so smiechom a hľadela dole na ihrisko, na ktoré práve vyšlo sedem malých postáv v smaragdovozelených a sedem postáv v šarlátovočervených habitoch.

My so Simonou sme sa obliekli celé do červeného a okolo krku sme mali obmotané fakultné šály. A, v mojom prípade, sa moje vlasy na tých pár chvíľ zmenili na červené. Simona si ich farbiť nemusela, mala ich tak už tri roky. Hodlali sme si tento zápas poriadne užiť.

Včera sa nám nepodarilo o tých Dverách číslo 215 zistiť nič. Mapa ich nenašla, a to znamenalo, že buď úplne zanikli, alebo že na mape vôbec neboli. Simona bola taká sklamaná, že som sa bála, že nezaspí, no nakoniec vyhlásila, že dnes po zápase sa na to pozrieme a po chvíli sladko zaspala.

Keby som tušila, ako tento zápas dopadne, tak by som radšej uvrhla na Simonu upokojujúce zaklínadlo (ak by som vedela uvariť elixír, spoľahla by som sa radšej na ten, no to mi nešlo, a nechcela som riskovať otravu najlepšej kamarátky).

Už keď Harryho začala naháňať dorážačka, bolo mi jasné, že nebude všetko v poriadku. Nechápala som, ako mohli nechať zápas bežať ďalej, keď videli, že tá šialená čierna guľa zúrivo ide po mojom bratrancovi, no keď ho konečne dohonila, útechou mi bolo aspoň to, že chytil ohnivú strelu.

Dobehli sme k nemu. Keď som nad ním zbadala Lockharta, takmer ma porazilo. Mieril na Harryho prútikom. Nikdy som nemala Lockharta veľmi v láske, skôr sme si z neho so Simou robili srandu, no keď vyslovil to šialené zaklínadlo, ktoré sa, mimochodom, učilo na pokročilej transfigurácii a nie na liečiteľstve, takmer som naňho od zlosti skočila.

Navyše, v tú noc sa u Harryho v Nemocničnom krídle zjavil Dobby a skamenel Colin Creevey, a tak som mala pár dní o zábavu postarané.

Nádeje na nájdenie Dverí číslo dvesto pätnásť sme sa so Simou už takmer vzdali, s Weasleyovcami sme prešli všetky chodby, tajné a aj známejšie, aj tie, ktoré objavili oni, no nenašli sme nič.

Ani sme len netušili, kde približne by tie Dvere mohli byť.

Keď sme raz večer sedeli pri ohni a hľadeli na mapku prvého Rokfortu, pridružil sa k nám Harry. Chudák, Snape ho celú hodinu dusil, rovnako ako mňa. No narozdiel odo mňa, jeho teraz tak trošku považovali za zdroj všetkých týchto ťažkostí, a tak sa s ním zopár ľudí ani nerozprávalo.

„Čo robíte?“ spýtal sa a žmúril na mapu.

„Hľadáme Dvere číslo dvesto pätnásť,“ odvetila Simona zamyslene.

Harry na ňu prekvapene pozrel.

„Dvere číslo Dvesto pätnásť bola trieda, ktorá sa zrušila. Vraj vedie až do základov Rokfortu. Simona si myslí, teda, my si myslíme,“ opravila som sa, keď na mňa škaredo pozrela, „že je to vchod do Tajomnej komnaty."

Harry chvíľu nevravel nič, ale vyzeral, akoby ho tá dorážačka, chudáka, nezasiahla do ruky, ale do hlavy.

„Do Tajomnej komnaty?“ nahol sa bližšie a skúmal mapku.

Obe sme prikývli.

Bolo mi jasné, na čo myslí. Možno ak by sme objavili, kto je Slizolinov potomok a kde je vchod do Tajomnej komnaty, tak by ľudia prestali Harryho podozrievať z toho, že to on zaklial pani Norrisovú a Colina Creeveyho. Hoci, ktorý študent Rokfortu pri zmysloch by nechcel zakliať pani Norrisovú?

„Je ti jasné, že ak to naozaj je vchod do Tajomnej komnaty a my ho nájdeme, tak potom...“ začal pomaly a skákal očami zo Simony na mňa a zase späť.

„Tak potom bude záhada vyriešená a my budeme hrdinovia!“ skonštatovala Simona vecne. „Ale čo si myslel tým, že ´my´, maličký?“ dodala s potmehúdskym úsmevom.

Harry sa zamračil. Neznášal, keď ho takto volala. Aj mňa by to škrelo.

„No to, že veľa ľudí si myslí, že to on preklial pani Norrisovú, takže ak ju odhalí s nami, možno mu konečne uveria, že on za ničím nestojí,“ zasiahla som rýchlo.

„No tak teda dobre. Ak sa chceš k nám pridať, pokojne môžeš. Viac ľudí – viac rozumu. Ale asi budeme potrebovať tvoj Neviditeľný plášť, lebo ak sa nám raz konečne podarí zistiť, kde tie dvere sú, len tak ľahko sa k nim asi nedostaneme,“ rapotala. V živote som ju takú nadšenú ničím nevidela. Netušila som, čo to do nej vošlo, no možno len dúfala, že ak ich Snape prichytí, teda, ak prichytí ju, dá jej mesiac po škole u seba a to by jej vôbec nevadilo. Nebolo by to prvýkrát, čo by nechal Simu po škole, pretože to chcela ona.

[ » na začiatok « ]