Kapitola:
Pridaná: 17.3.2011, 13:16:08
Čítaná: 3830×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Helen Dudleyová, Simona, HarryPotter
Stručný dej: Harryho sesternica Helen Dudleyová sa snaží nájsť vchod do Tajomnej komnaty...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prvá časť 2 » Druhá časť

Opäť venujem Simone, ktorá so mnou toto dobrodružstvo zažila a - áno - aj v skutočnosti sa to skončilo takto smiešne, ako v poviedke, lebo to viete - my dve a naše orientačné schopnosti a logika - vidno, že sme vysokoškoláčky =D.

Prajem krásny Deň sv. Patricka! =)

P. S. - Simi, máš tu aj Snapa =D

-----------------------------------------------------------------------

„Merlin, Helen, mali sme si to radšej nechať na inokedy,“ hundrala Simona, keď sme sa počas obednej prestávky zakrádali v žalároch. „Je tu strašná zima.“

Nevravela som nič. Ráno Harry prišiel na nápad, že ak tie dvere vedú do základov hradu, mali by sa nachádzať niekde v podzemí, a hoci mne sa myšlienka prechádzky žalármi namiesto obeda veľmi nepáčila, zvedavosť zvíťazila, a tak sme sa ocitli dole pod chladnou zemou a dúfali sme, dokonca aj Simona, že tu nestretneme Snapa.

Postupne sme hľadeli na všetky dvere, skúmali čísla, ktoré tam ani neboli a ako som tak kráčala chladnou chodbou, uvedomila som si, aké dlhé tie žaláre vlastne sú.

Došli sme takmer na koniec, keď sa za nami ozval chladný hlas.

„Čo tu robíte?“

Zamrazilo ma. Nevedela som prečo, no Snapov hlas znel medzi týmito chladnými stenami ešte hrozivejšie ako inokedy. Spýtavo som pozrela na Simonu a pomaly sme sa otočili.

„Robíme si tour – de – Rokfort!“ odvetila Sima bezstarostne a nadšene zažmurkala.

Snape nadvihol obočie a pochybovačne si nás premeral. Na chvíľu sa mi pozrel do očí a vedela by som odprisahať, že mi vtedy čítal myšlienky. Dúfala som, že v nich neprečítal nič. A keby aj, videl by tam len ten obrovský strach, ktorý vo mne teraz vyvolával. Z očí mu sršali iskry hnevu a keď pozrel na Simonu, ktorá sa neurčito usmievala a zrejme úplne zabudla na svoju fascináciu jeho „sexi profilom“ a všetkým ostatným, čo bolo na ňom úžasné, na tvári sa mu objavil výraz, akoby po nej nechcel skočiť a roztrhať ju na malé kúsky.

Pri tej myšlienke som sa zachvela.

„Takže tour – de – Rokfort,“ zopakoval ľadovo.

Sima prikývla. „No, áno.“

Snape prižmúril oči a tromi krokmi bol pri nás. Týčil sa nad nami ako obrovský Dracula a teraz som mala naozaj pocit, že od začiatku vie, prečo sme tu. Veľmi som dúfala, že to nechá tak.

„Pokiaľ sa nemýlim, za tých šesť rokov ste vy dve prešli Rokfort od hora až po spod,“ zavrčal, „a pokiaľ vám nie je známe, bolo napadnuté zviera a jeden študent, takže by som vám neodporúčal potulovať sa po chodbe samým,“ pokračoval hrozivo a mňa striasalo čím ďalej, tým viac. Po prvýkrát po niekoľkých rokoch, keď som si už myslela, že ma pri ňom nič neprekvapí, ma naozaj, skutočne desil.

„Hlavne vzhľadom na vaše pôvody,“ fľochol.

Zagánila som naňho. To, že sme boli obidve z muklovských rodín, nám dostatočne pripomínal Malfoy a jeho kumpáni, a nepotrebovali sme to počuť ešte aj on neho.

„Niečo sa vám nepáči, Dursleyová?“ opýtal sa.

Premkol ma strach. Bála som sa, že ani nepípnem, a tak som len slabo pokrútila hlavou.

„Strhávam Chrabromilu desať bodov. Buďte rady, že to nie je viac. A teraz sa practe na obed! Mimo hodín Elixírov vás tu nechcem vidieť!“ vyštekol.

Rýchlo sme ho obišli, a ak by ma Simona nechytila za ruku, aby som kráčala pokojne, utekala by som, čo mi sily stačili.

Keď sme vybehli von z podzemia, pustila som sa jej a oprela sa o stenu.

„Do frasa!“ zahrešila a zamračila sa na schody.

Prikývla som. Ešte stále som bola mimo zo Snapa sa jeho výstupu. To, ako chladne sa tváril. To, ako sa na nás pozeral. Akoby vedel, čo sa deje, Akoby na nás volal tú „kliatbu“ Slizolinovho potomka, nech nás zabije, veď sme len obyčajné humusáčky.

„Simi, toto mi už nikdy nerob, prosím,“ zašepkala som slabo a pozrela na ňu.

„Prepáč. Netušila som, že by nás tam mohol chytiť. Stále je predsa na obede, odkiaľ som mala vedieť, že dojedol skôr?“ sťažovala sa.

No kým sme došli do Veľkej Siene, jediné, čo som počúvala bolo, aký úžasne sexi hrozivý Snape bol a že „keď si to tak vezmeš, tak to bol najúžasnejší zážitok, aký sme so Snapom mali. Ešte stále mám zimomriavky.“

„´Najúžasnejší zážitok, aký sme so Snapom mali´?“ opýtala som sa a naložila si zemiakovú kašu. „Myslíš tým mňa a seba, alebo seba a Snapa?“

„Nás všetkých troch,“ odvetila veselo.

Zasmiala som sa, no radšej som si Snapa čo najskôr vyhodila z hlavy, pretože ešte aj keď som dojedala dezert, ruky sa mi od strachu tak triasli, že som ledva udržala vidličku.

Netušila som, či sa pri pátraní po Dverách číslo 215 dostaneme nejako ďalej. Hoci bola Simona absolútne nadšená z toho, ako nám Snape strhol desať bodov, ani jej sa už veľmi nechcelo potulovať po žalároch a nakoniec sme to uzavreli s tým, že nabudúce si vezmeme Harryho Neviditeľný plášť.

Na druhý deň sa však Simona prirútila večer do izby, akoby ju prenasledoval horský troll. Vyrazila dvere, až som od ľaku nadskočila, sadla si ku mne na posteľ a vytrhla mi z rúk moju nočnú moru – Príručku elixírov pre pokročilých.

„Mám novinku!“ zvolala natešene a v očiach jej znova plápolal ten šibalský ohníček, ktorý mi vravel, že zrejme prišla na niečo veľmi, veľmi, veľmi dôležité. Alebo šialené.

Napäto som na ňu hľadela, kým sa vydýcha a usporiada si myšlienky.

„Rozprávala som sa s Nickom!“ vyhŕkla.

„S Pentonom?“ spýtala som sa. Bol to jediný Nick, ktorého som na našej škole poznala.

Simona sa tľapla po čele. „Nie, s Takmer Bezhlavým!“ pokrútila hlavou nechápavo.

No, v ten večer mi veľmi nepálilo – to viete, tie nekonečné elixíry.

A v tej chvíli mi svitlo. Moja nádej na nájdenie Dverí číslo dvesto pätnásť sa znova rozhorela. Že mi to nenapadlo skôr! Ak niekto vedel, kde by sa mohli nachádzať tie Dvere, tak jedine jeden z duchov!

„A čo si sa dozvedela?“ opýtala som sa rýchlo.

Simona sa spokojne uškrnula. „To vieš, že som sa dozvedela. A ešte čo!“ odvetila natešene.

„Merlin, Simi, už mi to povedz!“ zrúkla som. Neznášala som, keď niečo takto naťahovala.

„No dobre, teda, Nick tu nebol vždy, je mŕtvy len nejakých päťsto rokov, ale vieš, že je vždy ochotný pomôcť. No, a...“ na chvíľu zastala, aby sa od nadšenia nadýchla, „povedal mi, že keď sem prišiel, tie Dvere tu už neboli. Lenže,“ zdvihla prst učiteľsky, „vraj o nich počul od jedného zo starších duchov, ktorí odtiaľto odišli, keď Dumby porazil Grindelwalda. A, teraz sa podrž, vraj niektoré učebne boli v prízemí, do ktorého sa schádzalo z Veľkej Siene!“

Chvíľu som hľadela na Simonu, akoby mi práve oznámila, že sa Rokfort zatvára. Nevedela som, čo na to mám povedať. Či sa mám tešiť, pretože vieme, kde tie Dvere hľadať, alebo byť sklamaná, pretože boli schované niekde, kde sa za deň premleli stovky študentov. Veľká Sieň bola plná prakticky stále plná. Hľadať tam akékoľvek tajné dvere bolo nemožné.

No napriek tomu sme sa o to pokúsili. Každé raňajky sme sa nenápadne prešli celou Veľkou sieňou, hľadajúc nejaké sklápacie dvierka, ktoré by mohli viesť do podzemia. No ako veľmi sme sa snažili, nič sme nenašli. Po večierke sme sa niekedy až plazili po podlahe, skúmali každý jeden obrovský kameň, no ani jeden nevyzeral, že by sa dal len tak jednoducho otvoriť a už vôbec nie, že by viedol niekam do Tajomnej komnaty.

„Už chápem, prečo nás od Halloweena skamenelo len tak málo,“ skonštatovala Simona sklamane, keď sme sa opäť raz vynorili spod Neviditeľného plášťa a spolu s Harrym si sadli na gauč. „Ak nám trvá tie Dvere nájsť tak dlho, tak podľa mňa aj Slizolinov potomok musí zablúdiť furt, keď tam ide,“ pokrútila hlavou.

Harry sa uškrnul. „Rozprávaš, akoby si už celý hrad preskúmala a do zbierky ti chýba už len Tajomná komnata.“

Simona sa šibalsky usmiala. „To si píš!“

Netušili sme, že Dvere číslo 215 máme rovno pod nosom a že len naša šialená túžba po dobrodružstve, ktorá sa s pribúdajúcim počtom známych tajných chodieb a ubúdajúcim pocitom bezpečnosti školy rapídne zvyšovala, nám bránila hľadať vo Veľkej Sieni aj iné dvere, než len tie skryté kdesi v podlahe.

Nasledujúci týždeň sme sa hľadania Dverí úplne vzdali. Začal sa december, a hoci všetci sme už snívali o prázdninách, učitelia akoby si mysleli, že práve to je dôvod, aby sme sa učili ešte viac.

Snape bol neznesiteľný. A keď vravím neznesiteľný, tak bol taký hrozný, že ešte ani Simona sa na tie hodiny netešila. A to už bolo čo povedať.

No nebyť jeho, ani by sme nezistili, kde sa naše vytúžené Dvere nachádzajú.

Sadli sme si za lavicu a vyložili si knihy. Už dávno som sa na Elixíroch neklepala tak, ako teraz. Minulú hodinu sa Snape tak vytočil, že nám sľúbil hodinu „na ostro“, čo znamenalo, že nám dá samostatnú prácu pripraviť nejaký superťažký elixír a potom ho bude známkovať. Čo u mňa znamenalo E a ďalšie provokovanie z jeho strany.

„Dnes si vyrobíme Felix Felicis,“ začal chladným hlasom a kĺzal po triede pohľadom. Tak ma striasalo, až som sa mykala a ani Simonine nahnevané pohľady a upokojujúci elixír, ktorý do mňa pred hodinou naliala, nič nepomohli.

Felix Felicis bola moja nočná mora. Elixír mal zrieť šesť mesiacov, no nebolo ťažké zistiť, z ktorého sa vykľuje tekuté šťastie, a z ktorého nie. A bolo mi jasné, že z môjho to jednoznačne nebude.

„Len sa sústreď a bude to dobré,“ zašepkala mi Simona rozrušene a trasúcimi sa rukami krájala muchy zlatoočky na drobunké kúsky.

„Tebe sa ľahko povie,“ zamumlala som takmer nečujne a snažila sa upokojiť, aby som sa neporezala, no nedarilo sa. Hneď pri prvom pokuse som sa tak sekla do prsta, až som hlasno zanadávala, na čo mi Snape strhol päť bodov za neslušné vyjadrovanie sa.

„Do Slizolina!“ dupla Sima nohou na tichý protest, a vzápätí sme boli chudobnejší o ďalších päť bodov, hoci Slizolin nadávka nebola. No zrejme to bral Snape osobne.

Netušila som, že tri porezané prsty nebudú najväčšou katastrofou.

Keď som kvapkala do kotlíka jed z akromantuly, kúsok sa mi dostal do rany na prste, ktorá ma začala páliť tak silno, až som od bolesti plakala. Keď som Snapovi cez slzy vysvetlila, čo sa stalo, prikázal mi, aby som si umyla ruky a pokračovala v príprave elixíru, vraj to čoskoro prejde.

Neprešlo.

Do konca hodiny sa mi podarilo trikrát sa rozplakať a chytiť hysterický záchvat (ďalších desať bodov dole), rozsypať mločie oči (ďalších päť bodov dole) a celé to vyvrcholilo úžasným elixírovým ohňostrojom, ktorý nás so Simonou neoprskal len preto, že sme stihli zaliezť pod stôl. Žiaľ, ostatní, vrátane Snapa také šťastie nemali, a tak sme obe dostali trest.

„Hláste sa dnes večer o ôsmej u školníka. Ja na vás už nemám nervy!“ vyštekol. Už dávno som ho nevidela takého rozčúleného. So Simou sme si vymenili smutné pohľady a čisté (narozdiel od zvyšku triedy), sme sa odšuchtali do klubovne.

„To bolo nespravodlivé. Za to mohla tá tvoja krv. Určite sa jej kúsok dostal na muchy a potom to vybuchlo,“ mrmlala Simona a namrzene čumela do krbu.

Ja som mlčala. Bola som taká znechutená, že som nemala náladu ani rozprávať. Trest u Filcha. To bolo ešte horšie ako u Snapa, akoby mi zase dal uvariť Felix Felicis.

Večer o ôsmej sme sa vybrali do jeho kutice. Zaklopali sme na dvere. Odkedy nemal Norrisovú, zdržiaval sa väčšinou tu dole.

„Ďalej!“ ozvalo sa zachrapčanie a my sme vstúpili. Za stolom sedel školník a škodoradostne sa mračil.

„Vitajte, dievky,“ uškrnul sa. „Čaká vás dlhá noc,“ zachichotal sa kruto a odhalil bezzubý úsmev.

„No tak s tým sme vôbec nerátali,“ zamumlala Simona a nasledovala ho von.

„Ticho!“ zrúkol, až som nadskočila.

„Budete v bočnej miestnosti Veľkej Siene, leštiť trofeje. Žiadne kúzla, len čisto – krásne muklovský spôsob,“ hovoril si sám pre seba a z jeho hlasu vyznievalo také uspokojenie, až mi ho bolo ľúto. Ktovie, prečo bol vždy taký mrzutý. Rovnako ako Snape. No narozdiel od Snapa nebol sexi. Merlin! Čo to hovorím? Už rozprávam ako Sima! prebleslo mi zhrozene mysľou a potriasla som hlavou.

„Potter vás tam už čaká,“ zachrapčal, keď sme došli k dverám vedúcim do akejsi miestnosti vedľa Veľkej Siene, z ktorej občas prichádzali učitelia na obed alebo večeru.

Prekvapene som naňho pozrela. „Potter? Harry Potter?“ opýtala som sa.

„Poznáte ešte nejakého iného Pottera?“ spýtal sa Filch a odchýlil dvere.

Pokrútila som hlavou.

„Prútiky!“ vyštekol. So Simonou sme mu veľmi neochotne podali naše paličky. Vošli sme dnu a on za nami zatresol dvere.

„No super, a môžeme čistiť. A to všetko len preto, že sme boli šikovnejší ako ostatní a stihli sme sa skryť,“ skonštatovala Simona zachmúrene.

Miestnosť bola osvetlená len matne, no keď sme vošli, Harry, ktorý sa práve trápil s akýmsi veľkým pohárom za zásluhy o rozvoj školy, sa k nám otočil, celý spotený a zababraný, s handrou v ruke.

„Som taký rád, že ste prišli,“ vzdychol a šmaril utierku do vedra. „Snape ma tu nechal po škole.“

So Simou sme na seba pozreli. „Aj teba?“

Harry prikývol. „Hej. Už som tu dve hodiny a tá špina nie a nie zísť. Už som zúfalý. Keby sme neboli bývali prehľadali celú Veľkú Sieň, tak idem pátrať po tých Dverách, ale teraz je to už jedno,“ mrmlal a mračil sa na pohár.

A tak sme čistili. Očami sme posúvali čas na starých zhrdzavených hodinkách, a keď som ich omylom pokazila, už sme nemali poňatia ani o tom, koľko je hodín.

„Merlin, toto mi bol čert dlžný!“ zvolala Simona a otvorila dvere.

„Kam ideš?“ spýtal sa Harry a podozrievavo si ju premeriaval.

„Idem sa prejsť aspoň po Sieni, lebo ma už toľkého čupenia bolia nohy. Možno omylom narazím na tie dvere. Aspoň večer by som mohla mať trošku šťastia,“ odvrkla a vyšla von.

A v tej chvíli mi to došlo. Idem sa prejsť aspoň po Sieni... Omylom narazím aspoň na tie dvere... Na tie dvere!

„SIMI!“ zvolala som zrazu, až Harry nadskočil.

Simona sa prudko otočila. Hľadela som na ňu, akoby som práve objavila Tajomnú komnatu. A možno áno!

„Dvere!“ vykríkla som a rýchlo sa postavila. Sima na mňa čumela s otvorenými ústami a vzápätí jej oči preskočili na dvere, ktoré ešte stále držala.

„Dvere!“ zopakovala a obzerala si dvere, ktoré viedli do miestnosti, v ktorej sme boli. Dvere, ktoré viedli z Veľkej Siene!

„Hoď mi tú utierku!“ pozrela na Harryho, ktorý sa ešte vždy tváril nechápavo. Áno, môj bratranec bol vždy nadmieru odvážny, no niekedy mu naozaj nepálilo. Hoci pri našej inteligencii so Simonou som nemala žiadne právo sa mu vysmievať. Koniec koncov, niekoľko týždňov sme pátrali po Dverách, o ktorých sme si mysleli, že sú skryté kdesi v podlahe, a nakoniec to vyzeralo, že sme ich mali celý čas pod nosom.

Harry hodil Sime utierku a ona rýchlo začala leštiť čosi na vrchu vchodu do miestnosti. Napäto som k nej podišla a sledovala, ako sa úporne snaží vyleštiť čosi, čo bolo kedysi tabuľkou s číslom. Veľkým číslom, ktoré teraz driemalo pod vrstvou prachu, špiny a pavučín.

Po dlhej chvíli, keď ma už od státia začínali bolieť nohy, sa pred nami konečne objavil lesk medenej platničky, sme sa všetci traja aj s Harrym postavili na špičky a žmúrili pri svetle sviečky na slabé znaky vyryté na tabuľke.

„No, môžem oficiálne prehlásiť, že sme hlúpi ako horskí trollovia!“ zvolala Simona s úškrnom. Po chvíli sme to s Harry zbadali aj my.

Na tabuľke svietilo číslo 215. Toto boli tie Dvere. Toto boli naše Dvere číslo dvesto pätnásť, po ktorých sme toľko pátrali a pritom sme ich mali na dosah. Kvôli ktorým sme sa noc čo noc zakrádali pod Neviditeľným plášťom, so strachom, aby nás neprichytili, stáli rovno pred nami, len tak, jednoducho, akoby sa nám chceli vysmiať, že sme sa toľko natrápili ich hľadaním.

„Asi prvýkrát s tebou súhlasím,“ prikývol Harry.

„No to nie je možné!“ krútila Simona hlavou. Pozreli sme sa na seba a vzápätí sme vybuchli smiechom.

Naša šialená cesta za Dverami číslo dvesto pätnásť sa skončila. Ak nám trvalo tak dlho nájsť náš predpokladaný vchod do Tajomnej komnaty, tak sme ani nechceli pomyslieť na to, kedy by sme asi objavili ju.

Síce sme ešte preskúmali každý jeden kút miestnosti s trofejami, hľadali ďalšie tajné dvere, prosili, kričali všemožné heslá, nič nepomáhalo a tak sme nakoniec usúdili, že tu vchod do Tajomnej komnaty jednoznačne nie je.

Filch nás tam nechal trčať celú noc a prišiel po nás naozaj, až keď sme mali všetko vyčistené tak, že nebolo možné nevidieť číslo či nápis na pohári, a aby ďalší nešťastníci, ktorí si prečítajú Dejiny Rokfortu a dostanú šialený nápad, že Dvere číslo 215 by mohli niekam viesť, nemuseli toľko hľadať ako my, výdatne sme vydrhli aj tabuľku s nápisom 215.

Ešte aj keď sme sa ráno znova vracali do Veľkej Siene na raňajky, nedokázali sme sa ubrániť smiechu.

„Ako sme mohli byť takí hlúpi?!“ krútil Harry hlavou a unavene klesol na stoličku.

„Nechali sme sa uniesť tajomnom,“ odvetila Simona ospalo a mrkla na Dvere.

Ja som nevravela nič, len som sa znova rehotala, takže som si musela prikryť ústa rukou, aby som utlmila tie pazvuky, ktoré mi vychádzali z úst.

Myslím, že netreba vravieť, že vchod do Tajomnej komnaty sa nachádzal niekde úplne inde, a priznám sa, že keď som sa na konci roka dozvedela, kde presne, znova som mala pocit, že sa mi nejako pretrhlo vedenie.

Po tejto úchvatnej pátračke nás so Simou nadlho prešla chuť hľadať nejaké tajné dvere, miestnosti, okná, diery, alebo čokoľvek, čo ešte nebolo objavené alebo preskúmané nami.

Samozrejme, ďalšie tresty nás neminuli – v Elixíroch som bola aj naďalej rovnako hrozná, ako inokedy, no narozdiel odo mňa, ktorá som neskôr skamenela – a poviem vám, hľadieť obrovskému hadovi do očí nie je nič, ale absolútne nič príjemné, vlastne som si myslela, že dostanem infarkt, aj keby som neskamenela – Simona musela trpieť Snapa aj po zvyšok školského roku, hoci, ťažko povedať, či ju to skôr netešilo.

[ » na začiatok « ]