Kapitola:
Pridaná: 2.1.2011, 16:26:51
Čítaná: 2718×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Lilly Potter, James Potter
Stručný dej: Lilly ponúknu miesto na Rokforte...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zúfalstvo 2 » Domov je tam, kde je láska 3 » 3 4 » 4

Učenie je hra na život

Lily sa zasmiala.

„Takže Rokfort už nie je tým, čím býval?“ zopakoval James posmešne Siriusove slová.

„Už ani tie hlúpe body mi nestrhnú,“ ponosovala sa Siriusova hlava mihotajúca sa v plameňoch. „Ale kvôli tomu tu nie som. Učiť tie decká zaklínadlá ma vôbec nebaví a normálne som si až teraz uvedomil, že som im dal viac domácich úloh, ako je normálne. Ale ja som im nechcel dávať žiadne úlohy! Ale ja sa chcem zabávať, áno, Lily, aj učenie môže byť zábavné!“

„Tak nám to predveď,“ požiadala ho sarkasticky sa usmievajúc. „Pre mňa nikdy nebolo učenie práve nudou, ale ako môže zabaviť učenie teba?“

Sirius sa uškeril od ucha k uchu. „Už som niečo vymyslel, ale potrebujem zohnať nejaké tvory.“

„Tvory?“ zamračil sa James. Predstava Siriusa ako zodpovednej osoby v triede plnej študentov a navyše s nejakým čarovným tvorom sa mu vôbec nepáčila.

„Áno, tak som si spomenul, že nejaký tvoj známy, či čo to bolo, sa angažoval v tejto oblasti... mohol by mi niečo zohnať?“ škeril sa Sirius.

James uvažoval nakoľko bude vhodné doručiť na Rokfort mláďatá drakov, víly banší a piadimužíkov. Vymenil si s Lily zadumaný pohľad. „Neviem, Tichošľap. Si si istý, že to zvládneš?“

„Jasné, inak by som tu nebol!“ dušoval sa Sirius. „Daj mi jeho adresu, lebo sa hneď hop-šupnem k Remusovi a nabonzujem vás, že tam idete!“

„To bola silná vyhrážka,“ ironicky podotkla Lily. „Tak mu to povedz, James, začínam sa báť! A navyše, nebol si to práve ty, kto mi tu prisahal, že Sirius je zodpovedný a úplne mu veríš, že to zvládne?“

„Nie,“ pokrútil James hlavou. „To si bola ty, zlato.“

Sirius napokon dostal, čo chcel a naplno využil niekoľko školských sov, ktoré sa rozleteli na všetky svetové strany so žiadosťami a objednávkami na čarovné tvora, predmety čiernej mágie a ochrany proti nej. Dúfajúc, že aspoň časť z nich dostane do polroka. To ale znamenalo, že nasledujúci pondelok si ešte vždy bude musieť vystačiť bez čarovných tvorov a teda aplikovať čiernu mágiu do reality iným spôsobom...

Siedmaci prišli na hodinu znudení s očakávaním trápnej hodiny o ničom ako si za ten týždeň stihli zvyknúť. Sirius sa však dnes vyškieral o niečo viac ako zvyčajne. Nesadol si na katedru a keď zazvonilo, vytiahol svoj prútik.

„Domáce úlohy máte?“ spýtal sa a na laviciach sa objavili kúsky pergamenov - hoci maximálne stručne popísané, ale stále poctivo urobené domáce úlohy. „Výborne, accio domáce úlohy!“

Takýto začiatok hodiny sa stával pomaly stereotypným, no dnes, keď sa pergameny poslušne naukladali na stôl po jeho pravici, Sirius prisunul kôš a všetky ich tam zmietol. V triede to zašumelo.

„Nechce sa mi to čítať,“ zdôvodnil Sirius a prudko sa otočil ku triede. „Takto sa to nenaučíte. Zaklínadlá nemôžete stále len písať na papier. Musíte ich mať pohotovo pripravené v mysli a cítiť ich v rukách. Petrificus totalus!“

Jeho zaklínadlo preletelo triedou a zasiahol svoj cieľ v poslednej lavici. Niektoré študentky vykríkli, všetci sa vrhli pod lavice ako jeden a trieda akoby zostala na chvíľu prázdna.

Sirius sa rozrehotal. „Kde ste zmizli, trasorítky? Myslel som si, že taký súboj by sa vám páčil viac ako nudné bifľovanie. Ale keď nechcete...“

Otočil sa ku košu a pomaly odtiaľ začal vyťahovať domáce úlohy.

„Nehýb sa!“ ozvalo sa z triedy a Sirius bleskovým pohybom odklonil zaklínadlo letiace priamo na jeho hruď. „Výborný pokus. Tak som si to predstavoval! Imobilus!“

Bol to Leo Jones sediaci na Siriusovom mieste, kto sa ako prvý odvážil vyslať na neho zaklínadlo. Niekoľkí študenti sa vynárali spoza lavíc, hľadali si lepšie miesta na paľbu a zapájali sa do súbojov.

„Neublížte si! Nechcem nikoho v Nemocničnom krídle! Protego!“ kričal Sirius oháňajúc sa na všetky strany. „Ak niekoho dokaličíte, tieto hodiny nám budú zakázané! Expelliarmus!“

Trieda sa zaplnila zaklínadlami ako obrovská bublina pretkávaná farebnou pavučinou. Všetci sa museli zvŕtať, brániť sa a útočiť. Sirius vyhlásil, že kto bude zasiahnutý stratí bod pre fakultu a sám mal čo robiť, aby sa vyhol všetkým tým svetelným lúčom. Zaklínadlá sa zrážali vo vzduchu, míňali svoje ciele a rozbíjali zariadenie triedy. Bola to malá vojna v ktorej sa čoskoro ocitli Slizolinačania omráčení na zemi paľbou zaklínadiel zo všetkých strán a Sirius im s pôžitkom postŕhal po päť bodov. Veď padli ako prví!

Sirius práve šikovnou otočkou uhol pred žltým lúčom a skryl sa za prevrhnutú lavicu, aby chytil dych. Netušil, že toto miesto je už obsadené.

„Au,“ zastonal niekto, zrejme majiteľ nohy, na ktorú Sirius omylom dopadol.

„Prepáč,“ povedal rýchlo a vzápätí sa uškrnul. Ten niekto bola jeho bývalá priateľka Ayva krčiaca vo svojom úkryte. „Si ranená?“

„Len si potrebujem oddýchnuť, pane,“ odvetila podráždene.

„Už sa ti moja hodina páči, alebo zase odídeš?“ spýtal sa, sadol si k nej a snažil sa rýchlo vydýchať.

Pozrela na neho. Takto blízko pri sebe neboli už veľmi dávno. „Budem musieť zostať, ak ma omráčia.“

Uškrnul sa. „U teba nemajú šancu. Videl som, aké obranné zaklínadlo si použila pred dvoma minútami... Zabudol som aké máš úžasne modré oči.“

„Zato čierne oči slečny Mikayly Greenovej si zrejme budeš pamätať dlho...“ odsekla.

„Žiarlite, slečna Danielsová?“ škeril sa.

Ironicky nadvihla obočie. „Nebuďte trápny, pán profesor,“ povedala a vyskočila na nohy, aby sa vrátila do boja.

Sirius sa, samozrejme, nemohol nechať zahanbiť a namieril svoj prútik ponad okraj lavice.

„Salvio Hexia!“ zvolal a zaklínadlo letiace na Ayvu sa odrazilo späť, potom vytrčil prútik do vzduchu. „Protego Horibilis!“

Posledné zaklínadlá dopadli a trieda stíchla. „Výborne. Takto som si to predstavoval!“

Tí, ktorí ešte boli pri vedomí, sa zasmiali. Trieda bola zdemolovaná, rozhádzaný nábytok, porozbíjané krehkejšie predmety, roztrhané knihy a pergameny, ktoré zostali na laviciach, vysypané tašky, prevrhnutý kôš a omráčení študenti sa povaľovali po zemi. Tí, čo „prežili“ bol mierne otlčení od pádov a nárazov, strapatí, potrhaní a neupravení.

Sirius bol náramne spokojný. „Tak dobre som si už dávno nezabojoval. Skúsime si to aj nabudúce?“

„Áno,“ súhlasili študenti rovnako natešení ako on.

„Super! Tak mi to tu pomôžete upratať. Ja zatiaľ vzkriesim týchto tu,“ zavelil a sklonil sa nad prvé bezvládne telo. „A všetci, čo sme zostali na nohách! Máte po päť bodov!“

„Podľa mňa to je super!“ hovorila natešene Tessa sediac nad poriadnou porciu cestovinového šalátu. „Ak sa ti nepáčila ani táto hodina - úplne som pri tom vyhladla - potom neviem, čo chceš, Ayva.“

„Nehovorím, že sa mi to nepáčilo,“ odporovala a prehrabávala sa v tej kope cestovín, ktorú si naložila už len z princípu. „Ale nemyslím si, že mu to zostane dlho. Poznám Siriusa trochu dlhšie a lepšie ako ty a viem, že je veľmi prelietavý. To, že považoval túto hodinu za úžasnú neznamená, že to tak bude aj zajtra, jasné?“

„Nie, toto ho len tak neomrzí,“ zapojil sa Leo. „Nech je akýkoľvek, je to auror, nie? Určite si to bude chcieť zopakovať. Už teraz sa neviem dočkať ďalšej hodiny.“

„Ktovie čo má na nás ešte pripravené,“ podotkol Eliah Svenson, Leov kamarát, príliš pekný na to, aby si niektoré z dievčat trúflo s ním chodiť. „Pochybujem, že vymyslí ešte niečo, čo by prekonalo túto hodinu.“

„Ešte ráno ste prisahali, že toho chlapa neznášate,“ pripomenula im Ayva podráždene. Ako sa mohol stať Sirius ich miláčikom za jednu jedinú hodinu? Ten chlap je predsa úplne nemožný! Teraz bude musieť počúvať o úžasnom Siriusovi, hoci by na neho najradšej zabudla. Nestačí, že sa s ním denne stretáva na chodbách a je nútená premýšľať aké by to bolo, keby bola ešte stále jeho? Keby bol ešte stále jej? Keby vedel, že ho ešte vždy ľúbi? Obzrela sa okolo seba na svoje spolužiačky živo diskutujúce o profesorovi Blackovi. Áno, ona ho ešte stále ľúbi, ale ktorá nie?

„Rozmysleli sme si to,“ zaškeril sa Leo a keďže Sirius práve prechádzal okolo k profesorskému stolu, nahlas na neho zavolal: „Super hodina, pán profesor!“

Sirius na neho so smiechom mrkol a energicky pokračoval v ceste. Profesorka McGonagallová sediaca na svojom mieste ho prísne pozorovala, až kým si nesadol. Potom sa k nemu naklonila ponad dlhý stôl. „Čo ste s nimi robili, Sirius, keď pán Jones považuje vaše hodiny za zaujímavé?“

Zdalo sa, že všetci profesori nachádzajúci sa v tom čase pri stole, dávajú na jeho odpoveď pozor, akoby chceli vychytať nejaké dobré typy.

„Trochu sme zanedbali teóriu,“ odvetil Sirius uškŕňajúc sa na jednu študentku, ktorá na neho okato zízala od bifľomorského stola. „A rozdal som zopár bodov.“

„A asi aj strhol, však?“ nehnevane podotkol profesor Slughorne. „Moja fakulta prišla o dvadsať bodov! Za jedinú hodinu! Naozaj to bolo potrebné?“

Sirius pokrčil plece. „Vaši študenti doslova prespali celú hodinu, pane a ja som požadoval, aby predviedli svoje schopnosti.“

Profesor Slughorne si vzdychol, no už nepovedal nič.

Potterovci si všetko zariadili v priebehu štyroch dní. Hoci Lily by najradšej vypadla hneď ako jej James odsúhlasil, že niekam načas odcestujú, museli sa ešte chvíľu zdržať a všetko si premyslieť. Napokon vycestovali v utorok ráno s dvomi veľkými kuframi a kabelkou. Rozhodli sa využiť muklovský spôsob dopravy, keďže James sa preriekol, že okrem Rokfortského expresu ešte nikdy necestoval vlakom, ani autobusom.

„Stopnem nám Rytiersky autobus. Budeme tam za hodinu,“ zafučal James vlečúc kufre na autobusovú zastávku.

Lily, kráčajúca kúsok pred ním sa obzrela. „Musíš si vyskúšať muklovskú dopravu, zlato. Je to naozaj vzrušujúce! Neboj sa, ja kúpim lístky, ty si len sadni a nechaj sa viesť.“

„Rovnako to funguje aj v Rytierskom autobuse, Lily! Nemusím nič skúšať, viem si to živo predstaviť!“ dohováral jej, no ona bola neoblomná. už dávno necestovala tak, ako keď bola malé dievča a šli na návštevu s rodičmi a Petuniou a občas jej to chýbalo.

„Neboj sa! Bude to dobrodružstvo!“ prisľúbila mu a sadla si na lavičku v zastávke. „Nasadneme do autobusu a za štyri hodiny sme v Londýne!“

„Áno a za ďalších šesť v Yorku a potom ešte koľko... ?“ dotiahol sa do zastávky a sadol si k nej. „Určite si to užijeme.“

Autobus zastal a Lily s Jamesom nastúpili v sprievode jednej staršej pani. Ako sa dohodli, Lily kúpila lístky a vyrazili. Autobus bol úplne plný. Boli tu deti dochádzajúce do školy a dospelí náhliaci sa, ako zvyčajne, do zamestnania. Jamesovi sa neušlo miesto na sedenie, no Lily, sediaca pri spiacom mužovi sa vyškierala od ucha k uchu. „Presne ako keď sme chodili s Petuniou do školy!“

„Milé,“ podotkol James držiac sa studenej tyče. Dve dievčatá sediac za ním sa chichotali a on mal veľmi nepríjemný pocit, že ten chichot patrí jemu.

Keď v meste prestúpili na diaľkový spoj do Londýna obaja sa natisli do úzkych sedačiek, James začal túžiť po Rytierskym autobusom a jeho posteliach, no vedel, že Lily nepresvedčí a keďže jej chcel urobiť radosť, predstieral že spí. Vôbec to však nebolo jednoduché. Nielenže ho všetko tlačilo a nech sa posadil akokoľvek, hlava mu padala do neprirodzenej polohy, alebo mu zavadzali okuliare, ale Lily ho neustále budila a ukazovala z okna veci, budovy a oblaky, ktoré sa jej zdali nesmierne zaujímavé.

„Áno, naozaj vyzerá ako hipogrif,“ súhlasil pozerajúc na oblak, ktorý mu nepripomínal nič okrem veľkej kopy snehu. „Ale keď tak pozerám na hodinky, mali by sme si pohnúť, lebo nám ten vlak ujde.“

„To by bolo...“ Lily ho objala okolo krku a oči jej zasvietili. „,vzrušujúce, nie?“

Či už si rozmyslela, že čakanie na ďalší spoj je vzrušujúce, alebo sa jej zdal beh cez celú stanicu ešte vzrušujúcejší, Lily sa rozhodla, že ten vlak proste musia stihnúť a hneď ako autobus zastal v Londýne, rozbehli sa ku vlakovej stanici, aby doslova skočili do vlaku.

„Nevravela... som...“ lapala Lily po dychu, celá červená v tvári a poslušne cupkala za Jamesom, ktorý hľadal aspoň trochu voľné kupé. „... dobrodružstvo!“

Krajina za oknom pomaly ubiehala a vlak sa šinul krajinou, občas zastavujúc v niektorom väčšom meste. Šiel na sever podobne ako Rokfortský expres, no volil si úplne inú cestu a výjavy za oknami im síce boli občas povedomé, ale určite nie rovnaké ako vídali zo školského vlaku. Na obed zjedli chlebíčky a ovocie, ktoré Lily zbalila do kabelky a potom obaja zaspali.

Jesenné slnko sa lenivo vlieklo oblohou, občas zablikotalo a skrylo sa za mračno, inokedy žiarilo zubatým úsmevom, až sa napokon elegantne zviezlo za vrchy, čoraz mohutnejšie sa vypínajúce na obzore.

„Lily,“ prebudil ju Jamesov naliehavý hlas. „Evansová, vstávaj! Kde sme?“

„Vo vlaku,“ odvetila lenivo a pomrvila sa na sedadle. „Prečo?“

James stál pri okne. Vonku bola úplná tma. „Neviem kde sme. Spíš už dlho?“

„Bola som zobudená o štvrtej... Počkaj chvíľku,“ natiahla sa za jeho rukou a pozrela na hodinky. „Je takmer osem!“

„A?“

„Mali sme prísť okolo pol siedmej,“ vysvetlila a zvalila sa na sedadlo.

James si sadol oproti nej. „Nasledujúca stanica je Darlington. Dobrodružstvo, nie?“

Lily vydala zvuk podobný vzlyku umierajúceho kojota. „Chcem už byť u Remusa!“

Pozreli na seba a obaja sa rozosmiali.

Nemôžem si pomôcť: venujem tej Osobe typu D, ktorá nám tu všetkým dáva po 1 hviezdičku! Milujem inteligentných ľudí!!

(Naozaj Ti ju venujem :) ,takže by bolo pekné ozvať sa do komentárov!)

Lilly =)

[ » na začiatok « ]