Kapitola:
Pridaná: 18.1.2011, 17:25:57
Čítaná: 5094×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Lilly Potter, James Potter
Stručný dej: Lilly ponúknu miesto na Rokforte...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zúfalstvo 2 » Domov je tam, kde je láska 3 » 3 4 » 4

Opäť dobrodružstvo

Vystúpili v Darlingtone. Lily chcela okamžite zistiť kedy ide spiatočný vlak, no James vyhlásil, že muklovským vlakom viac nedôveruje a odmietol opäť nasadnúť do tej „plechovej krabice“, ako nazval vlak. Vyšli teda pod šíre nebo. Mesto ešte nespalo, no ulice boli preriedené a v chladnom vzduchu bolo cítiť starobu jesene. Prechádzali ulicami hľadajúc vhodné miesto, kam by sa mohli zašiť a pohodlne odmiestniť.

„Skúsme tuná,“ navrhol James ukazujúc na tmavú úzku uličku medzi dvomi vysokými múrmi starovekých kamenných domov a vytiahol prútik s úmyslom posvietiť si.

„Schovaj to,“ zastavila ho Lily a postavila sa k nemu zboku, aby prútik nezazrela skupinka rozveselenej mládeže, ktorá sa motala okolo nich. „Musíme ísť do tej tmy.“

Uškrnul sa a chytil ju za ruku, keď sa vtisol medzi budovy. Jeho oči si pomaly zvykali na tmu a tak uvidel práve včas náhly zlom, ktorý nasmeroval prechod doprava. Vošli tam a ocitli sa na konci slepej uličky. Bolo tu akési malé zabetónované priestranstvo obklopené vysokými múrmi a takmer celé bolo zapratané popolnicami a kontajnermi.

James chcel práve poznamenať niečo vtipné o tomto tajnom smetisku, keď sa spoza jedného kontajnera ozval výkrik a niečo buchlo.

Obaja tasili prútiky a svorne sa prikrčili za kovovú hruď smetiarskej ozruty.

„... vieš kde to je a máš možnosť dostať sa k tomu. Rokfort je ti predsa otvorený,“ zachripel drsný mužský hlas.

Niekto vydesene zapišťal a odpovedal tichým priškrteným hlasom: „Áno... urobím to...“

„To dúfam,“ zasmial sa ten prvý muž a niečo poriadne buchlo. „Pretože Temný pán by naozaj nerád prišiel o ďalšieho smrťožrúta!“

Ozvalo sa prenikavé prásk.

Lily s Jamesom pozreli na seba. Precestovali celé Anglicko, aby natrafili hneď v prvej tmavej uličke na Smrťožrútov?

„Chyť sa ma. Ideme k Remusovi,“ zašepkal James a skôr, ako ich stihol druhý zo Smrťožrútov prekvapiť, sa naraz odmiestnili do Angramu, malej dedinky v blízkosti Yorku. Ocitli sa na mäkkej a hustej tráve pod zatiahnutou oblohou a mohutnými kopcami. Vzduch tu voňal trávou a dažďom, ktorý spadol len pred pár minútami.

„Tomu to sa hovorí šťastie, Evansová,“ povedal James vyťahujúc kufor z blata do ktorého tak vehementne pristál s hlasným mľasknutím.

„Radšej to teraz nekomentuj, lebo mi prasknú nervy,“ požiadala ho Lily a zamierila ku kamennej ceste črtajúcej sa kúsok od nich.

James sa zasmial. „Kam ideš? Remus býva tamto...“ ukázal na dom učupený medzi dvomi obrovskými čerešňami. V jednom okne sa ešte svietilo a svetelné lúče prenikajúce cez vetvy čerešní matne osvetľovali prístupovú cestu. Bol to nevyšliapaný chodník zarastený mladou trávou a nebyť dvoch nízkych múrikov po oboch stranách, Lily by si nikdy nevšimla, že tu nejaká cesta skutočne je.

„Romantické miestečko,“ povedala a čím dlhšie hľadela na sivé múry a trochu zdemolovaný drevený plot, tým viac v tom dome videla Remusa, na povrchu ošúchaného, zostarnutého a neupraveného, no vo vnútri s veľkým srdcom, bohatou históriou a neskutočnou odolnosťou. Prešla po zarastenom chodníku, až sa dotkla mokrého dreva plotu a zrak uprela na blikajúce svetielko v hornom okne. „Tu býva Remus. Prečo sme tu doteraz nikdy neboli, James?“

„Ja som tu už bol,“ opravil ju a potlačil dvierka bránky, aby mohli vojsť.

Vtom sa otvorili aj vchodové dvere a do tmy zablikotal lampáš. „Je tu niekto?“

„Áno, Remus!“ zavolal James a už sa náhlili k nemu. „Však máš fľašu medoviny a teplú vodu?“

Remus sa zasmial, keď sa zjavili v svetelnom kruhu, zavesil lampáš na klin zabitý pri dverách, zrejme dôvtipne používaný na tento účel a zovrel Lily v objatí s radostným výkrikom: „Kde sa tu beriete?“

„To je na dlhšie rozprávanie,“ James ho krátko objal. „A keďže mi niečo veľké, mokré a studené padlo za krk, asi by som ti to radšej povedal vo vnútri.“

Vonku sa naozaj opäť rozpršalo, no Lily, James a Remus sediaci v útulnej kuchyni nevenovali klepotaniu ťažkých kvapiek žiadnu pozornosť. Remus naozaj vykutral fľašu medoviny a rýchlo opiekol zopár toastov, pretože Potterovci vyzerali poriadne vyhladnutí. Lily a James za ten čas porozsvecovali všetky sviečky a lampáše na ktoré v miestnosti narazili a izba sa stala útulnou s veľkým starým nábytkom a farebnými sklami na oknách, ktoré akoby boli pozliepané z rôznych kúskov rozbitého skla. Porozprávali Remusovi o svojej ceste a čudnom rozhovore, ktorý si vypočuli a potom dlho do noci diskutovali o tom, čo môže Voldemort chcieť z Rokfortu a ako sa k tomu mieni dostať.

Kým v Yorkshire sa Potterovci a Remus dobre zabávali, za múrmi Rokrfortskej strednej školy čarodejníckej sa diali nevídané veci. Profesor Black sa pomaly dostával do role profesora a čím viac uvažoval, tým bláznivejšie nápady mu schádzali na um a akoby to nestačilo, všetky tie šialené malé potvorky sa tvárili, akoby to boli bravúrne myšlienky velikánov a ich neuskutočnenie by mohlo znamenať zánik ľudstva. Po tom, ako zažil sklamanie z toho, že môže v podstate všetko, nedalo mu spávať vedomie, že len pár poschodí nad ním spí celá banda študentov, ktorí nemôžu nič a škrela ho myšlienka, že si to nedokážu poriadne vážiť. Aj tejto noci, ležal na posteli s otvorenými očami a sledoval strop nad sebou. Práve rozmýšľal ako využije svoje nové postavenie, keď ho vyrušili zvláštne zvuky z chodby. Počul rýchle kroky a vzápätí niekto vykríkol.

Sirius vyskočil z postele. Rýchlo si prevliekol cez hlavu tričko, schmatol prútik a vytrielil na chodbu práve včas, aby zazrel kúsok plášťa miznúci za rohom. Potichu zatvoril dvere svojho kabinetu a vydal sa tým smerom. Kráčal potichu a ľahko ako im to prízvukovali na školení aurorov a ako sa to naučil už niekoľko rokov predtým, keď prenasledoval chodbami Filcha a potreboval sa dostať do jeho tesnej blízkosti, aby mohol nechať vybuchnúť hnojovú bombu doslovne za jeho chrbtom. Netrvalo teda dlho a podľa známeho fučania a dupotania čoskoro spoznal, že ten, za kým sa zakráda je opäť raz školník. No Filch určite nebehá chodbami len kvôli tomu, aby si zlepšil kondičku. Kam zmizli študenti, ktorých tak usilovne naháňal?

Ešte chvíľu sa zakrádal za školníkom, potom odsunul jeden z obrazov a vošiel do tajnej chodby, o ktorej Filch zrejme ešte nevedel a vyšiel na jej druhom konci.

„Dočerta!“ ozvalo sa mu za chrbtom a keď sa obzrel, zastal pred párikom šiestakov. Chalan bol z Bifľomoru, Sirius si ho dobre pamätal z hodín a dobre vyzerajúce dievča, previnilo sa držiace jeho ruky malo okolo krku chrabromilský šál.

„Nenadávaj,“ zahriakol ho Sirius a uškrnul sa. „Prečo tu postávate na chodbe? Neviete sa skryť? Filch sliedi po celej škole, lebo videl nejakých vašich nešikovných spolužiakov a ak vás tu načapá...“

Poobzeral sa okolo. „Poďte so mnou.“

„My...“ nesmelo začalo dievča, keď sa pomaly pohli za ním. „Pán profesor, my sme len...“

„Áno, viem, mali ste len rande, zase nie som taký starý, aby som si to nepamätal,“ uškŕňal sa vedúc ich chodbou ďalej, až napokon zastal pred obrazom tučného mnícha. „Ahoj, starý, však skryješ tých dvoch?“

Mních sa prebral z driemot a keď zbadal Siriusa rozosmial sa. „Pre teba vždy!“

„Tak poďte dnu, decká,“ popohnal ich, keď sa obraz preklopil a odhalil malú kruhovú miestnosť. „Zasvieťte si sviečky, čo sú na stene a tohto chlapíka stačí vždy poprosiť, je veľmi ochotný.“

„Ďakujeme,“ vykoľajene povedal chalan a pomohol svojej láske preliezť dnu.

Sirius si spokojne pomädlil ruky a pokračoval v ceste. Zaumienil si nájsť tých študentov, ktorých Filch tak vehementne a najmä bezúspešne naháňal. Túlal sa hradom dobrú hodinu, kým začul ich nie veľmi tiché hlasy zo spojovacej chodby. Zastal a oprel sa o múr kúsok od východu. Počkal si na nich, kým sa so smiechom vysúkali z chodby a s pocitom neohrozenosti zamierili k hlavnému schodisku.

„Jones a Svenson!“ zavolal ich mená, keď bolo jasné, že si ho nevšimnú.

Obaja sa rýchlo obzreli. Vedeli, že by nemalo význam utekať, veď ten, čo ich videl vedel, kto sú a nech už sa stane čokoľvek, trest ich neminie.

„Viete koľko je hodín?“ spýtal sa Sirius prísne a vystúpil z tieňa s prísne založenými rukami a stiahnutým obočím.

„Dobrý večer, pane,“ pozdravil Eliah skrývajúc úškrn.

Leo sa obšírne pozrel na hodinky a bezstarostne odpovedal. „Je takmer pol druhej, pán profesor.“

„Pol druhej,“ zopakoval Sirius stále sa tváriac vážne. „A môžete mi povedať kam ste sa vybrali o pol druhej v noci?“

„Vlastne už ideme do veže,“ odvetil Eliah. „Však nás nepotrestáte? My sme...“

Sirius zahmkal. „To myslíte vážne? Je pol druhej a vy už chcete ísť spať? Noc je ešte mladá, čo sa trháte? Do začiatku vyučovania je ešte šesť hodín! Potrebujete šesť hodín spánku?“

Vymenili si začudované pohľady. Takúto reakciu zrejme nečakali a nemali pripravenú pohotovú odpoveď.

„No?“ zrúkol Sirius. „Chcete tu postávať ako soľné stĺpy, alebo si užijeme trochu zábavy?“

Leo sa nedôverčivo poobzeral. „Tou zábavou myslíte nejaký trest?“

„Pre teba je trest zábava? Si divný, Leo,“ odpovedal a vykročil vpred. „No, keď chcete mať radšej strhnutých po desať bodov a drhnúť Sieň slávy, mne to nerobí problém!“

Tí dvaja ho však dobehli.

„Naozaj nás nepotrestáte?“ uisťoval sa Eliah.

„Nie, čo by som z toho mal?“

„A čo máte z tohto, pane?“ spýtal sa Leo, keď zamierili späť dolu.

Sirius sa zvrtol k nim. „Dnes v noci som pre vás Sirius a chcem sa zabaviť. A stavím sa s vami o päť galeónov, že ani jeden z vás netuší, kde je skrytá rokfortská kuchyňa.“

Eliah sa zasmial. „Vyhral by si, ale ani jeden z nás tu päť galeónov nemá. Radšej nám prezraď kde tú slávnu kuchyňu nájdeme, pretože my po nej pátrame už nejaký ten rok.“

„To nemyslíte vážne? A odkiaľ beriete jedlo, keď je v klubovni párty?“ zhrozene sa spýtal Sirius a trochu oľutoval, že tým chudákom neprezradili kde nájdu jedlo predtým, než opustili Rokfort.

„No, odkedy odišiel James Potter, myslím, že si ho poznal...“ spýtal sa Leo.

„Áno, to meno mi niečo hovorí,“ uškrnul sa Sirius.

„No, odkedy tu nie je, nemáme čo oslavovať. Takmer všetky zápasy v metlobale prehráme a to málo, čo vyhráme sa nedá oslavovať, lebo polovica družstva je v Nemocničnom krídle. Je to dosť smutné.“

„Vy nehráte?“

„Ja som strážca,“ priznal Leo a nebyť tmy, ktorá ich obklopovala, zrejme by sa ani neodvážil to povedať nahlas.

„Musíme s tým niečo urobiť. Kedy máte konkurz?“

Nasledovali Siriusa v čoraz veselšom rozhovore a v spriadaní veľkých plánov dolu k bifľomorskej klubovni, kde sa nachádzal obraz s ovocím skrývajúci kuchyňu.

Lily sa zobudila až okolo obeda. Prevalila sa na príliš mäkkom starom matraci a usmiala sa na slnko vykúkajúce spoza oblakov. James vedľa nej ešte tuho spal, no ona viac v posteli nevydržala. Vykĺzla spod periny, ktorá trochu zaváňala stuchlinou, keďže sa dlho nepoužívala, a zostúpila z vysokej vyrezávanej postele na studenú podlahu. Nábytok tu bol naozaj honosný a už teraz plánovala, ako si prezrie každý kus osobitne, aby jej nič neušlo. Prešla k oknu a vykukla von. Dlhé, takmer holé konáre čerešne boli len kúsok od nej, keby otvorila okno a vystrčila ruku, mohla by z tých tmavých tenkých prstov pozbierať kvapôčky vody, no teraz len pozerala ako sa priesvitné slzy odpájajú a rútia k zemi, akoby ich omrzel život. Potichu sa obliekla a zišla dolu. Farebné sklíčka na kuchynskom okne vytvárali v miestnosti úžasnú hru farieb. Remus tu ešte nebol a keď nazrela do špajze, zistila, že tu nie je ani nič na jedenie. Vykutrala v kredenci nejakú tašku a kým chlapi spali, rozhodla sa prejsť do dediny a niečo kúpiť, veď vonku bolo tak krásne, že by bolo priam hriechom sedieť vo vnútri!

Prehodila si cez plecia bundu, ktorú mala na sebe včera a vedela, že v nej nájde muklovské peniaze, ktoré zostali z včerajšej cesty. Poučená z včerajšieho večera však nesiahla po svojich botaskách, ale nazula si Remusove gumáky, ktoré jej síce boli trochu priveľké, no na zablatený chodníček ako stvorené, a vyšla von.

Nič netušiaci James sa zobudil len pár minút po nej, no vôbec sa mu nežiadalo vyjsť von z teplej postele a tak, kým zišiel dolu, Lily bola preč. Podobne, ako ona, nazrel do kredenca a vydoloval kávu. Kým postavil vodu na varenie, zišiel dolu aj Remus, vyškerený od ucha k uchu.

„Bré ránko!“ povedal rezko a vytiahol z poličky tri poháre na kávu.

„Aj tebe,“ odzdravil James a zívol.

„Kde je Lily? Ešte spí?“

James pokrútil hlavou. „Myslel som, že je u teba.“

„A čo by tam robila?“ usmial sa Remus.

„Tak potom bude v kúpeľni,“ uzavrel James s úškrnom a vyšiel do chodby. „Lily! Dáš si kávu?!“

Stíchol, ale odpoveď neprichádzala.

Podišiel ku kúpeľni a zaklopal na dvere. „Lily?!“ nakukol dnu. „Nie je tu.“

Remus prešiel ku dverám. „Nemá tu bundu a... moje čižmy zmizli. Možno sa šla prejsť.“

James prikývol a chcel sa vrátiť do kuchyne, keď mu niečo prebleslo hlavou. Obrátil sa späť k Remusovi. „Alebo šla na nákup.“

„Na nákup?“ rozosmial sa Remus potriasajúc hlavou. „A kam?“

„Veď práve,“ povedal James a už sa hnal ku dverám. „Ona nevie, že niet kam!“

***

Ospravedlňujem sa, že mi to toľko trvá :(

[ » na začiatok « ]