Kapitola:
Pridaná: 8.11.2010, 21:28:59
Čítaná: 2669×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Remus Lupin, Sirius Black, Severus Snape, James Potter
Stručný dej: Krehké fragmenty z detstva Remusa, Siriusa, Severusa a Jamesa. (Ako vyslovene nezaujatý člen upratovacej čaty FF musím poznamenať, že táto poviedka naozaj stojí za to :))

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Prechádzka 2 » Pokračovanie 3 » Nový člen rodiny 4 » Koniec začiatku 5 » Piata kapitola 6 » Odchod na Rokfort

//Mala som napísané už takmer mesiac, no až teraz to tu dávam, dúfam, že sa bude aspoň trochu páčiť a kritiku ocením, Rič :)/

Vlak si to šinul koľajnicou. V teplom septembrovom vánku viali kúdole dymu, zastierajúceho zraky, a purpurová lokomotíva Rokfortského expresu sa rýchlo približovala do cieľa. Na nástupišti panoval čulý, no ospanlivý ruch – vzrušené tváre budúcich prvákov sa v hmle črtali len nejasne a hlasy sa plietli jeden cez druhý, a ich ozveny rušné nástupište celkom napĺňali.

Pri stene stál akýsi chlapec. Oblečený nebol pekne, no od svojho narodenia si na chatrné háby stihol zvyknúť, a tak nepríjemné úškrny budúcich slizolinčanov nevnímal tak jasne, akoby sa možno patrilo, dokonca do ich aristokratických tvárí ani nehľadel - naopak, v zvyčajných rozpakoch pozeral do zeme a dúfal, že sa tá stena naozaj otvorí a podarí sa mu prejsť na druhú stranu – o trapas na začiatku školského roka naozaj, ale naozaj nestál. Na chvíľu si pomyslel, že sa to možno ani nepodarí, no potom sa zhlboka nadýchol a do steny narazil v očakávaní čohosi zlého. Na dobré veci nebol zvyknutý a vyrastanie v nehostinných podmienkach a nešťastí ho poznačilo skoro tak veľmi, ako si to namýšľajú dobromyseľné staré dámy, zamilované do srdcervúceho príbehu Olivera Twista, a tie si toho namýšľajú dosť. Nesmelo mrkol na otca tesne vedľa, ten povzbudivo prikývol, potom čosi zašomral a potom zavrel oči, aby sa mohol po boku svojej ratolesti prešmyknúť na druhú stranu. Remus stisol ruku v päsť, podvedome očakávajúc náraz, no ten neprišiel – namiesto neho sa ocitol na čarodejníckej strane, v zajatí vlhkej pary, cez ktorú prestával vidieť. Omráčene zažmurkal.

Bolo to krásne. Odchod na Rokfort pre neho neznamenal to, čo pre Johna, neuvedomoval si, že sa na školu dostať nemusel, no nad monumentálnosťou miesta, presiaknutého čarami, musel privrieť oči. Je tu.

Po celý deň cítil to zvláštne chvenie v žalúdku, mama sa s ním rozlúčila ešte doma, necítila sa dobre (Remusovi sa zdalo, že je v najlepšom poriadku a len si vymýšľa a trochu ho to zamrzelo, i keď čosi podobné predpokladal), chuť jej neosobného bozku ešte stále cítil na líci, a hoci ho otec celou cestou neudržiavaným autobusom presviedčal, že to bude dobré, nepodarilo sa mu rozptýliť všetky obavy. Obavy šantili v jeho bruchu ako zvláštne krásne motýle, ktoré zvyknú páchať viac škody ako úžitku, a možno ich zásluhou nedokázal veriť, že sa na nástupište naozaj dostane, a teraz? Zvuk prichádzajúceho vlaku znel jeho ušiam nádherne sladko. Veselo sa usmial na otca, ktorý ho vzápätí chytil na ruku. Remusovu bledú tváričku skrivila nepríjemná grimasa. Neznášal chvíle, keď sa k nemu otec správal ako k malému dieťaťu, ktorým nebol už pekných pár rokov, no tentoraz sa jeho rúčka v Johnovej dlani cítila zvláštne bezpečne a on nemal srdce vytrhnúť ju z nej, najmä nie vo vedomí, že ho uvidí najskôr na Vianoce, ktoré boli zrazu veľmi vzdialené.

John smútil ešte väčšmi. Pred spaním si po niekoľkých primerane nostalgických povzdychoch poplakal do vankúša, jeho úsmevy boli až príliš hrané a tvár mu odrážala nemé zúfalstvo nad stratou syna až veľmi jasne – no jej výraz nevedel korigovať ani pri najväčšej snahe. Uvedomoval si, že pred Remom nesmie ukázať slabosť, no táto úloha bola zrazu nesmierne ťažká, heraklovská a nesplniteľná. Cítil sa ako malé dieťa a keď kráčal uličkami Londýna, sedel v autobuse a držal syna za ruku, necítil vďačnosť, že mu to Dumbledore zariadil, a i keď sa poctivo bičoval, nedokázal privolať žiadne pozitívne pocity. Nevadí. Zvládne to. Bude musieť. Pousmial sa.

„Tak, a sme tu,“ oznámil synovi a odpoveďou mu bol Remov fascinovaný výraz.

„Je to super,“ ocenil Remus, nefalšovane nadšený a jemne otcovou rukou šklbol. „Vlak ide až o desať minút, že?“

James sa veselo uškŕňal. Od rána bol stelesnením dobrej nálady a celú rodinu hnal na nástupište, i keď mali času nadostač. Batožinu vliekol do auta, bohaté raňajky zhltol rýchlosťou blesku a celý čas netrpezlivo prešľapoval na mieste, kontrolujúc presný čas každých päť minút. Len čo kukučkové hodiny v kuchyni odbili desať, odvliekol matku do auta, nedbajúc na hlasité protesty, a umravnil ho až otcov pohľad, nezvyčajne prísny a rozhodný. Starostlivá pani Potterová venovala ráno posledným úpravám, prípravám a napomínaniam, ktoré James neveľmi slušne komentoval, a keď si v aute uvedomila, že syna púšťa preč a tak skoro ho neuvidí, takmer sa rozplakala. Jamesov optimizmus v tomto prípade nebol nákazlivý a nedokázal zahnať chmáry z maminho čela, keď ju však po stý raz ubezpečil, že bude písať každý týždeň, upokojila sa a podarilo sa jej vykúzliť nervózny úsmev. James nezdieľal žiadnu z maminých obáv. Momentálne sa bál jedine maminých stiskov na verejnosti a i teraz, v jej dusivom objatí, myslel len na to, ako sa z neho čo najskôr vykrútiť.

„Sovu máš?“ kontrolovala pani Potterová, i keď mala veľkú plamienku rovno pod nosom, a keď James automaticky prikývol, vzdychla a usmiala sa. Práve sa chcela spýtať, či má aj pulóver, no keď zbadala synovu tvár, vzdala to a zaborila hlavu do jeho útleho ramena.

„Budeš mi chýbať!“

Pán Potter prepukol v hlasitý smiech a James sa pridal.

„Okej, len ma pusti. Budem ti písať. Naozaj.“

„Píš, James, nech matka nezinfarktuje.“ Pán Potter sa usmieval presne ako syn, kútiky úst mu vyskočili dohora a pohľad mu rozžiarili nezbedné iskričky, pre ktoré ho manželka tak milovala. „A ty už poď, prosím ťa, poradí si aj sám.“ Pani Potterová prikývla, vstala a kŕčovito zdrapla manželovu ruku. Ten ju chlácholivo pohladil po chrbte a synovi venoval ďalší otrávený pohľad.

„Píš!“ naznačil perami a James prikývol. Rozbehol sa, ťahajúc za sebou veľký kufor, a takmer narazil do jedného z chlapcov v habite. Na hrudi sa mu skvel obrovský odznak, ktorý si zrejme veľmi ctil, a vyzeral veľmi vážne. Odmerane si premeriaval všetkých okolo a zdalo sa, že ho z miery nedokáže vyviesť ani magická atmosfére. Len čo zbadal o poznanie nižšieho a menšieho Jamesa, nepríjemne sa usmial.

„Dávaj pozor, kam šliapeš.“ V hlase mu rezonovala pohŕdanie, ktoré prehlušilo všetky ostatné podtóny, znejúce menej strašidelne, a James sa na neho nepríjemne pozrel, vediac, že na ňom neznáša úplne všetko, počnúc neprimerane hrdým držaním tela, kyslým úsmevom a povýšeneckým správaním. James bol vcelku nekonfliktné a priateľské dieťa, no aroganciu z duše nenávidel, a ľudia, ktorí sa nad neho vyvyšovali, rozhodne nedosahovali v rebríčku obľúbených osôb vrchol.

„Neboj sa, na hovno zo zásady nie. Teda, aspoň nabudúce sa na neho nepostavím“ odsekol nepríjemne, imitujúc chlapcov tón. Imitácia to nebola najlepšia, no stačila na to, aby chlapca rozpálila do biela – nebol z tých, ktorí si dávajú šliapať po mene a povesti.

Lucius Malfoy si už na stanici plnil svoju prefektskú povinnosť, dávajúc vyniknúť krásnemu odznaku, ktorý sa skvel na ebenovej černi jeho novučičkého habitu, a plnil si ju so všetkou vážnosťou na naliehavosťou – napokon, ako všetko, čím ho kedy poverili. Nezodpovednosť rozhodne nebola jeho dómenou. Zodpovednosť mal rád a keďže sa mu jej doma, v sídle Malfoyovcov, kde bol pod nepretržitou kontrolou, dostávalo pomenej, vychutnával si všetky príležitosti, v ktorých vedel prejaviť svoju moc – nekonečne ju miloval, bola jeho najvernejšou ženskou, lepšou od všetkých, ktoré mu otecko dokázal zaplatiť, lepšou od Narcissy, ba aj od Belly, a jej urážky rozhodne nestrpel.

Moc je skvelá. Je ako opojný prameň, živá voda, a keď si do nej namočíte skrehnuté pery a ovlažíte ego, premenené v popol, keď ňou postriekate vlastnú márnivosť a začne vám prúdiť v žilách, nedokážete sa jej nasýtiť nikdy, a musíte ju, opojnú a omamnú, hltať, kúpať sa v nej a velebiť, a nedovolíte nikomu, aby vám ju vzal. Moc, ktorá dáva zodpovednosť... Vrhnete sa do moci, aby ste si ju mohli vychutnať, a vo chvíli, keď vám povedia, že s mocou prichádza i zodpovednosť, v tej chvíli je už neskoro – už ste stihli podľahnúť všetkým krásnym klišé, už ste povstali... A stávate sa silným, maskujúc slabotu vážnou maskou, zdobenou a a prepychovou. No hocaká úžasná je...

Na čiernovlasé nedôchodča sa najprv len zadíval. Ukáže mu, kto je tu pánom, a potom ho pustí a nechá ho ísť, no keď mu ten chlapec odpovedal drzo a prosto, jemne sa zapýril. Nečakal toľkú odvahu, nečakal ani zlomok z nej, a keď si uvedomil, že sa krpec z nežiaducej červene iba vysmeje a vystaví ho tak ďalšiemu poníženiu, celkom vážne sa nahneval. Najprv hrozivo zvrašil obrvy, potom odfrkol a premýšľal nad ďalším krokom, keď tu zrazu...

„Lucius, nebudeš sa zapodievať špinou...“ zanôtila Bella, ktorá sa k nemu práve blížila, obrysy rozmazané a vlasy rozviate v chuchvalcoch pary, panujúcej na nástupišti. Uškŕňala sa ešte nepríjemnejšie ako on, no Lucius v jej tvári videl všetky pozitíva, aké si vedel predstaviť, a pre ňu bol ochotný nechať i chlapca. Lucius vydýchol, oblizol si pery a venoval malému chlapcovi posledný nepríjemný pohľad.

„Kto to bol?“ opýtala sa Bella, keď odchádzali, a James za nimi hľadel.

Do reality ho vsotili príliš skoro.

Otec ho za chvíľu dohnal, postrapatil po vlasoch a zadíval sa do Jamesovej tváričky, ktorá nepôsobila práve najpriateľskejšie. Spýtavo sa na neho zahľadel.

„Čo sa stalo, Jim?“ James odul pery a pokrútil hlavou. Zrazu začal pochybovať, či bude Rokfort až taký skvelý, aký bol v jeho predstavách... Mama si ho posledný krát privinula, so slzami v očiach ho pobozkala a otec ho pobúchal po chrbte a postrčil na schody.

„Nezabúdaj, pôjdeš rovno do Chrabromilu,“ usmial sa povzbudivo a James prikývol.

„A píš!“ vyhŕkla ešte mama, James sa uškrnul a prešiel uzučkou chodbou ďalej a ďalej. Dúfal, že toho otrasného chalana už nestretne, a v snahe vyhnúť sa mu vstúpil do prvého kupé, ktoré zbadal. Prešmykol sa dovnútra a poobzeral okolo seba. Na sedadle pri okne už sedel iný chlapec, čiernovlasý a otrávený, a hľadel na ubiehajúcu krajinu. James sa usmial.

„Čau,“ prehodil, snažiac sa potlačiť počiatočné rozpaky, a akože uvoľnene si sadol na sedadlo oproti nemu. Chlapec sa otočil za zvukom hlasu, na tvári sa mu zjavil úsmev, podobný tomu Jamesovnu a netrpezlivo sa zahniezdil.

„Ahoj,“ uškrnul sa. James rozmýšľal, čo povedať, a chlapec bol na tom očividne rovnako.

„Ako sa voláš?“ zaujímal sa jeho nový známy a James sa usmial, šťastný, že niekto prelomil to divné ticho.

„James Potter!“ vyriekol hrdo a nesmierne dôležite a čiernovlasý chalan nadvihol obočie.

Sirius bol rád, že konečne sedí a uháňa preč od mamy a otca a mladšieho brata. Všetci ho šli odprevadiť na stanicu ako zvláštna procesia a Sirius vedel, že to robia z jediného dôvodu – chceli ho mať pod kontrolou čo najdlhšie a stretnúť sa s početnými známymi, aby mohli rozoberať svoje ratolesti. O rodičovskej láske nemohlo byť ani slova. Vyparil sa čo najrýchlejšie, vcupital do prvého voľného kupé a spokojne sa uvelebil na jednom zo sedadiel. Nohy si vyložil na kufor (vyzeralo to tak perfektne ležérne) a hlavu si podoprel chudými rukami. Čoskoro sa dvere otvorili. Chalan, ktorý vošiel, mal tiež tmavé, krátke vlasy, bol chudý a oči mu žiarili. Zdalo sa, že nie je priveľmi nesmelý, a to sa Siriusovi páčilo. Bol si istý, že nie je synom známych jeho rodičov, keďže ho nikdy predtým nevidel, a tým získal ďalšie malé plus, a keď sa predstavil, bolo jasné všetko.

„Aha. Ja som Sirius Black,“ uškrnul sa a prižmúril tmavé oči. „Tak teda Potter? Môj ocinko chodil s tvojím do školy.“ Sirius sa potmehúdsky usmieval, akoby vedel čosi, čo James nevie, a to malého Pottera dráždilo. Napokon sa rozhodol, že to nechá tak.

„Ehem... Ideš do prvého, že?“

„Hej,“ prikývol Sirius.

„Ja tiež. Už som sa sem tešil. Ale najviac na Metlobal.“ James sa netrpezlivo zahniezdil. Otec mu o metlobale občas rozprával, a James časom nadobudol dojem, že metlobal je jedna z vecí, pre ktoré sa oplatí žiť.

„Jasné. Mne oco metlu kúpiť nechcel, zrejme mu za to nestojím, no keď budem nabudúce v Šikmej uličke, nejakú si zadovážim. Počul som, že sú najlepšie Kométy.“ James vyprskol.

„Kométy? Tie sú hlúpe, to už radšej Ometlo,“ uškrnul sa a potom pokračoval. „Kométy sú nanič, nemajú zrýchlenie... Teda tak sa to hovorí.“

„To hovorí tvoj ocko?“ opýtal sa Sirius zlomyseľne, no James sa nedal vyviesť z miery. Zostal celkom pokojný, šťastný, že má otca, ktorým sa môže pýšiť.

„Hej, hovorí... A ja mu verím. Hrával v družstve... Myslím. Bol dobrý, no ja budem lepší.“ Sirius odfrkol, čím Jamesovi pripomenul nepríjemného prefekta na nástupišti. Rozmýšľal, či o ňom Siriovi povedať, no kým sa stihol rozhýbať, Sirius jeho dilemu vyriešil.

„Nie si až príliš sebavedomý a namyslený?“ usmial sa a James hrdo prikývol.

„Mám byť na čo!“ obraňoval sa horúčkovito a len čo jeho odvážne tvrdenie podkopal Sirius smiechom, usmial sa i on.

„A nie? Uvidíš, budem hrať metlobal a budem naj.“

„Myslím, že prváci metlobal hrať nemôžu.“ Sirius si dával na tón príjemného hlasu dobrý pozor, James však vycítil škodoradostnosť a rozhodol sa, že sa nedá.

„Môžu, nemôžu... Komu na tom záleží? Pravidlá sú na to, aby sa prekračovali.“ Obom chlapcom zasvietili oči a ak by sa na scénu v kupé, prežiarenom zubatým septembrovým slniečkom niekto díval, pomyslel by si, že sa práve uzavrelo priateľstvo.

Siriusovi sa James veľmi pozdával. Pravda, bol si až príliš istý svojou dokonalosťou, no keďže na tom Sirius nebol so sebavedomím horšie, nijako mu to neprekážalo. Na jeho otca sa vždy dívali ako na samotného pána Boha a na Siriusa podobne a Jamesova drzosť bola príjemnou zmenou. Konečne niekto, kto neochkal a neachkal, a ak aj Siria Jamesova arogancia zamrzela, nedal to na sebe znať. Pohodil tmavou hlavou, usmial sa a posadil sa ešte pohodlnejšie.

Výhľad bol krásny. Vlak uháňal a krajina za oknom sa mihala, premenlivé plátno, príroda a stavby, to všetko vo víre kolotoča a čírej rýchlosti, Sirius s otvorenými ústami pozeral, no po chvíli sa začal nudiť. Zahľadel sa na svoje nohy, potom na pekný čierny kufrík s honosnou a ozdobnou menovkou „Black“, potom na Jamesa oproti a potom opatrne vstal. James sa na neho so záujmom zahľadel.

„Kam ideš?“

„Neviem, prejsť sa,“ mykol ledabolo plecom. James viditeľne ožil.

„Idem s tebou,“ rozhodol sa, „tu je nuda.“ Sirius očividne nemal nič proti, a tak vyrazili. Predierali sa davmi ľudí na chodbách, pomaly postupovali a dívali sa na seba i na ostatné tváre, vynárajúce sa z tej rôznorodej zmesi. V obrovskom ľudskom kotli to vrelo, masy a davy sa obchádzali, skupinky pomaly mizli a James a Sirius, dvaja chlapci, uchvátení veľkým vlakom, vedno vykročili do veľkého rokfortského dobrodružstva, prvého z mnohých, ktoré ešte mali nasledovať.

[ » na začiatok « ]