Kapitola:
Pridaná: 12.10.2010, 15:16:25
Čítaná: 1641×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Remus Lupin, Sirius Black, Severus Snape, James Potter
Stručný dej: Krehké fragmenty z detstva Remusa, Siriusa, Severusa a Jamesa. (Ako vyslovene nezaujatý člen upratovacej čaty FF musím poznamenať, že táto poviedka naozaj stojí za to :))

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » Prechádzka 2 » Pokračovanie 3 » Nový člen rodiny 4 » Koniec začiatku 5 » Piata kapitola 6 » Odchod na Rokfort

Za stolom sedelo nízke červenovlasé dievča. Šarlátové kučery frivolne šantili a splývali na jeho chrbte a krásne kontrastovali s jeho bledou pleťou. Na tvári malo nasadený nádherne vážny výraz, ktoré prebíjalo dobre utajované huncútstvo, a uprene hľadela do akéhosi notesa, ktorý držala v útlych rúčkach. Pero, uväznené medzi ukazovákom a prostredníkom, priam horelo túžbou dotknúť sa belostného papiera (aspoň ona si to namýšľala), a tak sa sklonila a pustila sa do písania, rozhodnutá zaplniť úhľadnými oblúčikmi a slučkami celú stránku.

„Milý denníček,

Dnes sme v škole dostávali vysvedčenie. Na kus papiera učitelia napísali naše známky a my sme ich museli odniesť a dať podpísať rodičom. Mala som čisté jednotky, a maminka bola veľmi šťastná. Pohladila ma, usmiala sa na mňa a povedala, že na večeru upečie koláč.

Koláče mám vážne rada, hlavne tie s čokoládou, a Tuni ich mala tiež dobré známky tiež ich má rada, a tak mamina povedala, že ten koláč bude spoločný.

Všimla som si jedného chlapca. Chodí vždy potichu a stále sa mračí na celý svet – nosí škaredé šaty a žena, s ktorou chodí na prechádzky, sa nikdy neusmieva. Myslím, že to bude jeho mama. Spýtala som sa na neho maminy a ona povedala, že sa volá Severus. Nikto, koho poznám, sa tak nevolá. Mne sa to meno páči. Znie tak pekne a zvláštne, a S je krásne písmeno. Pripomína mi hadov a je také rozprávkové. Možno napíšem príbeh o vodcovi černokňažníkov a dám ho Severusovi prečítať. Ktovie, či sa konečne usmeje.“

Lily Evansová rada písala, ponárala sa do vlastnej fantázie, z ktorej vystupovali mnohoraké obrázky a obrazy, živé ako v skutočnosti, a predsa ľahučko oddelené od všedných dní, a už od útleho detstva v predstavách vymýšľala imaginárnych kamarátov, ktorí ožívali v tých najkrajších odtieňoch ružovkastej a purpurovej a leteli s ňou do neznámych svetov. Lily mala veľký dar, dokázala sa na svet dívať inak, ako ostatní, a hoci veľké zelené očká upierala do diaľav možno až pričasto a ostrú bradu si podopierala rukami až priveľmi dospelácky, v jej osobnosti, v spôsobe, akým sa vyjadrovala a pohybovala bolo čosi nezbedné a detské, a tak nikdy nezapadla medzi trápne smutné deti s trápne smutnými problémami, nepatrila do sveta, zaťaženého krivdami a vinami, a dni jej nádherného detstva, prežiarené slnkom, plynuli nádherne pomaly a lenivo, a Lily si vychutnávala každučký jeden s úsmevom na plných perách.

Mohli by ste ju nemilovať?

Severus zachmúrene hľadel priamo pred seba. Tmavý kabát na ňom plantal, neumyté a pridlhé vlasy mu padali do bledej, zachmúrenej tváre a v každučkom jeho slove bolo čosi bolestné. Sú ľudia, ktorých sa nič nedotkne, a ak by aj, dokážu sa pozviechať a ísť ďalej a statočne nasledovať vytýčený cieľ, a sú ľudia, uväznení vo vlastnom pesimizme, ktorý dusí radosť zo života a vyčerpáva samotného človeka viac ako čokoľvek iné. Severus patril do druhej skupiny, a bol si toho vedomý. Nedá sa povedať, že by mu to prekážalo, naopak, možnosť utiahnuť sa do svojho súkromného kúta mu maximálne vyhovovala, a samotu si vychutnával. Chudá žena, kráčajúca vedľa neho, bola jeho starším ženským odrazom, niesla pečať Severusovej odmeranosti a materstvo ju nikdy nepoznačilo tak, ako iné ženy v jej veku.

Iné ženy sa často schádzali, klebetili na svojich perfektne upravených záhradách a Severusova matka toto tliachanie o ničom zo srdca neznášala. Ich banálne problémy jej boli celkom cudzie, a ak aj niekedy v dávnej minulosti túžila po spoločnosti, vedela, že tie časy sú už dávno preč.

Poopravila si šatku na krku, decentnú ako všetko, čo nosila, a v okamihu, keď ju jej tesné zovretie začalo škrtiť, spokojne prikývla.

Nerada nostalgicky vznikala a nemala pocit, že na to má dôvod, žila lepšie ako spodina a veľkým oblúkom sa vyhýbala šedému priemeru idylického rodinného života, a nemala dôvod na nespokojnosť.

„Poďme, Severus,“ kývla na svoje dieťa a Severus jej pohľad nesúhlasne opakoval. Jej pohyby presne kopíroval, a na tvári mu dokonca koncertoval i matkin úškrn, ktorý strašil jeho rovesníkov dosť na to, aby mu dali vytúžený pokoj a neotravovali ho viac, ako bolo nevyhnutné. Severus mechanicky kráčal po chodníku, z matky vedľa neho sálalo zvyčajné napätie a nervozita, a potom zovrela pery. Domov sa nevracala rada, s manželom sa často nepohodla, a od narodenia Severusa to išlo od desiatim k piatim.

Nevadí.

Vedela, že to zvládne s prehľadom, a bola si istá, že dokáže ďalšiu škriepku s Tobiasom odignorovať presne ako tie predchádzajúce.

Severusovi rodičia sa často hádali, a nedalo sa povedať, že by ich za to Severus nenávidel. S ľadovým opovrhnutím ich okázlo ignoroval, pokúšajúc sa potlačiť všetky náznaky negatívnych pocitov, a vo voľných chvíľach kul plány o tom, ako sa z rodičovského domu dostane, dá zbohom muklovskému svetu a na frak všetkým posmeškárom, ktorí sa okolo neho rojili ako dotieravé muchy. V kolektíve nebol obľúbený, no nedržal sa ani diskrétne mimo, bol priveľmi zaujímavý na to, aby nepútal pozornosť, a v jeho odmeranosti bolo čosi, čo ostatných fascinovalo a vábilo.

Stál v prostriedku triedy, oblečený sivej školskej uniforme, ktorá ešte väčšmi zbleďovala jeho tvár a dodávala mu punc úplnej nezdravosti, jeho útle telo sa v záplave látky topilo a všetko na ňom viselo ako na zvlášť strnulej figuríne. Nevedel, kde si má sadnúť, jeho lavicu obsadil akýsi chlapec, s ktorým ešte nestihol nadviazať bližší kontakt, a vo všetkých ostatných niekto sedel. Nakoniec si to zamieril k oknu, šomrajúc sa usadil a otrhanú tašku zavesil na vešiak k ostatným, o poznanie honosnejším, a zošuchol sa na stoličku.

Vedľa neho sedel Joe.

Veselý, ružovolíci Joe, pripomínajúci obzvlášť vypaseného brava, nemal Severusa vôbec rád. Akosi podvedome sa Snapa desil a mal pocit, že z neho sála niečo veľmi nepriateľské, a jeho nepriateľskosť spaľovala i distvingovaný múr rezervovanosti, ktorým sa Severus obrnil. Jeho pohľad rezal, a Joe Severusa nemohol a nechcel pochopiť, a rád ho občas podpichol, vychutnávajúc si to riziko. Vždy mal pocit, že mu malý Snape čosi urobí, že vyskočí a uštipne ho ako obzvlášť zákerný had, a keď prešiel jeho výsmech pohŕdavým mlčaním, dočasne mu spadol kameň zo srdca. Joe počul od rodičov o Severusovi samé zlé veci, a keď si ten chlapec prisadol do jeho lavice, ani náhodou sa mu to nepáčilo. Zamračil sa a nepriateľsky na neho zazrel. Zdalo sa, že ho Severus ignoruje, čo Joeovi vyhovovalo, no keď sa na neho Severus pozrel ako na špinu, zarazilo ho to. Nemal rád ľudí, ktorý ho v niečom prevyšovali, a kedže bol prostý, bolo ich pomerne dosť, a z nelásky plynul úplný odpor. Joe sa vystrel.

„Snape, odsadni si,“ poprosil naoko slušne a už vopred sklopil pohľad, uhýbauc pred jeho pichajúcimi očami. Severus sa veľmi pomaly vystrel.

„Neodsadnem,“ vyhlásil so zvláštnou rozhodnosťou a v očiach sa mu zatmelo. Joe sa nahneval.

„Ak si neodsadneš, zbijem ťa,“ skúšal ďalej, no s neveľkým úspechom – Severusov pohľad bol tvrdý a nepripúšťal odpor.

„Zbi,“ navrhol pohŕdavo, a opäť sa zahľadel pred seba. Joe sa zhlboka nadýchol. Úplne sprostý nebol a nechcel pichať do osieho hniezda, no bol si istý, že to nemôže nechať tak. Hlavy sa za ním začali pomaly otáčať a trieda sledovala tichý zápas dvoch kohútov na smetisku. Každý fandil Joeovi. Joe bol klasa, a Severus outsider, a outsideri nezvyknú vyhrávať.

Severus Joeom pohŕdal ešte o kúsok viac, ako zvyškom triedy, a pohŕdanie sa zračilo v každučkom jeho pohľade. Vo vzťahu k nemu mal jasne navrch, a mal podvedomý pocit, že skrýva silu, ktorá Joea rozlomí hoci vo dvoje, a s tou silou, plápolajúcou v jeho hrudi, sa cítil zvláštne sebaistý. Sebaistota ho hriala.

Joe sa vystrel tiež. Severusa prevyšoval takmer o hlavu, a toto vedomie trochu stlmilo jeho triašku. Rušno v triede pomaly ustávalo. Severus v epicentre diania bol zárukou zaujímavého predstavenia, a všetci si pomaly uvedomovali, že sa opona dvíha.

„Začni,“ uškrnul sa Severus a Joe sklopil zrak, za čo sa ešte dlho hanbil. Vo vzťahu k Severusovi bol zvlášť rozpačitý a sebaistotu nikdy nepredstieral ktovieako dobre, no tentoraz mu bolo jasné, že musí bojovať o česť, a česť bola prvoradá.

„Dobre,“ povedal, snažiac sa oddialiť obávaný moment, keď bude musieť zaútočiť. „Dobre.“ Postavil sa a vystrel ruku. Jeho tučná päsť sa vymrštila a Joe to vnímal ako v spomalenom filme. Ruka dopadla na Severusove brucho a ten sa inštinktívne prikrčil a oči nebezpečne prižmúril. Vystrel ruku, aby mohol opätovať útok, a pridŕžal sa stoličky.

Joeov zrýchlený tep sa pomaly vracal do normálu. Poháňaný kamarátskym adrenalínom, ktorý mu dodával odvahu, vystrel i druhú ruku, aby ňou mohol zasadiť Severusovi úder, no ruka sa Severusa nikdy nedotkla.

Prvý buchnát Severusa zabolel o to viac, že počul nepríjemný smiech spolužiakov, ktorí na neho ukazovali a rehotali sa z plného hrdla. Severus neznášal ľudí, ktorí sa mu smejú, a obmedzených tupcov nenávidel zo všetkého najviac. Do očí sa mu tlačili slzy, nikdy nepatril ku gorilám a jeho prah bolesti nikdy nebol obzvlášť vysoký, no bol si istý, že sa nepoddá, nie teraz. Výsmech do neho narážal a v Severusovi sa pomaly dvíhala sila. Len nech sa ho Joe nedotkne, len nech sa mu nevysmievajú... Zaregistroval jeho nepríjemný úškrn a práve on bol povestnou poslednou kvapkou. Severus zaťal sánku i ruky v päsť a vo chvíli, keď by mala Joeova ruka dopadnúť do cieľa a uštedriť mu ďalší úder, prekvapujúco rýchlo uskočil a bol to Joe, kto zavyl od bolesti.

Joe nevedel, čo sa deje, no zdalo sa mu, že cíti silu, prebleskujúcu cez vrstvy látky zo Severusa priamo k nemu, a hoci sa chcel pohnúť, nevládal. Natiahnutá ruka mu povážlivo očervenela a zdalo sa, že ho páli, chcel ňou potriasť a zbaviť sa toho ohňa, no nemohol... Vykríkol. Podaktorí chlapci sa prestali smiať a s obavami na scénku hľadeli, no iní si obrat ešte nestihli uvedomiť a úsmevy sa na ich tvárach ešte stále pevne držali.

Severusove uši zaplnila Joeova bolesť a črty tváre mu skrivil hnev. Pery mu tvorili tenkú čiarku a tmavé oči vrhali hromy blesky.

Joe prudko mykol rukou. Bolesť, ktorá v nej dovtedy pulzovala, sa pomaly vytrácala, no čosi z nej v Joeovi ostávalo.

„Si šialený,“ zašepkal a vybehol von z triedy. Severus za ním len nezúčastnene hľadel.

Učiteľom povedal, že to bola nehoda. Nevravel to presvedčivo, no všetkým bolo jasné, že na diaľku spolužiaka popáliť určite nemôže, a tak tento incident založili do kolónky s názvom „Nevyriešené prípady“, kde postupne pribúdali ďalšie Severusove výčiny a zápisky o nevysvetliteľných veciach, na ktoré si všetci časom zvykli a vnímali ich ako súčasť ich životov.

Severusova matka sa prechádzala po ošumelej izbe, čakajúc na syna, a mračila sa na okolitý svet. Vedela to. Vedela, že sa Severus časom prestane ovládať, no nepočítala s tým, že to príde tak skoro. Teraz jej rovno pred nosom rástol obrovský problém, ktorý nemohla len tak obísť – musí Severusovi vysvetliť všetko o jeho pôvode. Alebo teda aspoň niečo. Poznala svojho syna a vedela, že to neprejde mlčaním.

Severus bol nadšený. Bledá tvár sa mu zvláštne leskla a v očiach mal radostnú žiaru – iné deti takto vyzerajú, keď nájdu pod vianočným stromčekom vysnívaný darček, a Severusovi sa páčilo, že urobil niečo nezvyčajné a obránil sa pred veľkým tupým Joeom. Spomienka na Joeove výkriky ho zvláštne hriala. Šiel po ceste, a šiel celkom automaticky, takmer vôbec nevnímal cestu, po ktorej kráčal, a o chvíľu sa ocitol pred malým ošumelým domcom. Záhrada pred domom bola neudržiavaná a kvety zvädnuté a Severus nikdy nebol ktovieaký estét a na ošumelosť si už zvykol – nerobila mu takmer žiadne problémy. Otvoril nízku záhradnú bránku a vykročil k vchodovým dverám. Z vrecka vytiahol kľúč, strčil ho do zámky a po boji s hrdzou na kľučke sa konečne ocitol v predsieni. Mama ho už čakala. Ruky mala založené vbok a z tváre jej zmizla všetka, i tá neexistujúca, farba. Severusove úzke pery sa roztiahli do úsmevu. Pozdravil ju kývnutím a v očakávaní sa na ňu pozrel. Mama otvorila ústa.

„Severus, dnes za mnou bola tvoja učiteľka. Vraj si popálil akéhosi chlapca.“ Severus prikývol. Bol na seba očividne hrdý a náhly príval spokojnosti jeho tvár desivo skrášľoval.

„Popálil,“ uškrnul sa a mama sa zhlboka nadýchla. „Ale... ja som sa ho nedotkol, vyšlo zo mňa niečo a to ho popálilo... Mama, videl som, ako tiež robíš s otcom niečo podobné.“

Jane sa zarazila. Netušila, že syn videl, ako si vybavuje účty s manželom, a nehodilo sa jej to do krámu. Šance, že sa jej podarí pred synom niečo zatajiť, veľmi rýchlo klesali.

„Áno.“ Prosté slovko ešte zvýšilo Severusovu zvedavosť. Nadšene sa usmial a v chudých lícach sa mu vytvorili náznaky jamiek.

„Bolelo ho to,“ skonštatoval spokojne. Tentoraz prikývla mama.

„Severus, vieš, prečo je to tak? Poviem ti to, ale otcovi ani nemukneš. Čoskoro sa vráti domov a ty budeš ticho.“ Prikyvoval, až sa mu vlasy natriasali. „Si čarodejník.“

Niektoré deti by tejto informácii odmietli uveriť. Rozum by prevládol nad zapálením pre mágiu a bolo by ich treba presviedčať do úmoru, Severus však túto skutočnosť prijal až priveľmi pokoje. S detskou dôležitosťou chodil do byte, predstavoval si, ako jedného dňa zabije všetkých, ktorí ho teraz trápia, nenávisť sa striedala s povznášajúcou radosťou a Severus bol celkom omámený. Je čarodejník. Je čarodejník. To vedomie bolo prekrásne.

Hrdosť je skvelá spoločníčka. Chladným obdivom rozpúta oheň, teší i zaväzuje, a z profilu je obzvlášť krásna. Severusova hrdosť bola trpká, odrážal sa v nej starý blen, ktorý ju trochu tlmil, a odchádzala postupne, držala sa ho však dosť dlho, a časom sa s ňou perfektne zžil. Bol čarodejník, a toto poznanie ho napĺňalo viac ako čokoľvek iné.

[ » na začiatok « ]