Poviedka:
Pridaná: 30.8.2010, 14:25:32
Čítaná: 4001×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Nadviazanie na citát Porotcovia si zvolili jeden citát. Úlohou autorov je inšpirovať sa vybraným citátom a napísať k nemu poviedku. V poviedke musia vystupovať postavy z Harryho Pottera. 1. Draco Malfoy: Slávny Harry Potter. Ani do kníhkupectva nevojde bez toho, aby vzápätí nebol vycapený na titulnej strane. (vybrala Alyiz) 2. Hermiona: Snáď si nemyslíš, že dokážeš všetky horcruxy nájsť sám. Potrebuješ nás, Harry. (micho) 3. Pán Weasley: "Nikdy never ničomu, čo vie samo myslieť, pokiaľ sa nepresvedčíš, kde to má mozog." (Sedo) 4. Quirinus Quirrell : Dobro ani zlo neexistuje, existuje len moc a tí, čo sú príliš slabí, aby ju získali... (Mei) 5. Edmund Burke: Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia nerobili nič. (náš špeciálny a extratajný porotca)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Súťažná poviedka: 1 » 1. Lussy - Príbeh Berty Jorkinsovej 2 » 2. Peterka - Netvor 3 » 3. Draco Malfoy - Havrania krv

Autor: Peterka

Vek: 26 rokov

0. kolo: Smrť - 2. miesto

1. kolo: Pán Dursley na aerobicu alebo... - 3. miesto

2. kolo: Poradňa Prudence Pfawlessovej – 2. miesto

4. kolo: Príbeh Annie Davisovej – 2. miesto

Bodovanie:

Kiwwi Elliard: 7 bodov

Alyiz: 8

micho: 9

Sedo: 9,5

Mei: 7,5

Spolu: 41 bodov

Umiestnenie: 2

Netvor

Tma padla na celý Londýn a svetlá lámp už dávno osvetľovali jeho ulice. On čakal. Čakal na svoju

chvíľu, keď sa v malom bare zhasne po tom, čo odíde aj posledný zákazník. Stál bez pohybu v tieni

úzkej uličky, v čiernom plášti a tvár mu zahaľovala kapucňa. Prišiel jeho vytúžený moment. Vrzgot

dverí. Žena nestihla ani vykríknuť, keď jej zovrel dlaňou ústa. Jediným zvukom bolo zaštrnganie padnutých kľúčov.

„Dobré ránko, kamoš!" pozdravil ho známy hlas, keď zchádzal po schodoch do kuchyne.

„Zase si tu? Je nutné, aby si chodil tak skoro?" pretrel si oči a obišiel nezvaného návštevníka ku

kuchynskej linke. Vtisol Ginny bozk na líce, kým ona pripravovala raňajky.

„To vieš, práca nepočká," uškrnul sa Ron a prehodil stránku novín.

„Odkedy čítaš muklovské noviny? Hádam si nechceš rozšíriť všeobecný prehľad?" Harry si nalial do šálky

kávu a sadol si k svojmu najlepšiemu priateľovi za stôl.

„Ha-ha. Iné tu nemáte, tak som si chcel skrátiť čas, keď ty si taký spachtoš," vrátil mu to Ron. „A

náhodou sú tu zaujímavé veci. Aha, napríklad tu," ďobol do novinového papiera. „Tí policajti sa

nechytajú na našich aurorov. Ževraj už tretí únos za dva týždne a nič."

Harry sa pozrel na fotografiu pri novinovom článku. „Ako nemohol nikto nič počuť, ani vidieť, keď to bolo

priamo pred barom? Myslíš, že v tom majú prsty čarodejníci?" znepokojoval sa.

„Keby v tom boli čarodejníci, tak by sme o tom hádam niečo vedeli." Zaplesol noviny. "No tak Ginny, čo

je s tými raňajkami? Ešte tie vajcia sliepky ani nezniesli, či čo?" osopil sa na sestru.

Harry ho buchol do ramena. „A ty čo keby si konečne raňajkoval doma?"

Ron si len vzdychol: „Hermiona."

Tento raz Harry súcitne prikývol.

Tento dom sledoval už pár dní. Nepoznal tú starú ženu, ale stačilo trochu trpezlivosti a zistil, že jej

zvyky sú na minútu presné. O to to mal ľahšie. Musel byť však opatrný. Na tej starene bolo niečo čudné.

Bola už polnoc. Stará pani spala celkom určite pri televízore ako každý večer. Nasvedčovali tomu

blikotavé záblesky spoza čipkovaných záclon a žiaden pohyb. Bolo tak ľahké prekonať zámok

ošumelých dverí. Nemohol ho počuť nikto. Čierne rukavice potíšku zavŕzgali, keď za sebou zatvoril.

Mnoho párov zelených očí sa na neho dívalo z tmy a silný mačací puch ho pálil v nose. Chcel to mať čo najskôr za sebou. Prikradol sa ku kreslu, kde sa pravidelne dvíhala ženina hruď. Hlas televízora prehlušil aj zúrivé syčanie tých chlpatých zapáchajúcich stvorení. Stačila len malá chvíľa, keď sa ostrý

nôž dotkol zvráskaveného hrdla.

Ron s Harrym práve kráčali ku výťahom, keď začuli ako sa údržbári rozprávajú. Ani nevedeli prečo, zastali

a načúvali.

„Ževraj sa to nebude riešiť. Začul som to, keď bola tá akcia "Opraviť všetky pánty". Bola to len nejaká

stará šmukelka," hovoril nezaujatým hlasom jeden.

„Aj tak je to divné. Podľa mňa by sa tým mali zaoberať. Už to začína byť podozrivé. Ako sa vlastne

volala?" opýtal sa znepokojene druhý.

„Nejaká Fuggová alebo Feggová, ani neviem," povedal ľahostajne.

„Prepáčte," oslovil ich Harry. „Nechcem sa miešať do vášho rozhovoru, ale hovorili ste, že sa niečo stalo

nejakej šmukelke. Nevolala sa náhodou Figgová?"

„Áno, áno!" odpovedal prvý údržbár. "Poznali ste ju?"

„Poznal. Čo sa jej vlastne stalo?"

„Písali v novinách, že ju uniesli. Žiadne známky násilného vniknutia. Ale našla sa kvapka krvi na jednej z

jej mačiek," odpovedal mu dôležito údržbár.

„Ďakujem," poďakoval sa zamyslene Harry a nastúpili aj s Ronom do výťahu.

„Nechápem, že to neriešia. Chúďa pani Figgová. Možno by sme predsa len mali niečo urobiť," rozmýšľal.

„To bola tá, čo vtedy svedčila v tvoj prospech kvôli tým dementorom, však?" opýtal sa opatrne Ron, lebo

videl, že to jeho priateľa naozaj trápi.

„Áno, to bola ona. Neznášal som ju až do chvíle, kým som nezistil, že patrí do nášho sveta."

„Viem, že ťa to štve o to viac, že si ju poznal, ale neboj sa. Bola to len náhoda. Muklovia teraz majú

problémy s nejakým vyšinutým psychopatom, tak si ich musia vyriešiť. A ak by to robil čarodejník, tak sa

na to určite príde," chlácholil ho Ron.

Opäť sa vybral do ulíc Londýna, kde teraz hvízdal silný studený vietor. To málo ľudí, čo sa o takomto čase odvážilo nimi kráčať, si schovávalo tváre do límcov kabátov alebo sa zakrývali kapucňami. Bol nervózny. Ešte nebola úplná tma. Aj červená telefónna búdka obďaleč hádzala znepokojivé tiene. Stál

tu už hodinu a čakal. Plášť sa mu zúrivo trepotal, no on bol nehybný ako socha. Ľudia odchádzali a prichádzali, no on tu bol len kvôli jednému. Vtom ho zbadal. Hlavu mal síce schovanú pod kapucňou, no on ho už poznal aj podľa chôdze. Dni príprav sa mu vyplatili. Tento raz vytiahol prútik. Zelený pás svetla ukončil to, prečo sem dnes prišiel.

„Toto už nie je normálne!" Harry sa prechádzal po izbe hore dole ako zúrivý lev.

„No tak už sa upokoj," tíšila ho Hermiona.

„Ako sa mám upokojiť, keď už týždeň robia na tom prípade a ešte stále nič. Pred dvoma týždňami som sa

s ním rozprával!" sadol si k Ronovi za stôl.

„Všetci sme ho poznali Harry. Ja viem, že to berieš osobne a práve preto vám ten prípad nepridelili."

„Vieš Hermiona," ozval sa zamyslený Ron. "Bolo to priamo pre ministerstvom a bol to Cattermole.

Toho človeka poznali všetci. Ja nepoznám ani toho plešatého chumaja, čo sedí vedľa v kancelárii, ale

údržbárov poznajú fakt všetci."

„Možno by sme predsa len mali začať pátrať," pozrel sa s nádejou v očiach na svojho kamaráta Harry, no

päste mal stále zovreté.

Hermiona sa nadýchla, ale než stihla niečo povedať, všetkých troch upútalo klopkanie na okno.

„Počkaj!" povedal prísne Ron, keď už sa Hermiona blížila k oknu.

„Veď je to len sova Ron. Pre Merlina, zase nebuď precitlivený," prevrátila očami a otvorila

okenicu. „Auror, pche. Ako keby som bola z cukru," zašomrala si sama pre seba.

Sova natrčila paprču. Hermiona jej zobrala zvitok pergamenu a zatvorila okno. "Je tam Harry Potter,"

podávala mu ho do ruky.

Harry sa prekvapene pozrel raz na jedného, potom na druhého. Zobral si list do ruky, roztvoril ho a začal

čítať.

Asi by som ti mal zabiť niekoho z tvojej rodiny, aby sa slávny Harry Potter zobudil! Čakaj ma skoro...

Musel celý zblednúť, keď sa obaja jeho priatelia vydesene dívali a trhali mu odkaz z ruky. Harry sa

postavil neskutočne rýchlo. Povedal len: „Zbaľte okamžite deti a bežte do Brlohu. Ja urobím to isté. A

budem ho čakať, nech len príde.“

Teraz príde finále. Pre túto chvíľu to všetko robil. Ale bol by slabý, ak by to nezvládol. A on byť slabý nechcel. Skrýval sa za veľkým dubom. Potichu sledoval Potterov dom. Vošiel do neho sám.

Samozrejme hrdina sa nezaprie. Sám proti celému svetu. Pri tejto myšlienke si odpľul. Jeho plán bol

dokonalý. Snáď hento neskape, kým príde jeho veľká scéna. Na to potrebuje ešte čas. Ešte ho musí vydesiť na smrť, aby vedel, čo je to strach. Ruky si vložil do vrecák. V jednej prudko zvieral prútik. Bol ako tieň. Nenávisť poháňala každý jeho krok. Tak ako čakal, dvere neboli zamknuté.

"Pán Potter! Ozvite sa slávny pán Potter, mám pre vás prekvapenie! " kričal desivým hlasom na celý

dom. Rukou raz švihol a v miestnosti zažali lampy. Pri okne stála sústredená Hermiona s nachystaným prútikom. Od schodiska na neho mieril ďalší prútik, tento raz Ronov. Do chrbta sa mu vbáral Harryho prútik.

Zdvihol na obranu obe ruky, ale na tvári mu hral šialený víťazoslávny úsmev.

"Kto si ty, špina, že si sa opovážil vojsť do môjho domu a pred tým sa mi vyhrážať!" cedil zo seba Harry

slovo za slovom.

"Hm, máš tu kamošov zbabelec. Myslel som si, že vždy chceš slávu len pre seba," otočil sa mu tvárou v

tvár, aby sa mohol dívať do očí nepriateľa.

"Nie som taký idiot, aby som tu bol sám. Každý potrebuje občas pomoc, ale ty si to asi nemyslíš. Alebo je

vonku ešte niekto?" vyzvedal a prútik mal zaborený v hrudi človeka, ktorého mal pred sebou.

"Mám niečo lepšie Potterko," založil si ruky teatrálne za hlavu ako keby chcel odpočívať. "Ak dovolíš,"

vzoprel sa prútiku pred sebou.

"Prečo by som mal!" zúrivo vykríkol. "Zabil si Cattermola, viem to. A teraz si chcel ublížiť mojej rodine a

ešte máš tú drzosť..."

Neznámy sa začal neovládateľne chechtať. Bol to smiech, ktorý vlezie človeku až pod kožu. Smiech, ktorý

vám zovrie žalúdok, lebo nemôže znamenať nič dobré. Smiech, z ktorého vám vstávajú chlpy na celom

tele.

„Tebe to stále nedošlo Potter!" vrhol na neho nenávistný pohľad spod hustého obočia. "Všetci tí ľudia

skapali kvôli tebe. Tí muklovia, tá stará mačacia šmukelka a aj ten údržbár. Tí všetci sú pod zemou vďaka

tebe. Ale dosť bolo pekných rečí, teraz by ťa možno zaujímalo moje prekvapenie. Čo myslíš, ako sa má

tvoj syn?" drzo sa chytil za tvár, ako keby uvažoval.

Harry sa začal triasť na celom tele. Stúpala do neho zlosť. Hermiona s Ronom si vymenili zúfalé

pohľady a ako na povel začali pristupovať k neznámemu. Ten sa však s ľahkosťou vymanil spod prútika

namiereného na neho a začal kráčať von z domu. Všetci traja, neschopní slova sa vybrali za ním,

pripravení kedykoľvek zaútočiť. Ich kroky sa niesli Godricovou úžľabinou, už ponorenou v tme. Neznámy

si zľahka vykračoval a provokačne si vypiskoval. Harry by ho najradšej udrel, ale bál sa čokoľvek urobiť,

ak by tento netvor neblufoval.

Ani nevedeli ako, ale prišli na cintorín. Neznámy si bez škrupulí sadol na hrob Potterovcov a do niečoho,

čo nevideli, udrel. Ozval sa tlmený zvuk bolesti. Harry sa už už chcel rozbehnúť, ale muž ho zastavil

gestom ruky. „Nie, nie. Ešte momentík, teraz príde moje najväčšie prekvapenie." Namieril do vzduchu

prútik. Druhou rukou zalapal a chytil priehľadnú látku.

To čo videli, im zobralo dych. Harryho syn Albus Severus sedel zviazaný na hrobe svojich prarodičov.

Ostré lano sa mu zabáralo do kože, až bolo nasiaknuté krvou z rán. Cez ústa mal previazanú akúsi handru

a z očí sa mu valili slzy. Prosebne pozeral na svojich, ako dúfal, záchrancov. No muž vytiahol z plášťa

lesklý nôž. Prechádzal mu ním po lícach.

„Nechaj ho! Dám ti čo budeš chcieť, ale nechaj ho!" prosil Harry.

„Vidíš to. Aká to irónia. Teraz už je neskoro prosiť. Mohol som ja žiadať niečo vtedy, keď som bol len

malý chlapec a kvôli tebe môjho otca zavreli do Azkabanu? Mohol som ja niečo žiadať, keď sa mama z

toho zrútila? A vyhovel by si mi, keby som nemusel chodiť od rodiny k rodine a pomaly žobrať? Tak čo!

Pomohlo by to?" V tej zúrivosti chytil nôž a porezal chlapcovo líce. Ten vykríkol a ešte žalostnejšie sa

rozplakal, keď mu začala po tvári tiecť čerstvá krv.

Harry, Ron aj Hermiona už chceli použiť svoje prútiky, ale netvor ich opäť zastavil. "Ešte nie. Môj život

možno ukončíte, ale predtým uvidíš svojho syna umierať, ako som ja pomaly umieral, lebo ty si musel

zachraňovať svet. Ani nevieš, kto boli tí muklovia, ktorých som zabil. Všetci nejako unikli smrti, lebo svätý

Potter ich zachránil a to ani nevedel ich mená! A tento tvoj fagan je taký istý." Postavil sa a ukázal na

neho rukou, v ktorej držal nôž. Harryho až myklo. „Myslel som si, že budem čakať dlho, kým príde táto

chvíľa. Ale toto drzé decko vyšlo von z domu skôr, než si to vôbec stihol niekto všimnúť. Lebo je ako jeho

sprostý otec!" vyštekol to tak, až mu sliny vyprskli. Ani si neuvedomil, že sa stále približuje k Harrymu.

V tom odniekiaľ vystrelilo červené svetlo a muža zrazilo v bezvedomí na zem. Ron a Hermiona neváhali

a muža zviazali neviditeľné povrazy. Harry rýchlo utekal k svojmu synovi. Jedným mávnutím odstránil

povrazy a pritúlil si ho k sebe.

Z tmy vystúpila tmavá postava s plavými vlasmi. "Je v poriadku?" opýtal sa Draco Malfoy.

"Už som si myslel, že ani neprídeš," pozrel sa na neho Harry.

"To vieš Potter, ja som sa už poučil, že nikdy nevieš, kedy ti kto zachráni život."

___________________________________

Slovné hodnotenia:

Kiwwi Elliard: Toto dielo je pre mňa akousi záhadou. Vraj sa v ňom ukrýva citátov hneď niekoľko, no asi sa neodvážim hádať ktorých. Záver sa mi vôbec nepáči a označil by som ho za tzv. „autorské riešenie“.

S možnosťami riešenia sa má čitateľ stretávať v náznakoch a má byť milo prekvapený keď sa celý

príbeh nakoniec skončí úplne ináč, avšak logicky na základe predchádzajúceho deja.

Celkovo mi príbeh príde moc šablonovitý ako som už mal možnosť vidieť vo veľa filmoch.

Hrdina vs. Zloduch. Zloduch sa chce na rodine pomstiť za krivdu, ktorú musel trpieť ako malý práve

kvôli hrdinovi, no nakoniec všetko končí happyendom. Napriek tomu je príbeh zaujímavý. Autor zvolil

štýl písania, ktorý nie je pre poviedku veľmi bežný. Opisovať udalosť naraz z pohľadu dvoch rôznych

postáv je skôr typické pre filmové scenáre, ale ako iste viete, napríklad Dan Brown zožal práve

s týmto veľký úspech. Celkom sa mi páči striedanie relatívne pokojnej časti deja s časťou napínavou –

a to teda časť opisujúc a zloducha teda určite je. Autorovi by som však odporučil použiť na zvýšenie

napätie deja aj skladbu viet, nie len ich význam. Napríklad, čím vyššie napätie chcem vyvolať, tým viac

krátkych viet by som mal použiť. V tej chvíli zabudnúť na dlhé súvetia a opisovať dej tak ako keby aj

samotný rozprávač bol zaujatý a napäto čakal na to ďalšie, čo sa stane. Ako keby nestíhal vnímať

udalosti a súčasne premýšľať ako ich opíše. Vety krátke a úderné. Hoci jednoslovné. Využívať

zvukomaľbu. Duní Dunaj a vlna za vlnou sa valí ;)

Štýl rozprávača je veľmi zvláštny. Hoci sa jedná o vševediaceho – autorského rozprávača,

mám pocit, že dej opisuje príliš subjektívne. Mal by dej opisovať, no častokrát ho skôr komentuje.

Napríklad veta: „Hrdina sa nezaprie,“ podľa mňa nemá v rozprávačovej časti čo hľadať. No a to je asi

všetko čo by som k tejto poviedke chcel povedať. Howgh.

Aliyz: Napínavý príbeh o auroroch si napísala Peterka :-D Páčil sa mi. Na začiatku som sa síce dostávala do deja dosť ťažko ale od polovice sa mi to čítalo veľmi ľahko. Takže dnes máš odo mňa 8.

micho: V tejto štylisticky kvalitne zvládnutej poviedke prevláda detektívny motív. Spolu so striedaním prostredia vytvára ideálny podklad pre udržanie dynamického, ľahko čitateľného príbehu. To vytvára predpoklad priazne čitateľov a tým si získala aj moju priazeň. Z literárnych prostriedkov oceňujem spracovanie gradácie a kontrastov. Aj keď to v konečnom dôsledku nepôsobí príliš podstatne, v závere ma osobne sklamalo neodhalenie identity hlavného neznámeho. Tento nedostatok však celkom kompenzuje určitý dejový zvrat, keď sa napriek podstrčeným indíciám dozvedáme, že Harryho školský rival Draco je tentoraz na strane dobra.

Sedo: Som rád, že po trocha neprehľadnom a nezáživnom úvode to dospelo k veľmi napínavému a zaujímavému koncu. Neviem, či sa to stalo iba mne, ale ja stále neviem k akému výroku bola táto poviedka písaná. A z nejakého dôvodu mi tam tá posledná veta nesedela. *** Po pohovore s autorkou a opätovnom prečítaní uznávam, že zapojenie viacerých výrokov bolo originálne. Aj keď si ich ukryla trocha viac ako by som pokladal za bežné. Hlavne som konečne objavil v tom posledný výrok, ktorý sa mne páčil najviac. Tu je vidno, že ty úžasná autorka a keď máš dobrý deň, dokážeš vyprodukovať dejovo veľmi silné diela. A čo sa týka štýlu, tvoje poviedky mi prídu najprirodzenejšie a najlepšie sa čítajú. A to hlavne preto, lebo sa vieš vžiť do postavy a potom nepíšeš niečo, čo by v bežnom rozhovore nikdy nikto nepovedal.

Mei: Tentokrát ma tvoja poviedka až tak neoslovila. Páči sa mi členie, tajomnosť a tá správna atmosféra, ktorú si dosiahla hlavne pasážami venovanými Netvorovi. Pekne vygradované, pointa šikovne skrytá. Dokonca aj pekný zvrat si vymyslela. A napriek tomu - väčšinu poviedky sa čitateľ pýta, nie ako Harry zvládne túto situáciu, ale KTO je Netvor. Otázka pre mňa zostala nezodpovedaná. Nechápem ani výberu obetí pána Netvora - tak ja by som zaútočila skôr na bližších priateľov a známych ako bol napr. Cattermole. Tým mu predsa až tak nemohol ublížiť (okrem pocitu vinu, nešlo o silný pocit straty). Dialógy boli prijateľné, prirodzené, ale tie v dramatickej časti - rozhovor Harry a Netvor - tie sa mi nepáčili. Mne práve v tej chvíli chýbalo napätie - nejaké ticho, emócie... možno menej slov. Aby som bola trocha konkrétnejšia: "Každý potrebuje občas pomoc, ale ty si to asi nemyslíš. Alebo je vonku ešte niekto?" Toto mi tam prišlo ako dodatok. Harry má pred sebou vraha, ktorý sa pokúsil ublížiť aj jeho rodine. Naozaj by som na jeho mieste nemala veľkú chuť viesť s ním rozhovor a poučovať ho, že pomoc je vždy prospešná (očakávať, že mu povie, či nemá ešte nejakých pomocníkov, to by bolo naivné). Aj Netvor v závere, keď ukázal, že má Albuska - chápem, že cítil potrebu vysvetliť, prečo sa to všetko dialo. Ale spôsob mi prišiel trocha teatrálny. Vďaka tomu som si zvrat a vyvrcholenie neužila až tak, ako by som si priala. Ale ako vždy - je to poviedka, ktorá je nadpriemerná a spĺňa všetky požiadavky (štylistika, gradácia, atmosféra, zvrat...).

[ » na začiatok « ]