Fan Fiction

Poviedka:
Pridaná: 30.8.2010, 14:28:59
Čítaná: 8223×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 10)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Nadviazanie na citát Porotcovia si zvolili jeden citát. Úlohou autorov je inšpirovať sa vybraným citátom a napísať k nemu poviedku. V poviedke musia vystupovať postavy z Harryho Pottera. 1. Draco Malfoy: Slávny Harry Potter. Ani do kníhkupectva nevojde bez toho, aby vzápätí nebol vycapený na titulnej strane. (vybrala Alyiz) 2. Hermiona: Snáď si nemyslíš, že dokážeš všetky horcruxy nájsť sám. Potrebuješ nás, Harry. (micho) 3. Pán Weasley: "Nikdy never ničomu, čo vie samo myslieť, pokiaľ sa nepresvedčíš, kde to má mozog." (Sedo) 4. Quirinus Quirrell : Dobro ani zlo neexistuje, existuje len moc a tí, čo sú príliš slabí, aby ju získali... (Mei) 5. Edmund Burke: Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia nerobili nič. (náš špeciálny a extratajný porotca)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Pán Weasley: "Nikdy never ničomu, čo vie samo myslieť, pokiaľ sa nepresvedčíš, kde to má mozog."

Rázom sa roztvorili, už celkom prehnité, dvere s takým treskotom, že starý pán sediaci obďaleč nich takmer vypustil dušu, čo sa tak naľakal pri toľkom hluku.

Bol pripravený rozzúrene sa vrhnúť a vynadať komukoľvek, kto za nimi ešte pred malou chvíľou stál, no keď zbadal dve krásne deti spokojne sa naňho usmievajúce, zastal s nohou vo vzduchu, pomaly ju uvoľnil a po jeho tvári sa rovnako rozlial prívetivý úsmev. Prstom pobavene karhal deti, keď sa ozvalo dunenie ďalších párov nôh.

„Koľkokrát som ti, Rose, hovorila, aby si prv zaklopala, kým vojdeš dnu!“ Do miestnosti sa obťažkaná batohom dosypala žena stredne vysokej postavy s kučeravými vlasmi a prísnym výrazom v tvári. „A ty Hugo tiež! Mohli ste dedka vyľakať...“ nesúhlasne krútila hlavou.

Prešla pár krokov k pánovi ešte stále sa dobre baviacemu na deťoch, vtisla mu dva bozky a ospravedlňujúco vravela: „Mrzí ma to, pán Weasley, skutočne. Ak som im o tom klopaní nevravela tridsaťkrát, tak ani raz... Ron čaká v aute, ponáhľame sa. Obaja sme vám a pani Weasleyovej veľmi vďační, veľmi. Ak by sme sa vám mohli nejako odvďačiť...?“

„Nezmysel, hlúposť! Len si to s Ronom užite, pokojne v tom Francúzsku zostaňte aj mesiac. Čo sa mňa a Molly týka, sme len radi, že u nás Rose s Hugom zostanú.“ Gestom jej naznačil, aby podišla bližšie. Hermiona sa zohla a nechala, aby jej pán Weasley niečo pošepol: „Nebuď na tie deti taká prísna, sú len radi, že nás vidia. Popravde, nechodievate sem veľmi často...“ Hermionin odtieň na lícach nadobudol ružovkastý nádych.

„Artur, volám sa Artur. Po toľkých rokoch, čo ste už s Ronom spolu, by si ma tak už mohla začať oslovovať... alebo ťa mám začať ja volať ‚pani Weasleyová‘?“ a schuti sa zasmial.

„Dobre, tak sa poponáhľaj, nech Ron dlho nečaká,“ vravel už nahlas. „Pozdravuj ho odo mňa. Aj od Molly! Žiaľ, dnes nie je doma... šla na stretnutie zo školy po tridsiatich rokoch.“

Hermiona rýchlo bežala pobozkať svoje deti, pričom sa obe tvárili, akoby dúfali, že si nespomenie. „Buďte tu dobrí, poslúchajte... Jedna neplecha a poletíte domov. Babke s dedkom budem každý deň telefonovať.“

Hermiona už vyzerala, akoby sa chystala odísť, no potom sa z ničoho nič Rose zívlo. Snažila sa to síce zamaskovať, no...

„Vravela som - žiadne hádky!“ Hermiona deti očami priam hypnotizovala, no vtom zakročil pán Weasley. „Nemaj strach, Hermiona. Nejaké to desaťročie som už možno prežil, no zvládnem ich. Ron už musí byť nervózny...“

Hermiona rýchlo prikývla, sviežim krokom prešla cez prah dverí, ešte na moment sa obzrela po deťoch a po chvíli po nej zostali len zabuchnuté dvere.

„Tak, deti...“ uškŕňal sa natešený pán Weasley, „počuli ste mamu, o hodinu v posteliach.“

„Žiadne ale, na zajtra sa musíte vyspať. S babkou sme vám kúpili dva lístky do Čaroparku, takže únava sa zajtra netoleruje,“ povzbudzoval ich do postelí.

„Čaroparku?“ chytil sa Hugo. „Myslíš ten park, kde je veľa tých čudných strojov, kolotočov a smiešnych zvierat?“

„Tak tam sme už boli s rodičmi,“ vzdychol si. „Hej, Rose! Pamätáš si ešte na toho šaša-robota, s ktorým si sa rozprávala?“ chichúňal sa Hugo. „Pekne ťa oklamal! Vraj daj jeden lístok na Kentauriu dráhu a vyrobí z nich dva... to sotva!“ a rukou pleskol po sedačke, čo sa tak bavil.

Rose pribehla z kuchyne s nožom a krajcom chleba v ruke. V jednej chvíli len naštvane stála celá červená a v druhej sa sama zbadala, ako vrhá nôž smerom k Hugovi. Pán Weasley sa už šiel postaviť, keď ho sklonila dolu. „A nebol si to práve ty, kto mu naletel, že po parku behajú tvory živiace sa králikmi? Hneď si si tú svoju kôpku chlpov bežal odložiť k mame!“

„Naokiho z toho vynechaj! Keby si videla, ako sa triasol. On toho hlúpeho klauna počul, bál sa ako pes - musel som ho ísť odložiť...“

Rose sa už chystala, že mu nato niečo odsekne, no vtedy už zdeseným hlasom prehovoril pán Weasley. „Vy ste dôverovali niečomu, čo vie samo myslieť a pritom ste nevedeli, kde to má mozog?“

„Som zdesený,“ a veru tak aj naozaj vyzeral, „Ron vám nikdy nehovoril, aby ste najprv preverili, čím tá vec myslí a až potom jej dôverovali? Asi si s ním budem musieť pohovoriť, zabúda na základy správnej výchovy!“

Pán Weasley vyzeral skutočne veľmi nahnevaný, a tak niet divu, že si Rose o chvíľu odkašľala: „Ehm, my už by sme teda asi aj išli spať, však Hugo?“ naznačujúc očami pozrela na ihneď prikyvujúceho brata.

„Nie, spánok počká,“ zamietol. „V Čaroparku ste beztak už boli, takže... Keď vás to nevie naučiť Ron, naučím vás to ja,“ deti na seba zmätene pozreli, ale pán Weasley ďalej pokračoval. „Vyrozprávam vám príbeh, ktorý som kedysi dávno rozprával aj vášmu otcovi. Tak dávno, že už zjavne zabudol, ako sa bál a týždne nespal po tom, čo ho vypočul...“

Zdvihol sa z kresla, v ktorom sedel, prešiel po miestnosti a prútikom pozhasínal všetky lampy v okolí, takže jediným zdrojom svetla teraz zostávala sviečka uprostred stola, ktorá tiež vyzerala, akoby už každú chvíľu mala dohorieť. Pán Weasley chcel nepochybne navodiť pochmúrnu atmosféru.

„Stalo sa to v jeden chladný, daždivý októbrový večer,“ vravel už usadený oproti pozorne počúvajúcim deťom. „Istému mladíkovi menom Ben Craigne, v tom čase piatakovi na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, sa v onú noc ani po mnohých hodinách nepodarilo zaspať. Nielenže ho ťažil nepríjemný pocit bezmocnosti po skúške z obrany proti čiernej mágii, trápila ho predovšetkým scéna z toho dňa, ktorá sa mu neprestajne zjavovala pred očami. Len čo privrel viečka, aby sa opäť pokúsil o nemožné, znova videl seba so svojou priateľkou hádať sa. Kričala, bola priam hysterická, čo sa tak po ňom zaháňala. Potom v jednej chvíli len nevládne stála a v ďalšej ho opäť so slanými slzami v očiach mlátila do hrude. No keď už trasúcimi sa rukami pomaly siahla po prútiku, že na svojho bývalého priateľa uvrhne kliatbu, Ben vedel, že si mýli realitu a upadá do sna, a tak sa len prudko strhol.

Už vôbec nemal chuť na spánok. Bol naplno rozhodnutý, že v tú noc oka nezažmúri, nech to stojí, čo to stojí. Napadlo mu, že dopodrobna preskúma každučkú vec vo svojej spálni, a tak upriamil zrak na modrastý baldachýn obklopujúci ho zo všetkých strán. Po piatich minútach však na ňom neuzrel nič iné ako to, čo zbadal aj na prvý pohľad - pyšne sa týčiaceho čierneho havrana s rozprestretými krídlami usadeného na halde špinavých skál.

Pokračoval teda ďalej. Sklopil viečka a zase ich otvoril. Prvá vec, na ktorú mu padol zrak, bolo

zahmlené pootvorené okno. Na prvý pohľad sa však zdalo byť tak nezáživné, že sa už chystal opäť zavrieť oči, no vtom sa stalo niečo, na čo nebol pripravený.

Najprv uzrel len krídlo, potom zobák a nakoniec celé telo zmoknutého čierneho vtáka snažiaceho sa prepchať cez privretý oblok. Keď už stál havran celý na parapetnej doske, hlasno a z hádam z celého hrdla zakrákal. Ten zvuk priam preťal noc. Chlapci v spálni sa podráždene pomrvili v posteliach.

Ben prudko vstal, pribehol k obloku a snažil sa odohnať to zviera preč, no ono tam len pokojne stálo a aj napriek Benovmu rozhadzovaniu rukami sa nehýbalo. Ben sa naň len začudovane díval. Napadlo mu, že havran stojaci na svojich drobných oranžových nožičkách sa mu len prisnil, že nie je jednoducho tam. Možno sa mu len zjavil od toľkého pozorovania toho baldachýnu, no tvor akoby mu čítal myšlienky - opäť raz ohlušujúco zakrákal.

Ben ho napäto pozoroval. Nevedel, čo si s ním počne. Už mu v hlave skrsla myšlienka, že vtáka jednoducho udrie, keď vtom zrazu havran vystrel krídlo ukazujúc na Bena. Pomaly ho stočil k dverám a vzletel. Pred Benovými vlastnými očami sa dvere samy pootvorili a vták cez ne preletel preč. Ben havranovmu naznačovaniu porozumel - vták chcel, aby ho nasledoval.

I keď v mysli ešte dlho váhal, telo už konalo samo. Benove nohy sa dali do sviežeho a pritom tichého pohybu, akoby ich ani neovládal on. Za dverami, ako Ben tušil, naňho čakal havran.

Ben by bol prisahal, že naňho havran žmurkol a potom už len obaja mierili preč z bystrohlavskej klubovne.

Vták mu ukazoval smer asi pätnásť minút, prešli už takmer celý hrad a Ben si už začínal myslieť, že to celé je len žart a nikam sa nedostanú, no potom ten čierny tvor začal pomaličky klesať, až zastal na polorozbitej soche starého fúzatého čarodejníka v klobúku.

Ben sa obzrel. Stáli na úplne obyčajnom mieste. Na druhej strane chodby oproti nim sa nachádzala bývalá učebňa čarovania a pár metrov napravo od sochy viseli takmer vyvalené dvere do dievčenských záchodov. Akokoľvek sa Ben rozhliadal, nenachádzal na tom mieste nič zvláštne, a tak sa len nechápavo pozrel havranovi do očí. Ten napoly podráždene ukázal na dvere napravo.

‚Záchody? Čo to má byť...?‘ vravel si v duchu Ben kráčajúc tým smerom.

Opatrne, priam čakajúc stádo zabijakov, nakukol poza roztvorené dvere. Nič zvláštne vpredu miestnosti nebolo, nuž vstúpil. Asi zo desať kabín v rade a tri umývadlá k tomu, to boli dievčenské záchody. Ben sa rozhliadal po tej miestnosti, no nič neobvyklé pre ľudské oko nenašiel. Azda jediná vec, ktorá ho iritovala, bol neskutočný puch, smrad rozliehajúci sa na každom centimetri štvorcovom. Povzdychol si a bol už na odchode, keď zdesene zhíkol.

Začal revať sťa lev na celú školu, ten krik museli aj duchovia počuť. Pred vlastnými očami, v kaluži krvi, neďaleko dverí ležalo chudé dievča kučeravých blond vlasov. Zrak upieralo na vystretú ľavú ruku, odkiaľ ešte v tej chvíli tenkým prúdom striekala karmínová krv. Prútik celý zakrvavený ležal asi meter od nej.

Ben nevládal dýchať. Spoznal dievča v kaluži. Vedel, že jeho hlboké city k nej nepremohla ani hádka, ani smrť. Kľačal nad ňou bezmocný, napoly bez života. Cítil, ako mu srdce šialene bije. Vtom sa ozval šuchot krídel. Havran vletel do miestnosti, raz či dva razy ju obletel a zmizol ako prach.

Ben bezvládne siahol do vrecka. Prútik si namieril na tvár, niečo krátko vykríkol, miestnosť zalialo ostrozelené svetlo a po ňom sa ozvalo už len tiché cinknutie prútika na zemi,“ skľúčene si vydýchol pán Weasley.

Deti sa naňho zhrozene dívali. Kým Rose mala slzy na krajíčku, Hugovi sa v očiach zračila hrôza. Nemienil však zostať ticho. „Čo sa stalo s tým chlapcom?“ spytoval sa.

„Ale...“ ozvala sa Rose. „Ale toto nie je celý príbeh, však dedko?“ hlasno smrkala do vreckovky.

„Bystré dievča,“ ocenil pán Weasley. „Nie, skutočne to nie je celý príbeh a pointa, prečo som vám ho vlastne vyrozprával, stále chýba. Viete,“ postavil sa a začal zažínať okolité svetlá, „Bena Craigna našli ráno nato na dievčenských záchodoch ako jedinú mŕtvolu v tej miestnosti.“

„Jedinú,“ potvrdil pán Weasley. „A už teraz by ste mohli tušiť, že čierny vták, havran, ktorého tak oddane Ben v tú noc nasledoval, bol jeho vlastné svedomie. Hádka so svojou milovanou priateľkou ho zožierala až natoľko, že pre ňu nemohol spať. Rozhodol sa teda nasledovať havrana len preto, aby sa viac nemusel vracať k tým myšlienkam v spánku a na svoje zdesenie zbadal mŕtvu dievčinu v kaluži krvi.

Ak som predtým povedal, že havran bol niečo ako predstaviteľ jeho svedomia, nevyjadril som sa správne. Svedomím bolo práve toto dievča a havran len akýmsi ‚pomocníkom‘ v nájdení toho, čoho sa Ben najviac obával.

Tak či onak, jediné telo, na ktoré v to ráno rokfortský školník narazil, bolo Benovo. O pár hodín nato sa tú správu dopočula aj Benova priateľka, s ktorou sa tak veľmi pohádal. Preplakala mnoho dní, možno i týždňov, no nikdy si nesiahla na život.

A tak Ben Craigne prišiel o všetko len preto, že sa nechal ovládať citmi a predovšetkým nerozmýšľal,“ tento záver sa očividne nepozdával ani Rose, ani Hugovi.

„Prepáč, dedko, ale to vôbec nie je podobné mojej či Hugovej chybe v Čaroparku. My sme slepo verili stroju, on veril svojej...“ zastávala sa Bena Rose, no pán Weasley ju prerušil.

„Nerád ti do zasahujem do obhajoby, Rose, ale, žiaľ, je to presne ten istý prípad. Ben síce možno bol omámený a citovo rozrušený, ale nikdy si nepreveril či to, čo vidí, je skutočnosť alebo nie.“

„Ale veď ten havran krákal! A to dievča... krv toho dievčaťa sa tam nezjavila len tak!“

„Krv toho dievčaťa sa tam zjavila rovnako, ako sa tam aj zjavilo jej telo a rovnako, ako cez oblok priletel havran,“ pobavene vysvetľoval pán Weasley. „Čo sa hluku, ktorý havran narobil v spálni, týka, to všetko si Ben opäť len vsugeroval.“

„A ako potom mal preveriť, či to všetko je skutočnosť?“ nechápal Hugo.

„Dotykom,“ jasne odpovedal pán Weasley. „Nech už by bol Ben akokoľvek citovo rozrušený, necítil by perie havrana rovnako, ako by nemohol naposledy pohladiť svoju milú. Konal neuvážene, a to je presne to, čomu chcem, aby ste sa vy dvaja vyvarovali,“ usmial sa na ešte stále trocha príbehom otrasené deti.

„A teraz, prosím,“ zdvíhal Rose a Huga zo sedačiek, „do postelí! Je veľmi veľa hodín a na zajtra sa musíte predsa vyspať!“

Pán Weasley sa potmehúdsky zahľadel na deti. „No a ja si zase myslím, že by si ty, Rose, určite rada uvítala jazdu na Kentaurej dráhe rovnako ako Hugo ďalšieho králika.“

Možno ste pred prečítaním poviedky mali strach, že bude obsahovať týranie zvierat, no ako vidíte, o ničom takom by som rozhodne nepísal, to vás uisťujem. Cítim teda povinnosť vám vysvetliť, ako bol názov poviedky myslený. Po prečítaní už iste viete, že dievčina, do ktorej bol Ben tak zaľúbený, nezomrela. A nakoľko je havran (rovnako ako jeho oddaná žena vrana)

tvor sebecký a hlavne prefíkaný, klamársky, „havrania krv“ pre mňa znamená niečo ako „líščí sľub“, čiže nič reálne.

Kiwwi Elliard: Pri tejto poviedke som sa so svojou kritikou natrápil asi najviac. Veci ktoré mi vadili sa

zavše menili na výhody tohto diela a naopak a bolo pre mňa ozaj ťažké ich kategorizovať.

Z diela je cítiť, že autor bude odo mňa o dosť mladší, pretože si neviem predstaviť, že

niektoré z jeho viet by mohli vykĺznuť z úst môjho rovesníka. Niektoré sa mi zdajú nevhodne

Prekvapením pre mňa bolo, že sa jedná o príbeh v príbehu, avšak pomer týchto dvoch

príbehov by som určite zvolil iný. Buď mal byť príbeh len jeden, alebo mala byť poviedka

zameraná len na príbeh, ktorý rozprával pán Weasley len s krátkym úvodom o deťoch

a o tom prečo ho vlastne rozpráva. Taktiež záver je zbytočne dlhý a vadilo mi v ňom

Čitateľ nie je hlúpy a vie si mnohé sám domyslieť. Hoci v poviedke rozpovedaný

vysvetľuje pán Weasley deťom, pre čitateľa je táto časť nudná. On sám chce prísť na to, čo sa

v diele ukrýva, nechce aby mu to bolo vysvetlené a preto mu majú byť vysvetlenie

podsúvané len v náznakoch. A rovnako ako pri poézii je to tak mnoho krát oveľa lepšie,

nakoľko každý čitateľ je iný a každý si nájde v príbehu presne to, čo potrebuje. Ak mu je to

Čo mi však chýbalo v tomto diele veľmi preveľmi boli odseky. Správne zvolený odsek

ma uzatvárať jednu celistvú udalosť, jeho úvodu venuje čitateľ najvyššiu pozornosť a preto

do úvodu odseku dávame nové, či zaujímavé veci, ktoré ďalej v odseku už len rozvíjame.

Veľmi sa mi páčil príbeh, ktorý pán Weasley rozprával. Naozaj zaujímavý dej, správne

zvolený symbol havrana ako zlého svedomia, čo ma z celej poviedky zaujalo asi najviac. Ako

som už povedal, podľa mňa by sa oplatilo stavať práve na tomto príbehu ako na ústrednom

Vybraný citát hodnotím ako nie veľmi šťastný výber, pretože nedáva veľa priestoru

fantázii a ja sám by som mal problém napísať sloh na takýto citát, ak by som to vôbec

zvládol. Autor to zvládol, no musím mu vytknúť jeho priamočiarosť. Poviedka, ktorej témou

je citát by sa na tento citát mala dívať viac metaforicky alebo by z nej mal akosi sám

vyplynúť. V tomto prípade bol citát v diele rovno uvedený a vystupoval v ňom až priveľmi

Aliyz: Draco, touto poviedkou si ma milo prekvapil. Od začiatku ma bavila a čakala som čo bude ďalej. V strede sa to síce trošku pribrzdilo, ale potom si dobre pokračoval v nasadenom tempe. Koniec bol tiež hodný konca a preto máš dnes odo mňa toľko bodov, koľko som ti tuším ešte nedala.

micho: Dej je vystavaný na peknej a dobre premyslenej myšlienke, ktorá je prepojená s vybraným citátom. Príbeh v príbehu je zárukou udržania čitateľa v hlbšom očakávaní. Pozitívne hodnotím námet pre vloženie vysvetlenia príslovia pánom Weasleym, teda ako príbeh rozprávaný svojim vnúčatám. V texte sa síce nájde zopár štylistických nepresností, pri prirovnaniach by som použil známu frázu, že menej je občas viac, ale ako celok to pôsobí kompaktne. Hoci motív havrana bol úplne super, dojem kazí záver s vysvetlením ako ho máme vlastne chápať. Autor poviedky by mal vedieť podať nepriame vysvetlenie cez príbeh a nemal by sa uchýliť k otvorenému poučeniu po príbehu.

Sedo: Zaujímavé. Poviedka sa mi ako celok páčila. Príbeh bol zaujímavý a chvíľami aj napínavý. Čo mi trocha vadí, bol úvod, ktorý pôsobil trocha neprirodzene a kostrbato. Jednoducho si neviem predstaviť, že by takéto vety používali aj v skutočnom rozhovore. Ten príbeh bol však už oveľa lepší. Škoda len tej myšlienky. Tá ma úplne neuspokojila. To s tým svedomím mi nepríde úplne pravdepodobné a hlavne by som ten výrok spojil s nejakou neživou vecou a nie s havranom. Ale inak fajn.

Mei: Ty si taká sínusoida. Začiatok je zlý, naozaj som sa bála, čo z toho vznikne - čítala som to s napätím, ale nie kvôli príbehu, no kvôli tomu, či sa to niekde zlepší alebo nie. Totiž tie dialógy neboli prepracované, boli neprirodzené, taký veľmi nemotnorný a ťažkopádny úvod do príbehu vytvorili. Nuž a potom prišlo rozprávanie Artura a ja som si prvýkrát uvedomila, že ty si vynikajúci rozprávač. Ten záver ma tak zaujal, že som na okamih premýšľala udeliť ti aj prvé miesto v mojom súkromnom rebríčku. Zaujímavé na tom je, že ten vyrozprávaný príbeh vlastne nebol ani tak zaujímavý :) Ale dokázal si ho napísať toľkými vetami a napísať takým spôsobom, že ma skutočne zaujal. Vyčítam ti ale ten záver - ja viem, že ty máš vždy strašnú chuť na záver ešte niečo dodať, ale nemal by si. Všetko, čo chceš povedať, by malo povedať tvoje dielo. A ak to neurobí, tak sa niekde stala chyba. Takéto dodatky nie sú vhodné. Ale na druhej strane musím oceniť jednoduchosť. Nepúšťal si sa do žiadnych veľkolepých rozprávaní, do nejakého temného príbehu... bola to veľmi jednoduchá téma zvládnutá neobyčajne (až na ten desný úvod). V hodnotení čitateľov máš podľa mňa veľkú šancu zaujať. Jaj a ešte - "sťa" si si mohol odpustiť...

1. Majster poviedkár - 4.kolo