Kapitola:
Pridaná: 20.8.2010, 09:28:47
Čítaná: 3027×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Cakana, Monika, Amelia,
Stručný dej: Príbeh hlavnej hrdinky je skoro obyčajný. No všetko sa zmení, keď dostane pár darčekov z Francúzska.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Výhra 2 » Dôkazy 3 » Fantázia

„Teta!“ náhlivo som ju oslovila.

„Áno?“ spýtala sa.

Ofina mi od toho rozzúrenia padla na oči. Dala som si čelenku a pokračovala. „Čo je to ten Rokfort?“

„Och, to ti vysvetlím doma.“

Teta mi všetko povedala. A aj som jej uverila. Nemala som s tým problém, lebo keby si to vymyslela bol by to naozaj dobrý príbeh a výmysel. Povedala mi že tam nastúpim a že aj ona je čarodejnica.

Že rodičom nič nevedia, tak im len povie že idem na internátnu školu, čomu pochybujem že uveria.

Zobrala som si len pár vecí, takže na rok na Rokforte som toho veľa nemala. Teta mi dala čarodejnícke peniaze, vraj si tam mám niečo kúpiť.

Sedela som v kupé vo vlaku, kde boli ešte dve osoby.

Chlapec a dievča z ryšavými vlasmi. Vraj sú Weasleyovci a volajú sa Amélia a Steven.

Améliia bolo akési pehavé a chudé dievča. Pôsobilo dojmom že je mlčanlivé a utiahnuté, no Staven tvrdí že doma furt rozpráva.

Steven práveže nebol utiahnutý, rád sa bavil a rozprával, a vraj mal bratov Freda a Georga ktorý mali bláznivé nápady.

Celú cestu sme sa rozprávali. Oni mi ešte niečo prezradili o Rokforte a fakultách.

Prišla aj milá pani z vozíkom plným jedál.

Teta mi zabalila sendviče a rožky, no kúpila som si tekvicové pirôžky. Chutili veľmi dobre.

Obliekli sme si rovnošatu (s tetou sme boli aj v Šikmej uličke) a vystúpili. Tam nás niekto volal mohutným hlasom.

„Prváci sem!“

Nastúpili sme do malých lodiek a obdivovali krásu malých vežičiek.

Potom sme zastali pred veľkými dubovými dverami. Muž na ne zaklopal, a tie sa otvorili.

Za chvíľu sme už stáli vo Veľkej sieni, v ktorej sa vznášali stovky sviečok. Boli tak štyri dlhé stoly a za nimi sedeli študenti. Mladí i starší, niektorý veľmi vysokí a niektorí nízky. Na vrchu bol tiež jeden stôl za ktorým sedeli dospelý čarodejníci.

Profesorka McGanagallová (ja som len odhadovala že je to ona, no možno to nebola) ukázala na stoličku.

Čo s ňou?

Položila na ňu klobúk, a povedala. „Koho meno prečítam, sadne si sem a ja mu položím na hlavu klobúk.“

„Adriana Barbes!“

Malé dievčatko z vrkočom bežalo k stoličke. Rýchlo si sadlo, a keď jej profesorka dala klobúk na hlavu, spadol jej až na nos.

Klobúk začal hovoriť!

V ňom sa vytvorila akási trhlina podobná ústam.

„Jasný BIFĽOMOR!“

„Cakana Bancová,“ prišiel rad na mňa.

Pomaly som si sadla na vŕzgajúcu a ošúchanú stoličku.

Klobúk, ako prvému dievčaťu mi spadol na nos.

„Veď je to jasný CHRABROMIL!“

Keď mi profesorka zložila klobúk utekala som k tlieskajúcemu stolu, no zastavila ma Amélia.

„Dáš mi čelenku? Nech vyzerám krajšie..“

Zdalo sa že jej veľmi záleží na výzore, tak som si ju dala dole z hlavy, a podala jej ju. No ona tam nebola. Stála som na zástavke s tetou.

Stovky sviečok zhoreli a zmizli. Veľká jedáleň sa rozplynula..

A zrazu, som si spomenula na nepodstatnú vec. Amélia mala byť predo mnou! Ja som predsa Cakana!

Ale pustilo ma to..

„Kde som?“ spýtala som sa tety

„Na zástavke. Vari to nevieš?“

„Ehm.. Viem..“

A tak sme nasadli do auta a teta ma odviezla do bytu, vraj si ona ešte niečo musí vybaviť.

Tak som si ľahla na posteľ. Bola som veľmi unavená, a zmätená. Čo tom malo znamenať? Vymyslela som si to? Alebo.. Netuším..

Hneď som zaspala, lebo som nechcela rozmýšľať.

Pristúpila ku mne Amélia. Vedela som že je to sen. „Vieš prečo si sa zrazu ocitla na zástavke? Lebo ti tá čelenka pomotala hlavu.. Pôsobila na mozog dosť zázračne. A tak si mozog vymyslel svet za jedinú sekundu. Podľa knihy Rowlingovej Harry Potter. Ver tomu či nie, je to tak. Amélia z bratom budú v tvojom srdci.“

Prebudila som sa. Čelenka ešte stále ležala na stole.. Šanca. Schmatla som ju a zasmiala som sa. Rýchlo som si ju nasadila na hlavu, a preniesla sa do fantázie, kde je každý človek šťastný.

Milá Amélia,

keď viem že Rokfort neexistuje, občas sa mi uľaví a občas sa mi priťaží na srdci. Ty si bola výmysel.. Ale keď si založím čelenku, si tu znova. A znova.. Môžem ďakovať sestre že mi ju dala.

To je moja jediná nádej, útek zo sveta.

Aj metlobal sa mi celkom zapáčil. Rowlingová to pekne stvorila..

Máš narodeniny, a ja neviem čo ti kúpiť. U vás sú asi iné darčeky ako u vás.. Tak ti niečo kúpim, nechaj sa prekvapiť.

Vrátim sa aj na Vianoce. Sľubujem. Ako by som to bez teba mohla vydržať? Muklovská škola je strašne nudná, oproti Rokfortu. Tak to teda žije, a je tam mágia!

Som rada že som sa k tebe cez sestru dostala.

Cez Francúzsko (dúfam že ho poznáš). Cez čelenku. K tebe.. K mágií.. Keď budem dospelá sľubujem že prídem. Ale asi máš pravdu. Keď budem dospelá, čelenka bude zlomená a ja nebudem veriť vo fantáziu. No ale kým zlomená nie je, sme ešte spolu. Ty, ja, tvoj brat, Rokfort..

Potom mi napíš ako tam je, a čo Rowlingová vymýšľa. Už sa púšťam do jej novej knihy, ktorú už poznám..

P.S Viem že ty máš narodeniny ale zabudla som kedy tvoj brat. Len aby som vedela.

Tvoja Cakana.

EPILÓG

Hodina elixírov.

„Takže,“ zamrmlal Snape. „Teraz odhalíme čo ste spravili. Či len hnusnú a opornú zmiešaninu alebo ozajstný elixír.“

Každému hodil do kotlíka čosi podobné banánu, len menšiemu. Už povedal tri krát, že je to zmiešanina a jeden (z odporom) že je to správny elixír. Potešila som sa že ten správny patrí práve Amélií.

Keď pristúpil ku mne, zachvela som sa.

Hodil tam banán a môj čierno-modrý elixír sa premenil na červenú.

„Podľa akého návodu ste postupovali, Bancová?“

Podala som mu knihu na strane trinásť.

Rozzúrene ju hodil späť. „My sme predsa pracovali na strane štrnásť! Alebo ste v inej ére? Dnes o siedmej prídete na trest.“

A pokračoval ďalej.

Usmiala som sa a Amélia tiež. Obe sme vedeli, že na trest neprídem. Že vo fantázií si môžem robiť čo chcem.

V klubovni

„Amélia, radšej tam pôjdem.“

Amélia ale pokrútila hlavou.

„Nemusíš!“

„Ale ja chcem!“

Amélia sa na mňa začudovane pozrela, až prikývla.

„Ako chceš.“

Pomaly som sa dostala do žalárov, kde ma čakal Snape.

„Nečakal som vás. Myslel som si že neprídete.“

„A aj som to spravila. Keby som vedela že sa potešíte keď neprídem..,“ drzo som mu odpovedala.

„Nie ste drzá? Rozprávate sa z profesorom.“

„Viem. Čo je to za trest.“

„Všetky veci popresúvajte tam,“ ukázal na dvere vľavo, „a poupratujte stenu. Nech je farba pekná. Keď prídem o hodinu všetko bude spravené a bude tu tma.“

Odišiel a ja som tam zostala.

Pustila som sa do roboty. Všetky veci, slizké poháre plné niečoho zeleného aj malé fľaštičky som odniesla do malej miestnosti, kde mal zrejme Snape svoje ingrediencie. Keď v miestnosti nebolo už nič, pustila som sa do steny. Prútikom som ju ako tak opravila a skrášlila farbu.

Keď som počula kroky, zhasla som.

Bol to Snape, a cítila som že keď vstúpil usmial sa.

„Poďte sem.“

Pristúpila som k nemu, lebo cez okná zatiahnuté závesmi bolo ešte niečo vidieť.

Bola som od neho asi dva metre, keď na mňa namieril prútik, a niečo zamrmlal.

Okamžite som omdlela.

„Odhalil som vaše tajomstvo, Cakana. Vaša čelenka. Teraz ju zničím, a ostanete v tomto svete. Navždy.“

Bola som pripútaná k stoličke, vzadu som mala zviazané ruky a zaviazané oči.

„S kadiaľ to viete? Prečo to robíte? Prečo tu mám zostať..?“

„Viem to od tvojej dobrej priateľky Amélie. Dal som jej Veritaserum. Robím to preto, lebo chcem aby ste tu riadne študovali a mali voči mne rešpekt!“

Nemôžem tu zostať..

„Ale ja mám rodinu. A potom sa o mňa budú báť.“

„Len nezačnite plakať. Takže dovolíte..?“

Siahol rukou na moju hlavu. Cítil som že má v ruke niečo ostré, a prerezal mi čelenku. Som navždy uväznená v mojej hlave.

http://www.youtube.com/watch?v=B4CRkpBGQzU&NR=1

--------------------------------------------

Dúfam že sa vám to páčilo.

Ak chcete, napíšem na môj blog (bellapoviedky.blog.cz) aj pokračovanie. Ak budete chcieť..

Och Raniya ma teraz vyhreší! Utekajte a zachráňte si životy!

[ » na začiatok « ]