Kapitola:
Pridaná: 20.7.2010, 15:24:31
Čítaná: 3869×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Arlette Surveyorová, Deana, Severus Snape
Stručný dej: Osemnásťročná Arlette, dcéra vojvodu, vždy túžila po láske. Po tom vášnivom a krásnom cite plnom dotykov. Hoci už dosiahla vek, kedy by sa mala vydať, jej otec jej ešte stále dáva šancu nájsť tú pravú lásku. A tú nájde v novom koniarovi, Severusovi. Nedbá na spoločenské rozdiely, na to, že jej dvoria aj omnoho zámožnejší muži, počúva len svoje srdce a pre lásku je ochotná urobiť čokoľvek. Aj ohroziť svoju povesť...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 16.storočie, Anglicko 2 » V zajatí minulosti 3 » Podpichovanie 4 » Zvádzanie 5 » Zamilovaná 6 » Rozlúč sa so životom 7 » Odchod pánov 8 » Z blata do kaluže 9 » Poprava 10 » Vzbura živlov

Touto časťou končím s VZM vo FF. Veľmi pekne ďakujem všetkým, čo to čítali. Veľa ste ma tu naučili, ale ešte stále sa musím veľa učiť. Pridávam príliš rýchlo, neustále sa musíte pozerať na moje meno... Takže dosť! Možno sa tu ešte zjavím s nejakou jednorázovkou, možno s menšou kapitolovkou, uvidím. Tak teda pekne čítajte a tie komentáre!

Ešte túto kapitolku venujem mojej sestre zato, že mi vnukla nápad na jednu scénku :)

___________________________________________________________

Za strážnikom sa so škripotom zavreli dvere.

„Do čoho si nás to namočil?“ zreval jeden zo zbojníkov na svojho vodcu.

„Chceš poprieť, že si zbojník?“

„Ak si tým zachránim kožu, tak áno!“

„Ty si zbojník? Ty?! Byť zbojníkom je výsada! Nie každý ním môže byť!“

„Úžasné! Ak by som mal voľné ruky, zahrdúsim ťa!“

„Už by ste mohli konečne stíchnuť, nemyslíte?!“ ozval sa John nahnevane. „Radšej rozmýšľajme ako sa odtiaľto dostaneme!“

„Ó, chlapček je pokakaný,“ zaškriekal vodca bandy. „Z tadeto sa nedostaneš. Teda áno, ale budeš si musieť hlavu kotúľať pred sebou,“ smial sa na vlastnom vtipe.

„To sa odtiaľto naozaj nedostaneme?“ hlesol Aden.

„Stojíš si na ušiach?“ zavrčal Severus.

„Ale ja ešte nechcem zomrieť! Som ešte mladý! Život mám pred sebou! Nemôžem!“

„Nemal si sa s nami púšťať do bitky.“

„Ja som sa nebil.“

„Keby ste nám dali to, čo ste mali, my by sme už boli za horami- za dolami a vy na hrade. Ale nie, vy musíte reagovať úplne prehnane a začnete nás mlátiť!“

„Koľká múdrosť. Po prvé, nič sme nemali, nie sme páni a po druhé, prečo by sme sa nemali brániť?“

„Severus, to nemá zmysel. Možno sa stihne lady Rheita vrátiť, ale tá bude skôr nahnevaná, že nie sme na svojich miestach. Sme v riadnej šlamastike,“ vzdychol John. Zostalo ticho. Každý si premietal v hlave svoj život, prehodnocoval... Bola hlboká noc, možno tesne pred svitaním, keď si zbojníci znovu začali nadávať a vykrikovať.

„Budte tu ticho!“ zreval strážnik, keď vbehol dnu a mieril na nich kopiju. „Ak neprestanete, nebudem čakať na vašu popravu a prepichnem vás tu, na mieste!“

Chvíľu si ich namosúrene premeriaval, potom zabuchol za sebou dvere. Aden sa znovu rozvzlykal.

„Umlčte toho chlapčiska niekto!“ zvolala vodca zbojníkov.

„Myslím, že pre všetkých by bolo najlepšie, keby prestaneš rumázgať,“ adresoval John poznámku Adenovi, ktorý predsa len prestal nariekať. „Väčšieho ufňukanca som ešte nevidel.“

„Nevolaj ho ufňukanec!“ osopil sa Severus na Johna pri spomienke na istú udalosť.

„Ty si nejaký precitlivelý, nezdá sa ti?“ zachichotal sa John.

„Nemám rád to slovo.“

„Ani ja,“ povedal jeden zbojník.

„Už aj drichmite a neskúšajte moju trpezlivosť!“ ozvalo sa spoza dverí. Miestnosť sa ponorila do ticha.

„Vstávaj!“ vykrikoval niekto a šťuchal do Severusa.

„Čo chceš?!“

„Ja ti poviem, čo chcem. Ideme ťa popraviť, ak si zabudol!“

Severus otvoril oči. Zbadal modré topánočky s prackami... Strážnik. Zložil mu kladu z krku a z rúk. Severus si šúchal stuhnutú šiju a stŕpnuté zápästie. Ešte sa nestihol ani ponaťahovať, už mu vykrútili ruky za chrbát a zviazali ho. O malú chvíľku už boli poviazaní všetci väzni a vyvedení von, kde už bol zhromaždený dedinský ľud. Akonáhle zočili odsúdených, začali vykrikovať a častovať ich prvými slovami, čo im prišli na jazyk.

„Zberba!“

„Špina!“

„Kradli nám jedlo!“

„Znásilnil moju ženu!“ zreval jeden muž a vrhol sa na poviazaného vodcu bandy.

„Aj tak nestála za nič!“

„Zabijem ťa! Zabijem!“ vykrikoval šialene sa tváriaci muž.

„Odveďte ho!“ zavelil strážnik a nazúreného muža odvliekli stráže preč. „Ideme!“

Posotili väzňov a tí museli kráčať dedinou, sprevádzaní výkrikmi dedinčanov. Obhadzovali ich hnilou zeleninou, výkalmi, kričali...

Severus musel prižmurovať oči nielen kvôli predmetom, dopadajúcim na jeho tvár,ale aj kvôli silným slnečným lúčom. Kládol nohu pred nohu, sem-tam sa potkol o kameň, ktorý si nevšimol, znovu a znovu naňho dopadali hnilé jablká...

Pred sebou mal nejakého zbojníka, za ním zúbožene kráčal Aden, ktorému behal po chrbte smrteľný pot. Zrazu sa z davu ozval hlasný krik. „John, John! To je John, on je z panstva! Zo Zámku la Surveyor! Koniar! Nie je zbojník! Nezabíjajte ho!“ kričala žena. Severus sa ju snažil zahliadnuť. Bola to Hesta.

„Drahá slečna, nespochybňujte tu naše rozhodnutie! Boli v skupine zbojníkov! Nemali tam čo hľadať!“ uzavrel to strážca a kráčal ďalej.

Čoskoro boli na mieste.

Uprostred námestia bolo drevené pódium s drevenými peňmi. Po okolí sa ponevieralo niekoľko katov v čiernych plášťoch a maskách. Ostrili si sekery a tie sa ligotali vo svetle zlatistých lúčov.

„NIE! NIE!“ vrieskal Aden ako v tranze. Vyslúžil si úder po chrbte. „Ticho!!!“

Vystupovali po schodkoch, hľadeli do odsudzujúcich očí dedinčanov, statočne znášali výkaly na svojich tvárach, smrad, ktorý šírili...

„Toto sú muži, ktorí niekoľko mesiacov sužovali našu krajinu. Dlho sme ich nemohli polapiť, prenasledovali sme ich, konečne však spravili chybu. Dnes ich o 8:00 popravíme za zločiny- vykrádanie domov, lúpežníctvo na cestách, násilie napáchané na ľuďoch...“ Kývol katom a tak na prvé tri kláty položili hlavy Severus, John a Aden.

„Prví idú tí najnevinnejší!“ skríkol Severus. Vyslúžil si len ujúkanie a fujkanie.

„Prosím ťa, Bože, prosím ťa,“ šemotil si Aden so zavretými očami.

Severus pocítil na šiji chladivú čepeľ. Myseľ mal zvláštne prázdnu. Pred pár dňami zomrel. Videl bledé svetlo, lúčil sa so životom, s Lilinými zelenými očami... a zrazu sa ocitol tu. Možno... možno keď teraz zomrie, znovu sa ocitne na Rokforte... Tuho stískal oči, v ušiach už mal zaľahnuté od toľkého kriku. Začul švih, hlasné óóó... A naraz ticho.

Je mŕtvy? Je v nebi? V Rokforte?

Začul šepkanie.

Pootvoril oči.

Strážca sa naliehavo bavil s katom. Rozhadzoval rukami, v ktorých držal nejaký papier. Teda ich ešte nezabili... Severus otočil hlavu k Johnovi, ktorý sa tváril vystrašene a pozeral na dvoch hádajúcich sa ľudí. Pozrel aj na Adena. Ten bol mierne nazelenavý, oči vypúlené...

Na rukách pocítili voľnosť.

„Odíďte a už sa mi neukazujte na oči!“ zahrmel hlavný strážca a mračil sa do papieru.

„Môžeme odísť?“ zapišťal Aden.

„Áno.“

„A prečo ste nás prepustili?“ chcel vedieť Severus. Predsa, boli tak blízko smrti a zrazu ich len tak bez vysvetlenie prepustia domov?!

„To je choré! On si zachráni vlastnú kožu a pýta sa prečo?!“ vykrikoval nasrdený zbojník. „Hej, strážniček, aj mňa pusti!“

„Ty nikam nepôjdeš! Panstvo odkazuje, že vy,“ ukázal na koniarov, „vy ste z panstva. Takže choďte a druhý raz sa už nepleťte tam, kam nemáte!“

Koniari sa potešene usmievali, schádzali dolu schodmi. Prechádzali pomedzi prekvapených ľudí, okolo domov, kde-tu zavadili o zarasteného žobráka bez ruky či bez nohy. Jeden sa im postavil do cesty.

„Almužničku, prosím, almužnu!“ vzpínal ruky.

„Daj pokoj! Nemáme nič, len teraz sme ušli hrobárovi z lopaty!“ zahnal sa po ňom John. „Potvora jedna. Aj tak by sa zato len ožral!“

Ľudia na nich civeli, až kým nezmizli za poslednými domami.

„To určite lady Rheita. Vždy bola ku mne veľmi milá,“ zasmial sa John šťastne. „Stihla sa vrátiť. Sláva našej panej!“

Keď však vošli do dvora, zistili, že lady Rheita sa ešte na hrad nevrátila.

„Kam mohla ísť?“

Nikto ani len netušil kam a tiež nechápali, čo tam hľadá Fréjus, ktorý práve docválal.

„Pane,“ uklonil sa Johna spolu s Adenom a s ostatnými koniarmi sa niekam zašili.

„Ty tu stoj, červ, chcem sa s tebou rozprávať!“ vytasil na Severusa meč.

_________________________________________________________

Už som vás dosť naťahovala, však?! :) Takže pre tých, ktorým sa toto páčilo, radi to čítajú, pokračuje môj oznam. Ostatné časti si budete môcť prečítať na mojom blogu, kde by sa už dnes mala objaviť ďalšia časť :) Takže pekne si ho šupnite do záložiek a každý deň kuk tam. Veď viete, že ja som pomerne rýchla, čo sa týka pridávania. Tam sa budem môcť vyblázniť do sýtosti :D A blog som si nerobila len tak mírnix-dírnix, takže pekne čítajte a hlavne KOMENTUJTE, lebo tam sa tie hviezdičky až tak neriešia a ak nebudete čítať a komentovať, nebudú ďalšie časti. Písať pre seba môžem aj doma na papier, nemusím to nikam pridávať. Ale musím vás pochváliť. Minulú časť ste pekne okomentovali, bola som spokojná. Takže, očakávam vás na blogu.

http://severusa-poviedky.blog.cz/

[ » na začiatok « ]