Vzbura živlov

"Aký máš problém tentokrát?" pousmial sa Severus.

"Teba ten smiech prejde, zato ti ručím. Myslíš si, že keď si mi daroval milosť, môžeš sa naparovať ako kohút? Ak si myslíš, že si budeš môcť vziať Arlette za manželku, si na veľkom omyle. Rolphus Surveyor by ju nikdy nedal takému niktošovi ako si ty. Koniar..."

"Arlette za ženu nechcem. Môžem ti však ručiť, že ani tvoja nebude."

"Tak na to by som sa ešte pozrel. Vieš, pred dvomi dňami mohla byť moja. Ušla mi. Nebude mi však môcť utekať večne. Iste sa pýtaš, prečo ti to hovorím. Chcem, aby si dal od nej ruky preč. Pretože sa môže stať, že zomrieš a ani nebudeš vedieť kedy a ako. Bez súboja... Otravou... Jedom... Rozumieme si?"

"Veľmi dobre," uškrnul sa Severus. "Som rád, že si ma upozornil na moju prípadnú smrť. Aspoň viem, že mám čo najviac ľudí zasvätiť do tvojej temnej minulosti. Ach," zasmial sa pri pohľade na blednúceho Fréjusa, "chcel som povedať: temnej minulosti teba a Euquitey."

"Čo?"

"Áno, počul som vás. Takže..."

"Ty... Ty..."

"Ja..."

Fréjus si odpľul. "Toto ti nedarujem. Pamätaj na to. Nevyhneš sa tomu. Poznáš zákony. Slovo rytiera je silné..." Vybral sa do hradu.

"Ak hľadáš Arlette, nie je tu. Odcestovala!" zavolal za ním Severus pobavene. Fréjus zovrel rukoväť meča, no bez slova vysadol na koňa a odcválal preč.

"Čo vieš na madam Euquiteu?" spytoval sa John vzrušene.

"Nič ešte. Len Fréjus to nevie," zasmial sa Severus a spolu s ním celý dvor. Aden stál vo dverách a tváril sa čudne.

"Čo máš proti tomu Fréjusovi? Veď vyzerá tak... ako pán."

"Ten tvoj údajný pán je dobrý naničhodník vhodný do hrobu."

"A čo má s tou Euquiteou?"

"To je hradná pani. Neviem, čo s ňou má, ale ak niečo, tak určite to nie je dobré."

"A tá Arlette?"

"Už mi lezieš na nervy, vieš? Neotravuj stále," zamieril Severus k studni, kde sa už všetci ovlažovali ľadovou vodou.

"Ste zamilovaný?"

Severus prevrátil očami. "Už len zo zásady nerozprávam druhým o svojich citoch."

"Aha... takže ste," usmial sa Aden.

"To si kde zobral takú hlúposť? Daj mi pokoj!"

"Máte pravdu. Ani ja by som sa nepriznal, keby som sa zaľúbil do hradnej panej."

Severus neodpovedal.

Poobede vynášali hnoj.

"Fuj, to strašne smrdí. Kde sa toho toľko berie?" frfal Aden.

"Ty si nejaký fajnový, krpec," zabŕdol doňho John. "Ani fúrik nevládzeš uniesť, prsty a svaly ako z kvetu makového... Čo si robil predtým? Čím si sa živil?"

Aden sa trochu ošíval.

"Veď povedz, sme zvedaví!"

"Ja... kradol som," zatváril sa chlapec vzdorovito.

"A čo si kradol?"

"Na trhu... ovocie, zeleninu... sem-tam nejakú látku. A čo? Udáte ma teraz?" pozdvihol Aden vyzývavo bradu a pozrel na okolostojacich koniarov.

"Ale kde! Čakal som, že si šlohol nejaké šperky a tak," smial sa John a pokračoval v práci.

Na obed im bucľatá kuchárka pripravila pečený chlieb so zemiakovou kašou a krčah mlieka, vďaka čomu sa všetci nadšene zalizovali.

"Dnes nie je žiadna slávnosť?" nevinne sa spýtal Severus Johna.

"Prestaň si robiť srandu, ešte teraz cítim tú čepeľ na krku."

"Ktovie, kto nám pomohol..."

"Nie je to jedno? Hlavne, že sme prežili."

Aden zatiaľ sedel pri psovi, ktorý k nim ráno zablúdil, škrabkal ho za ušami a kŕmil chlebom.

"Keby mám vkuse počúvať tie jeho vzlyky, porazí ma," mračil sa Charles.

John sa znovu objímal s Hestou, ktorá bola šťastná, že jej nepopravili jej obľúbeného milenca.

"Nevravel si, že sa stretávaš s Deanou?"

"To je len zábavka. Na voľné chvíle, chápeš? Tu to tak chodí."

Severus len nesúhlasne pokrútil hlavou.

Bolo sparno ako posledný týždeň stále. Koniari si robili svoju prácu, nosili koňom vodu, tie sa hltavo púšťali do pitia... Smrad sa znásoboval, ale oni už boli zvyknutí na podobné pachy, dokonca aj Severus sa do toho ako-tak dostal, len pri závane vetra si uvedomil, že vôkol sa stále vznáša opar inej vône. Aden však neustále kašlal, kýchal, očividne nezvyknutý na takúto prácu.

Deň návratu pánov sa blížil. Lady Rheita sa vrátila ešte v ten večer, po prepustení svojich poddaných, no pri ďakovaní svojich koniarov za jej dobrotu sa len nechápavo pozerala z jedného na druhého.

Severus si užíval posledné dni bez Arlette. Cítil sa slobodne, keď mu neustále necivela na chrbát, nešpúlila pery pre jeden bozk, neprechádzala mu rukou po hrudi... Bol tu len on, John, množstvo iných dvoranov, Aden, ktorý sa všetkým tmolil pri nohách a vychudnutý zatúlaný pes. Idyla.

Tá však netrvala dlho. Obloha sa pomaly zaťahovala, začal pofukovať chladnejší vetrík, ktorý so sebou prinášal predzvesť búrky. Dvorania pobehovali po dvore, schovávali, čo sa dalo, upchávali stenu a dvere, slúžky cupitali s róbami, ktoré sa schli na slnku, koniari zamykali kone do stajní...

Tmavé mračná boli stále bližšie a bližšie, vetrisko nadvihoval dvere, ohýbal stromy až k zemi... Prvý blesk preťal oblohu. Ozval sa hrmot. Temnú oblohu znovu preťal červený blesk. A znovu. A znovu. S najbližším bleskom prišiel taký vietor, že odtrhol strechu na vzdialenom boxe v stajni.

"Nikto sa ani nehne!" zreval John. "Kone to vydržia, držte sa v úzadí!"

Všetci koniari sedeli v malej kuchynke a pozorovali zúrenie živlov na nádvorí. Vietor vyvalil dvere na koniarni a povážlivo kýval mostom. V kuchynke nebolo počuť ani hláska, všetci s hrôzou pozerali na ničenie ich jediného obydlia.Prešla polhodina. Nič sa nezmenilo. Azda len vietor fúkal silnejšie. Po daždi však ani stopy.

Vtom niekto zreval: "Západné krídlo horí! HORÍ!!!"

V zmese hlasov povyskakovali všetci dvorania a vybehli von. Skutočne. Z okien šľahali plamene, ktoré sa pravdepodobne chytili od stromu, ktorý bol zasiahnutý bleskom. Bolo treba urýchlene konať.

"Vodu! Vodu! Ťahajte zo studne! Ťahajte!" reval hlavný strážnik a bežal po vedro. Ostatní sa rozbehli po misky, hrnce, kotlíky, čokoľvek, čo by mohlo zachrániť ich hrad. Z hradu vybehol vikomt Bonnio Mistral a ako dočasný pán hradu dával rozkazy. Sluhovia, koniari, vojaci, všetci polievali odolávajúce plamene. Blesky križovali oblohu, vietor rozháňal iskry všade naokolo, čo len sťažovalo prácu.

Charles, John, Severus, Aden, Cherson a Bonnio spolu s vojakmi šli zachraňovať vnútro hradu. Plamene oblizovali dvere do komnaty, čmudili všetko vôkol a len horko-ťažko sa im podarilo zahasiť ich.

Keď konečne vyšli von, začmudení ani černosi, spustil sa dážď. Najskôr hlasný a potom už len tichučko dopadal na zem, aby zahasil všetky požiare, vzniknuté v dedine a na poliach.

Unavení dvorania sa zvalili na svoje prične, večeru väčšina odmietla a v okamihu ako položili hlavu na slamu, zaspali tvrdým spánkom.

O dve hodiny a mraky na nebi roztrhli a odhalili žiariace hviezdy. Tráva sa ligotala v ich svite, všade bol pokoj. Všetko spalo.

Uprostred noci sa Severus zobudil na akýsi buchot, šuchot a hundranie. Chvíľu si pretieral oči, kým sa prebral úplne a rozhodol sa skontrolovať to. Vykukol z povaly. Všade bol pokoj, len v neďalekom boxe sa mihotalo svetlo sviečky.

"Dúfam, že nám nikto nekradne kone," zamračil sa Severus. Po špičkách sa zakrádal k boxu. Šuchot ustal.

"Už mám toho akurát dosť. Už ma to nebaví. Končím. A tá špina...," frflal Adenov hlas.

Čo tu ten robí? začudoval sa Severus. Nazrel dnu. Aden bol začmudený od hlavy po päty. Očividne sa večer neumyl. Šuchot, ktorý Severusa prebral, bol spôsobený presúvaním obrovskej kade, v ktorej už bola nanosená voda.

Moje nervy, chalan jeden nepodarený. Ja som si už myslel, že nám niekto kradne kone, hneval sa Severus a chcel odísť, keď tu mu nohy vrástli do zeme.

Na mieste, kde doteraz stál Aden, sa zjavila dokonalá ženská postava v Evinom rúchu a ľahla si do vody. Slastne vzdychla. Strhla si z hlavy vlasy a odhodila ich.

Severus šokovane hľadel na dlhé čierne kadere, ktoré sa zjavili pod parochňou.

Bola to Arlette.

[ » na začiatok « ]