Kapitola:
Pridaná: 12.7.2010, 10:57:25
Čítaná: 3949×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Amyona Windsterová, Lilly Evans, James Potter, Sirius Black,...
Stručný dej: Na Rokforte sa skončil školský rok, ako sa bude vyvíjať osud hlavných postáv zo série Neprestať dúfať?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Neistá budúcnosť 2 » Nečakané prekvapenie 3 » Taká milá krvilačná rodinka 4 » Dračica 5 » Blonďavé prekvapenie 6 » Exkurzia žaláre 7 » Mrazivý vánok 8 » Začiatok konca?

ale áno, ja som stále tu, aj keď po dlhom a strastiplnom polroku čo som sem nič nepridala...tak som si povedala že by sa patrilo konečne sa rozbehnúť a dokončiť to čo som začala :P

a tak sa sem budem snažiť pridávať rozhodne častejšie kapitolky ako do teraz...

toto je skôr taká objasňujúca kapitola na ktorú bude nadväzovať´akčnejší dej, tak dúfam, že sa zabavite ;))

8.kapitola

„Už ma to vážne nebaví. Posledné dva týždne v tom Prorokovi nečítam nič iné ako kto sa kde stratil,“ pokrútila som hlavou, „to sú tí ľudia vážne takí blbí?“

„Je to divné, hlavne keď sa ich čím ďalej stráca viac...“ zamračila sa Lilly a nakukla mi z druhej strany do novín.

Mad robila to isté ako posledné dni. Čumela zamyslene do blba, no s tým rozdielom, že teraz aspoň čiastočne komunikovala.

„Lillynka, srdco moje, tá zelená ti vážne sekne!“ priplachtil k nám James, sadol si k Lilly a odhryzol si z jej vianočky.

„Aj ja si myslím,“ skonštatoval Sirius a prebojoval si miesto medzi mnou a Madyson.

Lilly kriticky pozrela na svoj sveter a zamračila sa na Jamesa, ktorý medzičasom stihol zjesť celý kúsok vianočky, ktorý mala Lilly pripravený na tanieri.

„Dnes máme celkom volný deň. Mohli by sme poobede zbehnúť za Hagridom, minule sa sťažoval, že sme ho dlho neboli pozrieť,“ zamyslene som povedala.

„Dnes je metlobalový tréning!“ zakričal James, akoby ho práve osvietilo a na chvíľu sa odmlčal, „čuješ, Mindestensová? Takže s žiadnym Rianom von nejdeš, ale so svojím družstvom!“

Mad mu za to venovala krátky pohľad typu ´aj tak je mi jedno čo hovoríš´ a vrátila sa späť k usilovnému čumeniu na dlaždice.

„No dobre ľudia, ja už idem. Nedopísala som si záver z úlohy na Elixíry, tak to nejako idem dotiahnuť,“ vzdychla som si a postavila som sa od stola.

„Pre Merlina, to čo je?“ spýtal sa viac znechutene ako zarazene Sirius, ktorý upieral pohľad niekam za mňa.

Mad, ktorá pri ňom sedela nenápadne zakývala a pozrela sa na mňa.

Až keď som sa otočila mi doplo, prečo sa Sirius tak arogantne tváril.

„Majte sa,“ neprítomne som ich odzdravila a vykročila som k Drewovi, ktorého úsmev bol veľkosti meter krát meter.

„To ma tu vážne dnes chcete ignorovať?“ zvolal Sirius, keď James s Lilly začali opäť jednu so svojich súkromných hádok do ktorých sa neradno piecť, Remus nekonečne začítaný do knihy nevnímal okolie – alebo aspoň tak vyzeral, Peter niekde v strede siene naháňal cvrčka a Mad znova neoblomne čumela do blba neschopná komplikovanejšej komunikácie.

„To som teda zas došiel,“ nahnevane Sirius pretočil oči smerom od skupinky kamarátov a pohľadom zavadil o relatívne blízko sediacu čiernovlásku.

„Žijeme len raz,“ uškrnul sa Sirius a presadol si k dievčaťu a jej kamarátkam.

„Ahojte,“ nahodil Siriusovský úsmev a dve si hneď odsadli.

„Čau,“ pozdravila ho čiernovláska okamžite zabúdajúca, že pri nej sedí ten nenapraviteľný sukničkár, na ktorého toľko nadávala s kamarátkami.

„Tak predsa len to nebude až taký zlý deň,“ zamrmlal Sirius skôr dievčatiným prsiam ako sebe.

„Ahoj,“ pozdravil ma Drew a žmurkol.

„Ahoj-te,“ povedala som, keď som sa stihla spamätať že ešte stále stojím nohami na zemi a že pri ňom stojí aj pár jeho kamarátov, tak som sa pokúsila odstrániť ten svoj priblblý úsmev.

Mám zlý pocit, že sa mi to nepodarilo...

„Čau,“ zborovo ma odzdravili, „tak sa uvidíme potom na astronómii.“

„Uvidíme sa po škole. Ešte si máme čo povedať,“ povedala mu biflomorská blondínka, objala ho a vzdialila sa.

Je možné, že žiarlim na chlapca, ktorého ani nepoznám?!

„Len som ti chcel zaniesť toto...“ odmlčal sa a začal sa hrabať v taške.

Po chvíli vytiahol môj náramok, ktorý som taký týždeň hľadala.

„Stratila si ho, keď sme zdrhali. Vždy som na neho zabudol...môžem?“ pokynul hlavou k mojej ruke, ktorú som dvihla a on mi ho navliekol.

„Ďakujem,“ poďakovala som a so stúpajúcou červeňou v tvári som sa na neho pozrela.

„Mal by som už ísť, ešte som neraňajkoval a Severná veža tiež nie je najbližšie,“ povedal a zakýval mi na pozdrav.

To čo som potom cítila sa dalo nazvať len jedným slovom. Sklamanie.

Len obyčajné zakývanie a už odo mňa kráčal otočený chrbtom smerom k svojim kamarátom.

„Maj sa,“ zamrmlala som skôr pre seba a vyšla som z Veľkej siene, keď som začula svoje meno.

„Amy! Zajtra večer si nerob plány, prídem po teba do klubovne!“ Drew sa na mňa usmial a ja neschopná slov som len prikývla a zdrhala preč.

Prečo mám z neho strach, že pre mňa zajtra naozaj príde a pritom obavy že nepríde?

Ach, to je tak hlúpe!

Správam sa ako nejaká sprostá, naivná, hlúpa...bifľomorčanka poletujúca za Siriusom.

A vtedy mi to konečne došlo.

Videli sme sa len pár krát a nikdy som nad tým nerozmýšľala, ani...pre Merlinove trenky...veď ja som zaľúbená!

Zastavila som sa a oprela som sa o kamennú stenu.

Keď mi docvaklo, začala som sa bláznivo smiať. Ešteže som tam bola sama, lebo ten smiech som z neznámych dôvodov nedokázala zastaviť.

O dve poschodia vyššie:

„Albus...“

„Ja viem Minerva, nemusíš mi nič hovoriť,“ starší pán netrpezlivo mávol rukou.

„Ale, Albus...“ znova začala mladá profesorka, no tentoraz naliehavejším tónom.

„To...to je šialenstvo! Sú to len deti!“ rozhodila ruky a tmavý hodvábny plášť sa zavlnil.

„Sú nadaní a onedlho aj plnoletí. Nedá sa nič robiť, sama vieš, čo sa stalo v ministerstve. Prehlásili ma za blázna a to na to nemám ani roky,“ snažil sa jej vysvetliť.

„Tak ale len siedmakov...“

„To nestačí.“

„Sú takí nevinní! Naozaj neexistuje iná možnosť? Naozaj sa nenájde nikto...niekto...ja viem, že je nás málo a ich je každým dňom viac...ale nemáme právo...“

„K Merlinovi s právom!“ nahnevane zvolal.

„Nemôžeme predsa...“ pokračovala profesorka aj napriek Albumovým neoblomitelným rozhodnutím.

„Minerva, sama vieš, že medzi nemôžeme a musíme je, bola a vždy bude veľmi tenká hranica. Oni to zvládnu...“ pozrel na ňu ponad polmesiačikové okuliare.

„Ale...“

„Žiadne ale. Už som sa rozhodol. Do ničoho ich nebudem nútiť. Teraz ma prosím ospravedlň. Musím vybaviť na ministerstve odchod Segledyho, leží v nemocnici. Minulý týždeň mu totiž vyvraždili celú rodinu,“ vážnym hlasom ukončil rozhovor a tak Minerva so slzami v očiach a rumencom na tvári vyšla z kabinetu profesora Dumbledora zastupujúceho na Obrane kôli Moodyho potulkách anglickom – ako to sám nazval pre verejnosť, ktorá nebola pripravená, aby sa dozvedela pravdu.

Rozrušená mladá profesorka takmer zrazila svojho žiaka keď sa náhlila nájsť nejaké miesto, kde by sa upokojila.

„Prepáčte...“ povedala priškrteným hlasom, keď ju náraz o čiusi hruď hodil na zem.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa prekvapený profesorkinými slzami a pomohol jej vstať.

Tá vzhliadla na bledú tvár obkolesujúcu platinovými vlasmi a srdce jej vynechalo pár úderov.

...Albus sa musí mýliť... ten chlapec by toho nikdy nebol schopný... neverím tomu...

„Pani profesorka?“ prerušil ju zo zamyslenia.

„Áno, ďakujem...“ roztržito odpovedala a náhlila sa preč.

Lucius sa za ňou mračil, ale nakoniec to vypustil z hlavy, lebo momentálne sa musel zaoberať dôležitejšími vecami.

Prešiel cez chodník pri Zakázanom lese a vyšliapal do soviarne, kde mu chladný vietor oznamujúci skorý príchod jesene rozvial vlasy a takmer odfúkol šál, ktorý mal skôr pre imidž, no teraz bol rád, že si ho zobral.

Podišiel k sove, ktorá mala najzúrivejší pohľad v očiach a vytrhol jej obálku zo zobáka.

„Čo by som ja robil, bez tvojich čudných listov vážne neviem, mama...“ sucho skonštatoval a odtiahol sa od maminej sovy, ktorá už od mlada vyzerala ako psychicky narušená.

Drahý Lucius,

moja priateľka sa veľmi potešila správou, ktorú si mi poslal.

Už dlho hľadala svoju spurnú dcéru a vďaka tebe sa jej splnil sen.

Je z veľmi dobrej, starej a hlavne čistokrvnej rodiny, tak sme sa s otcom rozhodli oficialne podpísať tvoj zásnubný pergamen.

Tvoj otec jej moc neverí, ale sám uznal, že je to to najlepšie čo pre teba môžeme spraviť.

Ak budeš niečo potrebovať napíš.

Som hrdá že si ťa vybral...

S láskou, mama

Lucius zamračene dočítal a zaškrípal zubami. Nech sa s tým snažil stotožniť už akokoľvek dlho, stále si nevedel zvyknúť, že si má vziať dievča, ktoré ani nepozná. Možno až na tú jej, hej, mama použila správne slovo, spurnú povahu...

„Lacarnum Imfalamare,“ namieril prútik na list a ten okamžite pohltili modré plamene.

Akurát dopadol na zem posledný poprašok popola, keď začul na schodoch kroky.

„Viac schodov sem hádam dať ani nemohli,“ začul povzdychnutie a rýchlo sa skryl za stĺp.

Do soviarne vkročilo dievča s kučeravými vlasmi a sovou, ktorú niesla usadenú na ruke.

Hladkala ju a cestou sa jej prihovárala.

V druhej ruke držala starý, dokrčený list s prasknutou pečaťou.

Otvorila ho a očami prebehla obsah. V tvári mala prázdny výraz, ale hlboko v očiach sa skrývala bolesť.

Ten pohľad som poznal, taký pohľad mávajú len ľudia, ktorí stratili svojich blízkych...s Temným pánom som bol už pol roka. Niekedy sa vo mne ozývali výčitky, ale nikdy som o ňom nepochyboval a tak to aj zostane.

Snehovo bielu sovu položila pri seba a vytiahla pergamen, atrament a brko.

Nechápem ako môže písať, keď sa jej tak veľmi trasú ruky.

Keď dopísala, položila brko pri seba a dlaňami si podoprela tvár.

Brko sa skotúľalo po kamennom stole, spadlo na zem a kotúľalo sa po mramorových dlaždiciach smerom...k sakru... ku mne.

Polárna sova sklonila hlavu a tlmene zahúkala.

„Ja viem..život ide ďalej,“ s hlbokým nádychom a smutným úsmevom znova pohaldila sovu po hlave.

„Prečo nemôže byť život taký, aký chceme aby bol?“ zdvihla sa a vypustila sovu cez kamenný oblúk.

„Pretože potom by nastal vo svete chaos,“ prehovoril som stojac jej za chrbtom a s úškrnom som jej podal brko, keď som videl, ak osa zľakla.

„Ah...vystrašil si ma! Ty máš tuším pohotovú odpoveď hádam na všetko...ako dlho tu už si?“ spýtala sa s menšími obavami.

„Práve som prišiel,“ odpovedal som napriek jej podozrievavému výrazu na tvári.

„Ak budeš niekedy niečo potrebovať...stačí povedať,“ povedal som jej, no nečakal som, že sa bude tváriť akoby jej zabehlo.

„Ja...eh...ty...no...pil si?“ dostala zo seba.

„Myslíš?“ podišiel som k nej a naklonený som na ňu dýchol.

Neubránil som sa úškrnu, keď zacítila moju voňavku a zachvela sa.

„Ja už neviem čo si mám myslieť a čo nie. Celý svet je hore nohami,“ zašepkala, keď sa jej tvár ocitla pár centimetrov od mojej.

V tej chvíli ma napadlo čosi bláznivé...tak veľmi som mal chuť dotknúť sa jej detskej tváre, vidieť ako sa jej oči do mňa vpíjajú a šibalský úsmev, ktorý jej odhaľuje zuby.

Mal som neuveriteľne šialenú chuť pobozkať ju.

Pomaly som sa skláňal v ústrety jej sivým očiam a pootvoreným perám, keď sa zrazu ozvali kroky a ona akoby precitla.

„Amy?“ spýtal sa prekvapený hlas smerom od vchodu.

„Malfoy!“ vykríkla s predstieraným prekvapením, impulzívne ma od seba odtlačila a rozbehla sa ku schodom.

„Drew!“ prekvapene vydýchla.

„Čo tu robíš s týmto...slizolinčanom?“ zamračil sa na ňu a ona zmätene pozrela na mňa.

„Stretli sme sa tu, keď som posielala list...už idem preč, ideš aj ty?“ chytila ho za ruku a ťahala ho von zo soviarne, zatiaľ čo Drew mi venoval dlhý znechutený pohľad.

Otupene som pozeral na miesto kde ešte pred chvíľou stála a hneď sa mi poprehadzoval rebríček hodnôt.

Na jednotke teraz bolo poriadne nakopať toho priblblého Drewa, jaj, keby prišiel aspoň o minútu neskôr! ...mal by som ju... alebo by ona mala mňa?

Do kotlíka, Lucius preber sa!

„Si v pohode?“ spýtal sa ma cestou dole po schodoch Drew, stále mi stískajúc ruku ako by sa bál, že mu uletím.

„Nemala by som byť?“ zahryzla som do spodnej pery a pozrela som sa na neho.

„Ja sa len tak pýtam či ti Malfoy niečo nespravil, lebo ak hej...“ nedokončil vetu, len mi silnejšie stisol ruku.

Skoro mi vyleteli oči, ale dáko som to predýchala a on sa našťastie rýchlo uvedomil a povolil stisnutie.

To vážne vyzerám tak bezbranne, že všetci chlapi v mojom okolí sa cítia jak moji ochranci...?

„Prepáč,“ zamrmlal a hodil na mňa psie oči, „ale bojím sa o teba.“

„To je...v poriadku,“ usmiala som sa na neho a pod náporom jeho nezvyčajne zelených očí som na Luciusa rýchlo zabudla.

„Amy? Rozmýšľal som... už nevydržím do večera... musím sa ťa niečo spýtať,“ načiahol sa k mojej tvári a odhrnul mi z tváre neposlušné rozviate vlasy, „môžem ťa pobozkať?“

„Áno...“ povedala som po chvíli bez dychu.

Prižmúril oči, pomaly sa ku mne naklonil a jeho pery sa jemne vpili do tých mojich.

Cítila som sa akoby ma práve niekto naučil lietať a jasom si užívala strmhlavý pád do neznáma.

***

PS : hneď už idem písať ďalšiu, aby ste na mňa nemuseli nadavať čo tak dlho robím :D

[ » na začiatok « ]