Kapitola:
Pridaná: 5.3.2010, 19:24:20
Čítaná: 2056×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Amyona Windsterová, Lilly Evans, James Potter, Sirius Black,...
Stručný dej: Na Rokforte sa skončil školský rok, ako sa bude vyvíjať osud hlavných postáv zo série Neprestať dúfať?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Neistá budúcnosť 2 » Nečakané prekvapenie 3 » Taká milá krvilačná rodinka 4 » Dračica 5 » Blonďavé prekvapenie 6 » Exkurzia žaláre 7 » Mrazivý vánok 8 » Začiatok konca?

čaves všetci, no jooo aspoň raz za mesiac sa musím ohlásiť že žijem :D a hej, rýchlejšie to písať vážne nejde :(

ja nestíham hádam všetko čo sa nestihnúť dá a sami vidíte že FF k tomu nestíhaniu tiež patrí...

čudujem sa, že tie moje vmysli ešte stále čítate, ale n adruhej strane som vám za to nekonečne vďačná...aj za vašu trpezlivosť :)

7.kapitola

V jedno krásne poobedie v Rokville :

„Hnusný vietor aj s celým zubatým slnkom! Keď sa dostanem k Nemu uvidíte, že bude fúkať už len tak ako ja chcem!“ rozčuľoval sa chudý tmavovlasý chlapec, ktorému vietor odfúkol čiapku , keď schádzal dole chodníkom k malebnej dedinke.

„Ukludni sa Greyback, ak nebudeš vybraný zomrieš. A ak budeš vybraný budeš slúžiť vyššiemu zámeru a užívať si. Vietor ťa trápiť nebude,“ kývol hlavou Lucius, ktorý pri ňom kráčal.

„Áno,“ pokorne povedal. Lucius je niekto...bol vybraný, nemôže si o pohnevať.

„Nie sú náhodou Tri metly pomerne nevhodným miestom pre stretávku s takým človekom?“ ozval sa potichu Severus, ktorý šiel celý čas o pár krokov za chlapcami.

„Severus, Severus. Vidno, že si ešte neuvedomuješ kto je on a akú má silu. S ním sa už nikdy nebudeš musieť skrývať za knižkami a elixírmi, pretože sa na teba budú ostatní pozerať úplne inak ako doteraz. To ti môžem odprisahať,“ povedal mu Regulus a s Luciusom sa na seba uškrnuli.

Severus sa zapozeral na jazero, ktorého pokojná tmavá hladina sa črtala na ľavo od neho. Nevedel čo si má myslieť... čo také dobré spravil, že práve jeho si vybral Temný pán? Musí byť výnimočný... lepší ako ostatní. A konečne je tu niekto, kto to vie oceniť... Voldemort.

Prešli sme bránou do Rokvillu a ja som sa odrazu cítil nečakane slobodný.

Pozrel som sa za seba na chlapcov, ktorí mi kráčali v pätách a spokojne som od nich odvrátil tvár.

Takto to zostane až do našej smrti...navždy spojení.

Ako kráčali uličkami Rokvillu ľudia sa im uhýbali z cesty.

Z ich výrazov bledých tvárí a čiernych habitov ktorých konce poletovali vo vetre sálala sila, ktorú si nikto nevedel vysvetliť.

Od chvíle, kedy ich označil Temným znamením už neboli deti, ale oddaní služobníci.

S prázdnym výrazom tváre som sa zaprel do pomerne nových dverí krčmy U troch metiel a hneď som zacítil na lícach príjemné teplo.

Keď za mnou vošli aj ostatní, rokfortskí študenti si začali niečo mrmlať.

„Neznášam tú háveď,“ zasyčal pri mne Macniar a nenávistne prebehol očami šomrúcich študentov.

„Pokoj, nerob rozruch. Vieš predsa prečo sme tu,“ pozrel som sa na neho a razom stíchol.

Ako sme sa cestou predierali medzi stoličkami do tmavého kúta moju pozornosť upútal čísi pohľad. Čo som ja nejaký testral, že na mňa zas niekto šokovane čumi? Nahnevane som sa obracal, že tomu človeku strelím nejakú trefnú poznámku po ktorej nezaspí, keď sa môj pohľad stretol s iným ako som čakal.

S pohľadom dievčaťa, ktoré budem musieť vídavať častejšie ako je to vhodné.

Keď mi to oznámili najprv ma to poriadne štvalo, až som takmer otca zaklial, ale nateraz sa môj názor zmenil.

„Zasekol si sa?“ spýtala sa s úškrnom, keď som na chvíľu zastavil otočený k nej.

Miesto odpovede som sa len usmial a šiel som ďalej.

Keď som videl ten šok na jej tvári, skoro som sa rozosmial, no dnes nemám čas, provokovanie si nechám na inokedy.

Prešiel som k najtmavšiemu stolu, aký snáď mohol v tejto svetlej krčme byť a sadol som si pri dievča s divokými tmavými kučerami.

„Bellatrix,“ pozdravil som ju z čiste zdvorilostných dôvodov. Keby nebola moja rodina už dávno za tie jej urážky vonia fialky zo spodu.

„Čaute,“ kývla ostatným a mierne sa zasmiala pri pohľade na Regulusa, ktorý si oproti nej opatrne sadol.

„Netvárite sa zrovna nadšene, že sem prišiel na návštevu. Vyzeráte ako vyplašené kurence,“ prehovorila ťahavým hlasom.

„Zdanie môže klamať, Bella. A nehraj sa pred nami na hrdinku. Všetci vieme ako to v skutočnosti je, že?“ zdvihol som obočie a sesternici na chvíľu zmizol úsmev z tváre no po pár sekundách ho nahradil druhý.

„Chceš mi povedať niečo o čom ešte neviem? Lebo ak máš na mňa nejaké pripomienky Temný pán by ich tiež rád počul,“ zaklipkala tmavými hnedými očami a prútikom si prešla po líci.

„Prosíte si niečo?“ spýtala sa mladá Rosmerta, ktorá neprestajne lietala od jednému stolu k druhému so zvyčajným entuziazmom.

„Vypadni! Nevidíš, že sa...“

„Tri ďatelinové pivá, prosím,“ skočil jej do reči Regulus a prísne sa zahľadel na Bellu, ktorá stíchla.

„Za chvíľu to prinesiem,“ váhavo povedala čašníčka a pre istotu sa hneď vyparila.

„Tu nie si v Dehearmptone, kde si môžeš robiť čo chceš, tak sa kroť. Temný pán povedal, že musíme vyčkať...“

„To čakanie ma unavuje. Chcem sa baviť,“ vykrútila hlavu na stranu a pozrela sa von oknom.

„Už onedlho...“ zašepkal Lucius a pozrel sa na profesorov, ktorí sa bavili na druhej strane miestnosti.

Ako som sedela otočená k babám a chlípala som teplé ďatelinové pivo mi odrazu prešiel po chrbte nepríjemný mráz.

Zdvihol sa studený vietor, všetci zmĺkli a s pohľadmi namierenými na dvere s tichým rešpektom, ktorí si sami nevedeli vysvetliť hľadeli na vysokého muža vchádzajúceho do Troch metiel.

Zložil si čiernu kapucňu, odhalil hranatú tvár sympaticky pôsobiaceho človeka, uškrnul sa na vyvalených návštevníkov krčmy a bez slova zamieril k stolu kde sedeli slizolinčania.

V pol ceste na sa zastavil a pomaly sa otočil smerom k nášmu stolu a svetlohnedé vlasy dovtedy padajúce do tváre mu odhrnuli tvrdé hnedozelené oči.

Jeho pohľad sa stretol s Madysoniným a pár sekúnd, ktoré mi prišli ako minúty sa na seba bez pohnutia pozerali.

Zrazu sa mu na tvári napli všetky svaly a znechutene ohrnul vrchnú peru, keď ich zrakový súboj náhle prerušilo chudé brčkavé dievča, ktoré sa mu s rešpektom poklonilo , niečo povedalo a odišlo späť k slizolinčanom nasledované tou kockou ladu.

„Prišiel,“ zašepkala Mad a s doširoka otvorenými očami hľadela na miesto, kde ešte pred chvíľou ten chlap stál.

„Mad si v pohode?“ spýtala sa jej Lilly, keď sa v krčme zas ľudia rozhovorili.

„Mady,“ zatriasla som ňou a po chvíli zažmurkala.

„Ja...musím už ísť. My by sme mali...či radšej...“ niečo motala Mad.

„Má pravdu, poďme radšej. Vôbec sa mi ten chlap nepáči a ani to ako ste sa na seba pozerali,“ Lilly položila na stôl peniaze a pomohla Mad postaviť sa na nohy.

„On vie...mám strach,“ bľabotala Mad cestou cez Rokvile a každú chvíľu sa jej podlamovali kolená.

„Mindestensová si zabudla na intráku kolečko? Ozaj ahoj, Lilly,“ zaklipkal očami James, ktorý sa rútil oproti nám.

„To vieš, niekto má o kolečko viac a niekto menej,“ zasmial sa Sirius a nenápadne žmurkol na Remusa, ktorý prevrátil oči.

„Nemusíš mi furt pripomínať, že som zabudol mapu pod posteľou kôli čomu nás načapal Filch! Ja mám svoje kolečká v poriadku, no stalo sa,“ Remus rozhodil na ruky a takmer trafil Petra, ktorý ho obiehal.

„Máte trest?“ spýtala som sa s úsmevom.

„My ich máme viac,“ veľavýznamne na mňa žmurkol Sirius a James frajersky prikývol.

„Chudáci chlapci. Tí si myslia že na ten ich vandalizmus baby furt idú?“ Lilly nechápavo pokrútila hlavou.

„No zrejme áno,“ pokynula som jej hlavou k dvom bystrohlavčankám, ktoré počuli náš rozhovor a priveľmi nenápadne skočili po rokfortskej dvojke.

„Potom neviem či by sme nemali Mad vziať do nemocničného krídla,“ prehodila Lilly.

„Nie!“ zrazu vyskočila Mad ako obarená.

Slovo ´nemocničné krídlo´ robí s ľuďmi divy.

„Nie som chorá, len...“ dostala zo seba, ale zjavne nedokázala nájsť vhodné slovo na to čo jej je.

„Mad, veď ťa ledva nesieme. Kým dôjdeme do hradu dostanem svalovku,“ vzdychla som si a predrala som sa cez dav ľudí v hojnom počte prechádzajúcich cez hlavnú Rokvilskú cestu k lavičke.

Posadili sme ju na lavičku a Lilly na mňa pozrela s vďakou v očiach, lebo pár posledných metrov poriadne fučala.

„Musím ísť ešte nakúpiť brká, pergameny a nejaký atrament,“ Lilly si prehodila cez plece dlhé vlasy a ukázala na obchod oproti.

„Počkáte ma tu?“ spýtala sa nás.

„Ak ti náhodou zdrhneme, rozhodne sa nedostaneme ďaleko,“ uškrnula som sa a pozrela som sa stále neprirodzene bledú Mad čumiacu do zeme.

Po desiatich minútach, cez ktoré som sa snažila nadviazať nejakú normálnu komunikáciu s Mad, pričom som to dotiahla k monológom, Lilly konečne vyšla z obchodu, ale na moje prekvapenie ju nasledovala McGonagalová.

Lilly niečo povedala a ukázala na nás dve, načo jej okamžite odpovedala niečo McGonagalová a zakývala nám.

Aj cez tých tridsať metrov čo ma od Lilly delili som videla, ako sa Lilly začervenala a nasledovala profesorku smerom do hradu.

„No super! Si myslí, že som vyhrala súťaž v spieraní? No nič Mad, do hradu možno dôjdeme až zajtra ale ver mi, že ja ťa tam dostanem,“ odhodlane som sa na ňu pozrela pričom ona pravdaže ale len nepohla stále zahĺbená do svojich prekliato hlbokých myšlienok.

S povzdychom som si jej ruku prehodila cez rameno a postavila som sa.

Pár krokov mi stačilo na to, aby som sa prestala tváriť, že som s Mad na prechádzke.

„Nepotrebuješ pomôcť?“ spýtal sa ma priateľský hlas.

Šokovane som vzhliadla k tomu obetavému človeku a takmer ma vykotilo.

Trocha som sa zakymácala a on hneď podoprel Mad z druhej strany, takže som chytila stabilitu.

„Beriem to ako súhlas,“ milo sa usmial.

„Ja, och, pravdaže! Len som zastala v šoku, že sa našiel taký... milý človek,“ povedala som mu a usmiala som sa. Hej, hej, milý, pekný a neuveriteľne sexi... tuším by som mala brzdiť.

„Videl som ako sa s ňou tackáš, tak mi to prišlo ako celkom dobrý nápad. Kamaráti mi zdrhli, takže dnes nemám na práci nič iné,“ žmurkol na mňa a bledohnedé kučeravé vlasy mu rozvial vietor.

Cestou sme sa rozprávali o všetkom možnom až kým náš rozhovor neprerušil zdesený výkrik.

„Madyson!“ výkrik smeroval od vysokého chlapca vydesene bežiaceho k nám.

„Hm...to veliké čo sa k nám valí je potom Ryan,“ oboznámila som Drewa – ako sa mi stihol predstaviť Bystrohlavský siedmak spolunesúci Mad.

„Čo sa jej stalo?! Madý!“ pribehol k nej a chytil jej tvár do rúk.

„Bude v poriadku. Len jej prišlo zle, však ju akurát nesieme do hradu...“

„Ja ju vezmem,“ prerušil ma a zdvihol ju bez väčšieho úsilia na ruky.

Niekedy je výhodné mať priateľa metlobalového odrážača...

„Ďakujem vám, že ste ju zobrali,“ povedal nám a rýchlim krokom, lepšie povedané takmer behom sa vybral k hradu.

„Ten teda nemárni čas,“ zasmial sa Drew sledujúc strácajúci sa obrys Ryana.

„No čo, zabiješ sa? Aspoň nám uľahčil cestu. Inak keď som už pri tom, tak sa mohol ukázať aj skôr,“ zasmiala som sa.

„Hej, mohol, ale čo by to potom bolo za zábavu?“ s úsmevom si potiahol zips na bunde, lebo sa pomaly ale iste začalo ochladzovať.

„Tebe prišlo zábavné nosiť moju kamarátku? Tak to by si mohol potom zobrať aj mňa!“

„Mám ťa niesť?“ zasmial sa a sklonil sa načahujúc sa za mnou s rukami.

„Radšej nie, ak sa šmykneš odnesiem si to ja.“

„Ja viem padať aj ohľaduplne,“ povedal a hodil sa na zadok s rukami vystretými pred sebou.

„Tak to je fajné, ale ja ti stále v tom dajako neverím,“ s úsmevom som pokrútila hlavou.

„Nó, to diky za úprimnosť,“ postavil sa zo zeme a s predstieraním urazenosti si začal oprašovať zadok.

„Ale veď ja som to tak nemyslela,“ otočila som sa a pomaly som vykročila na kamenný chodník vedúci cez kopec k hradu.

„Budeš mi to musieť vynahradiť,“ predbehol ma a pomohol mi prejsť cez užšiu časť cesty z kameňov pod ktorou bol strmý zráz.

„Tak to sa nechám prekvapiť,“ priškrtene som povedala, lebo by som to pravdaže nebola ani ja, keby som sa cestou nepodkla a nešmykla. Nebyť Drewovej ruky, už sa kotúľam.

„Si nebezpečná, vieš o tom?“ zasmial sa, keď ma ťahal na chodník.

„Viem. Len neviem či som nebezpečnejšia pre seba, alebo pre svoje okolie,“ úprimne som sa na neho pozrela o chvíľu na to, ako som ho takmer stiahla z chodníka.

„Na seba si už nejako dám pozor...“ povedal mi s úsmevom a chcel aj niečo dodať, ale prerušil ho výrazný školníkov hlas.

„Vy dvaja! Sem!“ nie zrovna najpriateľskejším tónom zakričal a rukou nám pokynul, aby sme sa ponáhľali.

S Drewom sme si vymenili prekvapené pohľady a mlčky sme sa vydali za tým dlhovlasým metlákom.

„A mám vás!“ víťazoslávne vyhlásil, keď sme k nemu dorazili.

Po dlhšej tichej chvíľke cez ktorú sa na nás šťastne zubil a Drew na neho nechápavo mračil som sa podujala nejako sa vykecať.

„Takže... už môžeme ísť?“ tipla som si.

„Určite! Žiadne také! Za vážne poškodenie školského poriadku budete mať dneska večer trest!“

„No počkať. Keď spravím nejaký priestupok a načapáte ma, tak si ponadávam, aká som blbá, že ste ma chytil, ale keď ho nespravím tak ani neviem komu mám nadávať!“ dala som si ruky v bok a nahnevane som na neho zagánila.

Nechápavo pootvoril ústa, ale nanešťastie sa rýchlo spamätal.

„Boli ste vonku, či nie?!“ vyceril na nás zuby.

„Áno,“ váhavo odpovedal Drew, keďže ja som bola ticho.

„A koľko je hodín?!“ zdvihol pravú ruky a zamával si nad hlavou, kde sa vo výške niekoľkých desiatok metrov týčili obrovské hodiny.

„Tak pol piatej,“ tipol si Drew a mykol plecami.

„Ha!“ prišla k nám odpoveď.

„Ha?“ prekvapene som zopakovala a obzrela som sa z chodby na chodník pred hradom, či nenájdem nejakých študentov, ktorí by boli schopní odviesť Filchoviu pozornosť. Žiaľ nikto nikde.

„Presne, ha! Za mnou!“ dupol nohou o mramor vykročil schodiskom smerom dole neprestajne si niečo hundrúc.

„Je možné, aby bol čarodejník v tridsiatke senilný?“ zasmial sa Drew a vykročil prvý vo chvíli, keď sa k nám školník znova otočil, aby nás popohnal.

Na chodbe ku skleníkom som zbadala dievčenské záchody, cez ktoré si väčšina dievčat skracovala cestu z Herbológie.

„Sem,“ šepla som a nečakane som potiahla Dreva do tmavých dverí.

Pravdaže bola na zemi voda a tak sme obaja skončili na tvrdých dlaždičkách.

„Nie že by si bol ťažký, ale si ťažký,“ zasmiala som sa, keď skončil krížom na mne.

„Prepáč, toto som nečakal. Tuším by sme mali zdrhať, počujem krik,“ s úsmevom sa postavil.

„Tadeto!“ ukázala som mu smer.

Takmer stále som sa šmýkala a podkýňala, tak ma chytil za ruku a bežali sme cez polku hradu so smiechom a s školníkom za pätami.

„Tak zas zajtra. Diky za pomoc,“ usmiala som sa na neho, keď sme sa rozlúčili pred vchodom do chrabromilskej klubovne.

„Rado sa stalo. Zajtra,“ úprimne sa na mňa usmial a ja som pocítila ako sa mi rozbúchalo srdce.

Zakývala som mu a prešla som cez portrétový vchod.

„Ach, tá mladá láska,“ začvirikala Tučná pani a začala sa ovievať čipkovaným ružovým vejárom.

„Pamätáš sa na nás, Alfonz? To boli krásne časy,“ zasnívane si vzdychla a pozrela sa na obraz, ktorý visel pri nej.

No miesto slov súhlasu sa z obrazu ohlásilo len tiché chrápanie.

„Ktoré sú už nenávratne preč,“ namrzene zahundrala.

„Alfooooooonz!!!“

„Áno láska?!“ okamžite sa ozvalo.

„Tak, teraz už môžeš ísť spať,“ spokojne povedala prekvapenému rytierovi a usmiala sa do zrkadla, ktoré jej primaľovali len prednedávnom.

„Nieeeee!“ kráčala som po zelenom zakvitnutom cintoríne, keď zrazu zo všetkých strán zaznel nepríjemný výkrik.

Strhla som sa a mala som pocit, akoby som pomaly vyplávala na hladinu.

Vyplávala som a s údivom som zistila, že nie som mokrá, tak som žažmurkala a pred sebou som zbadala tmavočervený záves.

Zamračila som sa a už som sa chystala znova zaspať, keď sa ozval ďalší výkrik nasledovaný plačom.

„Mad?“ strhla som sa a s nečakanou rýchlosťou som sa posadila, odhrnula som záves a prebehla k Madysoninej posteli.

Lilly tam už pri nej sedela a objímala plačúcu Mad.

„To bude dobré, bol to len sen,“ potichu ukľudňujúco opakovala a hladkala ju po chrbte.

„Videla som ich. Všetky tie tváre, kričali! Tak veľmi prosili a kričali!“ zúfalo šepkala Mad medzi vzlykmi.

Lilly sa mi zahľadela do očí a zúfalo pokrútila hlavou.

Unavene som si pretrela oči a sadla som si na posteľ.

Ďalšia prebdená noc... a vôbec by ma to netrápilo, keby som vedela, čo ju trápi a ako jej môžem pomôcť.

Po týždni sme sa s Lilly bavili o tom, či by sme to nemali oznámiť McGonagalovej, ale Mad to nechcela. iba neskôr začala pravidelne chodiť do nemocničného krídla po elixíry na spanie, aj to len na naše naliehanie.

Dokonca od školy dokvitol aj Dumbledore, ale už sa skoro vôbec neusmieval a neustále po všetkých skúmavým okom pozoroval a to ani nespomínam Moodyho a tie jeho dve málokedy žmurkajúce trnky vtlačené do tváre.

Chrabromil prehral pohár a James celý víkend nevyšiel z izby, zatiaľ čo sa Remus zas vrátil od svojej chorej babky celý mimo s výrazom zombieho.

A Jason, no Efferus ešte nikdy nebol taký neprítomný na hodinách ako teraz. A dosť začal cestovať, na čo sme s Lilly neskôr prišli, keďže nám zakázal sa vypytovať, ale keď sa chce, tak sa dá zistiť všetko...

To už vážne v poslednom čase všetkým šibe?

****************************************************

raz sa určite polepšim a budem písať rýchlejšie, len ešte neviem kedy to bude :))

[ » na začiatok « ]