Fan Fiction

Poviedka:
Pridaná: 28.6.2010, 16:32:17
Čítaná: 2242×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 9)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Každý porotca zadal jednu osobu a jej krátky príhovor. Úlohou autorov je vybrať si jednu z tém, rozvinúť ju podľa ľubovôle a napísať poviedku s rozumným rozsahom. 1. Moje meno je Sir Nicholas de Mimsy-Porpington, ale už nejaké to storočie ma všetci volajú Takmer Bezhlavý Nick. Vlastne, keď sa tak zamyslím, aj za života som často "strácal hlavu". Až kým som o ňu naozaj takmer neprišiel. (utajený špeciálny porotca) 2. Ja, Ronald Billius Weasley, na hodine tanca? Ak by som nechcel prekvapiť na svadbe Hermionu, tak ... že by tamto bola učiteľka? (Alyiz) 3. Som Gilderoy Lockhart. Podľa mňa som úplne úžasný, ale nie vždy som si to myslel. Prišiel som na to pred pár rokmi, keď som sa rozhodol opäť navštíviť... (Sedo) 4. Volám sa Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore a zrejme ste už o mne niečo počuli. Vo svojom živote som neraz stretol nielen s uznaním ale aj s potupou a nedôverou. Napriek tomu som nestratil sklony dôverovať ľuďom a veriť, že v každom sa ukrýva niečo dobré a inak to nebolo ani v prípade Severusa Snapa... (micho) 5. Som Annie Davisová. Už niekoľko týždňov sa necítim dobre. Myslím si, že som tehotná. Ja toho Riddla zabijem! (Mei)

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Z nepokojného sna ma vyrušilo Davidove dupanie, ku ktorému sa pridalo nepríjemné bzučanie budíka. Vážne by som mal ten darček od tety vyhodiť. Možno sa mi ním podarí trafiť nervózneho Davida.

„Aj, len nechcem prísť zase neskoro na vyučovanie,“ zakričal z kúpeľne.

„Neverím, že s tým tá bystrohlavská triafačka súhlasila. Okrem toho, ja dnes nikam neidem,“ zamrmlal som podráždene a vytiahol si paplón cez hlavu.

„Zase ti Rob a jeho partia nedajú pokoj? Kašli na nich, je to banda tupcov. Tristo trollov, švihni si lebo zase zmeškáme vyučovanie,“ naliehal David.

„Daj mi pokoj!“ zopakoval som a snažil som sa nemyslieť na včerajší incident z chodby.

Inak, volám sa Gilderoy Lockhart a chodím do piateho ročníka na Rokforte. Som úplne normálny teenager, až na menší problém. Nedokážem sa zbaviť akné. No vážne. Mám ho po celej tvári, a vyzerá fakt hnusne. Školská liečiteľka už vyskúšala všetko, nič však nepomohlo. Dokonca som prehľadal celú knižnicu, no nič účinné som nenašiel. Počkať! Naozaj celú?

„Vážne, David. Dnes choď bezo mňa. Keby niečo, povedz, že som chorý,“ dodal som pomaly a vôbec som nevnímal čo mi odpovedal. V hlave som už vytváral plán a dúfal som, že jeho výsledok bude potešujúci. Po chvíli buchli dvere a vyliezol som z postele. V izbe už nebol nikto, čo hralo v môj prospech. Počkal som ešte pár minút, kým nezačalo vyučovanie a vyšiel som z klubovne. Chodby boli prázdne – ďalšie plus – a v učebniach sa ozývali hlasy profesorov. Pomaly som prechádzal poschodiami a dúfal, že nikoho nestretnem.

„Ale – ale – ale, koho to tu máme?“ začul som nepríjemný ťahavý hlas. Ani som sa nemusel otáčať aby som zistil kto to je.

„Nemáte byť na vyučovaní?“ opýtal som sa a pomaly sa otočil. Spoza brnenia na mňa hľadel Robert Neat, môj bifľomorský spolužiak, sex - idol všetkých dievčat a vzorný študent. Len ja som vedel aký naozaj je – zákerný a podlízavý hlupák. Samozrejme, jeho verná družina s ním bola tiež.

„A ty?“ vyštekol jeden z jeho verných psov – Peter – a zatarasil mi cestu na opačnej strane. Nerád som to priznával, no bol som v obkľúčení.

„Ja mám voľnú hodinu,“ zaklamal som. Ruky som zvieral v päsť, a ľutoval som, že mám prútik vo vnútornom vrecku habitu.

„Neklam, Vyrážka. Práve sme išli okolo učebne Čarovania a tvoja trieda tam má práve hodinu,“ pokračoval Robert krútiac prútikom v ruke. Takže nie som jediný, kto si všimol tento maličký problém. Robert to bezpochyby určite využije.

„To je mi vyrovnaný boj, štyria na jedného,“ zavrčal som s prižmúrenými očami.

„Aký štyria?“ nechápavo sa obzrel Rob a s úškrnom vykročil rovno ku mne. „Accio prútik,“ zamrmlal sotva počuteľne a ja som len cítil, ako mi posledná záchrana uniká doslova pomedzi prsty. Robert ho šikovne zachytil a obzeral si ho v ruke. „Breza a vlas jednorožca,“ zatskal krútiac hlavou. „veľmi zlá kombinácia.“ Robov starý otec mal v Londýne predajňu prútikov, a od neho sa očakávalo, že ju po ňom prevezme. „Prútik si vyberá svojho čarodejníka,“ pokračoval v monológu a mňa si skoro ani nevšímal. „nečudujem sa, prečo máš práve tento.“ Cítil som, ako to vo mne vrie, no bez prútika som bol bezbranný.

„Vieš čo? Dnes máš asi šťastný deň. Vôbec nemám náladu strácať tu s tebou čas,“ povedal po chvíli ticha a prútik nechal levitovať až ku schodom na konci chodby, kde ho nechal spadnúť. Slabo som začul, ako padá dole schodmi. Cestou okolo do mňa Robert nezabudol z celej sily štuchnúť, čo prišlo jeho partii neskutočne vtipné. Počkal som, kým nezájdu za roh a rozbehol som sa opačným smerom pre prútik. Rokfortské schodištia boli zradné a miestami mali neviditeľné schody. Nemal som najmenšiu chuť, naháňať svoj prútik po celom Rokforte.

Po vyše pätnástich minútach som konečne vošiel do knižnice, kam som mal celý ten čas namierené. Cestou som stretol Zloducha, ktorý si neodpustil krátku básničku („Poďobaný Gilderoy, lepší než on je aj hnoj.“) a po každej slabike do mňa hodil vodný balón.

Knihovníčku som našiel medzi regálmi ako triedi knihy z oddelenia elixírov.

„Mohol by som ísť do zakázaného oddelenia?“ opýtal som sa neisto. V ruke som zvieral potvrdenie, ktoré som si ráno narýchlo napísal.

„A potvrdenie?“ opýtala sa podozrievavo. Podal som jej lístok snažiac sa zastaviť triašku. Preletela pohľadom po falošnom podpise a oči sa jej zúžili podozrením.

„Kniha nebezpečných rastlín?“ opýtala sa ma znova čítajúc potvrdenie.

„Áno, prosím. Potrebujem to pre projekt na Herbológiu,“ zaklamal som rýchlo.

„Nebuďte tam dlho, len si vezmite čo potrebujete a môžete ísť,“ zahundrala, no pozornosť už opäť venovala knihám. Prekľučkoval som pomedzi regály do zadnej časti knižnice. Bol som tu len raz, keď som pomáhal Davidovi s úlohou o nebezpečných tvoroch, no vtedy sme mali naozaj potvrdenie od profesora. So zatajeným dychom som otvoril kovové dvere zakázanej časti a pustil sa do hľadania. Nevedel som čo presne hľadám. Očami som prechádzal po kožených obaloch kníh a žmúril na vyblednuté nápisy.

Pomaly som prechádzal chodbičkami a z niektorých názvov mi po chrbte prebehol mráz.

„Wirdlen mestore,“ prečítal som šeptom a zo zvedavosti otvoril jednu z hrubších kníh. Zažltnuté strany boli oliate nejakou nechutne páchnucou kvapalinou a opatrne som otočil stranu. Ilustrácia knihy bola vážne nechutná, no niečo mi nahováralo, že toto je tá správna. Sadol som si k malému stolíku pri okne a pokračoval v hľadaní. Text bol písaný starým, ozdobným písmom, čo rozhodne sťažovalo hľadanie. Hodiny sa pomaly vliekli a moje ranné nadšenie dávno opadlo. Každou popísanou stranou som bol o niečo nervóznejší.

Pre pridanie končatiny je možné použiť jedno zo zložitejších zaklínadiel. Napríklad ak... Znechutene som otočil stranu a pozrel na hodinky. Telo som mal z dlhého sedia úplne stuhnuté a začínal som byť hladný.

„Toto nikam nevedie,“ zašomral som podráždene, keď ma zaujala jedna veta.

„...pre odstránenie nežiadúcich častí je potrebné použiť kúzlo Dispartle. Čarodejník musí byť úplne sústredený, a je potrebné aby myslel na danú nežiadúcu vec.“ Vzrušene som hľadel na to jednoduché slovo, ktoré mohlo vyriešiť celý môj problém. S trasúcou sa rukou som vytiahol prútik pripravený vysloviť zaklínadlo.

„Dispa...“ začal som, no v polovici slova som sa zarazil. „Preboha, a čo ak sa to nepodarí?“ uvažoval som nahlas. Rozhliadol som sa okolo seba, no v danej chvíli som bol úplne sám.

Nemám čo stratiť. povedal som si po chvíli váhanie a pevne privrel oči. Snažil som sa myslieť na môj problém s pleťou.

„Dispartle,“ zvolal som a prútik som si namieril na hruď. Pomaly som otvoril oči, no cítil som sa rovnako, ako pred pár minútami. Krk ma bolel od hrbenia sa nad starou knihou a v bruchu mi stále škvŕkalo. Zatajil som dych a pozrel sa na vlastný odraz v okne. Nič sa neudialo. Vyrážky mi pokrývali celú tvár, nos som mal stále mierne nabok a celé to podčiarkoval hnev, sklamanie a smútok, ktoré sa mi zračili v očiach.

Asi som tomu primitívnemu zaklínadlu priveľmi dôveroval. pomyslel som si trpko. Sklamaný som sa otočil k stolíku, na ktorom bola Wirdlen mestore. Surovo som ju zaklapol a šmaril späť do police, načo vedľajšia kniha hlasno zaprotestovala.

Ďalší týždeň bol úplne totožný ako ten predošlý. Opäť som začal chodiť na vyučovanie. Študenti ma na chodbe buď obchádzali, alebo sa mi vysmievali. Profesori vraštili nosy, keď som odpovedal a Rob mi strpčoval život intenzívnejšie ako minule.

Asi mesiac po tom, ako som bol v knižnici ma David zobudil ako vždy, aby sme nezmeškali vyučovanie, no ja som ho len odbil, že nikam neidem. Dnes som mal v pláne zostať zavretý celý deň v izbe. Opäť som mal jedno z období, kedy som bol naštvaný na celý svet. V kúpelni som namrzene pozrel do zrkadla nad umývadlom a zvreskol som.

„Pri Merlinových gatiach!“ Zo zrkadla na mňa hľadela úplne iná tvár. Všetky moje predošlé nedokonalosti zmizli. Nechápavo som sa dotkol tváre, a môj odraz urobil presne to isté. Široko som sa na seba usmial, keď mi došlo, že to zaklínadlo predsa len fungovalo. Síce s menším oneskorením, ale fungovalo. Krásne modré oči, ktoré by mi mohol závidieť aj Victor Datlon, čarodejnícky herec, ostali bez zmeny. Tentoraz sa mi v nich namiesto smútku zračilo víťazstvo. To však bolo úplne zanedbateľné, oproti zvyšku tváre. Moje odporné vyrážky boli preč!

Rob už nebude mať možnosť robiť si zo mňa srandu. napadlo ma a uškrnul som sa na vlastný odraz. Rýchlo som na seba nahádzal rôzne kúsky oblečenia, ktoré som hľadal po celej izbe. Už som neplánoval stráviť ďalší deň zavretý v izbe. Pri odchode som ešte letmo nazrel do zrkadla. Vážne mi to zvýšilo sebavedomie. Budík na nočnom stolíku mi pripomenul, že meškám na Herbológiu.

Predsa len to nie je až taký zbytočný darček, ale aj tak by bolo pekné vyhodiť ho von oknom. pomyslel som si, keď som bral schody po piatich a trielil do skleníkov.

„Prepáčte, že meškám, pani profesorka, zaspal som,“ dostal som zo seba zadychčane, načo začal Robert namietať.

„Nabudúce si privstaň skôr, Vyráž...“ zakričal cez celý skleník a zarazil sa. Rob na mňa nechápavo hľadel, a po prvýkrát nemal pripravenú žiadnu štipľavú poznámku.

„Nech sa to viac neopakuje, pán Lockhart,“ povedala mi profesorka a zamyslene na mňa hľadela. Asi jej na mne niečo nesedelo. Prikývol som a s prívalom kašľa som sa postavil vedľa Davida.

„Neskôr,“ zašepkal som, a víťazoslávne sa uškrnul na Roberta. Jeho povýšeneckým poznámkam už odzvonilo. Už nemá dôvod, robiť si zo mňa srandu a ponižovať ma. Profesorka musela zvýšiť hlas, aby jej niekto venoval pozornosť. Až teraz som si všimol, že ma sleduje celá trieda. Sebavedomo som sa usmial a začal písať poznámky.

„Ale no tak, dámy a páni. Som nesmierne rád, že vás sem prišlo také množstvo, no môj čas už vypršal a mňa očakávajú na inom mieste. Ďakujem, že ste tu dnes prišli, boli ste skvelí. A nezabudnite, už o týždeň vyjde moja najnovšia a najnapínavejšia kniha, Jeseň s Yetim,“ zakýval som na rozlúčku celému publiku a použil jeden z mojich neodolateľných úsmevov. To vždy zaberie. Rýchlo som vletel do šatne a zamkol za sebou dvere. Niektoré ženské vedia byť riadne otravné. Na stole ležali stovky listov, no ja som hľadal malú koženú knižku, môj diár. Otvoril som ho na dnešnom dátume a skontroloval stretnutia, ktoré ma ešte čakajú:

„Pán Lockhart?“ ozval sa tlmený hlas spoza dverí, „O pol hodinu máte byť v hoteli Lietajúca metla.“ Osoba zaklopala ešte raz a odišla.

„Preboha, to je už toľko hodín?“ zvolal som prekvapene a vyskočil z kresla. Skoro som zhodil vešiak, keď som si bral plášť a ponáhľal sa k zadnému východu. V mojom prípade bolo bezpečnejšie chodiť bočnými uličkami, pokiaľ som sa niekam potreboval rýchlo presunúť. Skontroloval som obe strany ulice a vykročil do zamračeného londýnskeho dňa. Míňal som jednej obchod za druhým, keď ma zaujal odraz v jednom z výkladov. Prekvapene som sa otočil a zbadal pohľadného muža v pestrofarebnom habite. Chvíľu som na seba s úsmevom hľadel, no keď som si uvedomil koľko je hodín, musel som pokračovať v ceste. Čo k tomu všetkému dodať? Som proste úžasný.

Jin: Tvoja poviedka ma ako jediná rozosmiala. Je ľahšie čitateľa rozplakať ako rozosmiať, takže u teba oceňujem hlavne túto vec (ako prvé ma rozosmiala tá Zloduchova básnička). Pozor však na gramatiku (nemala si veľa chýb), do očí mi doslova udrelo (aj som ich zavrela pred tým úderom): v hotely - lokál, v kom? čom? je VŽDY s "i". :) No ale inak bol tvoj príbeh taký, ako som si predstavovala, že by mal byť. Teda bola o tom, ako si Gilderoy uvedomil, že je úžasný. Keby sa dalo dať pol boda, tak by si mala 8,5, pretože zo všetkých príbehov sa mi najviac páčil tento. Ďakujem.

Aliyz: Jednoduchý príbeh, v ktorom autor ako ty nemal čo pokaziť. Ale na druhej strane ani čím prekvapiť.

Témy si sa držal celú poviedku. Zo škaredého káčatka vyrástol krásny namyslený páv.

Avšak, ako som už napísala, táto poviedka ma neprekvapila. Čiže nezaujala. Mám otázku: ak by to nebola súťažná poviedka, napísala by si niečo takéto? Zdá sa mi totiž taká trošku zbytočná, akoby bez hlbšej myšlienky.

Avšak tvoj štýl písania sa mi celkom pozdáva. Asi to chce len trafiť pre teba zaujímavú tému.

micho: Oceňujem skvele vystihnutý citát, rozvinutie každej jeho časti a načrtnutie kontrastov života Lockharta, pohľad na to, že život nie je vždy úžasný a pod.

Sedo: Tak toto bolo presne ono! Tému si dokonale naplnila. Ten nápad s vyrážkami sa mi strašne páči. Postavy boli uveriteľné, dej krásne plynul a nenudil. Naozaj si ma potešila.

Mei: Skvelý, skvelý nápad. Asi najviac si zapojila svoju fantáziu, čo musím náležite oceniť. Aj pán Lockhart bol skvelý. Ešte si spomínam na tvoju prvú poviedku a karikatúru, kde som mala miestami veľké problémy uveriť ti tie postavy. Tu som to ani neriešila. Ja som ti to všetko bez problémov uverila. Ty už len potrebuješ veľa písať - aby si si vycibrila štýl a neušli ti také slovíčka ako NEIDEM a pod. Tiež sa skús vyvarovať opisom toho, čo postava robila, akoby si to čítala zo zoznamu - našiel som prútik. Potom som šiel do knižnice. Cestou som stretol Zloducha. Až teraz som si uvedomila, že ty si taká príbehová autorka (napr. Meddine poviedky sú zase s nádychom poetiky), v tom sa vyžívaš a nebojíš sa pustiť do priameho deja so zápletkou, vyvrcholením... Chcem tým povedať, že aj ty sa tak trocha profiluješ. Toto kolo ti vyšlo.

1. Majster poviedkár - 3.kolo