 |
Heslo: |
Prihlásenie |
Nová registráciaZabudli ste heslo? |
 |
 HP: Kniha 1 |
| HP: Kniha 2 |
| HP: Kniha 3 |
| HP: Kniha 4 |
| HP: Kniha 5 |
| HP: Kniha 6 |
| HP: Kniha 7 |
| Obrázky z kapitol |
| Venovania |
| Ďalšie knihy |
| Comic Relief |
 |
| HP1: Kameň mudrcov |
| HP2: Tajomná komnata |
| HP3: Väzeň z Azkabanu |
| HP4: Ohnivá čaša |
| HP5: Fénixov rád |
| HP6: Polovičný Princ |
| HP7: Dary Smrti I |
| HP7: Dary Smrti II |
| Biografie hercov |
| Adresy hercov |
 |
| Biografia |
| Kontakt |
| Publikácie |
| JKRowling.com |
 |
| Fan Fiction |
| HP testy |
| Ako... |
| Komiksy |
| Čarodejnícke recepty |
| Vyber si prútik |
| HP vtipy |
| Piškvorky |
| Puzzle |
| Download |
 Fonty |
| Zvonenia |
 |
FAN FICTIONVitajte vo svete magických literárnych možností!Fan Fiction obsahuje diela usporiadané podľa dátumu ich odoslania do databázy. Poviedky sú kreatívnym výtvorom fanúšikov založeným na ich fantázii. Dejovo alebo postavami nadväzujú na príbeh chlapca, ktorý prežil, ale aj na mnohé iné, viac či menej známe príbehy. Pre lepšie hľadanie neváhajte použiť Vyhľadávač poviedok, v ktorom môžete nájsť príbeh podľa vašich náročných požiadaviek a želaní. V prípade pridávania, či úpravy poviedok odporúčame najskôr naštudovať Sprievodcu Fan Fiction. Prajeme príjemné čítanie!
Persefan40. kapitola: Utrhnuté zo... (II)...siedmeho ročníka II
Trocha osobného vkladu (Lilly)
Lilly odtrhla zrak od dverí, ktoré sa s hrmotom zabuchli a pozrela sa na ostatných. Cítila, že sa červená až po končeky uší. Sirius a Remus na ňu zamračene hľadeli, Persefan a Alice s ľútosťou. Len Frank si zachoval nezúčastnený výraz. Pri pohľade na ich tváre sa jej do očí hrnuli slzy. Zaťala päste. Neplač, dofrasa! hovorila si. Nemohla tam dlhšie zostať, rozbehla sa, otvorila dvere a utekala preč od všetkých. Slzy jej stekali po tvári, keď bežala do svojej spálni. Určite šiel teraz za nejakou kravou! Vedela to, poznala ho predsa toľko rokov! Nahnevane kopla do nohy postele. Pokašľala to! Neuvedomila si, čo robí! „Lilly?“ z chodby počula Persefanin hlas. Lilly potlačila vzlyk. Nechcela sa s ňou rozprávať. Vedela, čo jej povie, bude jej to vyčítať, zase ju bude prehovárať, aby Jamesovi dala šancu. To už nechcela počúvať! Persefan nechcela ani vidieť! Ale to nebolo tak jednoduché. Persefan vošla do ich spální a ustarostene sa pozrela na Lilly opierajúcu sa o stĺpik postele. Zastala a ľútostivo sa na ňu pozrela. Lilly si nahnevane utrela slzy z líc. „Nechcem sa s tebou rozprávať!“ povedala na rovinu. Persefan pokrčila plecami. „Dobre, tak nerozprávajme.“ Pristúpila k nej a tuho ju objala. Lilly nevydržala tan nával citov, rozplakala sa ako malé dieťa, slzy jej tiekli po lícach a ona ich nedokázala zastaviť. Vlastne ani nechápala prečo. Prečo jej na tom až tak záleží? Prečo plače? „Niekedy si uvedomíš hodnotu toho čo máš, až keď to stratíš,“ zašepkala Persefan, keď sa Lilly už upokojila. Posadila ju na posteľ a prinútila pozrieť sa do jej tmavomodrých očí. „Ale ja neviem, prečo plačem, Persefan!“ vzlykla. Pripadala si tak hlúpo! Plače a pritom hovorí, že nevie prečo. Persefan ju pohladkala po vlasoch. „Pretože ti na ňom záleží, Lilly.“ Lilly pokrútila hlavou. Chcela namietnuť, ale vzlyk jej nedovolil nič povedať. Od septembra s Jamesom a ostatnými trávila väčšinu svojho času, už si naňho v podstate zvykla. A zvykla si podpichovať ho, patrila to predsa k ich vzťahu! Už od prvej triedy boli na nože, prečo sa ho to teraz tak dotklo? Mal by byť rád, že s ním začala vôbec ako-tak vychádzať, kedysi by sa mu o tom ani nesnívalo! Si blbá, Lilly! nadávala si v duchu. Keď si mala predstaviť, že teraz...keď si už navykla na jeho vtípky, na jeho poznámky, teraz keď ho už začínala tolerovať, keď sa zmenil tak, že sa s ním už aj dalo vychádzať...možno bol nudnejší ako predtým, ale rozhodne prijateľnejší... teraz ju už nechce ani vidieť...slzy sa jej tlačili do očí. „Ale ja nechápem, prečo sa teraz urazil?? Veď ho podpichujem stále!“ vyhŕkla, ale okamžite si uvedomila, ako naivne to znie. Komu by už len padlo dobre, keď si z neho niekto uťahuje? Lenže ona si to neuvedomila, zvykla si, že takto spolu dokážu fungovať. Nenapadlo ju, že mu tým ubližuje... „Lilly, uvedomuješ si vôbec čo všetko pre teba James urobil?“ opýtala sa jej Persefan zamračene. „Všimla si si vôbec ako sa zmenil? Urobil to len kvôli tebe! A akú odmenu za to dostal? Nič okrem tvojich uštipačných poznámok. Bolo už len otázkou času, kedy ho prejde trpezlivosť. Nie je predsa zo železa.“ „Neurobil to kvôli mne!“ namietla. „No rozhodne nemá zálusk na McGonagallovú,“ usmiala sa Persefan. „Viem, že to urobil len kvôli tebe. Videla si, ako sa z neho ostatní chalani vysmievajú? Ale aj tak v tom pokračoval! Čo myslíš, prečo šiel na večierok sám?“ Lilly pokrútila hlavou. „Persefan, ja nechcem, aby sa na mňa hneval! Ja viem, som hlúpa! Ale nemohlo to zostať takto, ako to je?“ „Myslíš tým, že on sa aj roztrhne, aby na teba zapôsobil, a ty naňho kašleš?“ „Nie...ja neviem. Pers, ja neviem, čo...“ „Lilly, mala by si už po toľkých rokoch vedieť, či ho máš rada, alebo nie!“ Oči jej opäť zaliali slzy. „Neviem...“ Chytila Persefan za ruky. Áno, teraz sa jej to opýta. Musí konečne nabrať odvahu a opýtať sa jej na to! „Persefan, ako bude podľa teba...ehm...ako bude vyzerať náš...teda Jamesov syn?“ Persefan sa zasmiala. „Myslela som, že si na to zabudla. Nikdy si to nespomínala...“ „Už by som chcela vidieť, ako by si na niečo také zabudla ty!“ Usmiala sa. „No...takže, bude ako James, jeho vlasy, črty tváre...a tvoje krásne oči. Bude nosiť okuliare a myslím, že bude hrať metlobal, pretože som ho často videla na metle...Často som ho videla aj s Dumbledorom a...určite bude veľmi statočný a dobrý...“ „Myslíš, že to je pravda? Veríš tomu?“ pýtala sa neisto. „To je predsa jedno. Musíš sa rozhodnúť nezávisle od toho. Tak si konečne priznaj, že ho máš rada! Odkladala si to už celých šesť rokov!“ „Vieš prečo som ho nikdy nechcela?“ opýtala sa Lilly namiesto odpovede. „Pretože to bol buran, ktorý sa vkuse naparoval?“ zasmiala sa Persefan. „Nie, nie, pretože...ja som nechcela byť jedna z mnohých tých kráv, ktoré naňho leteli, pretože si strapatí hlavu a hrá dobre metlobal. Ja som nechcela, aby si o mne mysleli, že som rovnako povrchná ako ony...“ „Ale tebe sa to páčilo, nie?“ Neodpovedala. „Lilly, si hrozná! Tak to už vzdaj. Trápiš ho takmer celých sedem rokov! Poznám vás síce len od piateho ročníka, ale vždy ste si robili napriek. Záleží vám na sebe, pretože inak by ste sa tak často neškriepili, inak by si sa s ním vôbec nebavila.“ „Mám ho rada, áno, mám!“ vykríkla bezmocne. „A nie je to už jedno? Veď si ho videla! Už o mne nebude chcieť ani počuť! A ani sa mu nečudujem...ale ja som si naozaj neuvedomila, že mu tým ubližujem...ani som si neuvedomila, že...že by mi mohol tak chýbať!“ „Lilly, on pre vás už urobil viac než dosť, teraz si na rade ty! Nemôžeš čakať, že chalan urobí všetko a ty sa už len budeš viesť. Ak niečo chceš, tak preto aj niečo urob!“ „Ale to nie je tak ľahké! Vieš, všetci vedia, ja viem, ako som ho odjakživa nemohla vystáť...a teraz, čo mám urobiť? Prísť za ním a odprosiť ho? To neurobím!“ „Tak to by si mala, ak ho pravdaže chceš. Vieš, Lilly, ak ho máš naozaj rada, inými slovami, aby sme nechodili okolo horúcej kaše, ak ho ľúbiš, tak zabudni na hrdosť! Takto sa nikam nedostaneš, chce to aj trocha osobného vkladu. James toho už urobil viac než dosť! Môžeš byť rada, že mal toľko vytrvalosti. Neurobil by to, keby ťa nemal rád...ak ho máš rada ty, vykašli sa na to, čo si o tebe druhí pomyslia. Ak ti to za to stojí, pravdaže. Nemusím ti pripomínať, čo som urobila ja, keď som pred celou Sieňou priznala, že som spala so Siriusom. Tiež mi nebolo všetko jedno, ale v tej chvíli mi to stálo za to. A neoľutovala som to...“ „Vieš...občas ma tak napadlo...keby James ku mne prišiel a jednoducho ma pobozkal...odpustil by si tie rečičky a jednoducho ma zobral do náruče a pobozkal...no...asi by som sa nebránila...ale to nemohol urobiť, určite si myslel, že ho potom už nebudem chcieť ani vidieť...“ Persefan sa neubránila smiechu. „Ak by sa teraz dozvedel, že by stačilo len to, asi by si otrieskal hlavu o stenu! On dokonca celému Chrabromilu sľúbil že im vyhrá tento rok pohár, len aby na teba zapôsobil! A pritom stačila len jedna pusa!“ Zdalo sa jej to náramne smiešne. „Ale...“ pokrútila hlavou Lilly. Bolo tak ťažké priznať si, že do niekoho ako do Jamesa, najväčšieho rebela Rokfortu, sa zaľúbila ona, najvzornejšia študentka, ktorá ho navyše celé roky neznášala! A teraz má za ním ísť a povedať mu to? Poprosiť ho o odpustenie? Nie, to by jednoducho nedokázala! Persefan to možno vtedy urobila, ale ju na Rokforte poznali len niečo menej ako rok, no vzťah medzi Jamesom a Lilly bol známy po celom Rokforte už dlhé roky! Všetci sa jej budú smiať! Lenže...boli vtedy deti...odvtedy sa tak veľmi zmenili, obaja! Určite sa im vtedy ani nesnívalo, že dostanú prácu aurorov hneď po skončení Rokfortu! Prečo by jej malo záležať na to, čo povedia iní, veď to je smiešne! Nikto nemal právo ich súdiť...Lilly sa však stále zdalo absurdné tak radikálne zmeniť svoj oficiálny postoj k Jamesovi... „Pozri Lilly, fakty sú takéto: James toho už má po krk, on už nepohne ani prstom. Ale ľúbi ťa. Ty si zatiaľ neurobila ani ň, len čo si sa s ním hádala, ale konečne si si priznala, že ho ľúbiš aj ty. A v budúcnosti aj tak budete spolu, tak už nestrácajte čas. Nikdy nevieš, koľko vám ho ešte zostáva...Stratili ste už šesť rokov, pre Jamesov neohrabaný spôsob balenia a pre tvoju hrdosť. Si na rade. To je všetko, čo ti môžem povedať, viac urobiť nemôžem. Chce to jednoducho aj trocha osobného vkladu, nič nedostaneš len tak - zadarmo...“ Vzdychla si. „Viem, viem. Len si to ešte musím premyslieť....aj keď...ako ho poznám, dlho by som nemala rozmýšľať. Už teraz má okolo krku nejakú Tiliu alebo niečo podobné...“ „Konečne sa na to pozeráš realisticky,“ zasmiala sa Persefan. „Možno toto bude blbý návrh, ale nepôjdeme ešte na ten večierok? Ostatní, okrem Jamesa pravdaže tam už sú...Aspoň sa trocha odreagujeme.“ Lilly nemala ktovieakú chuť ísť na ten snobský večierok, ale rozhodne nechcela zostať sama zavretá v spálni. „Dobre, poďme teda...“ rozhodla sa napokon. „Ale najprv sa trocha uprav, si rozmazaná,“ poradila jej Persefan s úsmevom. „Pers...ďakujem, že si so mnou porozprávala...“ Mávla rukou. „S Alice sme si sekli, ktorá pôjde. Napadlo nás, že bude lepšie, keď to do teba bude hustiť len jedna z nás. Vyhrala som,“ uškrnula sa. „Tak potom vám ďakujem obom, občas som dosť hrozná, však?“ sklamane sa usmiala. „Nie Lilly! Nie si vôbec ale vôbec hrozná! Je obdivuhodné, že dokážeš tak dobre vychádzať s toľkými ľuďmi, že si ochotná vždy im pomôcť...ja na to nemám dosť trpezlivosti. A čo sa lásky týka...no chcela by som vidieť niekoho, kto v nej nikdy nepotreboval poradiť!“ Zasmiala sa, nie vždy s Persefan dokázala súhlasiť, ale bola rada, že je jej priateľkou. Vedela, že v Alice a Persefan bude mať vždy oporu. Napriek tomu...niekedy ňou prenikol nepríjemný pocit...pocit, že Persefan predstavuje rovnako priateľku, ako aj hrozbu...pocit, že od Persefan môže čakať všetko...teraz jej však bola vďačná, obavy z nej rýchlo zahnala do úzadia. Koniec-koncov svojej intuícii verila menej ako zdravému rozumu.
Keď sa aspoň trocha skultúrnila, odišli spoločne na večierok. Ani jedna z nich nemala náladu na zábavu, ale bola to predsa ich posledná príležitosť zažiť tú atmosféru pokoja a bezstarostnosti. Kto vie, čo ich čaká v budúcnosti? „Dúfam, že Remus sa na mňa nebude hnevať...“ nadhodila Lilly. Ona ho pozvala a uráčilo sa jej prísť až na úplný koniec. „Ehm...nemyslím,“ Persefan sa zamračila. Lilly sa pozrela smerom, ktorým hľadela. „Tak...vidí sa mi, že tu je aj James...“ „Áno,“ zamrmlala Lilly. S Ritou! Mohla si myslieť, že pôjde za tou, ktorú ona najviac neznášala! Tancoval s ňou na poloprázdnom parkete, a keď uvidel Lilly, pritiahol si Ritu k sebe a usmial sa na ňu tým svojím typickým úsmevom. Lilly zaťala čeľuste. Odvrátila zrak. „Uf, toto je nekonečný kolotoč,“ vzdychla si Persefan. „Ak jeden nerobí napriek druhému, tak druhý prvému...“ V Lilly vzkypela všetka zlosť. Už toho mala naozaj dosť! Už keď bola napoly presvedčená, že sa s ním porozpráva, musí urobiť toto? Stačilo by jej dať aspoň trocha času, ale nie! On musí sa tou kozou letieť hneď, ako zabuchne dvere! Bolo toto fér? Rita si tiež všimla Lilly a provokatívne objala Jamesa okolo krku. Lilly celá očervenela. „Už mám toho dosť!“ zašepkala a rozhodne vykročila. Nechala Persefan stáť za sebou a kráčala priamo po strede parketu za Jamesom a tou....osobou. Rita predstierala, že si ju nevšíma a určite sa schválne nahlas zasmiala na čomsi, čo jej James zašepkal do ucha. „Zmizni Rita,“ vyštekla Lilly, keď dopochodovala k nim. Dosiahla aspoň to, že sa od seba oddelili. Rita na ňu nahnevane zazrela. „Čo chceš, Evansová?“ Trocha osobného vkladu, trocha osobného vkladu…. opakovala si Lilly dookola. Pristúpila k prekvapenému Jamesovi a skôr, ako si to stihla rozmyslieť a James vôbec spamätať, pritiahla si ho k sebe, postavila sa na špičky a vášnivo ho pobozkala. Konečne si mohla zaboriť prsty do jeho hustých neposlušných vlasov, konečne mohla okúsiť, ako chutia jeho pery. Po chvíli počiatočného šoku opätoval jej bozk s rovnakou , možno ešte väčšou naliehavosťou. Veď na to chudáčik čakal tak dlho! Tuho ju objal, aby mu zase neušla, aby si bol istý, že to nie je len sen, že to Lilly myslí vážne. Cítila ako splašene mu bije srdce, že takmer nedýcha, cítila, že ju skutočne ľúbi. Pohladila ho po líci, chcela sa naňho pozrieť, usmiať sa naňho, uistiť ho, že sa mu to celé nesníva. James jej to ale nedovolil, ešte stále ju pevne držal, a tak nežne bozkával, že napokon zabudla na všetko. Bolo to predsa tak krásne! A nakoniec to nebolo ani tak ťažké...
„Blbé...“ zašepkal Sirius do Persefaninho ucha pri pohľade na bozkávajúcu sa dvojicu. „Blbé? Si normálny? Konečne! Konečne!“ Jej oči žiarili od šťastia. „No to áno...ale blbé je, že teraz sa budeme musieť o trináste komnaty deliť aj s nimi...“ Persefan ho so smiechom štuchla do rebier. „Nejak to vydržíme!“ ubezpečila ho a objala. „Ehm...ešte stále sa bozkávajú?“ Sirius na pozrel na parket. „No...áno. Chudera Rita, stojí tam ako soľný stĺp....“ „Ale už to preháňajú, nemáš ten pocit?“ nadhodila Persefan po chvíli. Tí dvaja sa od seba ešte stále neodtrhli. „Mám pocit, že na to čakali hodne dlho...“ „Ale uznávam, mohli by pokračovať trebárs v súkromí...“ dodal po chvíli, keď ani Lilly ani James nepôsobili dojmom, že by s tým chceli prestať. „Čo myslíš? Skončia s tým do konca večierka?“ nadhodila Persefan po ďalšej chvíli. James si Lilly už zodvihol zo zeme, aby sa nemusel zbytočne skláňať, no v bozkávaní pokračovali aj napriek tomu bez prerušenia. Rita sa už odpratala. Sirius pobavene nadvihol obočie. „Do konca večierka? Prečo sa neopýtaš, či s tým skončia do konca siedmaka?“ Vzdychla si, a keď s tým ani po ďalšej chvíli neskončili vyzývavo sa na Siriusa usmiala. „Tak tu len tak nestojme, nie? Berme ich ako inšpiráciu...“ Pritiahol si ju k sebe a s potešením nasledoval príklad dvojice na parkete...
(Ne)jasná budúcnosť(Persefan) „Vieš, tak ma napadlo,“ nadhodila Persefan, „vážne sme sa nemuseli tak ponáhľať....a skočiť do postele ešte pred tým, ako sme vôbec mali prvé rande. Pozri, ako to tamtým dvom funguje aj bez toho...“ Sirius sa uškrnul. „Kebyže vtedy nebežíš do lesa, nič také sa nestane...“ „Takže to chceš zvaliť na mňa?“ vykríkla pobúrene. „Ty si ten rozvážnejší, nemal si dovoliť, aby to zašlo až tam!“ „Ale, ale! A nebol som to ja, kto to chcel zastaviť?“ „Mal si slabú vôľu!“ vyčítala mu Persefan. Aj tak si bola celkom istá, že aj keby sa to dalo, nič by nezmenila. Všetko, čo sa stalo, ich predsa priviedlo tam, kde boli... Ale pri pohľade na Lilly a Jamesa ju pichol taký slabý, maličký osteň závisti. James sedel pri okne, Lilly sa oňho opierala a vlastným dychom ho šteklila za krkom. Jamesovi mykalo kútikmi, musel sa premáhať, aby sa nerozosmial. Napokon to nevydržal a skôr, ako vybuchol od smiechu, potiahol si Lilly k sebe a vášnivo pobozkal. Nikoho v klubovni to už neprekvapovalo. Po vianočnom večierku svojimi prejavmi lásky zaiste šokovali aj samých seba, nieto už ostatných z Rokfortu, ale napokon si na to všetci zvykli a prijali to tak, ako prijali Persefanin vzťah so Siriusom. Nik sa neodvážil vypustiť štipľavú poznámku na nikoho zo Záškodníkov ani z Persefaniných priateliek, pretože sa verejne hovorilo, že sú „chránencami Scrimgeoura“. Persefan sa pri tom vždy len dobre zasmiala, ale nikdy nepovedala nič, čím by ich predpoklady potvrdila, alebo vyvrátila. Sľúbili to predsa Rufusovi. A ona mu bola viac než vďačná. Tak veľmi sa bála budúcnosti, ktorá ju mala so Siriusom čakať...a Scrimgeour jej obavy mávnutím ruky zmietol zo stola, akoby to bola len obyčajná maličkosť. Tušila však, že to maličkosťou nebolo - Rufus postupoval proti Queerovi aj Blackovcom, konal nezávisle od ministra...na Ministerstve musel mať silnú pozíciu, keď sa na to odvážil a Persefan len dúfala, že kvôli nej a Siriusovi sa jeho pozícia neoslabí... Ako to však býva, jeden problém bol vyriešený a jej začali vŕtať v hlave nové otázky. To pokojné a šťastné obdobie, ktoré nastalo po Slugyho večierku jej to ale nemohlo prekaziť. Veď mala vôbec dôvod nebyť šťastná? Mala Siriusa, zabezpečenú budúcnosť aspoň na niekoľko rokov, mala skvelých priateľov, Lilly a James boli konečne spolu, Alice a Frank sa od seba neodtrhli, vízie sa viac nezjavovali, učenie na MLOKY jej zaberalo minimálny čas, veď väčšinu už ovládala a to, čo ešte nie, naučila sa ľavou-zadnou... Toto je možno naše posledné pokojné obdobie… pomyslela si vždy, keď mala pocit, že s tým šťastím to už preháňajú. A predsa sa ostatní nedokázali až tak bezstarostne tešiť, predsa si len tak bezstarostne nemohli užívať. Váhu Scrimganeorových a Dumbledorových slov si uvedomovali až postupne, až postupne im dochádzalo, že to, čo ich má čakať, ich životy skutočne poznačí. Persefan videla vo svojich víziách, čo má prísť, zažila to a prešla tým vývojom, do ktorého sa dostali ostatní. Ona vedela o tej hrozbe už dlho pred nimi a mala čas zmieriť sa s ňou. Ostatní to museli urobiť až teraz. Pozitívne na tom ale bolo, že sa všetci do jedného rozhodli naplno prežívať každú chvíľu, ktorú strávili spolu a šťastne. Ale títo tu to už s tým užívaním preháňajú, pomyslela si Persefan pri pohľade na Jamesa a Lilly, ktorí sa od seba ešte stále neodtrhli. Keď to napokon urobili, James sa nahlas rozosmial. „Ty si ma nechcela pobozkať, však? Chcela si len moju žuvačku!“ smial sa. Lilly si provokatívne žuvla do žuvačky, ktorú mu tak „dômyselne“ ukradla. Persefan sa musela otočiť k Siriusovi a zaborila si hlavu do jeho hrude. „No čo je? Už spolu nie sú také milí?“ uťahoval si Sirius. „Sirius?“ ozvala sa tlmene, hlavu ešte stále neodtiahla od jeho hrude. „Však my nie sme takí...otravní...! Povedz, že nie sme! Ja im to doprajem, ale musia to robiť na verejnosti? Nech si to nechajú pre seba...!“ „Že to práve ty hovoríš!“ smial sa. „To ty si zatiaľ všetky naše hádky riešila na verejnosti! Ja som ti len sekundoval...“ Vzdychla si. V podstate mal pravdu.... „Dobre, dobre...“ konečne sa naňho pozrela a usmiala sa. „Len ma už toľko nepoučuj... aj tak ešte musím ísť za Dumbledorom, od neho budem počuť dosť poučiek...“ Prekvapene nadvihol obočie. „Na poslednú chvíľu? Myslel som, že si tam bola už včera!“ Mykla plecom. Nepríjemnosti si predsa človek necháva na poslednú chvíľu... „Doteraz sa mi nechcelo kaziť si slnečné dni a myslieť tak...na to všetko. Idem k nemu predsa po radu a nie na vypočúvanie...Môžem si dovoliť určiť čas a miesto, nie?“ „Tak už choď!“ súril ju pri pohľade na hodiny. „O hodinu budeme musieť odísť!“ Prekvapene sa pozrela na hodiny. Ani si neuvedomila, ako ten čas letí! Toto boli posledné chvíle, ktoré trávili na Rokforte, chceli si ich ešte do sýta užiť, ale zabudli pri tom na čas. Už skutočne musela pohnúť kostrou! Postavila sa a rozhliadla po klubovni, miestnosti, v ktorej toho toľko prežila.... „Bude mi to tu chýbať...toto všetko,“ vzdychla nostalgicky. „MLOKY si už urobila, takže prepadnúť už ani nemôžeš, zlatko,“ pripomenul jej Sirius s úškrnom. „Myslím, že sa sem budeme môcť kedykoľvek vrátiť, s Dumbledorom predsa zostaneme v dosť úzkom kontakte...bude to už iné, ale zase otvárajú sa nám nové dvere...“ „A jedny sa zatvárajú,“ vzdychla. Pokúšala si v pamäti zachovať každý obraz, každý detail, každý pocit, ktorý v nej tie veci vyvolávali...už nikdy to nebude také ako predtým...no príde niečo, čo bude skzr-naskrz nové a oni postupne zabudnú... Rozlúčka však bolela. Sirius ju tľapol po zadku. „Choď už Persefan, lebo si o tebe pomyslím, že sa z tebe stala senilná baba!“ Poslednýkrát sa poobzerala po klubovni, otočila sa, Siriusovi ako odplatu za to tľapnutie rozstrapatila vlasy a potom odišla. Rozhovor s Dumbledorom bol teraz predsa prednejší ako spomínanie...na to bude mať čas neskôr. Zaklopala na dvere riaditeľne a ako to už mala vo zvyku bez čakania otvorila dvere. „Dobrý deň, pán riaditeľ,“ pozdravila ho. Dumbledora sa jej podarilo prekvapiť. Bosé nohy mal vyložené na stole a hlavu vyvrátenú dohora. Klobúk mu spadol na zem a odkryl dlhé šedivé vlasy. Spal. Hruď sa mu periodicky nadúvala a občas si hlasne zachrápal. „No...toto nie je dobré,“ zašepkala si Persefan. Potrebovala sa s ním pozhovárať, ale nechcela byť tá, ktorá ho zobudí. Poobzerala sa po riaditeľni. Vládol tam klasický Dumbledorov (ne)poriadok, v ktorom sa mohol vyznať len on sám. Na stenách viseli obrazy bývalých riaditeľov a všetci do jedného na ňu zazerali. Na čele s Phineom Nigellusom, pravdaže. Dumbledore si zachrápal. Persefan dostala nápad. Pristúpila k obrazom a sladko sa usmiala. „Phí-ne-ás!“ zašepkala ticho. „Už viete, že ja a Sirius sme stále spolu? Ja, mukelka a váš drahý potomok s vašou drahou krvou a drahým rodokmeňom? A navyše, črtá sa nám aj obstojná budúcnosť....ne-prí-jem-né, však?“ „PROVOKATÉRSKA POTVORA!“ vybuchol zúrivý Phineas „DAJ RUKY PREČ OD BLACKOVCOV! KEBYŽE NIE SOM MŔTVY, NIČ TAKÉ NEDOVOLÍM!! TÝM SI BUĎ ISTÁ!“ Dumbledore sa strhol zo spánku až sa jeho stolička takmer prevrhla. Zmätene sa obzeral po svojej pracovni. „SIRIUS UŽ AJ TAK NIE JE BLACK! A TO LEN VĎAKA TEBE, TY VYPOČÍTAVÁ-“ „To by stačilo !“ zahriakol ho rázne Dumbledore a ospravedlňujúco sa pozrel na Persefan. „Prepáčte pán riaditeľ, prišla som sem, pretože by som sa s vami chcela porozprávať, ale keď som videla, že spíte...hovorila som si, že to už nechám na neskôr, ale-“ vysvetľovala, ale Dumbledore len chápavo kývol hlavou. „To je v poriadku, len som si na chvíľku potreboval zdriemnuť. Posledný týždeň v roku je vždy najnamáhavejší,“ vzdychol si, keď zdvíhal zo zeme klobúk. Persefan sa zatiaľ posadila oproti nemu. Nigellus na ňu zúrivo zazeral. „Mimochodom, gratulujem tvojej fakulte. Určite sa vám dobre odchádza, keď viete, že Chrabromil konečne zvíťazil...“ „Predovšetkým Jamesovi sa odchádza lepšie,“ podotkla. „Viete, že na začiatku roka sľúbil, že Chrabromil privedie k víťazstvu. Keby to nesplnil, stavím sa, že po ňom budú hádzať rajčiny, až kým by im navždy nezmizol z dohľadu... ľudia to berú niekedy až príliš vážne...“ Dumbledore súhlasne prikývol. „Ale vďaka tomu sa aspoň viac snažia. Ty tu však nie si kvôli tomu, aby sme preberali chrabromilské víťazstvo, mám pravdu?“ „Nie, nie som, pravdaže. Chcem sa spýtať na váš názor...na jednu záležitosť.“ Pohodlne sa oprel o operadlo a usmial sa. „Rád si ťa vypočujem...“ Pohmýrila sa na stoličke. „Viete...asi tak pred mesiacom sa rozhodla, alebo skôr začala vážnejšie zaoberať jednou myšlienkou... No, len sa najprv chcem uistiť, že vás neotravujem, pretože, ak áno...“ Dumbledore si napravil polmesiačikové okuliare. „Persefan, mala si niekedy pocit, že by ma tvoje myšlienky nezaujímali?“ usmial sa. A čo moje vízie? napadlo ju, ale radšej si zahryzla do jazyka. Nechcela sa predsa hádať. „Nuž, tak sa teda budem snažiť byť stručná. Viete, kto mi tú myšlienku vnukol? Rufus Scrimgeour! Pri našom poslednom rozhovore len akoby mimochodom poznamenal, že Ministerstvo má síce veľa dobrých aurorov....ale čo sa týka, ľudí, ktorí sa rozumejú čiernej mágii...tých je málo a predpokladal, že sa nakoniec aj tak pridajú k Nepriateľovi...“ Zamračil sa. „Tuším, kam tým smeruješ,“ prikývol vážne. Usmiala sa. „A tušíte správne. Viete, pán profesor, ja sa čiernej mágie nevzdám, nikdy, pretože to je akoby som mala poprieť samu seba. Nedokážem to a vlastne ani nechcem. A preto ma napadlo, od toho večera som sa začala pohrávať s myšlienkou...že by som možno mohla použiť moje znalosti v čiernej mágii pre dobro veci. Ja...chcela by som študovať čiernu mágiu preto, aby som pomohla aurorom lepšie sa brániť voči nej. Je jasné, že vy, ani žiadny auror sa o ňu príliš nezaujímate, pretože poznáte mocné kúzla aj bez nej a hnusí sa vám predstava, že by ste ju mali praktizovať, pretože je zlá a nikdy ste ju ani nepotrebovali. Jednej časti mňa sa to hnusí tiež, ja to chápem. Ale pokiaľ nebudeme poznať Nepriateľa a jeho zbrane, nebudeme môcť viesť rovný súboj, pretože on tie naše zbrane bude poznať... A je jasné, že tí, ktorí budú v čiernej mágii skúsení, nepridajú sa k Ministerstvu, pretože Nepriateľ im bude môcť ponúknuť viac. Preto, bez všetkej skromnosti, som tu ja! Ja sa na opačnú stranu nepridám a čiernu mágiu by som aj tak študovala ďalej. Takto by som mohla, teda aspoň podľa mňa, významne pomôcť...“ „A neublížiš pri tom sebe?“ opýtal sa Dumbledore ešte stále so zamračeným výrazom na tvári. Zahryzla si do pery. „Je to možné. A môžem tým ohroziť dokonca aj svojich blízkych. Jediný spôsob, akým sa tomu dokážem vyhnúť je nepraktizovať čiernu mágiu. Len ju študovať, ale nikdy ju nebudem môcť používať. Nanajvýš tak v ohrození života. To je podmienka, pod ktorou som ochotná do toho ísť...sama som si ju dala a som rozhodnutá ju dodržať. “ Dumbledore sa na ňu skúmavo pozrel. Necítila sa nepríjemne, na jeho skúmavé pohľady si zvykla. No cítila obavy z toho, čo bude nasledovať po nich. Ako bude Dumbledore reagovať? „Persefan,“ začal, „ak som správne pochopil, chceš počuť môj názor. Ale povedz mi niečo! Dokázal by som zmeniť tvoje rozhodnutie?“ „Nuž...“ zaváhala. „Možno aj áno, ak s tým naozaj nesúhlasíte, alebo...ja neviem...“ „Takže hoci je tvoje rozhodnutie už pevné, pripúšťaš možnosť, že by si od neho upustila, však?“ Pokrčila plecami. „Neviem, netuším, kam tým smerujete. Ak ste proti tomu...“ „Nie som ani za, ani proti tomu, Persefan. Ale chcem ťa len upozorniť, že tvoje rozhodnutia sú často veľmi nestabilné. Hovoríš, že čiernu mágiu nebudeš používať, iba v ohrození života. Ale aj to je rozhodnutie, ktoré závisí len od tvojej vôle. Viem, tvoja vôľa je silná, ale to, čomu bude musieť čeliť je možno až priveľké pokušenie. Ja sám som poznal mnohých, ktorí viac, či menej urobili to isté čo ty, a napokon ich moc aj tak premohla. Čím viac máš moci, tým viac po nej túžiš. A moc čiernej mágie je nebezpečná. Budeš žiť život na veľmi tenkom ľade a nemysli si, že ťa za to budú ľudia obdivovať. Ty budeš vždy terčom podozrievavých pohľadov, budeš vyvolávať obavy a neistotu. Navyše, ak urobíš jedinú chybu, draho za ňu zaplatíš. Viem, že nie si nezodpovedná, nie si slabá, ale odolať moci čiernej mágie je úloha ťažšia, ako si myslíš. Získaš moc nad slabšími a bude ťažké ju nevyužiť.“ Persefan musela len prikývnuť. Dumbledore mal pravdu, úplnú pravdu. Ale nemohla inak! Bola si toho vedomá, zvážila to...a už nechcela cúvnuť...chcela si dokázať, žejej rozhodnutia nie sú také nestabilné! „Viete čo mi raz povedal Remus? Tvrdil, že po svojom boku budem mať vždy priateľov, vás aj Siriusa, ktorí mi pomôžu, ktorí nedovolia, aby som za mňa stal...no...Drak. Aj Sirius ma o tom ubezpečil, keď som mu povedala o svojom rozhodnutí. Ja by som nedokázala urobiť nič, čím by som vám, alebo svojim priateľom ublížila. Nedokázala by som ublížiť Siriusovi! To je istota, o ktorú sa môžete oprieť. Viem, že čierna mágia je nebezpečná nielen pre druhých, ale aj pre toho, kto ju praktizuje. Ale ja verím, že s pomocou priateľov a vďaka svojej vôli to dokážem! Ja chcem pomôcť tak veľmi, ako len budem môcť! A toto je ten spôsob, aký som si vybrala. Uvedomujem si jeho možné dôsledky, napriek tomu, som odhodlaná neustúpiť.“ „Je to však cesta, ktorá už nevedie späť,“ upozornil ju Dumbledore. „Ak sa tak naozaj rozhodneš, nebudeš to môcť vrátiť späť, pretože to, čo ti zostane v pamäti, už nevymažeš.“ Na to sa povzbudivo usmial. „Pravdou však je aj to, že ak by som mal uvažovať o niekom, kto by na túto cestu mal vydať a úspešne ňou prejsť, budeš to ty. To však neznamená, že ňou aj bezpečne prejdeš...“ Usmiala sa. „Ďakujem,“ zašepkala. Krajšiu pochvalu jej ani nemohol dať! „Posledné roky ťa zmenili,“ podotkol Dumbledore zamyslene pri pohľade na jej usmiatu tvár. No jasné…narástli mi prsia… „Pravdupovediac, keď som ťa sem priviedol, začal som pochybovať o tom, že tu aj zostaneš. Si viac mukelkou ako ktorýkoľvek iný čarodejník, veď si žila ako mukel pätnásť rokov! Myslel som si, že tu si svoje miesto nenájdeš...“ Usmial sa. „Našťastie, mýlil som sa.“ „Patrím sem k vám, pán riaditeľ a zistila som to už potom, ako ste mi prezradili veštbu. Patrím k čarodejníkom, ale nikdy nechcem zabudnúť na to, odkiaľ som prišla. Mukelský svet pre mňa stále veľa znamená, ale faktom je, že som čarodejnica. Veď ako vidíte, už nenosievam mukelské oblečenie. Konečne som sa zmierila s tým, kým som, a vzdala sa toho, kým som bola...“ „Som rád, že som mohol byť svedkom toho, ako sa z mukelského dievčaťa stala táto čarodejnica,“ povedal Dumbledore so spokojnosťou, možno až hrdosťou. „A dúfam, Persefan, že zostaneš takou, aká si, budem sa snažiť pomôcť ti v tom. Budeme spolu predsa takmer každý deň. Veď od dnešného dňa sa staneš členkou Fénixovho rádu...“ Áno, taká bola dohoda. Odo dňa, ako opustia Rokfort, stanú sa členmi Fénixovho rádu. „Viete...pán riaditeľ, len som tak rozmýšľala,“ nadhodila potmehúdsky, „prečo práve Fénixov rád?“ Pobavene nadvihol obočie. „Nenapadá ťa žiadne vysvetlenie?“ „Nuž...niečo by ma aj napadlo...“ začala váhavo. „Rád si ho vypočujem...“ „No...počula som, že ste tu začínali ako profesor transfigurácie...a keďže ste taký čarodejník, aký ste...možno ste aj animág. Teda mňa by to určite neprekvapilo.“ Na tvári mal stále pobavený úsmev, povedal len: „Pokračuj...“ „Možno ste animág, a ak by to zviera, na ktoré sa premieňate malo charakterizovať vás...tipla by som, že ste Fénix...“ „Zaujímavá teória,“ prikývol. „Ale už by si mala asi ísť, Persefan. Za chvíľu odchádzate.“ „To mi ani nepoviete, či mám pravdu?“ vyhŕkla pobúrene. „A ja idem so Siriusom na motorke, takže pokoj, vlak nezmeškáme.“ „Ale ponáhľate sa do vášho spoločného domu a ešte sa iste budete chcieť rozlúčiť s ostatnými,“ pripomenul jej. „Choď Persefan, už zajtra nás čaká ťažký deň.“ Vzdychla si, vedela, že keď sa už raz rozhodol neprezradiť jej pravdu, neprinúti ho ani vydieraním...O pevnosť jeho vôle by sa určite nebála tak ako o pevnosť tej svojej. „Dobre teda...idem ja, ale chcem vás požiadať...“ „A bude to dnes už poslednýkrát?“ zasmial sa. „Tiež by ma to zaujímalo...“ ozval sa jeden riaditeľ z obrazu. „Za mojich čias by sa žiadny študent neodvážil takto otravovať svojho riaditeľa,“ dodal ďalší. Phineas len čosi nespokojne zamrmlal. Persefan sa ich už tradične rozhodla ignorovať. „Ale áno, bude to poslednýkrát. A pri tomto už nebudete musieť ani nič hovoriť...Nemohli by ste ma jednoducho objať? Teraz už nie ste môj riaditeľ, mohli by ste to urobiť...“ Rozosmial sa na celú riaditeľňu. Pravdaže, vyhovel jej. Persefan mu bola za toľko vecí vďačná...nie vždy sa s ním zhodla, ale našla v ňom pomoc a oporu, našla v ňom otca, ktorého vždy túžila mať...
Všetci už odchádzali, keď Persefan vyšla z riaditeľne. Utekala rýchlo von, kde mal na ňu čakať Sirius. Ľutovala, že sa nestihne po Rokforte ešte raz poriadne rozhliadnuť. Vedela, že na mnohé tie cestičky, ktoré teraz tak dobre poznala, zabudne. Dokonca sa rozhodli, že Záškodnícku mapu si nechajú zhabať tým otravným Filchom, aby slúžila ďalším generáciám...im by už bola na nič. Takto zabudnú, všetci zabudnú na to, čo bolo súčasťou ich života dlhé roky. Ale tak to býva...zabúda sa, aby zostalo miesto pre pamätanie nového... Už vychádzala z brány Rokfortu, keď si všimla na chodbe dobre známu tmavú postavu. Zastala a pozrela sa naňho. Možno si myslel, že ho nevidí, pretože zostával skrytý v tieni schodiska a nehýbal sa, možno nechcel, aby vedela, kto je...ona ho však poznala. Nežne sa naňho pozrela. „Ešte sa stretneme, Severus,“ zašepkala. Potom sa rozbehla. Sirius na ňu už čakal pri svojej motorke. Naposledy sa obzrela za seba, za minulosťou. Slnečné lúče dopadali na vežu Rokfortu...na tú vežu, ktorá pre ňu tak veľa znamenala, kde toho tak veľa prežila. Obzrela sa za minulosťou, spomienkami, zážitkami, za svetom, kde našla zmysel života, priateľov aj svoju lásku. Jemný vánok jej strapatil vlasy, keď jej príjemné spomienky vyčarili na perách úsmev. „Poď už, Pers!“ kričali na ňu ostatní. Chceli sa rozlúčiť ešte pred odchodom. Rázne sa otočila Rokfortu chrbtom a usmiala sa na nich. Čakal ju nový život! Nájde si v ňom miesto tak, ako sa jej to podarilo v škole? Splnia sa jej sny, plány, tajné nádeje? To nevedela, ale bola si istá, že čokoľvek bude v živote chcieť, musí to dosiahnuť sama, vlastnými silami a schopnosťami. Nemôže čakať, že sa za ňu bude biť niekto iný...svoje sny si bude musieť naplniť len svojou vôľou! Napriek tomu nebude sama...nebude Osamotený rytier! Stáli pri nej oni – priatelia, Dumbledore no predovšetkým Sirius. A to jej ustráchané a neisté srdce napĺňalo nádherným pokojom...
Moja poznámka (prosím, prečítajte si):
Chcela by som sa poďakovať.... .blackie. Adele, Angeline, Attire, Barborke, Bellatrix, Bellatrixx1, Billovi Watson, blackjackovi222, Brianovi Dumbledore, canis maiorovi, edovi, emilii fabregas, Emily, Emmy, enrike, estel, evke, Fleur Delacor, obom Fleur, Fleurdelacor0402, gelertovi, giovane612, Guine Heidi Norwsan, hermione, hermy, Holly Short, Charlotte de Sallyn, Christine Potter, Janke, JeyJany, johnymu, kaitlin oc., Karin Molnárovej, Kathleen, Katie Nice, kegusovi, Kike Potterovej, kike, Kike1, Klaudike, luang, Lucy Black, ludke, M@trixXovi, magdalénke, marhule, Marianke, marise, marise, Martinke, Martinovi, martulienke, maruške, Mide, Nanuske, Natálii, Ness, Nicce, nike, Nine, Paige, pottymu, Rory, Saerte, Sally Liliane Stuartovej, Severe, Sophii Saliwen, Therke, Tralale, VeVe70, Zafire McDragon, zuzičke
a všetkým ostatným, ktorí Persefan vytrvalo čítajú aj ďalej, slovom všetkým....len vďaka vám som sa s dopracovala až sem - na koniec prvej časti...len vďaka vaším pochvalám, vaším upozorneniam na chyby, vďaka vaším otázkam: Kedy bude nová Persefan? sa mi podarilo dopísať aj 40. kapitolu! A dúfam, že som sa aspoň kúsok zlepšila od tej prvej kapitolky... dúfam, že som vás nesklamala a pokúsim sa nesklamať vás aj v druhej časti Persefaninho príbehu, ktorý však začne až po mojej maturite (t.j. v júny)...zatiaľ sa opatrujte, majte sa krásne a buďte tak srdeční, akí ste boli aj doteraz...teda aspoň voči mne ste boli... ...ja si to veľmi cením, pretože keby nebolo vašich reakcií, môžete si byť istí, že by som s tým už dávno skončila...
+ ďakujem Swaynovi a všetkým redaktorom za túto skvelú stránku... :DDD (zabudla som na niekoho? dúfam, že nie! Ak áno, tak len nedopatrením, vďačná som za každú pozitívnu i negatívnu reakciu, každému, kto mal trpezlivosť čítať Persefan až po túto kapitolu...veď to muselo zabrať aj veľa drahocenného času, nie? :DDD )
vaša Meiuša
|
© Copyright 2004-24 by Priori-Incantatem.sk. Powered by PI team.
Optimalizované pre
Firefox 20.0, rozlíšenie: 1024x600 a vyššie.Pri iných prehliadačoch môžu nastať chyby v zobrazení.
Priori-Incantatem.sk nie je majiteľom autorských práv Harryho Pottera, je iba
sprostredkovateľom informácií ohľadom Harryho Pottera pre fanúšikov.
Tento dokument však nesmie byť kopírovaný, či
už v častiach alebo celý, bez súhlasu Priori-Incantatem.sk.
RSS Feed | Optimalizácia PageRank.cz
 | ||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||
 | |
|
 | ||||||||||
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
 | |
|
|