Kapitola:
Pridaná: 25.4.2007, 22:24:37
Čítaná: 6696×
Hodnotenie: (počet hlasov: 62)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Persefan Viertlová, Severus Snape, Sirius Black, James Potter, Remus Lupin, Lily Evansová
Stručný dej: Jedno neobyčajné dievča s ešte neobyčajnejšími schopnosťami. Ako si poradí v neznámom svete čarodejníkov? Pochopí svoj osud a miesto v ňom?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Persefan Viertlová 2 » Ťažké rozhodnutia 3 » Na nákupoch 4 » Prázdninové potulky Rokfortom 5 » Profesori 6 » Cica 7 » List 8 » V Slizoline 9 » V Chrabromile 10 » Kurz pre Námesačníka 11 » Nedôverčivosť 12 » Spackaný metlobal 13 » Odhalený 14 » Odhalená 15 » Rytier a Drak 16 » Doma 17 » Návrat k čarom 18 » Tvrdý oriešok 19 » Dobrý aj zlý pocit... 20 » Osamotený rytier... 21 » Smiech 22 » ...a HNEV 23 » Viem, že vieš, že viem 24 » Prvotiny budúcej novinárky 25 » Čo sa stalo v Rokville 26 » Strach 27 » Príprava ...a nielen na ples... 28 » Koniec začiatku 29 » Začiatok konca 30 » Pes a mačka 31 » (Ne)príjemnosti 32 » Remus Lupin 33 » Otázky, pochybnosti, rozhodnutia 34 » Následky 35 » Bolo to tak dávno 36 » Exsecro Inscienta 37 » Domček z karát 38 » Poverčivosť 39 » Utrhnuté zo... (I) 40 » Utrhnuté zo... (II)

...siedmeho ročníka I

Zmierenie (Remus)

Persefan a Sirius sú zase spolu! Táto správa sa rozniesla po Rokforte až prekvapivo rýchlo. Nedalo sa povedať, že by im to všetci zo srdca priali, ale väčšinu z nich to už akosi prestalo zaujímať.

„Tí dvaja majú nezvyčajný zvyk vybavovať si osobné záležitosti na verejnosti!“ poznamenala Rita uštipačne na hodine herbológie.

„A ty máš nezvyčajný zvyk zabŕdať do každého, kto sa ti dostane pod ruku,“ odsekol Remus nahnevane. Už skutočne ľutoval, že po hádke so Siriusom sa na herbológii premiestnil ku skupinke Rity a Miguela.

„Len sa upokoj!“ bránila sa Rita. „Myslela som, že aj ty ich nemôžeš vystáť! Po tom všetkom...“

Remus na ňu zamračene pozrel. „Po tom všetkom?“ zopakoval.

„Ale no tak! Tvoji najmilší priatelia ťa zradili, je to predsa každému jasné, tak sa mi tu nehraj na-“

„Drž zobák!“ zahriakol ju Miguel.

Remus sa na ňu viac nepozrel, venoval sa radšej presádzaniu mandragor a ignoroval ju. Rita mu predsa za to nestála...

Prešli tri dlhé mesiace, od kedy sa s Persefan a Siriusom pohádal. Tri mesiace s nimi takmer neprehodil jediného slova.

Na Persefan sa však nedokázal hnevať dlho. Mal ju ešte stále rád, svojím spôsobom. Keď ho pozdravila na chodbe alebo v Sieni, odpovedal jej.

So Siriusom to však bolo iné. Siriusa nemohol vystáť, ešte stále bol zradcom! Remus v ňom stratil priateľa, ale s ním odišli aj jeho ilúzie. Ilúzie o tom, že jedného dňa nájde dievča, ktoré by mohol milovať a ona jeho, že Záškodníci navždy zostanú spolu, že lepších priateľov nikdy nemohol mať. Všetko sa mu zrazu zdalo tak naivné, tak detské! Uvedomil si, že priateľstvá, akokoľvek pevné, sa môžu rozpadnúť pod jediným úderom. Jednoznačne za to obviňoval Siriusa, áno, veď keby mu neklamal a nezahrával sa, ešte stále sú priateľmi.

Okolnosti ho ale prinútili zamyslieť sa nad všetkým ešte raz.... James ho cez prázdniny len v skratke informoval o tom, čo sa stalo medzi Siriusom a Persefan. Dozvedel sa len tie najhlavnejšie fakty: vedel o tom, že už nie sú spolu a môžu za to ďakovať Queerovi a Blackovým, vedel, že Sirius býval v Jamesovom dome... Remus sa netešil z ich nešťastia, no rovnako mu Siriusa nebolo ľúto. Ešte stále ho neopustil pocit krivdy. Veď jemu Sirius zničil všetky plány do budúcna, Siriusovi sa len rozpadol ďalší vzťah. Jeden z mnohých vzťahov.

Ale keď Siriusa uvidel na nástupišti pred odchodom vlaku do Rokfortu, keď uvidel jeho strhaný výraz tváre, oči, ktoré boli vždy veselé, z ktorých vždy sršali iskričky smiechu, a v ktorých vtedy bola len bezmocnosť a zúfalstvo, Remus pochopil, že pre Siriusa nebola Persefan len jedna z mnohých.

Nemohol si pomôcť, stál tam na nástupišti a mlčky hľadel na toho Siriusa, ktorého nespoznával. Na svojho smutného, unaveného kedysi priateľa.

Sirius ani James stojaci pri ňom si zarazeného Remusa nevšimlol.

On tam však bol a videl tiež, ako k nim priletela sova a Sirius netrpezlivo roztvoril pergamen, ktorý držala v zobáku. Tvár mu okamžite zbledla.

„Od Persefan,“ povedal Jamesovi rozrušene.

Keď Remus nastupoval do vlaku, Sirius už list dočítal a nahnevane ho krčil.

Tak to neboli dobré správy, usúdil Remus. Cez okienko videl, ako sa Sirius s Jamesom o čomsi háda, akoby chcel odísť, no James ho doslova vtiahol dovnútra vlaku. Remus vedel, že by sa im obom zišla priateľská pomoc, ale tušil, že Sirius by ho okamžite vyhodil. V skutočnosti aj tak nemal záujem ísť za ním...nedokázal len tak všetko prehltnúť a správať sa ako najväčší priateľ, akoby sa nič nestalo...

Sirius ale podporu potreboval...a tak počas prefektskej porady požiadal Remus Lilly a Alice, aby za ním zašli a dohovorili mu, podporili ho. Uľavil tak aspoň trocha svojmu svedomiu, no ešte stále zostával prekvapený, vyvedený z miery z toho, čo nechcel vidieť už predtým. Bolo jednoduchšie nahovárať si, že Sirius je sviniar, ktorý ho s potešením zradil, ako si priznať, že mu na Persefan záležalo až tak, že bol ochotný vzdať sa ich priateľstva...síce ho to neospravedlňovalo, ale Remus sa zrazu na všetko pozeral novým pohľadom.

Musel si priznať, že Persefan v tom bola nevinne. Ona naozaj nemohla vedieť, že k nej niečo cíti. Vtedy už ľutoval, že bol k nej tak krutý. Hanbil sa vlastne aj sám za seba, pretože sa nechal uniesť citmi tak, ako nikdy predtým, kričal a bol zúrivý...dovtedy si myslel, že celkom oprávnene, teraz to ale ľutoval. Nemal to robiť, nemal kričať, nemal podľahnúť sklamaniu a robiť to, čomu sa vždy bránil – konať hlúpo a divoko, vzbudiť v sebe krv vlkolaka.

A teraz je už neskoro na všetko, na akékoľvek ospravedlnenia... pomyslel si, keď spolu s ostatnými počas zatrieďovania do fakúlt sledoval, ako sa Persefan vášnivo háda so Siriusom. Ako ho takmer začarovala a zúrivo vypochodovala, takmer ušla, zo Siene.

Neskôr večer vošiel do spálne a našiel tam Siriusa opäť len neprítomne hľadiac na ten pokrkvaný pergamen od Persefan. A hľadel naň dlho do noci. Remus nemohol zaspať ešte dlho po tom, čo Sirius konečne zhasol svetlo. Musel rozmýšľať nad všetkým, čo sa udialo, nad všetkým, čo dovtedy odmietal vidieť. Sirius zostával vinný, to by nič nedokázalo zmeniť, ale Remus si začínal uvedomovať aj svoju vinu.

Trpko sa usmial. A trvalo mi to tri mesiace... V každej hádke sú predsa aspoň dvaja účastníci a obaja sú viac, či menej vinní.

Áno, aj on bol vinníkom, pretože sa nechal uniesť vlastným nešťastím, bol až priveľký sebec, aby si uvedomil, že Sirius ho nezradil len pre rozmar...poznal ho, a napriek tomu si to nedokázal uvedomiť skôr... Sirius ho zradil, pretože Persefan ľúbil. Remusova zranená hrdosť si to nedokázala pripustiť skôr.

Persefan Siriusa tiež mala rada, ľúbila ho, bola teda chyba nahovárať si, že by mohla cítiť aj niečo k nemu. Bol príliš domýšľavý, túžil po tom až tak, že si vytvoril vlastnú „teóriu“. Tá sa pre nešťastie nezakladala na skutočnosti, ale na jeho snoch. Persefan za to nemohla, to on urobil chybu, pretože si pomýlil jej sympatie s láskou!

Siriusova zrada ho však stále škrela. Bol jeho najlepší priateľ (spolu s Jamesom) pokojne sa s ním smial, sedával s ním za jedným stolom, a pritom mu za chrbtom vedome ubližoval. Toto Remusova hrdosť nedokázala prelúsknuť.

James mu počas vyučovania (no kto by už len dával pozor na prvej, úvodnej hodine v roku??) vyrozprával, čo všetko Sirius podnikol cez prázdniny, aby našiel Persefan. Ako každý týždeň navštevoval Dumbledora a pokúšal sa z neho dostať, kde je Persefan, ako podplatil jedného úradníka z Ministerstva mágie, len aby mu zistil jej adresu. Ako navštívil Persefaninu mamu a spôsobil jej takmer infarkt svojím podivným oblečením a podivnou paličkou, ktorou chodil po dome, prechádzal z jednej izby do druhej, až kým sa nepresvedčil, že jej dcéra v dome skutočne nie je.

„Keď mal sedemnásť, dostal dedičstvo a našim vrátil peniaze za to, že sa oňho starali, aj keď ich oni odmietali. Nechcel byť nikomu dlžníkom...vraj. Potom si kúpil malý domček a v podstate zbytok peňazí vyhádzal na hľadanie Persefan. Nič mu už nezostalo, predpokladám,“ hovoril James.

Remus, hoci nerád, musel si priznať, že on by to nedokázal urobiť. Obetovať všetko, byť tak vytrvalý... On by sa vzdal, ak nie skôr, tak aspoň vtedy, keď naňho Persefan kričala, že sa s ním ani za svet nebude zhovárať... Sirius to neurobil a získal ju naspäť. Zaslúžene.

Po tom všetkom...zaslúžia si to... Remus bol sám prekvapený, ako ľahko to dokázal uznať.

Na herbológii sa rozhodol, že sa s Persefan porozpráva, potreboval uľaviť výčitkám svedomia. Nechcel byť ten, kto im bude kaziť radosť z toho, že sú zase spolu, nechcel im viac ubližovať.

Po skončení herbológie zamieril okamžite do Siene, dúfal, že tam nájde Persefan, bol predsa čas obedu. Chcel sa s ňou porozprávať čo najskôr.

Našiel ju celkom vzadu sedieť v Siriusovom náručí a veselo sa smiať. Zaváhal, zdalo sa mu drzé a netaktné prerušiť ich, ale napokon sa rozhodol, že odkladať to už viac nemôže. Prešli predsa tri mesiace! To bolo viac než dosť!

Zamieril k nim pomalým, váhavým krokom. „Persefan...“ začal, keď si ho všimli. Odkašľal si. „Nemohli by sme sa porozprávať, prosím?“

Nadvihla obočie. „Nuž...teraz hneď?“ Očividne sa jej nechcelo opúšťať teplo Siriusovej náruče.

Remus zaváhal. Na Siriusa sa radšej nepozrel.

Persefan sa napokon zľutovala a prikývla. „Veď to je vlastne jedno kedy, nie? “ Vymanila sa zo Siriusovho objatia. Nezdalo sa, že by bol z jej rozhodnutia nadšený, ale nepovedal nič. „Čo keby sme šli do triedy aritmancie? Akosi mám zvyk riešiť tam všetky takéto osobné stretnutia...“ navrhla.

„Dobre poďme tam,“ súhlasil a kráčal s ňou zo Siene. „Nechcel som vás vyrušiť, je mi ľúto-“ ospravedlňoval sa, ale Persefan ho rázne zastavila. „To je v pohode, dnes som celkom dobre rozbehnutá v rozhovoroch, vieš? Najprv so Siriusom, teraz s tebou, uvidíme, čo ma čaká ešte večer...“ uškrnula sa.

Vstúpili do triedy aritmancie a Remus zavrel dvere.

Persefan si sadla do lavice a spýtavo naňho pozrela.

„Asi nevieš, o čom sa chcem rozprávať...“ začal neisto. Začať je vždy najťažšie...

Zasmiala sa. „Nech je to čokoľvek, vymákol si tú správnu chvíľu – teraz mám tak dobrú náladu, že sa na teba nebudem za žiadnych okolností hnevať...“

Usmial sa. „Nechcem ťa nahnevať, naopak...chcem sa ospravedlniť...“

„Nemal by tu byť teda aj Sirius?“ opýtala sa vážne.

Pokrútil hlavou. „Toto chcem povedať len tebe, týka sa to len teba. A mimochodom Siriusovi sa nikdy neospravedlním...už nikdy nebudeme takými priateľmi, akými sme boli...po tom všetkom to už nepôjde...“

„Boli ste predsa najlepší priatelia,“ namietla. Videl jej na očiach, že sa za to cíti vinná.

„Áno, a práve preto mu to nemôžem zabudnúť! Vieš, Persefan, keby Sirius chcel...boli spôsoby, ktorými by mi zabránil robiť si zbytočné nádeje, ale on ich nehľadal!“

„Lenže on mal tiež dosť svojich problémov...teda my sme mali svoje problémy a ten začiatok...bol taký zvláštny... Pustili sme sa do niečoho, čo ani jeden z nás nepoznal, akoby sme nastúpili na tobogán a nevedeli, kde končí, či vôbec skončí! Vieš, väčšinu času sme trávili spolu, snažili sme sa navzájom spoznať, chceli sme vedieť, či to vôbec môže mať budúcnosť. Akosi Sirius po tom nemal čas zaoberať sa ďalšími problémami...“

„Presne tak,“ prikývol. „Zaoberal sa len tými svojimi. Vieš, ja viem, že Sirius je sebec, odjakživa som to vedel, ale myslel som si, že voči svojim priateľom taký nebude. Keby chcel, mohli sme sa vyvarovať tej hádke a všetkému. Čo ste si vôbec mysleli? Veď bolo len otázkou času, kedy sa to dozviem...“

Vzdychla si. „Máš úplnú pravdu, úplnú. Bolo logické, že jedného dňa sa to dozvieš, ak by sme mali spolu dovtedy vydržať. Ale boli sme...no...toto znie tak trocha alibisticky, ale naozaj sme boli zamilovaní a vtedy nerozmýšľaš až tak logicky. Veď to raz zažiješ aj ty...“

Musel sa zasmiať. Zažije to niekedy? Nie, nemienil jej to síce vešať na nos, ale on sa už rozhodol, že nikoho, a už vôbec nie niekoho, na kom mu bude záležať, nebude nikdy nútiť, aby s ním zdieľal jeho ťarchu. Nikoho nemôže odsúdiť na život s vlkolakom, bolo by to sebecké. Nikdy by nevedel, či sa zrazu neprejaví tá divoká krv, ktorú tak nenávidel. Nemohol zaručiť ani pred sebou samotným, že opäť nevybuchne tak, ako sa to stalo vtedy – keď sa sklamal v Siriusovi aj vo svojich snoch. Mohol si len sľúbiť, že to viac neurobí, ale nemohol to zaručiť.

„Vieš, Persefan...myslím, že som ťa v skutočnosti ani neľúbil...“

Zamračila sa. „Naozaj?“ Na tvári sa jej zračilo prekvapenie zmiešané s úľavou.

„Uvedomil som si to vlastne až dnes. Viem, čo všetko bol Sirius ochotný pre teba urobiť, ja by som to nedokázal. A vieš prečo? Pretože som slaboch!“

„Remus...“

„Áno, je to tak. A z toho slabošstva vychádzala aj tá moja pomýlená láska,“ trpko sa zasmial. „Vieš, bola si prvé dievča, ktoré vedelo o tom, že som vlkolak, prvé dievča, ktoré sa so mnou chcelo úprimne priateliť. Moje tajomstvo ťa nedesilo, naopak ty si ma podporila!“

„A zamyslel si sa aj prečo to tak bolo?“ opýtala sa s úsmevom. „Vedela som to už hodne dlho predtým, veď som ti to povedala – počula som vás o tom hovoriť ešte keď ste boli v piatom ročníku. Mala som čas sa s tým vysporiadať a spoznať ťa. A navyše, poznáš moju veštbu, nie? Vo mne vraj drieme krutosť... Sme v podstate rovnakí...“

„Ale aj tak - či chceš, alebo nie, je to výnimočný postoj, som si istý, že väčšinu by to vydesilo...“

„Skús to povedať Lilly a uvidíš sám! Ty si to nikdy neskúsil, ako to môžeš vedieť?“

Nepokojne prešliapol. „Persefan, budeš ma stále prerušovať? Takto sa nedostaneme k jadru veci ani do konca siedmaku!“

Priložila si prst k ústam. „Už som ticho,“ zašepkala. „Ale aj tak mám pravdu,“ neodpustila si.

Zhlboka sa nadýchol. „Takže...bol som ti vďačný za to, že si sa chcela stať mojou priateľkou, mojou jedinou kamarátkou a obdivoval som ťa za to, aká si. Ty možno hovoríš, že tie tajomstvá, ktoré sú okolo teba, ťa desia, ale väčšinu ľudí k tebe práve tieto tajomstvá priťahujú. Nuž a ja som si možno pomýlil svoj obdiv a vďačnosť s láskou.“ Chcela niečo povedať, ale prísne na ňu pozrel a nekompromisne pokračoval ďalej: „Začal som veriť, že by si ma mohla mať aj ty rada. Bola si mojou prvou a jedinou kamarátkou, niekým kto sa o mňa zaujímal navzdory všetkému a ja...Vieš, ešte žiadne dievča sa ku mne tak nesprávalo....preto som si jednoducho nahováral, že tvojím dôvodom je...láska. Bola si jediné také dievča široko na obzore, takže som prilipol na tej fantastickej myšlienke, že jedného dňa budeme spolu. Nechcel som ťa preto, že by som prežíval takú lásku ako ty a Sirius, ale preto, že si ma chcela. No nebola to láska...moja potreba byť s niekým bola silnejšia ako zdravý rozum...chcel som ťa, pretože si bola moja príležitosť, jediná akú som poznal, niekto kto ma chcel, aj keď to tak v skutočnosti nebolo, bolo chybou namýšľať si, že áno. No ty si bola niekto, kto prichádzal do úvahy a ja som zase mal už po krk samoty. Začal som snívať, a keď som sa zobudil...“

„Tak to bolelo,“ dokončila namiesto neho. „Ja viem, ale nemyslím si, že si prvý, a určite nie posledný, kto tak veľmi túži s niekým byť, že mu ani príliš nezáleží na tom, s kým je. Moje kamarátky, mukelské kamarátky, aby si chápal, boli také. Dôležité bolo, že o nich nejaký chlapec prejavil záujem a oni ho už milovali...na tom v podstate nie je nič zlé, síce tým tak trochu klameš seba samého, ale aspoň tú malú chvíľu, kým si o tom presvedčený, si aj šťastný...“

„Myslím, že za to prebudenie mi to nestálo,“ podotkol so smutným úsmevom a posadil sa na stoličku oproti Persefan. „A...mrzí ma, ako som sa vtedy zachoval. Veľmi ma to mrzí. Ešte nikdy v živote som nebol tak zúrivý...teda nikdy v podobe človeka. Myslel som si, že taký dokážem byť len ako vlkolak, ale nie...niečo z tej krvi je vo mne a môže to hocikedy vybuchnúť. Nedokázal som to potlačiť a určite som tým sklamal nielen seba. Viem, ako si mi vtedy pri jazere vravela, že ma poznáš a vieš, že som dobrý, že ma vlkolačia krv nepohltila, ale ako vidíš, nie je to tak...“

Zasmiala sa. „Neblázni! No tak si raz, prvýkrát v živote vybuchol! No a? Ja predsa vybuchujem stááále! Vkuse kričím a vlastne nielen to. Ja by som ti nemohla nič vyčítať...Viem, že občas to potrebuješ zo seba dostať, ja to dokážem pochopiť, na tom nie je nič nepochopiteľné!“

„Ty si ale iný prípad. Nepresvedčíš ma o opaku. Vieš, sľúbil som si a sľubujem to aj tebe, že už nikdy viac nedopustím, aby sa niečo podobné zopakovalo. Nedovolím, aby som znova tak neudržal svoje emócie!“

Persefan sa uškrnula. „Nuž...myslím, že aj ja by som sa mala krotiť, mala by som sa vyhýbať používaniu prútika, pretože to môže mať nepríjemné následky, ale nemienim to urobiť. Prečo prepána? Je to predsa súčasť mňa, prečo by som to mala potláčať?“

„Ja to musím urobiť! Pretože tým môžem ublížiť nevinným, pretože to nie je správne. Ak nie som schopný vzoprieť sa tomu, som čistý vlkolak – konám rovnako pudovo ako keď je spln Mesiaca. A to ja nechcem.“

Persefan si zahryzla do pery, nič nepovedala. Len sklopila zrak.

„Len chcem vedieť, či mi odpustíš to, že som ťa vtedy krivo obvinil, že som na teba kričal...mrzí ma to.“

So širokým úsmevom sa naňho pozrela a prikývla: „Jasné, že áno, Remus. Nehnevám sa na teba. Zabudnime na to všetko, zabudnime na tú hádku a pokračujme tam, kde sme prestali.“

Postavili sa a objali. Bolo tak príjemné vedieť, že je opäť všetko v poriadku. Inak ako kedysi, ale v poriadku.

„No, tak by sme už mohli ísť, Sirius ťa už bude čakať, nemyslíš?“ navrhol Remus, keď sa od seba oddelili.

Skúmavo sa naňho zadívala. „Nie si slaboch, Rem,“ povedala zamyslene. „Obdivujem ťa za to, aký si...“

„Ty mi toto hovoríš, pretože chceš, aby som sa do teba znova zamiloval, však?“ uškrnul sa.

„Nie, myslím to úplne vážne...Chceš sa postaviť tomu...zlu a ja viem, koľko sebazaprenia si to vyžaduje. Ja som to nedokázala. Vieš, už raz som sa zaprisahávala, že sa čiernej mágie nikdy viac nedotknem, ale nedodržala som to – keď som sa chcela zbaviť vízií, tak som ju musela znova použiť! A potom...potom som si povedala, že keď som ten sľub už raz porušila, nemôžem aj druhýkrát? Aj tretíkrát? Tak a študujem ju zase. Nie preto, že by som...“ Pokrútila hlavou. „Prečo ti to vôbec vykladám? Prepáč, nechcela som ťa s tým otravovať.“

Remus na ňu prekvapene hľadel. Netušil, že sa vzdala svojich vízií, ani že sa tak veľmi venuje čiernej mágii. Rozhodne chcel vedieť viac. „Neotravuješ ma, Pers. Veď už keď si začala...“

Posadila sa a oprela si hlavu o ruku. „No...skrátka študujem čiernu mágiu už veľmi dlho, mne sa to teda zdá dlho, pretože som s tým začala len niekoľko mesiacov po objavení čarodejného sveta. A keďže vieš, že som na tom celkom dobre s obyčajnou mágiou, môžeš mať aj akú-takú predstavu o tom, ako dobre som na tom s čiernou mágiou. Ale ja sa jej nevenujem pretože...no pretože by ma tak veľmi lákala moc, alebo, že by som chcela niekoho ovládať! Nie, nie...študujem ju, pretože ma to k nej stále ťahá, pretože akosi cítim, že ku mne patrí a ja k nej...navyše...tie vízie, videla som v nich toľko zla, toľko mágie...strach z nich nezmizol, vízie áno, ale strach mi zostal v pamäti a ja potrebujem mať pocit, že ak by sa mali vízie vyplniť, budem schopná brániť sa, ubrániť seba aj ostatných. Upokojuje ma vedomie, že poznám čierne zaklínadlá, aj keď sa ti to môže zdať smiešne. Na jednej strane mi čierna mágia dodáva istotu, že budem schopná postaviť sa tomu, čo nás čaká, ale zároveň...je tu nový strach, presne ten, o ktorom si hovoril ty. Čo ak tým niekomu nevinnému ublížim? Čo keď ma v budúcnosti pohltí? Teraz môžem mať viac-menej...no nezištné dôvody, ale čo ak sa potom zmením?“

„Pers, máš pri sebe príliš veľa ľudí, ktorí to nedovolia...“ uisťoval ju. „Máš Siriusa, máš priateľov, ktorí stoja pri tebe. Dumbledore na teba dá pozor, môžeš sa na nás všetkých spoľahnúť, urobíme, čo budeme môcť, aby sme ti pomohli! No myslím...vieš, myslím, že by s čiernou mágiou mala skončiť. Ak máš naozaj pochybnosti...myslím, že by si to mala nechať skôr, ako to prerastie do problémov. Môžeš si byť istá, že vždy tu budú ľudia ochotní pomôcť ti, ale ak sa rozhodneš dnes, nebude k tomu musieť dôjsť...“

Usmiala sa. „Niektoré veci sa veľmi ľahko hovoria. Vraj pevnému rozhodnutiu nič nestojí v ceste...ale ja sa nedokážem pevne rozhodnúť. Nedokážem sa jej vzdať...možno neskôr na to nájdem dosť odhodlania, ale dnes nie!“ Mávla rukou. „Nekazme si tým takýto pekný deň, vykašlime sa na to! Vieš, že dnes mám normálne úspešný deň? Zmierila som sa so Siriusom aj s tebou! Ani by ma neprekvapilo, kebyže sem teraz príde skupinka v zložení Severus, Fornax a starý Queer a budú ma prosiť o odpustenie!“

Rozosmial sa. Nekazme si pekný deň...nechcel jej protirečiť, ale vedel, že odkladanie problémov prinesie len nové problémy.

Výzva, ktorá sa neodmieta (James)

„Len jednému nerozumiem James,“ krútil hlavou Miguel, „prečo práve teraz, v poslednom ročníku, poslednýkrát, nechceš ísť so žiadnou babou?“

James sklonil hlavu k rozpísanej domácej úlohe, dúfajúc, že to odradí Miguela od ďalších otázok. To by bolo však príliš jednoduché.

„A hlavne teraz, prosím ťa! Bude sa ti ich núkať aspoň dvakrát viac ako inokedy! Keď tam má prísť aj on... Vieš vôbec aké divné bude, že ty tam budeš sám? Veď to je choré! Ideš na Slugyho večierok posledný raz, tak si to predsa poriadne uži, človeče!“

„Učím sa,“ zamrmlal James, pozorne čítajúc svoju úlohu.

„Si divný! To všetko kvôli Evansovej, však?“

James neodtrhol zrak z úlohy, len ticho zamrmlal: „Odkiaľ sa v tebe berie toľká inteligencia?“ a opravil zopár nečitateľných slov v texte.

„Ale no tak, prehováraš ju takmer od prvého dňa, čo si vstúpil na Rokfort! Zmier sa s tým, že ťa nechce!“

James naňho s nadvihnutým obočím pozrel. „Prepáč kamarát, ale zrovna od teba si nenechám radiť, ako sa mám správať k babám...“

Miguel obranne nadvihol ruky. „Dobre, dobre, Pán ‘Viemvšecko’! Ale keď ju tak veľmi chceš, tak okolo nej prestaň behať ako psík s vrtiacim chvostíkom! Vieš, čo by som urobil ja? Vieš to?“

James sa vrátil ku kontrolovaniu úlohy. „Prečo ma to ani nezaujíma?“

„To, čo vtedy urobil Sirius s Viertlovou! Ak by trucovala, jednoducho by som k nej prišiel, pritiahol k sebe a pobozkal tak, že by som jej vyrazil dych.“ James sa postavil a začal si baliť svoje veci. „Alebo by som si ju prehodil cez plece,“ pokračoval Miguel rozohnene, „a vyniesol niekam preč, kde sme mali súkromie...však vieš...“ veľavýznamne naňho pozrel. „Tomu by neodolala! Hrajú sa na netýkavky, ale treba na nich len trochu ráznosti a hneď sú ako mačičky... Môžeš mi veriť, neodolala by ani Lilly!“

„To máš teda pravdu!“ zasmial sa James. „Lenže, ak si si ju chcel prehodiť cez plece, buď by si si zlomil obe ruky, alebo by si dostal pruh. Ak si jej chcel vyraziť dych bozkom, najprv by si sa musel naučiť bozkávať.“

Potľapkal ho po pleci a odišiel z klubovne. Áno, Miguel bol občas neznesiteľný....

Ale v niečom mal úplnú pravdu – James sa správal ako totálny podivín! Už sa takmer nezúčastňoval na Chrabromilských vylomeninách, pretože sa snažil pôsobiť zodpovednejšie. Začal sa dôslednejšie učiť, dokonca si robil všetky úlohy načas! A keďže bol siedmakom, pravidelné učenie mu zaberalo obrovské množstvo voľného času. Bol novopečeným kapitánom chrabromilského metlobalového družstva, takže mal ešte viac povinností ako zvyčajne, ale napriek tomu si vždy našiel čas na raňajky, obedy, večere, ktoré trávil za jedným stolom so Siriusom, Remusom, Peterom, Persefan, Alice, Rose a....Lilly. Vždy si našiel čas, aby sa k nim pridal, keď sa chystali na výlet do Rokvillu, alebo pri jazero. Záškodníci sa totiž dohodli, že o tajnej ceste do Rokvillu povedia aj Persefaniným kamarátkam, keď to už vie jedna, nech to vedia všetky. A predovšetkým, znamenalo to, že mohol s Lilly tráviť viac času.

James už takmer celý polrok nebol na rande s jedinou babou, čo bolo samo o sebe divné. Zmenil sa na zodpovedného kapitána a študenta, robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby na Lilly zapôsobil, na začiatku roka slávnostne sľuboval všetkým Chrabromilčanom, že tento rok vyhrajú, ale s Lilly to jednoducho nepohlo! Bola síce pravda, že už neprotestovala, keď sedeli za jedným stolom, že keď šli všetci do Rokvillu, nesťažovala sa na jeho prítomnosť, ale bol si istý, že ak by sa jej čo i len pokúsil navrhnúť rande, vysmiala by ho jedna radosť!

„No...veď váš vzťah nenapreduje míľovými krokmi, ale predsa sa aspoň trocha posunul vpred...“ upokojovala ho Persefan. Aj tá sa mu snažila vypomôcť, ťahala Lilly všade, kde bol aj Sirius s Jamesom, ale ani jej snaha nestačila na to, aby Lilly zlomili. A James aj tak vedel, že patria k sebe! Vedel to už od prvého ročníka! Vždy ju mal rád a ona v podstate tiež...teda, dúfal v to..

„Naparuješ sa ako parná turbína!“ smiala sa z neho, keď ju na konci prvého ročníka prvýkrát pozval na rande. Problém bol v tom, že James nebol zvyknutý baliť dievčatá inak ako na svoj imidž rebela. Lilly tento imidž ale neoceňovala...ani v druhom ročníku, ani v treťom ročníku, ani vo štvrtom, ani v piatom, šiestom...v siedmom si konečne uvedomil, že to chce inú taktiku. Taktiku ZIT-M: Taktiku zodpovedného, inteligentného a talentovaného muža. Tak to nazval na začiatku roka, keď sa rozhodol zmeniť sa, a veril, že mu pomôže. Persefan mu vtedy radila, že sa má viac sústrediť na to, čo chce Lilly, má jej dať najavo, že má záujem predovšetkým o ňu a až potom sa má zaujímať o to, čo si o ňom druhí myslia. Fayn, fayn, poslúchol - teraz ho všetci do jedného považovali za napoly šialeného tupca! Akúsi mutáciu starého dobrého Jamesa. Dúfal, že Lilly si všimne, že to je len kvôli nej! Mala by to oceniť!

Bol na omyle! Bola tvrdohlavejšia ako vypchatá mulica! A jeho už ZIT-M unavovala! Pripadal si ako nudný, otravný chudák...bolo tak ťažké odolávať pokušeniu, keď Miguel, Peter a dvaja šiestaci plánovali nasypať Slughornovi do raňajok elixír triašky! Nie, on odmietol podieľať sa na tom a tak sa potom len bez akejkoľvek zásluhy chytal za brucho, keď sa profesorovi triasli ruky až tak, že rozbil väčšinu svojich elixírov a zhodil všetky poličky s prísadami. Bolo tak ťažké každý deň sedieť v knižnici namiesto toho, aby lietal po Rokville! Ale ak mu toto trápenie malo priniesť Lilly, rozhodol sa pretrpieť ho. Aj jeho trpezlivosť však mala hranice a z toho prekliateho ZIT-M už bol poriadne otrávený. Cítil, že takto už nevydrží žiť dlho. Veď si dokonca upratoval svoju časť spálne!

Keď sa začínalo pošepkávať, že Slugyho vianočný večierok sa blíži, keď už členovia SLUGklubu začínali uvažovať, koho naň pozvú, James sa rozhodol nepozvať nikoho. Vydržal takmer polroka bez priateľky a mienil tak aj zostať, až kým Lilly nepresvedčí (prípadne pokým ho neprejde trpezlivosť).

Jeho odhodlanie kúsok zakolísalo, keď sa dozvedel, že na večierok príde sám Rufus Scrimgeour (bol na čele aurorov a James bol rozhodnutý stať sa jedným z nich), nechcel zaujať negatívnu pozornosť tým, že príde bez partnerky, ale napokon sa i tak rozhodol ísť sám.

„A nevieš s kým pôjde Lilly?“ vypytoval sa Persefan každý deň.

„Neviem, myslím, že zatiaľ nad tým neuvažuje. Vieš, minulý rok jej odišiel Alex, takže teraz vážne neviem, kto to bude... A neviem, neviem, či by som ti to povedala...mám pocit, že by si šiel rovno za ním a ručne, stručne by si mu vysvetlil, že Lilly je už zadaná...“

„Musíš mi to povedať, Persefan!“

Nepovedala. Napokon sa to dozvedel priamo od dotyčného.

„Ja za to nemôžem, ona to sama navrhla!“ ospravedlňoval sa. „Vraj, či nechcem ísť ako jej kamarát!Ako jej kamarát som nemohol odmietnuť, pretože ma v podstate citovo vydierala, ale ako tvoj kamarát by som mal odmietnuť! Prečo do toho musíte zaťahovať nevinných?“ lamentoval zúfalo.

„Ale ako si mohol povedať...áno? Dofrasa, Remus! Ona mi to urobila naschvál, chcela ma naštvať, preto pozvala môjho najlepšieho priateľa! A teba nemôžem ani zbiť!“

Remus naňho nahnevane pozrel. „No to je teda naozaj hrozné. Ale ak sa ti uľaví, pokojne mi môžeš vraziť! Aj tak by som radšej mal monokel na oku, ako sa zapletať do tvojich a Lilliných záležitostí!“

James to nakoniec musel prehltnúť a zmieriť sa s tým, že Lilly pôjde na večierok s Námesačníkom. Aspoň vedel, že Remusa považuje len za kamaráta, a tak nemusel žiarliť...ak by mala niekoho radšej, pozvala by predsa jeho a nie Rema, no nie?

Si hrozne úbohý, keď sa aj z tohto dokážeš tešiť! nadával si v duchu.

A dnes sa mal konečne konať ten slávny večierok. Miguel ho možno ešte chcel prehovoriť, aby pozval nejaké dievča, ale James bol už pevne rozhodnutý. Keby na večierok nemal prísť Scrimgeour, ani by naň nešiel. Sledovať, ako sa Lilly zabáva s Remusom, sa mu naozaj nechcelo.

Z klubovne odišiel do chlapčenských spální. Sirius už nervózne pobehoval po izbe, Remus sa ako vždy pokojne a bez náhlenia obliekal a Peter ležal na svojej posteli a čítal, prípadne si prezeral obrázky časopisu.

„Ešte si si to nerozmyslel?“ opýtal sa Jamesa Sirius spod postele. „Ak povieš nejakej babe hoci aj teraz, určite pôjde!“

„Dajte mi s tým pokoj! Teraz som sa konečne zbavil Miguela, nepíľte mi s tým uši ešte aj vy! Čo hľadáš, mimochodom?“

„Ponožky, moje jediné čierne ponožky! Neviem, kde sú!“

James sa uškrnul. „Keby si si ich poriadne odkladal...“

Sirius vystrčil na chvíľu hlavu spod postele a škaredo naňho zazrel. „Máš pravdu mami!“ smrkol. „Prosím netresci ma!“

Fakt som ako baba, došľaka!, uvedomil si mrzuto. Sadol si na svoju posteľ a neprítomne hľadel na zmätok, ktorý tam Sirius narobil. „Tie svoje ponožky som vždy našiel pod kobercom, skús to tam!“ poradil mu.

„James?“ oslovil ho Remus.

Sirius nadšene vykríkol. „Super James! Mám ich!“

James si ho nevšímal. Na Remusovi videl, že sa na ten hlúpy snobský večierok teší asi tak, ako on. „Remus nie je to tvoja vina, len...len si to uži. Ja sa na teba nehnevám, za to môže Lilly...alebo vlastne ja. Začínam mať pocit, že to nemá význam. Asi by som to mal nechať a zmieriť sa tým, že ma nechce...“

„To neurobíš a my to všetci dobre vieme,“ vyhlásil Sirius sebavedome, keď si obúval nalakované topánky. Postavil sa a nervózne sa na nich pozrel. „Ako vyzerám?“

S uhľadenými čiernymi vlasmi a v čiernom slávnostnom habite by nevyzeral zle ani Peter. Nieto už Sirius, ktorý by pôsobil ako frajer aj v obtiahnutých ružových šatočkách... „Persefan padne na zadok,“ uškrnul sa James. „Tak už choďte obaja za tými svojimi, ja sa ešte oblečiem a prídem tiež...“

Keď odchádzali priateľsky ho potľapkali po pleci, ale Jamesovi tým rozhodne nepomohli. Už od začiatku roka sledoval, ako skvele spolu Persefan a Sirius vychádzajú. Akí sú spolu šťastní! Vedel, že to nie je správne, ale v kútiku duše na nich neskutočne žiarlil. Po tých rokoch, dlhých rokoch, čo nemal problém striedať jedno dievča za druhým, teraz aj on zatúžil po takom vzťahu...s Lilly, pravdaže. Bol si istý, že by to bolo podobné, keby sa s ňou dal dohromady.

„Len si stoj pevne za svojím, niečo to predsa musí priniesť!“ radil mu Sirius vždy, keď už mal chuť pustiť celú taktiku ZIT-M dolu vodou.

„Došľaka aj s tým všetkým!“ zahrešil James a začal sa obliekať na večierok. Pomôže si? Musí tam ísť, musí myslieť aj na svoju budúcnosť, ktorú videl vedľa Scrimgeuora, nemohol myslieť len na Lilly...

„No hurá chlapče, hľadali sme ťa!“ vítal ho Slughorn s najprívetivejším úsmevom, aký uňho kedy spozoroval. James rozmýšľal, čo mu zase pridali do jedla. Elixír na roztiahnutie pier?

„Obliekal som sa, aby som na vašom fajnovom večierku nevyvolal pobúrenie,“ odpovedal a čakal, ako bude profesor reagovať.

Ten sa však stále usmieval od ucha k uchu. „Ty si bol vždy vtipný, vždy, vždy. No poď, Potter, už ťa čakajú. Keby si prišiel neskôr, možno ti utečie životná príležitosť!“

James sa zamračil. Možno mu nič nepridali do jedla, možno toho len veľa vypil. Vždy vtipný? Predtým to nazýval pochabý a výtržnícky hlupák! „A kam ma to vediete?“

„Nechaj sa prekvapiť, chlapče, len sa nechaj prekvapiť.“ Slughorn bol zo seba zjavne nadšený. James sa poobzeral po miestnosti, či niekde neuvidí Lilly, ale nemal dosť času, profesor ho ťahal z večierku kamsi na chodbu.

„Horím zvedavosťou,“ zamrmlal si sucho, keď kráčali po chodbe.

Stavím sa , že ideme do triedy aritmacie!hádal v duchu. A nemýlil sa.

V triede už sedel Sirius, Remus, Frank Longbotton, Howard Lorenstone, Tristan Luong, Alice, Persefan aj Lilly. Zdalo sa, že čakajú len naňho.

„To máme vlastný večierok?“ nadhodil, keď ho profesor vtiahol dnu.

„Niečo také, dievčatá a chlapci,“ tešil sa profesor. Už len chýbalo, aby si namädlil ruky. „Niečo také...“

„Tiež nevieme, o čo ide,“ vysvetlil mu Sirius, keď si sadal vedľa neho.

„Takže, teraz tu počkajte, hneď privediem osobu, ktorá vám všetko vysvetlí,“ vyhlásil Slughorn a zmizol vo dverách.

James nechápavo ukázal na dvere a opýtal sa: „Nie je tak trocha chorý?“

„Nechaj, nech má starký radosť,“ uškrnula sa Persefan.

O chvíľu sa vo dverách zjavila vysoká postava Rufusa Scrimgeoura. Za ním cupital vytešený profesor. „Dobrý deň!“ pozdravil ich vysoký muž vážne a pohľadom si ich pozorne premeral.

Pozdravili ho a napäto čakali, čo sa bude diať. Scrimgeour nebol len tak hocikto, ak si ich tam zavolal, ak vôbec prišiel na večierok, ktorým sa vo všeobecnosti vyhýbal, určite na to mal vážny dôvod. James sa nervózne pomrvil na stoličke.

Rufus sa otočil na profesora. „Horace, mohol by som ťa požiadať...necháš nás osamote?“

Profesorov úsmev okamžite zamrzol. „Osamote?“ vyjachtal sklamane. „Ale ak by ste potrebovali pomoc...“

„V živote som zvládol aj väčšie prekážky ako deväť čarodejníckych učňov,“ ubezpečil ho. Priateľsky ho chytil za plece a kráčal spolu s ním k dverám. „Dajte pozor, aby nás nik nevyrušoval, môžem sa na vás spoľahnúť?“

Slughorn nespokojne prikývol. Rufus mu nedal príliš na výber. Zatvoril za ním dvere a otočil sa k ostatným. „A my sa teraz v pokoji pozhovárame...“

„A o čo pôjde?“ odvážila sa spýtať Lilly. V bledozelených šatách vyzerala nádherne. Vlastne tak vyzerala vždy...

„Pôjde o vašu budúcnosť, slečna Evansová,“ vyhlásil. „Predtým ako začneme, chcem vás všetkých požiadať, aby to, o čom budeme hovoriť zostalo len medzi nami. Ideálne by bolo, keby o tom nevedel ani Dumbledore ani profesor Slughorn.“

James sa uškrnul. „To chudáka Horaca sklame...“

„Som si istý, že profesor Slughorn to pochopí. Mám teda vaše slovo? Zostane to len medzi týmito štyrmi stenami?“

Všetci pravdaže prikývli.

Rufus sa potom spokojne usadil za katedru a začal: „Nechcem nikoho z vás vydesiť, no musím byť úprimný. Čoskoro vstúpite do sveta dospelých, nebudete to mať už viac tak ľahké ako doteraz, a preto bude lepšie, keď sa všetko dozviete bez zbytočných prikrášlení. Nebudem teda nič zamlčiavať, ale verte mi nie je mojím cieľom nahnať vám strach!“

„Myslím, že to zvládneme,“ uistila ho Persefan s úsmevom.

„Poviem vám, čo nás čaká už v blízkej budúcnosti. A bude sa to týkať každého z nás, dokonca aj tých, ktorí si teraz užívajú na večierku. Ako iste viete, na Ministerstve šéfujem všetkým aurorom. Som preto, popri Ministrovi, najinformovanejšia osoba v Anglicku. O mnohých veciach viem dokonca viac ako on, preto to, čo poviem myslím vážne a verte mi, mám na to dôvody.

Vývoj udalostí z posledných rokov nasvedčuje tomu, že nás čakajú vážne problémy. Trh s čiernou mágiou sa rozrástol, už dlhú dobu sledujeme isté pohyby, ktorými zatiaľ neznáma skupina ľudí verbuje najznámejších čiernych mágov, odkupuje alebo kradne vzácne knihy...ešte nikdy sme nemali čo dočinenia s tak premyslenou organizáciou, takže je jasné, že tí ľudia presne vedia čo robia, kde majú hľadať a čo tam majú nájsť..

Nielen vďaka tomu nadobúdame pocit, že kdesi sa chystá niečo obrovské. No musím priznať, že Minister mágie moje podozrenia podceňuje. Ministerstvo mágie má neustále problémy s čiernymi mágmi, nepovažuje to za nič nezvyčajné. Vo svojej funkcii som ale niekoľko dlhých rokov a viem vycítiť nebezpečenstvo. Som presvedčený, že v budúcnosti budeme čeliť vážnym problémom. Celé Anglicko bude ohrozené vyčíňaním tých indivíduí, ktorých meno zatiaľ nepoznáme.“

„Smrťožrúti,“ zašepkala Persefan takmer nepočuteľne.

„A nevylučujem možno budú tak mocní a trúfalí, že ich zámerom bude prebrať moc na Ministerstve. Zatiaľ vieme, že ich počet je už dnes veľký – náznaky ich činnosti sa objavujú po celej krajine. Zatiaľ boli pomerne nenápadní, ale ja viem svoje.

V posledných mesiacoch sme zaznamenali nezvyčajný pokoj. Aurori prakticky nemusia riešiť žiadne problémy, čierni mágovia akoby odrazu vymreli. Niekto by to mohol nazvať pokojným obdobím, ale ja to nazývam ticho pred búrkou! Viem, že tí ľudia budú hlavnou hrozbou budúcnosti, nebol by som dobrým aurorom, keby som o tom pochyboval.“

„A máme hádať, čo chcete od nás?“ opýtal sa Sirius s nadvihnutým obočím.

„Chcem vás! Vás všetkých.“

„Je dosť skromný,“ zamrmlal Tristan.

„Situáciu na Rokforte sledujem už takmer celý rok, od doby, keď sme začali cítiť nebezpečenstvo. Aurori budú potrebovať posily a ja chcem to najlepšie, čo mi školy môžu dať. Ste to najlepšie, čo táto škola má, a ste ľudia, na ktorých sa dnes dá spoľahnúť, že sa nepridajú na opačnú stranu, ak by sa mali rozhodnúť.“

„Asi preto tu nie je žiadny Slizolinčan,“ zasmial sa James.

„Máte pravdu Potter. Nehovorím, že ste ideálni, ale viem, čo potrebujem. Poznám veľmi podrobne vašu reputáciu, Potter a Black, je mi jasné, že máte problémy s rešpektovaním autority. Ale trocha rebelantstva sa dá skrotiť. Čo ma zaujíma najviac je, že ste talentovaní a mladí. Takých budem potrebovať. Niekoho, koho by som mohol vycvičiť, na koho by som sa mohol spoľahnúť. Ak budete od začiatku toho zmätku, ktorý nás čaká, pri mne a na strane Ministerstva, nebudem sa musieť obávať, že vás zláka druhá strana. O mojich terajších podriadených to nemôžem stopercentne tvrdiť. Vás môžem vychovať tak, aby ste boli schopní postaviť sa a brániť svoj domov pred nepriateľmi. Potrebujem mladú krv, talentovanú, inteligentnú a spoľahlivú. A vybral som si vás!“

„Mám len ja pocit, že o nás hovoríte ako o zvieratách, ktoré sa dajú dobre vycvičiť?“ opýtala sa Persefan ostro.

„Za vašu lojálnosť vám ponúkam viac, ako si myslíte! Ponúkam vám istotu do budúcnosti! Čo myslíte, koľkým ľuďom sa už podarilo hneď po ukončení základov mágie nastúpiť na ministerstvo ako auror? Dostať okamžite prácu? Ponúkam vám istoty, životnú príležitosť a pýtam si za to len vašu lojálnosť voči mne! Myslím, že to je férový obchod.“

V triede nastalo ťaživé ticho. Každý sa venoval vlastným myšlienkam, nebolo ľahké zorientovať sa v tom.

„Môžem sa spýtať...?“ začal James. „Vy nám, totálnym zelenáčom, ktorí väčšinu života trávili zavretí v Rokforte, ponúkate prácu aurorov ALEBO vašich poslušných psíkov? Možno len predpokladáte, že sme tak tupí a naivní, že sa nami dá jednoducho manipulovať, a preto nás chcete mať po svojom boku, možno vám ani nejde o naše schopnosti! Veď výcvik aurorov netrvá jeden týždeň! Keby sme prišli k vám na Ministerstvo, boli by sme všetkým tým skúseným aurorom na smiech! Ako deti na exkurzii! Ako by sme vám mohli pomôcť, keď nemáme žiadne iné vzdelanie ako to na Rokforte?“

„Má pravdu,“ prikývol Frank. „Boli by sme na smiech! Detičky, ktoré sa chcú hrať na veľkých aurorov!“

„Tak málo dôverujete vo svoje schopnosti?“ zasmial sa Rufus. Jeho smiech bol nepríjemný. „Ja vás všetkých sledujem už dosť dlho, viem, že už dnes máte veľkú moc. Všetci. Uznávam, nemohli by ste byť plnohodnotnými aurormi, ale s vaším talentom a mojou školou sa nimi stanete. A nechcem z vás urobiť svojich psíkov, o tom vás ubezpečujem. Nechcem vami manipulovať, len chcem mať pri sebe spoľahlivých ľudí, ktorých ešte neskazila naša spoločnosť. A musím ich hľadať práve medzi mladými. Koniec-koncov, to, či sa necháte zmanipulovať záleží len na vás. Ako vidím, máte dosť zdravého rozumu, aby ste to nedovolili.“

„Myslíte, že to, čo teraz robíte vy, urobí aj tá opačná strana? Aj oni budú hľadať medzi mladými, talentovanými a ľahko ovplyvniteľnými?“ spýtala sa Persefan.

Skúmavo sa pozrel do jej očí. „Nevylučujem to. Dokonca by som sa čudoval, keby to neurobili,“ priznal a nepatrne sa usmial.

Sirius sa k nej naklonil a James počul, že jej zašepkal: „Ak na teba ešte raz tak pozrie, vytiahnem naňho prútik!“ Persefan ho štuchla do rebier.

„Poznáte moju ponuku a poznáte situáciu. Ručím vám za to celou svojou kariérou aurora, že tá situácia bude horšia, ako sa ktokoľvek teraz nazdáva! O čiernu mágiu ste sa doteraz len tak letmo obšuchli, to, čoho je naozaj schopná uvidíte až v budúcnosti! A pre nás je najhoršie to, že len málokto je proti nej odolný...nenájdete veľa odborníkov na čiernu mágiu, ktorí sú verní Ministerstvu. Drvivá väčšina je proti nám, pretože majú vlastné ciele. A nazdávam sa, že teraz sa pridali na stranu jedného silného vodcu, ktorý im môže zaručiť ochranu a ešte väčšiu moc. Je to tak, čierni mágovia budú jednoznačne na strane zla a na našej strane zostanú tí, ktorí majú len základy obrany proti čiernej mágie, no s ňou samotnou majú minimum skúseností. Vy ste rovnakí, a varujem vás, ak sa rozhodnete prijať moju ponuku, budete šokovaní z jej dosahu, šokovaní zo svojej neschopnosti, pretože nebudete poznať zaklínadlá a účinky toho, čo na vás vyšlú oni, budete vidieť veľa zla a možno to niektorí z vás nevydržia. Vy budete musieť totiž bojovať proti nim, postaviť sa im a to vás môže stáť aj to najcennejšie. Musíte si byť vedomí toho, že vás nečaká len hrdinské povolanie, ale drina a strach, preto budete musieť mať obrovskú dávku trúfalosti a odvahy nielen rozhodnúť akceptovať to, čo ponúkam, ale aj zotrvať vo svojom rozhodnutí po tom, čo všetko uvidíte a zažijete.“

James nevedel, či si Scrimgeour uvedomoval, že tým svoju ponuku ešte zatraktívnil, ale predpokladal, že nie je tak hlúpy, aby mu to ušlo. Určite si uvedomoval, že je zatiaľ pre nich na míle vzdialená vízia hroznej a desivej budúcnosti a bližšie sú k nim rozprávky o hrdinských skutkoch. No, možno len pre Persefan bola bližšia predstava smrti ako hrdinstva, veď s tými víziami si asi dosť užila, ale ostatní Rufusove slová chápali skôr ako výzvu.

„Je tu jeden háčik,“ ozvala sa Persefan.

Rufus spýtavo nadvihol obočie.

„Ja by som vašu ponuku bez váhania prijala! Už vtedy na oslave výročia som vám povedala, že sa ešte raz stretneme, rada by som vám dokázala, že áno aj mukelské dievča môže byť dobrou čarodejníčkou, ale...Siriusova rodina v spojení s Queerovcami sa vyhrážali, že sa postarajú o to, aby sme si nenašli žiadnu prácu. A rozhodne nie na Ministerstve, kde majú toľko kontaktov...“

Prikývol. „Viem o tom. Čo myslíte, čo mi urobia, ak si vás vezmem pod svoje krídla?“ V hlase sa mu odrážalo pobavenie.

Sirius sa zamračil. „Vy zrejme nepoznáte moju rodinu...“

„Ale áno, pán Black. Preto ma mimochodom prekvapuje, že vy sa od nich tak veľmi odlišujete. Ste Black, máte typické Blackovské črty, aj vaše spôsoby prezrádzajú, že ste z fajnovej rodiny, ale napriek tomu, ste v Chrabromile, dobrovoľne ste sa vzdali výsad Blackovskej krvi a nemáte záľubu v čiernej mágii. Vaša rodina je však tým známa - je čierna a rovnako aj Queerovci patria do zoznamu nebezpečných rodov. Tak je to v podstate so všetkými týmito rodinami, ktoré sa považujú za lepšie ako ostatné. Po tom ako sa nepriatelia objavia, stavím sa o čokoľvek, že vo vašej rodine si nájdu spojenca. Čo sa týka Queera, neviem. Jeho rodina bola vždy zahalená tajomstvami, ktoré neprezrádzali, neviem, či by bol ochotný pridať sa k niekomu. V každom prípade, kto nebude na našej strane, bude proti nám. Tak to je, a vaša rodina, chlapče, bude jednoznačne proti nám. Ich slovo ma už teraz nezaujíma. A ani s Queerom som nikdy dobre nevychádzal.

Vás dvoch určite chcem, verím, že obaja budete výnimočný prínos pre oddelenie aurorov.“

„Viac sa zaliečať nemôže,“ zamrmlal si Tristan popod nos.

Persefan sa na Siriusa rozžiarene usmiala. „Veríš vôbec, že máme také šťastie?“

Sirius nadvihol bradu. „No nehovoril som ti, že to pôjde, stačí sa len rozhodnúť!“

Prevrátila oči a otočila sa k Scrimgeourovi „Ale Sirius ten má aj tak iné plány, však?“

„Nemám žiadne iné plány...“ namietol zamračene.

Prekvapene naňho pozrela. „Chceš predsa spievať, nie?“ zašepkala diskrétne. V napoly prázdnej triede ju bolo aj tak počuť.

„No a? Persefan snáď si nemyslíš, že ťa do toho pustím samu! Už odkedy si nám hovorila o tom, že budúcnosť bude mať pod palcom nejaký Temný pán, vedel som, že budem aurorom! Nenechám vás v tom samých. Nech nás čaká čokoľvek, pravda je taká, že sa nám to nevyhne a ja nebudem môcť len tak čakať doma so založenými rukami.“ Otočil sa k ostatným. „Vy snáď áno? Chcete sedieť doma a triasť sa, aby si vás nepriatelia radšej nevšimli? Hlavne keď si budete uvedomovať, že ste mali príležitosť pridať sa k tým, čo sa budú snažiť proti nim bojovať?“

Persefan mu dala letmý bozk na líce. Usmievala sa od ucha k uchu.

„Rátajte s nami oboma,“ povedal Sirius. „V podstate nemáme ani príliš na výber, ste asi jeden z mála ľudí, ktorí by nás boli ochotní zamestnať, popri majiteľoch zametačskej a záchodovej služby. Myslím, že z nich ste vy najlepšia možnosť...“

Scrimgeour spokojne prikývol.

James však ešte stále váhal. Sirius mal pravdu, to uznával, James dokonca sníval o povolaní aurora už niekoľko rokov, ale teraz, keď to mal na dosah, váhal. Človek nedosiahne niečo tak významné zadarmo – čo všetko ho to bude stáť? Cesta za jeho snom sa teraz zdala byť príliš priamočiara, príliš jednoduchá, a preto sa bál ceny, ktorú za ňu bude musieť zaplatiť. Scrimgeourova ponuka ale bola príliš lákavá na to, aby ju odmietol. Výzva, ktorá sa neodmieta.

„Aj ja sa pridávam,“ vyhlásil.

Frank a Alice sa na seba pozreli a naraz prikývli. „Aj my.“

Lilly si povzdychla. „Môžete tam zarátať aj mňa.“ Jej hlas nebol ani trocha nadšený, Jamesa napadlo, že asi aj ona bojovala s rovnakými pochybnosťami ako on. Boli si tak podobní...a predsa tak rozdielni! Práve preto patrili k sebe!

Tristan a Howard sa k nim za chvíľu pridali.

Remus však váhal. „Viete...pán Scrimgeour, sú tu isté okolnosti, o ktorých by ste mal byť informovaný skôr, ako ma prijmete...“

Scrimgeour prikývol. „Som si vedomý daných okolností. Napriek tomu mám záujem.“

Len tri ďalšie osoby chápali, o čom hovoria. Typický Remus, ešte stále má komplexy zo svojho vlkolačstva! Jamesa ani neprekvapilo, že Scrimgeour o tom vedel, veď hovoril, že je možno najinformovanejší muž v krajine. Remusa to ale náležite prekvapilo.

„Ale ako?“ vyjachtal.

„Prijímate teda moju ponuku, pán Lupin?“

Preglgol. Zamračene naňho hľadel. Rufus nebol človek, ktorý by vyvolával dôveru, bol to skôr ten vodcovský typ, ktorý všetko staval na svojej autorite a nepotreboval nikomu nič vysvetľovať. Remusovi sa zjavne nepáčil.

„Jasné, že to berieš tiež!“ vyhlásil James. „Však Rem?“

V miestnosti sa rozhostila nepríjemne napätá atmosféra. Remus zamyslene hľadel na stenu pred sebou a rozmýšľal. Napokon sa pozrel na Scrimgeoura a pevným hlasom vyhlásil: „Nie, ja vašu ponuku odmietam. Cením si váš záujem...aj keď ste si vedomý môjho problému...ale ja vašu ponuku odmietam.“

„Nezvyknem prosiť, Remus Lupin, ani dávať druhé šance. Toto je vaša posledná príležitosť zmeniť názor, ak odmietnete, ďalšiu už nedostanete.“

Sirius aj James naňho naliehavo pozreli. „Remus...“

Persefan sa naňho len smutne usmiala. „Je to tvoje rozhodnutie.“

„Áno, som rozhodnutý. Ďakujem, ale ja sa aurorom neplánujem stať.“

Rufus sa postavil a prikývol. „Dobre, takže mám ôsmich z deviatich možných. Som spokojný. Ospravedlňujem sa, že som vám takto prekazil večierok, ale dúfam, že to nik z vás neľutuje. Najbližšie sa asi uvidíme až po skončení vášho štúdia. Rátam s vami, už cez prázdniny začneme pracovať. Zatiaľ vám len prajem, aby ste úspešne zvládli MLOK-y a užili si pokojné obdobie. Tak skoro sa totiž nevráti.“ S tým odišiel z miestnosti a zavrel za sebou dvere.

„Remus, povieš mi prečo, dofrasa?“ vyhŕkol Sirius, keď sa dvere zatvorili.

„Pretože by to nešlo. A ja by som preňho aj tak nedokázal pracovať...ja plánujem po škole odísť niekam a-“

„Uvedomuješ si, že to bola príležitosť, aby sme zostali spolu?“ opýtal sa James pobúrene. „Záškodníci, teda okrem Petera, by mohli zostať spolu aj po škole!!“

Sirius sa tváril previnilo. „Je to kvôli mne, však?“

Remus sa zasmial. „Prestaňte s tým, je to moje rozhodnutie a teda len moja vina. Mali by ste sa tešiť, hlavne ty Sirius a Persefan. Vaše problémy sa definitívne vyriešili!“

„Neodvádzaj nás od témy!“

„No, to aby sme my už šli,“ rozhodli sa Tristan a Howard naraz. S ostatnými si nikdy príliš nerozumeli.

Odišli a všetci sa okamžite otočili späť k Remusovi. „Zahodil si veľkú príležitosť,“ podotkla Lilly.

Remus sa postavil. „Už by sme aj mohli ísť, nie? Počuli ste ho! Nedá sa to zmeniť.“

„Remus potrebuje nájsť svoju cestu,“ ozval sa Persefanin tichý hlas. „Nechajte ho, celý život žil v niekoho tieni, potrebuje sa vysporiadať so sebou samým, viete, že to nemá jednoduché.“

Netrpezlivo prešliapol. „Radšej už poďme, čo by sme tu ešte robili?“

Vtom začuli hlas: „Napríklad sa pozhovárali so mnou!“

Všetci otočili hlavy k tabuli, ich pohľady sa stretli s Dumbledorovým. Usmial sa. „Bol by som rád, keby ste si vy siedmi našli čas aj na mňa, ak by vám neprekážalo, že vás oberiem o zábavu z večierka, pochopiteľne. Rozhovor s pánom Scrimgeour vám z neho ubral už dosť...“

Všetci naňho vyjavene hľadeli.

„Sadnite si prosím, pán Lupin,“ požiadal Rema a sám sa posadil na stoličku, kde ešte pred chvíľou sedel Scrimgeour. „Predpokladám, že pán Scrimgeour vás už podrobne informoval o nepríjemnostiach, ktoré nás čakajú.“

„Ako ste vedeli, že sme tu s ním? Podľa toho čo vravel...určite si myslel, že to je tajné...“ opýtala sa Alice.

Persefan sa uškrnula. „Nebol by dobrým riaditeľom, keby nevedel, čo sa deje v jeho škole...“

„Presne tak,“ prikývol Dumbledore. „A to, o čom sa s vami chcem rozprávať, sa bude v mnohom podobať na to, o čom ste debatovali s pánom Scrimgeourom.“

„Nemali by sme teda zavolať aj Howarda a Tristana?“ zaujímal sa Frank.

„Pán Luong aj Lorenstone sú nepochybne talentovaní, ale hlavný dôvod, prečo si ich pán Scrimgeour zavolal je iný. Majú zvučné mená,“ usmial sa riaditeľ. „Ja vás všetkých sledujem o nejaký ten rôčik dlhšie ako Ministerstvo, a preto viem, že v tejto triede sú všetci, ktorých potrebujem.“

James sa zasmial. „Tak nám už dnes toľko nelichoťte. Ešte budeme namyslení!“

„V tvojom prípade je aj tak neskoro,“ podotkla Lilly.

James by ju v týchto chvíľach najradšej uškrtil! Musí doňho zabŕdať, aj keď vidí, čo všetko pre ňu už urobil??? A pred všetkými!

„Verím, že pán Scrimgeour vám situáciu podal presne tak, ako ju vidí, a nešetril vás,“ pokračoval riaditeľ. „Myslím, že si vybrali správne, takých ako ste vy zaiste potrebuje. No vždy zostane len v zovretí pravidiel, ktoré mu Ministerstvo určí a určite si to uvedomuje. Dnes tu nebol z vôle Ministerstva, ale z vlastnej, konal na vlastnú päsť, no to si v budúcnosti nebude môcť viac dovoliť, pretože Minister mágie si vo svojich radoch udržiava striktný poriadok. Nemá zvyk zveličovať, ani dôverovať slovu iných, ako je on sám. A v tom tkvie problém, pred ktorým bude stáť aj Rufus Scrimgeour.“

„Vravel nám, že Minister jeho podozrenia neberie ktovieako vážne...“ poznamenala Persefan.

„Ani sa mu nečudujem, je ťažké prijať tak radikálnu myšlienku, hlavne keď teraz v Anglicku vládne pokoj. Kým ju prijme, bude musieť hrozba narásť do veľkých rozmerov. Kým sa rozhodne priznať, že stoja pred mocným nepriateľom, môže byť neskoro. A pán Scrimgeour ho bude musieť poslúchať, pretože je jeho podriadeným. Kým Ministerstvo podnikne seriózne kroky, nepriateľ získa nové a silné spojenectvá. A preto som tu.“

„Chcete nám navrhnúť spojenectvo?“ spýtal sa Remus. Bol rovnako prekvapený ako ostatní.

Jamesa vôbec nenapadlo, že by na Ministerstve mohla vládnuť taká byrokracia. Ale asi to bude pravda - pokiaľ hrozbe neuverí Minister, čo zmôžu oni?

„Persefan vie, že už niekoľko rokov sa stretávam s bývalými študentmi Rokfortu, hľadám takých, ktorým by som mohol veriť, a ktorí by boli schopní bojovať. Bol by som rád, keby ste boli vy medzi nimi. Začlenili by ste sa do rádu, ktorý by bol úplne nezávislý od príkazov Ministerstva, riadili by sme ho spoločne. Pravdaže, moja ponuka nie je tak lákavá ako pán Scrimgeoura, nezaručujem vám budúcnosť, v skutočnosti to nie je ani práca, pretože by ste nedostávali žiadny plat. Ponúkam vám len nezávislosť a moju ochranu. Prisľúbili ste prácu v oddelení aurorov a som rád. Máte zabezpečenú prácu. Popri tom vám však ponúkam aj účasť v ráde. Popri práci na Ministerstve by ste pracovali aj ako členovia môjho rádu.

Vy ste práve tá generácia, ktorá bude najviac poznačená. Akonáhle vstúpite do skutočného života, dostanete sa do víru desivých udalostí, a preto sa musíte rozhodnúť, ako sa k tomu postavíte.

Nemyslím, že dnes si budete plne uvedomovať, čo všetko vaše rozhodnutie bude obnášať, dokonca ani ja si to neviem presne predstaviť, no vždy budete mať právo z rádu vystúpiť. Vaše áno ale budem brať ako váš vianočný darček pre mňa,“ žmurkol na nich.

Frank sa zasmial. „Takže by sme pracovali pre Scrimgeoura a popri tom by sme boli aj členmi vášho rádu? To je dosť veľa, nie?“

„Obávam sa, že to nebude dosť,“ povedal Dumbledore. Zvláštne, keby toto povedal Scrimgeour James by to nebral ani zďaleka tak vážne, ako keď to počul z úst Dumbledora.

„So mnou môžete rátať, pán riaditeľ,“ ozval sa Remus.

James takmer vypúlil oči. „Si zdravý???“

„Odmietol si Scrimgeoura a ako prvý sa hlásiš k Dumbledorovi??“ nechápal Sirius.

„Môj vzťah k Dumbledorovi je iný ako k Scrimgeourovi, ale to viete,“ vysvetlil Remus akoby to bolo celkom logické a oni len hlúpe, nechápajúce decká. Jamesa napadlo, že v ten deň by už viac prekvapení asi nezniesol.

„Vďačím vám za veľa, pán riaditeľ,“ začala Persefan. Zrejme aby čo najrýchlejšie odpútala pozornosť od Remusa. „Nemohla by som odmietnuť vašu ponuku.“

„Jasné, rátajte aj so mnou,“ pridal sa James.

Sirius, Alice aj Frank sa okamžite pridali. Potom sa všetky oči otočili k Lilly.

Vzdychla si. „No súhlasím aj ja, pravdaže...Znamená to, že v budúcnosti budeme spolu takmer nepretržite,“ podotkla s úsmevom. „Síce to znamená, že budem musieť tráviť čas aj s jamesom, ale inak to bude fajn, nie?“

James nazúrene prižmúril oči. Musí to došľaka robiť? „Neuveriteľne vtipné,“ zamrmlal ironicky.

„Hádam to len prežijete,“ usmial sa Dumbledore, no napätú atmosféru sa mu nepodarilo uvoľniť.

„Snáď...“ zasmiala sa Lilly.

James vyskočil zo stoličky. „VIEŠ ČO LILLY? KEĎ TI TAK VEĽMI VADÍM, POKOJNE SA NA TO MÔŽEM VYKAŠLAŤ! NA VŠETKO, DOŠĽAKA!“ Lilly naňho šokovane pozrela.

„James, upokoj sa,“ dohováral mu Sirius.

„NEUPOKOJÍM SA! UŽ MÁM TOHO PO KRK! MÔŽEM SA AJ ROZTRHAŤ A S ŇOU TO ANI NEPOHNE! KAŠLEM NA TEBA, EVANSOVÁ! MÔŽEM SI VYBERAŤ Z HROMADY BÁB, ALE JA IDIOT POSKAKUJEM OKOLO TEBA! ALE UŽ S TÝM KONČÍM, DOFRASA!“

„NIKTO SA TI NEPROSIL!“ zakričala naňho Lilly celá červená v tvári.

„VADÍ TI, ŽE MÁME SPOLU PRACOVAŤ? FAJN, FAJN, TAK SO MNOU NERÁTAJTE, ABY NAŠA ĽADOVÁ KRÁĽOVNÁ MALA SRDCE NA MIESTE! VLASTNE, NIE! ONA SRDCE VLASTNE ANI NEMÁ!“ Otočil sa a nahnevane kráčal z triedy. Keď otváral dvere, takmer ich od zlosti vylomil.

„CHOĎ DOFRASA, POTTER!“ zarevala naňho zúrivo.

Nahnevane zabuchol dvere. Okašľať to všetko! Za jeden deň získal prakticky dve práce, a prečo? Pretože bol dobrý čarodejník, pretože mal talent! Nenechá si viac skákať po hlave ani od Lilly! Nie je predsa žiadny chudák!

Okašlať to všetko!

[ » na začiatok « ]