Kapitola:
Pridaná: 2.5.2010, 15:58:54
Čítaná: 2684×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ataira Malousová, Dumbledore, Severus Snape
Stručný dej: Profesor Dumbledore znova zháňa učiteľa OPČM. Nik lepši ako Ataira Malousová mu nenapadne. Vyštudovala strednú školu a vo Fínsku sa na vysokej škole OPČM. Ako to Ataira príjme. Kto z učiteľského zboru ju zaujme a ako sa jej bude dariť s učením?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ataira 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » Severus 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » 11.kapitola 12 » 12.kapitola 13 » 13.kapitola 14 » 14. kapitola - KONIEC

Neviem ako dlho som tam preplakala, ale nakoniec som sa zodvihla. Musím sa vzchopiť. Nemôžem na to myslieť.

Ale ako to mohlo prísť len tak odrazu? Musel to vedieť už dlhšie. Nemohol sa len tak zobudiť s myšlienkou ,už ju nemilujem´. Ale tak čo to večerné milovanie? Chcel mi dopriať rozlúčku. Aký je len charakterný. A ako ho ja len nenávidím.

Vošla som do spálni a začala sa baliť. Ach, Severus. Čo tvoja vernosť, ktorú si mi sľuboval? Láska a vernosť až do smrti. V podstate to tak aj je. Lebo týmto si ma zabil.

Chytila som lampu čo bola na stole a hodila ju do steny. Narazila a rozbila sa na milión kúskov. Nikdy by som neverila ako to dokáže človeka ukľudniť.

Zbalila som poslednú vec a išla sa pozrieť do zrkadla. Musím sa upraviť pre tým ako vyjdem na chodbu, aby nikto nevidel, že plačem. Nechcem sa nikomu spovedať čo sa stalo. Síce Dumbledore bude vedieť, že bývam zase naspäť, ale nemienim mu vysvetľovať prečo.

Doupravovala som sa, zodvihla kufor a vyšla von nechajúc za sebou rozbitú lampu. Prišla som pred svoj kabinet a pozrela sa na dvere.

Tak a týmto sa to končí.

Otvorila som dvere, vošla dnu a pustila sa do vybaľovania.

Ako som zistila, robota zamestná myseľ. Stále ma niečo tlačilo na srdci, ale potláčala som to. Čakal ma predsa ešte rozhovor s Medanom.

Dokončila som vybaľovanie a odišla vyhľadať Medana.

Typujem, že bude pri Dumbledorovi.

Tak aj bolo. Sedeli tam obaja a rozprávali sa.

„Ataira, čo sa stalo?“ spýtal sa hneď Dumbledore.

„Bývam opäť v mojom kabinete. Ale nechcem to rozoberať.“

Skúmavo na mňa pozrel, ale ja som si uzavrela myšlienky.

„Ublížil ti nejako?“

„Ak myslíte fyzickú bolesť, tak nie.“

„Ale čo sa...“

„Nechajte to tak Albus. Prišla som za Medanom. Môžeme sa do toho pustiť.“

Už sa chcel postaviť, keď som ho zastavila. Zacítila som pálenie na ľavom predlaktí.

„Volá ma Voldemort. Musím ísť.“

Vyšla som von a premiestnila sa k Voldemortovi. Ako inak, Severus tam už bol.

„Drahí priatelia. Mám pre vás novinky. Náš drahý manželský pár – Ataira a Severus – majú menšiu krízu. Tak sa nedivte ak nebudú spolu.“

Ten hajzel mu to povedal? Tak to mu nedarujem.

,Špina,´ poslala som mu myšlienkou a on vôbec nereagoval. Ani sa na mňa nepozrel.

„Ďalšou novinkou je, že som sa priblížil k pátraniu po zaklínadle. Presne o týždeň je spln. A to je čas, kedy sa môže použiť.“

Doriti, doriti, doriti. Takže ma čakajú preteky.

Ó, bože. V stávke je osud čarodejníckeho sveta.

Ani neviem ako, ale Voldemort nás prepustil. Nič z toho, čo vravel som nevnímala. Na pozemkoch som zbadala pred sebou postavu.

„Stoj Snape!“ Zastal, otočil sa a čakal kým k nemu prídem.

„Čo chceš Snapeová?“

No nevyznieva to komicky?

„Prečo si mu to povedal? Nestačí, že si mi ublížil raz, musíš to robiť stále? Už dávnejšie som ti povedala, že si strašná sviňa. A je to tak. Nenávidím ťa Severus Snape!“ zakričala som na neho a odišla do hradu za Dumbledorom. Oznámila som mu, a že Voldemort tiež našiel zaklínadlo a aj vie, kedy ho treba hľadať. Nič iné nám neostávalo, iba si sadnúť s Medanom za stôl a pustiť sa do toho. Oproti Voldemortovi som mala aspoň tú výhodu, že mi Medan povedal celú cestu aj s nástrahami. Vedela som všetko čo ma tam čaká. Už len počkať do 8. 4., kedy je spln, a mohla som vyraziť.

Najlepšie na tom je, že ma potom čaká hneď aj ďalšia úloha. Musím zničiť všetky horcruxy, aby som vyčistila cestu pre Harryho Pottera.

***************

Stála som pred jaskyňou, čakala kým úplne zapadne slnko a spomínala na Medanove slová.

„Do jaskyni môžeš vojsť až po západe slnka. Je to veľmi dôležité. Ako vojdeš dnu, choď napravo tesne popri stene. Aj keď nič neuvidíš, ale je tam magická blana, ktorá by ťa nepustila dnu.“

Keď všetko zahalila tma, vošla som dnu. Držala som sa napravo pri stene a pomaly postupovala dopredu. V jednom okamžiku som cítila ako vzduch okolo mňa zhustol, ale ďalším krokom to prešlo.

Uf, prvá časť je za mnou.

„Ďalej si pamätaj kombináciu 72641523. Budeš ju potrebovať. Vďaka nej nájdeš veľmi potrebný predmet. Vezmeš to, a odnesieš ho až ku oltáru.“

72641523. To som zvedavá na čo mi to je.

Vošla som do ďalšej časti jaskyni a tam stáli obrovské kamenné postavy. Mohli mať hádam aj dva metre. Boli naukladané na nejakej šachovnici. 8 sôch v rade a 8 v stĺpci. Všetky boli navlas rovnaké. Keby mi Medan nepovedal tie čísla, asi by som bola stratená.

Ale čo mám s tými sochami urobiť?

Hľadala som nejaké výklenky, že kde by som tie sochy premiestnila ale nič.

Hm...

„Bombarda maxima.“ Zamierila som na 7 sochu od vrchu v prvom stĺpci a tá vybuchla. Zopakovala som to aj pri ostatných sochách a čakala som čo sa bude diať. Ako dopadol na zem aj posledný úlomok sochy, za mojim chrbtom zapraskala stena. Obzrela som sa a tam sa utvoril priechod a vo výške mojich očí bola vo vzduchu nádherná strieborná dýka. Čepeľ mala od rúčky jemne vyhnutú najprv doľava a potom doprava, čiže bola tvarovaná do jemnej vlnovky. Chytila som ju do ruky a prešla otvorom. Ocitla som sa v priestrannej a dobre mesiacom osvetlenej kruhovej miestnosti. V jej strede stál zlatý oltár. Mesačné svetlo dopadalo rovno na jeho stred. Stál na jemnej vyvýšenine a bol zdobený rôznymi runovými nápismi a rôznymi drahými kameňmi.

„Keď prídeš k oltáru, nastane tá najkritickejšia časť tohto všetkého. Musíš začať odriekať to zaklínadlo čo som ti povedal a s posledným slovom si bodnúť dýku rovno do srdca.“

„Čože?“

„Áno, do srdca. A potom je otázne čo sa stane. Buď do teba prejde moc, alebo zomrieš.“

No pekne. Už len zozbierať odvahu.

Hlboký nádych, výdych, nádych, výdych a vykročila som k oltáru. Prútik som položila naň, dýku zovrela v pravej ruke, hlavu vyvrátila dohora a začala odriekať zaklínadlo.

Niekde pri konci som začula hlasy, ale nenechala som sa rušiť.

Prišlo posledné slovo, zovrela som dýku rukami a vrazila si ju do srdca. Pri tomto pohybe som začula niečí výkrik: „Ataira nie!“ Ale neskoro. Dýka si prerazila cestu cez kožu, hrudný kôš a srdce. Bola to hrozná bolesť. Ale teraz som to nemohla vzdať.

Už to mám. Už to mám. Musím to vydržať.

Vytiahla som ju rýchlym pohybom a položila na oltár o ktorý som sa hneď musela oprieť rukami, lebo sa mi zahmlilo pred očami a videla som v diaľke biele svetlo. Pomaly sa približovalo. Bolo čoraz bližšie a bližšie, až do mňa vošlo miestom, kde do mňa vnikla dýka. Bolesť ustala a svetlo zmizlo. Pomaly som otvorila oči.

Fungovalo to. Super. Bože som taká rada.

Rozhliadla som sa naokolo a zbadala ako sa ku mne približujú Lucius Malfoy, Bellatrix Lestrengova a Severus s Voldemortom na čele.

Tak ten výkrik musel byť Severus.

„Sklamala si ma Ataira. Čakal som od teba väčšiu vernosť,“ začal Voldemort svojim hlasom.

„To vieš Tom. Kto na niečo čaká málokedy sa dočká.“ Teraz, keď som mala veľkú silu, nemusela som sa ho báť.

„Ty malá suka! Od začiatku som ti neverila!“ vyštekla Bellatrix a rozbehla sa ku mne.

„Cruci...“ začala, ale ja som ju predbehla.

„Avada kedavra.“ Zelený záblesk a padla mŕtva na zem.

„Zabila si moju najvernejšiu. A za to zabijem ja teba. Avada...“

„Expeliarumus!“ povedala som pokojným hlasom.

Na moje ale aj jeho prekvapenie mi jeho prútik pristál v ruke. Lucius a Severus sa pohli dopredu, ale ja som ich zastavila jediným pohľadom.

„Nie Tom. Nezabiješ ma. Ale ani ja teba. Na to je tu niekto iný. Takže sa pekne vrátime naspäť. Ja s úspechom a ty s otrčeným nosom do tej tvojej diery.“

Hodila som mu prútik na zem medzi nás dvoch a odmiestnila som sa do Rokfortu. Ocitla som sa rovno v riaditeľni.

Táto moc má svoje výhody. Nemusím chodiť pešo.

„Ataira,“ vyhŕkol Dumbledore prekvapene. „Tak sa ti to podarilo?“

„Áno Albus..“

„Porozprávaš mi o tom neskôr. Pri jazere ťa čaká Medan. Mám ťa

hneď poslať za ním.“

Otočila som sa na mieste a premiestnila sa k Medanovi.

„Prišla si splniť svoj sľub?“ spýtal sa ma bez toho aby sa na mňa otočil.

„Nechcete si to rozmyslieť?“

Stále sa mi priečila myšlienka, že mám zabiť niekoho, kto mi veľmi pomohol.

„Nie, nechcem. Zunoval sa mi život. Chcem sa konečne dozvedieť čo nás čaká po smrti. Do toho Ataira. Prosím ťa, nepredlžuj to zbytočne.“

Konečne sa na mňa pozrela niečo v jeho očiach mi pomohlo pochopiť ho a súhlasiť s ním.

„Ďakujem za pomoc,“ povedala som, chvíľu počkala a keď nič

nevravel vyhŕkla: „Avada Kedavra!“ Opäť zelený záblesk a mŕtve telo padajúce na zem. Podišla som k nemu, položila ruku na plece a zašepkala tiché ďakujem. Ruka mi jemne zabrnela a telo zmizlo.

Čo to? Kam zmizlo?

Začala som sa obzerať a všimla si prekvapeného Severusa stojaceho ani nie meter odo mňa.

„Čo si to urobila?“

„Nestaraj sa,“ odvrkla som mu a chcela vykročiť, ale ma chytil za ruku a otočil k sebe.

„Nemám sa starať? Použiješ zaklínadlo, ktoré si mala zničiť, zabiješ Bellatrix, ale to ti vyčítať nebudem, a teraz nevinného človeka, ktorý ti pomáhal? Čo sa to s tebou porobilo?“

„Tak po prvé. Nedovolila som ti aby si ma chytal,“ povedala som mu a vytrhla sa mu z ruky, „Po druhé. Nebudeš tu na mňa kričať. A po tretie, ničomu nerozumieš. Nevieš nič čo a prečo sa stalo. Tak to nerieš.“

Otočila som sa a odmiestnila sa do môjho kabinetu. Aj keď mám teraz veľkú moc, moje emócie to nezmenilo. Stále cítim bolesť zo straty Sverusa. Nech je ako chce. Aj keď mi ublížil, stále ho milujem A teraz, keď sme na seba taký chladný, bolí to ešte viac.

Bezradne som sa zvalila na posteľ a nechala slzy, ktoré som potláčala nech vyrazia na povrch.

„Ataira,“ počula som tiché volanie.

„Ataira no tak zobuď sa.“

Hlas bol jasnejší a zároveň mnou triasla nejaká ruka.

„Čo sa deje?“ potichu som sa spýtala.

„Preboha Ataira toto mi už nerob. Oči uplakané a bezvládne tu ležíš na posteli. Čo sa stalo?“

„Nič sa nestalo Albus. To asi robí to zaklínadlo.“ Snažila som sa zahovoriť.

D

umbledore na mňa neveriacky pozrel, ale nakoniec len bezradne pokrčil plecom.

„Potrebujem, aby si išla so mnou do riaditeľni.“

„Trochu sa upravím a prídem.“ Otočila som sa a odišla do kúpeľni.

Ach, dievča, čo to s tebou ten chlap robí?

Stála som pred zrkadlom, opierala sa rukami o umývadlo a pozerala sa na svoj odraz v zrkadle. Oči červené od plaču, špirála a ceruzka roztečené po tvári.

Pustila som si ľadovú vodu a opláchla si tvár.

Opäť som sa na seba pozrela.

Tak toto už asi lepšie nebude.

Otočila som sa a odišla za Dumbledorom.

****************************************************

Ďalšej kapitoly sa už asi tak skoro nedočkáte, lebo po dlhom čase idem do školy, a no nejak mám toho dosť veľa, tak nebudem stíahť rýchlo prepisovať. Ale dúfam, že to nebude až tak dlho trvať, a že vydržíte to čakanie :)

[ » na začiatok « ]