Poviedka:
Pridaná: 3.4.2010, 15:41:22
Čítaná: 1964×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou bolo napísať kariktaúru istých postáv z HP:

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Súťažná poviedka: 1 » 1. GinnyLove - Dobré ráno, Vernon! 2 » 2. Meddy - Výsluch 2 » 2. Peterka - Pán Dursley na aerobicu alebo... 3 » 3. Vianočná hviezdička Lussy - Moodyho vyr... 3 » 3. Saerte - Vždy ostražitý! 4 » 4. Draco Malfoy - Tekutá láska 5 » 5. Elizabeth - Minervina veľká láska 6 » 6. Nati Prvosienka Diggory-Fowl - Minervu...

Autor: Elizabeth

Vek: 15 rokov

Minulá poviedka a umiestnenie: Veľké narodeninové prekvapenie - 4. miesto

Bodovanie:

Lukinčok – 9 bodov

Aliyz - 6 bodov

micho - 9 bodov

Sedo - 5 bodov

Mei – 5 bodov

Spolu: 34

Umiestnenie: 5.

Minervina veľká láska

„Pani profesorkáá! Počkajtéé! Chcem sa vás ešte na niečo spýtááť!“ kričal nešťastný študent za profesorkou McGonagallovou, ktorá kráčala po chodbe preč na svojich bocianích nohách tak rýchlo, ako jej to len dôstojnosť dovoľovala.

„Stalo sa ti niečo, Colin?“ spýtala sa ho malá Ginny Weasleyová, ktorá sa zrazu vedľa neho objavila a pozerala, ako sa mu do očí tisnú slzy.

„Obávam sa, že som sa pomýlil v domácej úlohe z transfigurácie,“ šepol Colin roztraseným hlasom. Ginny sa rozosmiala: „Ale no taak, z toho si robíš ťažkú hlavu? A myslíš, že ja som sa nepomýlila?“

„Ale pani profesorka si bude určite myslieť, že som lenivý a hlúpy!“ Colinove oči znova zaplavili slzy. „Prosím ťa! Veď tebe jedinému sa podarilo dnes premeniť zápalku na ihlu a zas naspäť! Mne napríklad zápalka vyletela z okna, ani neviem ako... Takže určite si nebude myslieť, že si lenivý, tobôž nie hlúpy. Poď, pôjdeme na obed, nechceš predsa zmeškať elixíry, či hej?“

„Tak dobre,“ privolil Colin. „Ale po obede za ňou určite zájdem.“ A už s ľahším srdcom sa odišli naobedovať.

Medzitým, v zborovni profesorka McGonagallová, ktorej, keď dobre prižmúrime obe oči, tiahlo na dobrú päťdesiatku a ktorá sa stala objektom lásky študenta zasiahnutého z nepochopiteľných príčin amorovým šípom práve rozrušene dopíjala štvrtú kávu, čo by jej, vzhľadom na výšku cholesterolu, liečiteľ vôbec neodporúčal a sťažovala sa profesorke Sproutovej: „Ten chlapec je ako nočná mora! Je úplne všade! Len čo vystrčím päty zo zborovne, on ma už čaká na chodbe, aby si overil nejaký fakt z domácej úlohy! Nemôžem sa ani naobedovať, pretože každých päť minút sa ma príde spýtať, či niečo nepotrebujem a každú prestávku za mnou behá, len aby mi oznámil, že sa už teší na nasledujúcu hodinu...!“

„Á! Vy rozprávate o Colinovi Creevym? O tom malom lenivcovi?“ zamiešal sa do debaty profesor Flitwick. Profesorka McGonagallová zostala mierne zaskočená. „No... nemôžem povedať, že by bol práve lenivý..., ale...“ zasekla sa a jej tvár nadobudla výraz uštvaného králika.

„Prekvapujete ma, Minerva,“ ozval sa zozadu chladný Snapov hlas. „Mňa minule vytrvalo presviedčal, že si nestihol spraviť úlohu z elixírov, pretože sa vytrvalo pripravoval na transfiguráciu. Predpokladám, že aj u vás sa tak hanebne vyhovoril na niečo iné.“

„Vlastne... on fakt zbožňuje transfiguráciu a úlohu mal. Ale...“ profesorka nedohovorila, lebo práve v tej chvíli dnu vstúpil Gilderoy Lockhart, dnes v žiarivom ametystovom habite a Minerva nechcela tú tému pred ním rozširovať, lebo vo svojich paranoidných predstavách bola presvedčená, že by to okamžite rozhlásil po celej škole. Profesor Lockhart sa chvíľu obzeral po miestnosti a keď zbadal profesorku McGonagallovú, vystavil na obdiv svoj dokonalý chrup a šinul si to rovno k nej. „Zdravím, Minerva! Mám pre vás odkaz od študenta Colina Creevyho. Vraj si myslí, že sa pomýlil v úlohe z transfigurácie a počká na vás po obede, aby sa to vraj vyriešilo...“ Ďalej sa nedostal, lebo profesorka Sproutová a Sinistrová sa začali smiať do vreckoviek. Minerva na ne pozrela so zovretými perami a povedala: „Len sa smejte. Vás zrejme takáto katastrofa ešte nepostretla, však?“

„Nemala by si byť stále takáto suchopárna, Minerva. Skús sa niekedy trocha odviazať a prejaviť aj trocha citu! Neskrývaj sa stále za tou kamennou maskou!“ poučoval ju Lockhart.

Profesorka McGonagallová naňho pozrela prísnym pohľadom a dôstojne zahlásila: „Myslím, Gilderoy, že to, komu budem a nebudem prejavovať city, je výlučne moja vec. A teraz ma ospravedlňte, idem sa naobedovať.“

Vznešene prešla cez celú pracovňu, otvorila dvere a vyšla von.

Nedošlo jej, že v Lockhartových slovách bolo kus pravdy. Nemala ani čas, aby si to všetko v hlave usporiadala, pretože keď prešla popri gobelíne na rohu chodby, vykukol spoza neho načisto zdrvený Colin Creevy. Ale len čo zbadal profesorku McGonagallovú, tvár sa mu rozžiarila ako slnko. Evidentne si nevšimol, že profesorka vyzerá nahnevane a namosúrene.

„ Čo zasa chcete, Creevy?“ vyštekla a jej pomerne chudobný drdol, ktorý sa ponášal skôr na trs suchej trávy ako na vlasy, jej hrozivo nadskočil na hlave.

„ Ach, pani profesorka, práve som si uvedomil, že som si asi pomýlil jeden fakt v domácej úlohe!“ šepol Colin zúfalo a prosebne hľadel na profesorku McGonagallovú, ktorej pohár trpezlivosti dosiahol kritickú hranicu a na tvári sa jej začali tvoriť obávané červené fľaky. „NO A ČO, ŽE STE SA POMÝLILI, CREEVY! TO ZA MNOU STÁLE MUSÍTE CHODIŤ LEN PRETO, ŽE STE SA RAZ POMÝLILI V ÚLOHE? NECHCEM, ABY SA TO VIAC OPAKOVALO!“ zúrivo naňho revala ako uväznený lev v klietke a Colin akoby sa každým slovom scvrkával a scvrkával.

„ Ale... ale veď... ja som len.... chcel...“ prerývane šeptal pomedzi slzy, nato sa zvrtol a rýchlo utekal do chrabromilskej klubovne sa vyplakať.

„To od teba nebolo vôbec pekné, Minerva,“ zahlásil niekto za profesorkou McGonagallovou. Tá sa zvrtla a uvidela tam stáť profesorku Sproutovú s prekríženými rukami a s odsudzujúcim výrazom na tvári.

„Čo nebolo pekné?“ padla jej sánka a hnev jej z hlasu už trocha vyprchal.

„To, ako si vybehla na chudáka malého Creevyho,“ povedala Sproutová vyčítavo.

„Ach, prestaň, prosím ťa,“ odbila ju profesorka McGonagallová, ale po dlhšej odmlke dodala: „Aj tak neviem, ako sa mu to všetko darí stíhať...“ a na tvári sa jej usadil mierne nasprostastý výraz.

„Čo ako?“ nechápala profesorka Sproutová.

„No všetko! Ako môže neustále prenasledovať Pottera a mňa a pritom chodiť na všetky hodiny!“ Profesorka Sproutová na ňu lišiacky pozrela a s úškrnom na tvári povedala: „Zamilovaní dokážu aj hory prenášať...“

Minerva McGonagallová na ňu zvrchu pozrela ponad okuliare a s pevne stisnutými perami rýchlo odkráčala preč.

Na druhý deň sa celá škola zhromaždila na metlobalovom štadióne. Prvý zápas sezóny: Chrabromil proti Slizolinu sa konal o jedenástej ráno. Profesorka McGonagallová sa usadila za profesora Dumbledora a všetci očakávali začiatok zápasu. Minervin pohľad ale upútal červeno žltý šál, ktorý mával z chrabromilskej tribúny. Prižmúrila krátkozraké oči a zbadala Colina Creevyho, ktorý nadšene skákal a kýval jej šálom namiesto toho, aby sledoval, ako sa metlobaloví hráči vyrojili na ihrisko.

Profesorka tuho zažmúrila oči a dúfala, že keď ch otvorí, Colin už bude konečne sedieť na zadku, správať sa normálne a sledovať zápas. Ten, keď však zistil, že profesorka naňho pozerá, sa ešte horlivejšie pustil do kývania šálom, až kým mu ho zúrivý vietor nevytrhol a neodvial ho preč. Potom začal odušu povzbudzovať Harryho Pottera, až si skoro vykričal hlasivky.

´Konečne...´ pomyslela si profesorka McGonagallová, ale nanešťastie, profesorka Sinistrová a Sproutová si Colina predtým všimli a profesorka Sinistrová teatrálne vzdychla a sladko zaševelila:

„Ach... študentská láska... Minerva, podľa mňa by si mu mala dať šancu...“ a obidve sa s profesorkou Sproutovou začali chichotať.

Profesorke McGonagallovej to už totálne skazilo náladu a zvyšok zápasu nadurdene mlčala.

Päť minút pred koncom zápasu vstala a zdupkala preč pod zámienkou, že ide na toalety. Mala smolu, lebo takto zmeškala aj Harryho pád, aj Lockhartove fiasko s Harryho zlomenou rukou a taktiež Colinovu ďalšiu fotografickú inváziu.O všetkom ju informoval až profesor Lockhart, pyšný na svoje čarodejnícke schopnosti. „... no a potom vyslovím kúzlo a bum! Už nemá zlomenú ruku. Šikovné, čo, Minerva?“ chvastal sa Lockhart.

Profesorka McGonagallová naňho pozrela s výrazom krajného znechutenia a odfrkla, až jej fŕkajúce sliny pristáli na Lockhartovom habite: „Čo by malo byť pôsobivé na tom, že ste tomu chudákovi chlapcovi odstránili všetky kosti na ruke? Ja na tom nevidím nič úchvatné.“ Podvedome zovrela pery, na ktorých už mala od toho večného stískania vrásky, panovačne sa obrátila a odpochodovala do svojich izieb, kde strávila celý zvyšok dňa.

Vyšla až o deviatej večer, pretože v tú noc mala mať službu v bloku pri nemocničnom krídle. Prvé hodiny sa len prechádzala a snovala plány, ako sa najlepšie vyhnúť Colinovi Creevymu, keď začula podozrivý zvuk zakrádajúcich sa krokov.

´Študenti na chodbe! No len počkajte, veď ja vás dostanem´, pomyslela si a s očami na stopkách a s rozsvieteným prútikom sa po špičkách premiestňovala po chodbe smerom k miestu, odkiaľ ten zvuk počula. Zrazu sa skoro potkla o tuhé nehybné teleso. Zamierila na to prútik a keď zistila, čo to je, zdesene vykríkla a bojazlivo si prikryla rukou ústa.

´Čo mám robiť? Čo? Ticho! Minerva, musíš sa skonsolidovať! Si predsa profesorka s tridsaťtri ročnou praxou!´ rozprávala sa sama so sebou a pritom si nervózne klopkala prútikom o habit, ktorý jej odrazu vzbĺkol a ona si nevedela narýchlo spomenúť na hasiace zaklínadlo. Kým ho vylovila z pamäti, zhorela jej spodná časť habitu. Rýchlo si ho pričarovala späť, aby náhodou neutrpela jej profesorská dôstojnosť. Potom jej čosi preplo v mozgu, zvrtla sa a v rámci možností svojho veku sa rozbehla do pracovne profesora Dumbledora, ktorého potom priviedla na miesto činu.

„Vyzerá to na ďalší útok, Minerva. Poďte, zanesieme ho do nemocničného krídla. A kto to vlastne je?“ spýtal sa Dumbledore, lebo osoba mala pred tvárou fotoaparát.

„Je to C-colin Creevy, prvák,“ vykoktala vydesená profesorka. Keď ho zaniesli do nemocničného krídla a zburcovali madam Pomfreyovú, ktorá ich ubezpečia, že sa už o Colina postará a vymenili si pár ustráchaných názorov, profesorka McGonagallová sa ani nevedela ako dopravila do svojich izieb, dala si veľkú dávku elixíru na spanie a až do rána spala ako zabitá.

Nasledujúce mesiace sa profesorka McGonagallová cítila zvláštne opustená, pretože jej chvíľu trvalo, kým si zvykla na to, že za ňou už nikto nechodí ako zvonček a nenadskakuje so zdvihnutou rukou v triede po každej jej otázke. Mierne rozptýlenie spôsobil až týždeň pred Valentínom Lockhart, ktorý všade rozchyroval, že má prichystané jedno veľké prekvapenie, ale vždy, keď sa ho niekto spýtal, čo to je, vyvalil oči, usmial sa a poklepkal si po nose a odišiel natriasajúc sa.

„Ale ak by ste chceli, Minerva, mohli by ste to naplánovať spolu so mnou.“ ponúkol veľkoryso profesorke McGonagallovej, keď sa ho spýtala na to veľké prekvapenie.

„Ďakujem, Gilderoy,“ povedala chladne s nadvihnutým obočím, „dúfam, že vás nesklamem, ale nemám v úmysle plánovať s vami to vaše prekvapenie.“ Nato, ako obyčajne, zošpúlila pery a meravo vykročila preč.

Lockhart za ňou ešte stihol zakričať: „Viete o tom, že tým svojím neustálim stískaním pier sa vám na nich už spravil tik?“

Na Valentína profesorka McGonagallová schádzala po schodoch do Veľkej siene na raňajky s chmúrnymi predstavami, čo obsahuje to Lockhartove prekvapenie, ale realita predstihla všetky výplody jej chudobnej fantázie. Rozhodla sa nekomentovať tie nevkusné kvety, ktoré špatili všetky steny v sieni, ani malé otravné konfety, čo padali zo stropu a už vôbec nie habit profesora Lockharta, vďaka ktorému, podľa vyjadrenia profesorky McGonagallovej, vyzeral ako žuvačka Super veľká bublina. Nepočúvala ani jeho príhovor, len si sadla, odstránila zo svojich raňajok konfety a pustila sa do jedenia. Vďaka tomu prepočula dôležitý oznam o kupidoch, ktorí mali v ten deň doručovať Valentínky a to jej spôsobilo v ten deň kopu nepríjemností v triedach, pretože tí škriatkovia sa jej po triede celý deň premávali ako po frekventovanej diaľnici. Na poslednej hodine už červená od zlosti bola plne rozhodnutá, že keď ešte jeden škriatok prekročí prah jej triedy, žiaci budú poctení ukážkou transfigurácie škriatka na skalu. Cez prvú polovicu hodiny, chvalabohu, žiadny neprišiel a profesorka už bola v naivnej predstave, že všetky Valentínky sú rozdané a už si šla vydýchnuť, keď tu zrazu cvakne kľučka a dnu vstúpi exemplár škriatka v nariasenej ružovej sukničke, s chlpatými nohami a s mandolínou v jednej ruke a textom v druhej.

„Mám tu zhudobnenú Valentínku pre profesorku Minervu McGonagallovú...“ zaškrekotal a profesorke sa zatmelo pred očami. Text vnímala len na pol ucha, ale s každým slovom, ktoré začula, jej tvár nadobúdala červenší a červenší odtieň, až nakoniec skončila na farbe dozretých višní. Keď škriatok ukončil pieseň posledným vysokým trasľavým tónom milujéém!, v triede vypuklo peklo.

Všetci študenti sa váľali od smiechu na laviciach, pod lavicami, alebo na stoličkách a profesorka mala od zlosti úplne popolavé ústa, čo jej ku vädnúcej kráse ani zamak nepridalo. Prvé, čo v amoku spravila, bolo to, že vyšmarila škriatka za dvere a študentom nakázala byť ticho. Potom ich požiadala, aby v rámci vlastnej bezpečnosti tento incident nerozširovali ďalej.

Správa o jej Valentínke sa ale predsa len nejako predrala na verejnosť a žiaci mali v sebe dokonca toľko drzosti, že si jej pieseň spievali ešte mesiac po Valentínovi. No najväčšiu srandu z toho mali, samozrejme, profesorka Sproutová a Sinistrová. Tie zakaždým, keď videli profesorku McGonagallovú, sa začali potichu chichotať. Tá, už asi keď jej to povedali piaty raz, nervy jej vypovedali službu a vybuchla.

„Neviem, čo je vám na tom také smiešne!“ vyčítavo na ne pozrela.

„Ach, Minerva, ale keď ty si taká staromódna...“ začala profesorka Sinistrová, ale profesorka McGonagallová ju prerušila: „Takže ja som staromódna... aha... to som nevedela... Keď ste ale také múdre, povedzte mi, kto napísal ten otrasný text.“

Obidve na ňu pozreli, akoby nemala všetkých päť pokope a profesorka Sproutová jej objasnila: „Veď predsa malý Creevy, nevedela si?“ Profesorka McGonagallová až zabudla od údivu zatvoriť ústa a odhalila tým svoj rozpadávajúci chrup. „ Ale veď... Creevy je predsa... on nemohol...“

„Samozrejme, že nemohol, čo si si myslela, že ožil? Nie, jeden z jeho spolubývajúcich to našiel v jeho nočnom stolíku a dal mi to. Ja som po dôkladnom zvážení povedala, že to môže dať profesorovi Lockhartovi, nech ti to pošle po kupidoch. Mysleli sme, že ťa to poteší,“ dodala ospravedlňujúco profesorka Sproutová, keď zbadala, že profesorka McGonagallová tvári ako pri oprave tej najúbohejšej domácej úlohy.

„Tak... my už pôjdeme,“ vyhlásila profesorka Sinistrová a spolu s profesorkou Sproutovou ufujazdili kade ľahšie. „ A len tak mimochodom, odvar z mandragor bude o pár mesiacov hotový.“ Zakričala ešte profesorka Sproutová poza chrbát.

„Zajtra bude odvar hotový!“ slávnostne oznámila profesorka Sproutová jeden júnový deň v zborovni.

Odpoveďou jej bolo nadšené tlieskanie, ale veselú chvíľu narušil Filch, ktorý doslova vpadol do miestnosti a zadýchane rozprával: „ Profesori, toto musíte vidieť.“

Ten deň pripadal profesorke McGonagallovej ako v zlom sne. Zmizol študent a dokonca bez Dumbledora v škole...! Najhoršie bolo, keď prišli rodičia nezvestnej Ginny Weasleyovej a chceli počuť nejaké vysvetlenie. Jedinou svetlou stránkou bolo, že len čo sa rozšírilo, že zmizlo najmladšie Weasleyovie dievča, Dumbledore sa vrátil a skamenené obete znova ožili po užití odvaru z mandragor.

Všetci rozprávali o veľkých žltých očiach a boli strachom celí bez seba. Ale keď im madam Pomfreyová namiešala odvar pokoja, hneď sa cítili lepšie. Profesorka McGonagallová ich radšej v strachu ani nešla pozrieť, lebo to by znamenalo stretnúť sa s Colinom, a práve tomu sa chcela vyhnúť. Úplne sa zosypala, keď zrazu do jej pracovne, kde trúchlili Weasleyovci a ona ich spolu s Dumbledorom utešovala, vošli postupne Harry Potter s mečom v ruke, za ním Ron a Ginny Weasleyoví a nakoniec Lockhart, ktorý, jediný z nich, vyzeral, akoby sa nechumelilo. Keď sa všetko šťastne objasnilo, profesorka išla nachystať hostinu, pretože Lockhart bol momentálne mierne indisponovaný.

Na oslave sa zišla celá škola a všetci sa zabávali. Profesorka McGonagallová mala tiež dobrú náladu, čo sa stalo raz za celé desaťročie, teda aspoň dovtedy, kým nezbadala Colina Creevyho ako oduševnene kýva Harrymu Potterovi a v snahe byť neviditeľná sa otočila fakultným stolom chrbtom.

Neskoro...

Colin ju zbadal, začal na ňu zúrivo mávať a kričal: „Pani profesorkáá! Ja som už tu!“

_________________________________________________

Lukinčok: Toto bol celkom milý príbeh. Páčilo sa mi, že to bolo akoby súčasť deja druhej knihy, ale z pohľadu profesorky McGonagallovej. Čo mi mierne prekážalo, boli slová, ktoré do slovenčiny veľmi nepasujú, napríklad slovo „špatiť“. Ale neobjavil som ich tam nejako veľa, takže to nebolo až také zlé. :)

Aliyz: Veta natiahnutá na štyri riadky na začiatku bola asi jediná štylistická chybička, ktorú som tam kdesi našla. Napísané to bolo dobre. Viac mi v tejto poviedke vadil dej. Bol to len taký slabý odvar karikatúry. Žiadalo by sa mi trošku viac zveličiť Colinove dobiedzanie a profesorkinu odmeranosť. Ako príbeh by to bolo fajn, ale ku karikatúre tomu niečo chýbalo.

micho: Kladne hodnotím písomný prejav, vystinutie témy a hlbšie prepojenie s knižným príbehom.

Sedo: Oceňujem ako to krásne nadväzuje na knihu a dopĺňa ju. Minervu si vystihla dobre, chcelo by to však ešte trochu prikrášliť a viac ju zosmiešniť. Na kvalite však uberá dĺžka príbehu. Ku koncu to už bolo dosť nudné. A koniec sa mi zdal úplne odfláknutý. Najskôr všetko detailne rozpisuješ a potom to náhle ukončíš pár vetami. Ešte ťa upozorním na neskutočne dlhé súvetia. Ja nie som ten pravý, čo ti to má vyčítať, lebo som tým známy, ale niekedy to vážne pôsobilo dosť rušivo a neprirodzene. Uvediem príklad takejto neprirodzene zoštylizovanej vety: " Medzitým, v zborovni profesorka McGonagallová, ktorej, keď dobre prižmúrime obe oči, tiahlo na dobrú päťdesiatku a ktorá sa stala objektom lásky študenta zasiahnutého z nepochopiteľných príčin amorovým šípom práve rozrušene dopíjala štvrtú kávu, čo by jej, vzhľadom na výšku cholesterolu, liečiteľ vôbec neodporúčal a sťažovala sa profesorke Sproutovej: ... "

Mei: Je fajn, že si to vsadila do HP deja - je dosť náročné vymyslieť vlastný príbeh tak, aby pasoval do takého, ktorý je už vymyslený a všetci ho dobre poznáme. To bola riadna výzva! Dvojka Sproutová a Sinistrová bola na nezaplatenie. Takýto pohľad do "zákulisia" Rokfortu nebýva častý, preto bol veľmi vítaný. Len Minervine reakcie akoby niekedy neboli Minervinými reakciami. Nuž, je to iste aj tým, že máš len 15 rokov a je úplne zdravé, že sa nedokážeš až tak vcítiť do zmýšľania starej prísnej profesorky. No niektorým sa to predsa len podarilo. Páčil sa mi záver, pekná bodka. A Gilderoy bol veľmi vďačný objekt, jeho repliky, aj keď ich bolo len pár, ma asi najviac bavili :) K štylistike treba vytknúť neskutočne dlhé súvetia :) v jednej vete by nemalo byť toľko myšlienok, lebo sa v nich my čitatelia strácame... Takže koniec-koncov to bola vydarená poviedka, hoci tvoja minulá ma chytila viac.

[ » na začiatok « ]