Poviedka:
Pridaná: 3.4.2010, 15:46:01
Čítaná: 3488×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou bolo napísať kariktaúru istých postáv z HP:

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Súťažná poviedka: 1 » 1. GinnyLove - Dobré ráno, Vernon! 2 » 2. Meddy - Výsluch 2 » 2. Peterka - Pán Dursley na aerobicu alebo... 3 » 3. Vianočná hviezdička Lussy - Moodyho vyr... 3 » 3. Saerte - Vždy ostražitý! 4 » 4. Draco Malfoy - Tekutá láska 5 » 5. Elizabeth - Minervina veľká láska 6 » 6. Nati Prvosienka Diggory-Fowl - Minervu...

Autor: Nati Prvosienka Diggory-Fowl

Vek: 16 rokov

Minulá poviedka a umiestnenie: My immortal - 8. miesto

Bodovanie:

Lukinčok – 10 bodov

Aliyz - 6 bodov

micho - 8 bodov

Sedo - 4 bodov

Mei – 4,5 bodov

Spolu: 32,5

Umiestnenie: 6.

Minervu prenasleduje zamilovaný študent

Nikdy by som si nebola pomyslela, že študentská láska dokáže zájsť až tak ďaleko. Vždy som bola v tom, že je to len chvíľkové pobláznenie, ktoré v priebehu niekoľkých dní pominie. Až po tejto skúsenosti som sa presvedčila, že naozaj existujú „výnimky z pravidla“.

Na začiatok by asi stačilo povedať, že meno som dostala po nejakej rímskej bohyni s rovnakým temperamentom, ako mám ja. Moja povaha je dosť komplikovaná. Som tvrdohlavá a prchká, dokážem byť niekedy aj dosť protivná. Na študentov som skoro stále prísna, milšia bývam iba vtedy, keď sa im niečo podarí - čo je asi trikrát do roka. Veľa mojich známych mi hovorí, že som naivná, no na to som až príliš múdra, nie? Čo sa týka výzoru, výšku a tvár mám ako modelka, no o postave sa to vôbec nedá povedať. Hoci som už držala plno diét a schudla som takmer 20 kíl – teraz vážim okolo 55 kg – ešte stále mám na bruchu pneumatiky a na nohách mám celulitídu. Najviac ma hnevá to, že mi nič nepomáha, vyskúšala som takmer všetky muklovské aj čarodejnícke prostriedky, no stále nič.

Môj najväčší problém však začal na svätého Valentína. Bol piatok poobede a ja som sa unavene došuchtala do kabinetu, zmorená z celého dňa a ohučaná z kriku toľkých deciek. Na nálade mi nepridalo ani počasie – vonku mrzlo a husto snežilo. A ešte, keď som si pomyslela, že ma dnes čaká valentínska párty, ktorú organizuje Gilderoy...

Usadila som sa do červeného rozheganého kresla a zamyslene som sa zahľadela na stôl – povaľovali sa na ňom zlomené brká a útržky pergamenov. Môj pohľad po chvíli zaujala ružová obálka. Zamračene som ju chytila, otvorila a vybrala som z nej list, na ktorom bolo napísané:

Mám rád Tvoj prísny výraz,

za deň ho vidím aj päť ráz.

Usmievaš sa ako slniečko na hnoji,

Tvoj úsmev všetko zahojí.

Mám rád, keď sa hneváš,

vtedy mi ani pochvalu nedáš.

Tvoj temperament zjaví sa,

pozerať na teba – to je krása.

Daj mi, prosím, jednu šancu,

na párty Ťa vyzvem k tancu.

Chcem vidieť, ako krepčíš,

tak mi, prosím, niečo odpíš.

Čakám kladnú odpoveď,

inak tu dám výpoveď.

Vykašlem sa na školu,

Nájdem si miesto teba krásnu vílu.

Zmätene som hľadela na báseň. Pristihla som sa, že sa uškŕňam. Naozaj ma to pobavilo, no nijako mi nešlo do hlavy, ako sa niekomu môže páčiť moje rozčuľovanie sa. Nechápavo som mykla plecom a s jemným úsmevom som naškriabala odpoveď. Hneď po tom som sa išla prichystať na párty.

Oslava sa pomaly blížila ku koncu. Pomaly som prechádzala okolo stolov plných jedla, keď som začula Gilderoya, ako kričí do mikrofónu:

„Viem, že vás to nepoteší, ale o chvíľu končíme. Nasleduje posledný slaďák, tak ešte rýchlo bežte tancovať, inak už nebudete mať viac príležitostí.“ Znudene som prevrátila očami a naliala som si šampus. Okolo mňa poletovali anjelici a rozhadzovali srdiečka.

„Ahoj, princezná, poď tancovať,“ ozval sa spoza mňa chlapčenský hlas. Obrátila som sa a zbadala som vyššieho chalana s tmavými vlasmi a maskou na tvári. Nahodila som úsmev Angeliny Jolie a spolu s ním som vyšla na parket.

„Dostala si moju báseň?“ vyzvedal.

Nadšene som prikývla.

„Jasné, veľmi sa mi páčila. Už som ti aj poslala odpoveď.“

„Ešte som ju nečítal. Nevadí, keď to skončí, hneď idem na to,“ uškrnul sa. Chvíľu sme bez slov tancovali. Uvedomila som si, že nám púšťajú pesničku od Celine Dion, ktorá bola aj v Titaniku, myslím, že sa volá My Heart Will Go On. Ten film som videla minimálne päťdesiatkrát, ani nie kvôli deju, ale kvôli Leonardovi.

„Kto si?“ spýtala som sa zrazu. Nič som sa však nedozvedela, mohla som prosiť, koľko len som chcela. Jediné, čo som vedela, bolo, že vôbec nevie tancovať. Ani nie po minútke ma boleli nohy, čo mi po nich poskákal.

Hudba dohrala a ja som sa vrátila do kabinetu. Zhodila som zo seba tie otrasné ružové šaty a prezliekla som sa do pyžama. Nemala som ich rada. Hoci mi mali zvýrazniť zadok a moje štíhle nohy, stal sa pravý opak, zvýraznilo sa mi moje hrozné brucho a boky. Dovliekla som sa do postele a okamžite som zaspala. Na druhý deň som na stole našla bonboniéru a červenú ružu s lístočkom: Včera si bola úchvatná. Natešene som sa usmiala a odkráčala som na prvú hodinu.

V triede ma čakalo ďalšie prekvapenie – na tabuli som našla vyznanie lásky od môjho „tajného ctiteľa“. Rýchlo som to zotrela, aby to študenti nezbadali. Vôbec som sa v ten deň však na učenie nemohla sústrediť, stále som rozmýšľala nad tým, kto to asi je. Z akej je fakulty? Prečo to robí? Naozaj sa mi tak veľmi páčim? Alebo to robí, len aby ma zosmiešnil?

Tieto otázky ma prenasledovali aj tri dni po valentínskej párty. Každý deň som od neho niečo dostala – raz to boli kvety, inokedy zas nejaká sladkosť či iná hlúposť. Stále som nad tým premýšľala, no nemohla som na to prísť. Dokonca som kvôli tomu nemohla ani spať, každú chvíľu som sa budila.

Neskôr mi to však už začínalo liezť na nervy. Po týždni a pol od párty, keď riaditeľ na škole zaviedol niečo ako muklovský rozhlas, odtiaľ hrali milostné serenády pre mňa od neho. Samozrejme, zo začiatku som to brala ako nevinný flirt, neskôr som si však uvedomila svoju chybu. Ako som mohla byť taká naivná? nadávala som si, nemala som mu dávať nádej, lebo teraz ma bude prenasledovať až do konca života. Začínala som byť zúfalá. Dokonca som zo svojej zúfalosti vyhlásila v rozhlase, že už nechcem žiadne darčeky a serenády, no len som sa strápnila a všetko sa ešte viac zhoršilo.

Od párty prešiel mesiac a ja už som cítila, ako mi z toho preskakuje. Neprítomne som prechádzala po chodbách, učiť som už vôbec nedokázala, lebo som všade videla jeho tvár zahalenú maskou. Raz som dokonca počula Dumbledora rozprávať sa s niekým od svätého Munga, či ešte majú voľné miesto v blázinci.

„Nie,“ zašepkala som vydesene, „nie, ja nie som šibnutá, ja nikam nepôjdem. Nepotrebujem ísť do blázinca, ja nie.“ Rýchlo som kráčala do kabinetu, popritom som si rýchlo mrmlala niečo v tom zmysle, že ma nemôžu zavrieť, že nemám nijakú psychickú vadu. V kabinete som si sadla do jedného z rohov miestnosti a zahľadela som sa... niekam.

Po pár dňoch som pomaly prechádzala vychádzať z kabinetu a vždy, keď niekto vošiel, stiahla som sa a kričala som naňho, nech ide preč, že ja žiadne vyznania lásky už nechcem. Ani neviem, kto to za mnou chodil, no pamätám sa, že raz bol za mnou Neville a povedal mi niečo v tom zmysle, že mi nechcel ublížiť.

Keď si po mňa prišli pracovníci svätého Munga, viem, že bol piatok. Tiež viem, že som namietala proti môjmu umiestneniu v liečebni.

„Ale ja nie som vyšinutá,“ krútila som nesúhlasne hlavou, „naozaj nie som vyšinutá. Veď som úplne normálna, čo to nevidíte? Asi ste už totálne slepí. Ja som v poriadku, to len vám sa zdá, že nie som. Nič som neurobila, nie som zločinec.“

Toto som im omieľala okolo uší celú cestu do nemocnice. Nikto mi na to nič nepovedal, čo ma vydráždilo ešte viac a poriadne som im vynadala. No nič mi nepomáhalo, stále ma všetci ingorovali, alebo ma upokojovali slovami: „Neboj, moja, všetko bude dobré. Ani sa nenazdáš, a budeš opäť doma, uvidíš.“

Správali sa ku mne ako k malému decku, nechápala som to.

Len čo sme prišli do nemocnice, navliekli ma do niečoho bieleho, čo mi uviazali vzadu na chrbte tak, že na prsiach som mala prekrížené ruky a nemohla som nimi hýbať.

„Ale ja nie som zviera,“ namietala som, „prečo ma uväzujete? Veď som nič neurobila, tak ma odviažte. Okamžite ma odviažte, počujete? Ja nie som blázon! Nie som blázon, som úplne normálna, tak ma okamžite odviažte!“ Nikto však na môj krik nedbal, zaviedli ma do miestnosti, ktorá bola prázdna a celá biela, bolo v nej iba jedno malé okienko, na ktoré by som nedočiahla ani keby som mala voľné ruky.

V liečebni som strávila presne dva roky. Dva roky, počas ktorých ma dávali do poriadku. Keď prešlo niečo vyše roka, začala som si uvedomovať, že som naozaj stvárala hlúposti. Po roku a pol som už normálne myslela, dokonca už ma vyvliekli z kazajky a dovolili mi raňajkovať s ostatnými pacientmi. Občas sa mi však ešte stalo, že som sa na chvíľu pomiatla a dostala som „záchvat“, vďaka čomu som tam strávila ešte pol roka, no len čo ma pustili, vrátila som sa na Rokfort a pokračovala som v mojej 35-ročnej praxi.

Nikdy by som si nebola pomyslela, že študentská láska dokáže zájsť až tak ďaleko. Vždy som bola v tom, že je to len chvíľkové pobláznenie, ktoré v priebehu niekoľkých dní pominie. Až vďaka Nevillovi som sa však dozvedela, že aj vďaka tomuto poblázneniu môžeme skončiť v nemocnici s psychickými poruchami.

Môžem však skonštatovať, že sa tie otravné decká poučili a už za mnou nikto nikdy nedoliezol. Možno to bolo tým, že som na nich bola oveľa prísnejšia a protivnejšia ako predtým, možno to bolo tým, že nechceli, aby som sa znova zbláznila. Každopádne, od Nevilla som mala svätý pokoj a mohla som nerušene spávať.

_____________________________________________

Lukinčok: Musím uznať, že táto poviedka mala veľmi nečakaný priebeh, ale to sa mi páčilo. Bolo to veľmi pekne napísané, čo tiež treba zdôrazniť a tiež sa mi páčilo, že dej bol rozprávaný v prvej osobe. :)

Aliyz: Predstaviť si McGonagallovu v ružových šatách? Už len to vyvoláva úsmev na perách. No dej poviedky sa mi akosi nehodil ku karikatúre, ak sa nemýlim karikatúra je zveličenie jednej alebo viac vlastností osoby. Reálnych vlastností. A predstaviť si Minervu takú ako ju opisuješ ty, tak to je fakt ťažko. A skôr mi to príde ako ...no neviem ako to nazvať...proste zosmiešnenie, alebo "fraška". Napísané je to dobre. Štylistické chyby som akosi nepostrehla, a ak by v zadaniach nebola karikatúra, tak určite máš odo mňa viac bodov.

micho: Pekný nápad, páči sa mi netradičná lyrická vsuvka a vnútorný monológ postavy.

Sedo: Podľa mňa je veľmi nezvyčajné, aby rozprávačom v karikatúre bola hlavná postava. Na tvojej poviedke je aj krásne vidieť prečo. To rozprávač má zosmiešňovať hlavnú postavu, prekrucovať a domýšľať si fakty. To správne zosmiešnenie nikdy nedosiahneš, keď rozprávačom bude zosmiešňovaná osoba. Preto tvoja poviedka pôsobila nudne. Okrem toho tá postava okrem mena nemala vôbec nič spoločné s Minervou, ktorú poznáme z kníh. Vy ste mali postavy zosmiešniť, ale stále sa mali správať ako pôvodné postavy z kníh, lebo ide o FF. Aby som len nekritizoval, tak poviem, že keby nemalo ísť o karikatúru, bol by to vcelku milý príbeh.

Mei: Ja si som si takto Minervu jednoducho nevedela predstaviť. Preto dávam skromnejší počet bodov. Viem, je ťažké opisovať a vystihnúť postavu, ktorú vymyslel niekto iný. O tomto je žiaľ fanfiction. V karikatúre bolo treba nejako poukázať na jej divné vlastnosti, ale tu sme skôr sledovali iba zúfalstvo. Takže, ja si predstavím, že to vlastne ani nemala byť McGonnagalová z HP a budem hodnotiť. Páčilo sa mi jej vzpieranie, ako vyhlasovala, že nie je šibnutá spôsobom, ktorý dokazoval opak :) Pobavila ma aj predstava, ako sleduje Titanic a vzdychá pri pohľade na Lea. Jej kritický opis samej seba v úvode mal rozhodne niečo do seba. Typická žena. K štýlu - tvoja slovná zásoba je riadne bohatá. Len tie čísla treba vypisovať, ako som už minule spomínala. 50 kíl ee, ale päťdesiat kíl áno :) Tvoja minulá poviedka sa mi páčila viac a aj preto ti dávam súkromný plus jeden bod.

[ » na začiatok « ]