Kapitola:
Pridaná: 19.1.2010, 23:55:27
Čítaná: 2408×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Stacy, Jason a i.
Stručný dej: Stacyn život pokračuje ďalej.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » V nemocnici 2 » Ako to bolo a bude... 3 » Pokračovateľ rodu 4 » Prišla skôr 5 » Či sa ti to páči alebo nie! 6 » Problém...? 7 » Ťažká noc 8 » Pomsta Epilóg

Rozprávala som možno ja štyri hodiny. Jane ma totiž neustále prerušovala a vypytovala sa aj na tie najnepodstatnejšie detaily. Mne to však neprekážala. S radosťou som jej na všetko odpovedala. Nič som nezatajila. Načo aj by to bolo. Bola som taká šťastná, že ju opäť vidím...

Keď som skončila iba ma opatrne objala a popriala mi dobrú noc. Napriek tomu, že som prespala niekoľko dní, okamžite som zaspala. Na druhý deň ma Pomfreyka skontrolovala a tak ako povedala včera, prepustila ma.

Modriny našťastie začali v noci miznúť a tak som nevyzerala ako bábka ma ktorej sa precvičujú zaklínadlá. Aj tak som sa ale radšej čo najrýchlejšie odpratala do svojej dočasnej izby a vybalila si kufor. Raňajky som vynechala aby som sa vyhla zvedavým pohľadom. Zastavila som sa iba u Dumbledora aby mi dal učivo ktoré som zameškala. Pri poslednej návšteve som ho totiž požiadal či by nebol taký láskavý a nemohol by mi ho zaobstarať.

Potom som šla rovno do vstupnej haly čakať Tomasa. Sadla som si na lavičku a aby ma nikto nespoznal, rozprestrela som pred seba starý výtlačok Denného Proroka.

Každú chvíľku som kontrolovala či už náhodou neprišiel. Nemohla som sa jeho aj Sarah dočkať. Keď som spoza novín vykukla snáď už pätnásty krát konečne som ho zbadala.

Stál vo dverách, v ľavej ruke držal Sarah v prenosnej taške a v prvej tašku pravdepodobne s jej vecami. Zložila som noviny a šla za ním.

„Ahoj.“ Pozdravila som ho a než stihol odpovedať, začala som ho bozkávať. Opatrne ma však odtiahol.

„Je tu priveľa zvedavých očí.“ Zasmial sa. „Ako vidím Pomfreyová nezabudla.“

„Ale ja som sa musela opýtať či si za mnou bol. Inak by zabudla.“ Žalovala som sa.

Iba sa usmial.

„Aj tu chvíľku zostaneš alebo musíš ísť?“ vyzvedala som. Tak som si priala aby aspoň hodinku mohol ostať.

„Chvíľku alebo aj viac...“ povedal tajomne. Nechápala som.

„Tak teda... no poď so mnou hore do izby.“ Vysúkala som zo seba a nechala jeho predchádzajúcu poznámku nevysvetlenú.

„Rád by som ale teraz to nepôjde.“

„Ale veď...“ na chvíľku som sa odmlčala „Pred chvíľou si hovoril chvíľku alebo...“ bola som zmetená.

„To áno ale nemôžem s tebou teraz ísť.“ Pobavene sa usmieval nad tým, že absolútne nechápem.

„Mám tomu rozumieť tak, že ostávaš v škole ale máš na pláne niečo iné?“ trochu ma hnevalo, že mi vôbec nepomáha pochopiť to.

„Choď teraz aj so Sarah do izby a ja ti to potom keď sa vrátim, vysvetlím.“ Strčil mi do ruky obe tašky a vyparil sa niekde na schodoch.

Nejaký čas som tam len tak stála – nevšímajúc si zvedavé pohľady študentov ktoré smerovali na mňa so Sarah – a pozerala na miesto kde Tomas zahol za roh a potom som sa vybrala do izby.

Keď som bola konečne dnu, uložila som malú do normálnej postieľky a vybalila jej veci do malej komody.

Ľahla som si na posteľ aj s učebnicou transfigurácie a poznámkami od Dumbledora a snažila sa sústrediť na učivo ktoré som zameškala. Nebolo toho málo. Mala som čo dobiehať.

Ubehli asi tri hodinky od toho čo som sa vrátila do izby keď mi niekto zaklopal na dvere.

„Vstúpte.“

„Tak som tu.“ Usmial sa Tomas.

Odvrátila som hlavu od dverí a vrátila sa k učeniu. Rozhodla som sa, že zahrám na urazenú. V skutočnosti som ale bola rada, že sa konečne ukázal.

Ľahol si na posteľ vedľa mňa a pozeral mi do poznámok.

Dlho ho to však nebavilo. Začal mi prstami prechádzať po chrbte. Naskočili mi zimomriavky po celom tele ako som sa snažila potláčať smiech lebo som veľmi šteklivá. Otočila som sa na bok aby mi nevidel do tváre a ďalej som sa snažila sústrediť na učivo.

Jeho ale zrejme vôbec nezaujímalo, že sa učím a tvárim na naduto lebo som ucítila na svojom krku jeho pery. Striaslo ma.

„Učím sa.“ Povedala som najpevnejšie ako som vedela ale neznelo to presvedčivo.

„Ale mňa to nezaujíma.“ Ozvalo sa mi spoza chrbta. „A to, že sa snažíš tváriť nahnevane ma tiež nezaujíma.“

Otočila som sa k nemu a prekvapene zažmurkala.

„A to už prečo?“ chcela som vedieť.

„Lebo mám takú dobrú náladu, že si nenechám pokaziť nikým. Ani tvojím predstieraným nezáujmom.“ Usmial sa a jeho ruka mi vbehla pod tričko.

Viac som to nevydržala a rozosmiala som sa.

„Tomas no tak. To strašne šteklí.“ Smiala som sa ako malá.

„Ja viem. Preto to robím.“ Pobavene na mňa pozeral.

Po chvíľke sa mi konečne podarilo dostať jeho ruku von z môjho trička a prestať sa smiať.

„Tak prečo to máš takú dobrú náladu?“ chcela som vedieť.

„Mám novú prácu.“ Povedal samoľúbo.

„Aha. No tak to je super.“ Nevedela som si predstaviť prečo je s toho taký nadšený.

„Budem robiť lekára.“

„To ma napadlo.“

„Spolu s Pomfreyovou.“

„OK. A kto... PROSÍM?“ skríkla som.

„Konečne ti to doplo? Ostávam tu v škole robiť lekára.“ Usmieval sa od ucha k uchu a čakal na moju reakciu.

„To je... to je...“ nevedela som nájsť správne slová. Od šťastie mi došla reč.

„S tvojho výrazu mám pocit, že sa tešíš. Aspoň dúfam, že hej.“ Trochu zneistel.

„Blázniš? Jasne, že sa teším.“

Viac slov nebolo potrebných.

Keď som sa na druhý deň zobudila, Tomas už bol preč. Šla som si dať sprchu, obliekla som sa do školskej uniformy a vybrala som sa na prvú hodinu po riadne dlhej dobe.

Bola som poriadne nervózna. Na každej strane som očakávala zvedavé či odsudzujúce pohľady.

Nič také sa nekonalo. Zbytočne som robila z komára somára. Každému sa do uší nedostalo čo sa stalo a aj keby áno, každý ma nepozná. Tých pár tvári ktoré sa za mnou otočili keď som kráčala po chodbe smerom na hodinu Obrany bolo samozrejme zo Slizolinu. Jedine tam to určite každý vedel a každý si vedel spojiť moje meno s mojou tvárou. Ani jedna z osôb ktoré sa za mnou obzreli sa netvárili, že by mi držali palce v mojom rodinnom šťastí. Stavím sa o čokoľvek, že kým sa môj príbeh dostal ku každému kto ho chcel počuť, minimálne dvestokrát bol prekrútený. Nehovoriac o tom, že každý nezasvätený nemá ani poňatia čo všetko v skutočnosti predchádzalo tomuto všetkému.

Prestala som zazerať na jednu slizolinčanku z nižšieho ročníku ktorá na mňa ukazovala a šepkala niečo svojmu kamarátovi a rýchlo som dobehla k učebni Obrany.

Prišla som tesne. Práve keď Jane ako posledná vchádzala dnu. Sklonila som hlavu a tváriac sa, že som chameleón a nie je ma vidieť som vošla. Nikoho okrem Jane som si nevšímala. Tá ma zatiahla do poslednej lavice napravo od vchodových dverí a posadila sa. Spravila som to isté a skôr ako si ma niekto stihol všimnúť, sklonila som sa a skoro celú hlavu som vopchala do tašky aby som si vybrala učebnicu.

„Vytiahnite si prútiky!“

Na chvíľku nastalo v mojej hlave úplne ticho.

Vytiahla som hlavu s tašky.

„Jane?“ šepla som priškrtene a s pohľadom zarytým do lavice som sťažka preglgla. Jane mlčala.

Zdvihla som pohľad a srdce mi dalo poriadnu ranu do rebier. Akoby mi tam vybuchla malá bomba.

Neveriacky som naňho vypliešťala oči ako nejaký pomätenec.

„Dnes budeme pokračovať...“ zasekol sa uprostred vety lebo ako prechádzal očami po žiakoch jeho pohľad pristál na mne.

Nenasledovala žiadna trápna scénka ako s filmu. Nijako inak ako odmlkou vo svojej vete nedal na sebe vidieť, že ma zaregistroval.

„... budeme pokračovať v opakovaní na MLOK-y. Nič nové až do druhého polroku nebudeme preberať.“ Potom sa Jason otočil a pokynul rukou smerom k voľnému placu na precvičovanie duelov.

Celú hodinu sme proti sebe vo dvojiciach používali neverbálne zaklínadlá. Samozrejme som bola absolútne nesústredená a Jane sa ani nemusela snažiť aby ma odzbrojila...

Ako náhle nás rozpustil, prvá som vypálila z triedy.

Jane šla za mnou.

„Prečo si mi nepovedala, že tu učí?“ skríkla som „Chcela si aby som dostala mozgovú porážku?“ rozčuľovala som sa na dievčenských záchodoch.

„Aby si sa zbytočne nestresovala.“ Povedala pokojne.

„Aha.“ Nič iné som radšej nepovedala. Nechcela som si vybíjať svoju zlosť na nej. Ona za to nemôže, že tu je Jason.

Potom sme museli ísť na vyučovanie. Po obede som sa zastavila za Tomasom v nemocničnom krídle. Našťastie tam nikoho nemali takže som sa sním mohla v pokoji porozprávať (ja ale rozhodne pokojná nebudem). Sadli sme si na jednu z postelí a ja som naňho spustila.

„Ty si to vedel už dávno, že? Preto sa ti nepáčilo, že sa vraciam do školy! Preto si spravil tú scénu vtedy keď sme odchádzali od Dumbledora!“ bez obalu som začala a snažila som sa nekričať.

„Takže si mala dnes Obranu.“ Povedal skôr sám pre seba.

„Áno hneď prvú hodinu.“ Zasyčala som.

„Dúfam, že ste sa nezačali...“

„Nezačali sme sa hádať.“ Nenechala som ho dokončiť. „Tváril sa ako by som tam ani nebola. Trénovali sme duely a ku mne a Jane ani neprišiel aby nás skontroloval ako nám to ide. Jednoducho ignorácia.“ Penila som ale stále som udržiavala hlas pod kontrolou.

Tomas sa absolútne nenechal vyviesť z miery. Bol úplne pokojný.

„Za to môžem ja.“ Priznal sa a pokrčil plecami akoby na tom nič nebolo. „Včera som bol za ním a požiadal ho aby sa ti vyhýbal ak nechce mať problémy.“

„TY si sa mu vyhrážal?“ sykla som.

Pozrel na mňa a nežne sa usmial.

„Iba nechcem aby si pre neho zasa utiekla kamsi do neznáma a mňa tu necha... nás tu nechala samých.“ Vysypal zo seba.

Ešte chvíľku som sa naňho mračila ale potom mi srdce pri pohľade na neho zmäklo a ja som sa usmiala.

„Neboj. Tento krát už neutečiem.“

Tak ako to bolo prvú hodinu tak to bolo aj zvyšok mesiaca. Jason sa tváril, že ma nevidí a ja som sa tvárila, že ho nepoznám. Iba raz po hodine sa ma pokúsil odchytiť samú no ja som odolala pokušeniu a statočne som odkráčala z triedy so slovami „Tomas ma už čaká.“

Dnes mi práve začínal cyklus a ja som sedela na posteli vo svojej izbe. Pred očami som stále mala Jasonovu tvár a bola som s toho mierne nervózna. Myslela som si, že to poblúznenie ma už prešlo a nikdy viac sa nevráti.

Teraz som už však nemala pocit, že ma k nemu priťahuje láska a začala som silno pochybovať o tom, že aj predtým to láska bola. Bolo to niečo celkom iné.

Vedomie, že mu môžem ublížiť rovnako ako on mne, fyzická rovnosť aj keď ja som bola to slabšie pohlavie. Je to ako keď náhle pocítite, že vás priťahuje váš úhlavný nepriateľ a vy viete, že keď sa s ním budete milovať, kedykoľvek vás môže zabiť... alebo vy jeho. Zvrátená príťažlivosť.

Bola som znechutená sama zo seba. Po tvári mi stiekli slzy.

„Hanby sa Stacy.“ Zašepkala som si sama pre seba.

Vtom sa rozplakala Sarah. Na chvíľku som si ako malá zapchala uši prstami a zavrela oči. No aj tak som ju počula. Vôbec som momentálne nemala chuť chovať sa ako dospelá mamička. Chcela som odísť z izby a zavolať svoju mamu aby ju nejako utíšila.

Uvedomila som si ako by som ju teraz potrebovala mať pri sebe. Aby som sa s ňou mohla porozprávať o tom ako mi je, schovať sa v jej náručí a opäť byť chvíľku iba obyčajnou teenegerkou... a nie matkou a zároveň vlkolakom.

Od zúrivosti, že nemôžem spraviť nič preto aby sa vrátila som päsťou vrazila do steny.

„AU!“ zvreskla som.

Sarah sa rozplakala ešte hlasnejšie. Odignorovala som bolestivé hánky na ľavej ruke a konečne som sa zdvihla z postele aby som ju utíšila.

Vzala som ju z postieľky a vrátila som sa s ňou k svojej posteli. Opäť som si sadla, Sarah položila vedľa seba a dala som si dole tričko aj s podprsenkou aby som ju mohla nakojiť.

Znovu som si ju zobrala na ruky a priložila k prsiam. Pohodlne som sa oprela o stenu a čakala kým sa naje.

Trochu som sa upokojila pri pohľade na spokojnú Sarah. Na moment som zabudla na svoje predchádzajúce myšlienky no vtom zaklopal Tomas a mne sa všetko vrátilo. Tvár mi skrivil bolestný úškľabok.

„Načo čakáš? Vojdi.“ Zvolala som keď po zaklopaní ostali dvere zavreté. Vedela som, že to je on lebo nik iný sem nechodí a vždy klope ale keď sa dvere otvorili ostala som nemilo prekvapená.

„Prepáč... Povedala si, že...“ Zajachtal Jason a vrátil sa späť za dvere.

Sarah už medzi tým prestala piť a tak som ju rýchlo vrátila do postieľky a obliekla som sa. Potom som otvorila dvere a stojac v nich som sa mu pozrela do tváre. Nebol ani trošku v červený... na rozdiel odo mňa.

„Čo tu chceš?“ vybafla som.

„Iba sa porozprávať.“

„Myslím, že my sme sa nikdy nemali o čom rozprávať.“

„Ako to myslíš?"

„Tak ako som povedala. A teraz vypadni skôr ako sa vráti Tomas z práce. Buď rád, že mu nepoviem o tvojej návšteve."

Ustúpila som a chcela som dvere zabuchnúť. On sa však do nich postavil a rukou ich zachytil.

„Čo je?" zavrčala som s pohľadom zavŕtaným do zeme.

„Priznaj si, že chceš aby som tu bol." prehlásil sebavedome.

„Jediné čo chcem je aby si nikdy neexistoval. Strať sa!" rukou som siahla do vrecka nohavíc a nahmatala prútik. Neuveriteľne ma vytáčal. Nie ale svojou prítomnosťou ale tým, že mal pravdu. Najradšej by som prekonala tú malú vzdialenosť medzi nami a vrhla sa naňho.

Ale tomu som musela zabrániť a jeho osoba mi v tom moc nepomáhala. Ak ho čím skôr odtiaľto nevyhodím tak sa asi nezdržím.

Vytiahla som prútik a namierila som naňho.

„Tak ustúpiš s tých dverí?“ spýtala som sa nahnevane.

„Ale no tak. Aj tak na mňa nezaútočíš. Ani v Škriekajúce búde si to nespravila.“ Urobil krok smerom ku mne a ja som o krok od neho ustúpila.

„No tak. Zaútoč.“ Provokoval a pritom zdvihol ruky nad hlavu na znak, že sa nebude brániť.

„Ja ťa prosím aby si odišiel!“ už som naňho vôbec nepozerala. Už len jeho prítomnosť ma dostávala do nepríčetnosti.

„Tomas sa nič nedozvie. Sľubujem.“ Hovoril medovým hlasom.

„Prosím. Nechcem zasa spraviť nejakú chybu. Konečne už mám svoj vlastný život.“ Prosíkala som a stále som ustupovala s prútikom v ruke namiereným naňho.

„Keby si chcela tak už dávno zaútočíš.“ Prehodil trochu otrávene a ruky medzi tým spustil naspäť k telu.

„INCAR....“ vykríkla som

„INCARCEROUS!“ predbehol ma a ja som spadla so zviazanými nohami aj rukami na zem.

„Musím uznať, že si ma prekvapila... ale nie dostatočne.“ Usmial sa.

„Rozviaž ma!“ prikázala som a on sa ku mne zohol pričom si odložil prútik naspäť do nohavíc. Čakala som, že mi rozviaže ruky alebo nohy no on ma zdvihol zo zeme a položil na posteľ skôr ako som sa stihla spamätať z prekvapenia.

„Prečo ma...“ no umlčali ma jeho pery.

Zo začiatku som sa pokúšala nejako brániť ale po chvíľke som zistila, že to nemá zmysel a tak som bozk opätovala. Ruky si položil každú z jednej strany pri mojej hlave a s nohami spravil to isté ale pri mojich bokoch. Absolútne využil situáciu v ktorej som bola ja celkom bezbranná a vytiahol mi z vrecka nohavíc prútik. Ten odhodil niekam na zem.

Jednu ruku stiahol nižšie a začal pátrať po mojom tele. Okamžite som znehybnela a uhryzla ho do jazyka.

„Stačilo. Zlez zo mňa.“ povedala som skoro nepočuteľne.

„Zopakuj to.“ Povedal zadýchane a neustále sa usmieval.

„Odíď. Vráti sa Tomas.“ Zafňukala som prosebne.

„Naozaj ti na tom záleží?“ nadvihol obočie no nepočkal si na odpoveď lebo vzápätí na to ma začal opäť bozkávať.

Bola som vydesená s toho ako veľmi by som sa sním práve v tejto chvíli chcela pomilovať ale aj zároveň s toho, že som neverná Tomasovi. Mohla by som si nahovoriť, že to čo sa tu teraz deje nie je dobrovoľné ale bola by to s časti lož a načo klamať samej sebe?

Zavrela som oči a čakala či prestane sám od seba. Na okamžik som si pomyslela, že už skončil no iba sa mi uvoľnili nohy z povrazu a už znovu bol na mne.

Oči som stále neotvárala a prestala som mu opätovať jeho bozky (čo ma stálo dosť premáhania). Čakala som, že ho môj nezáujem odradí no on len od úst zišiel ku krku a potom ešte nižšie...

Stále som sa nehýbala (hrala som sa mŕtveho psa) ale absolútne to nepomáhalo. Keď ma zbavil mojich nohavíc, prestala som sa pokúšať o nemožné a podvolila som sa jeho hre...

„Aaaaaa.“ Vykríkla som zdesene. Začala som sa meniť.

Veľmi nejasne som videla ako Jason odo mňa v kŕčoch odskočil a zmietal sa nahý na zemi. Pokúsila som vytiahnuť prútik aby som privolala pomoc ale nemala som ho.

„SARAAAH!“

Stála som oproti obrovskému vlkolakovi ktorý na mňa ceril zuby a vrčal ako zmyslov zbavený. Aj ja som začala vrčať naňho.

„Pryceová?!“ niekto vyrazil dvere. Stál v nich zaskočený Snape. Zahnala som sa po ňom tlapou a odhodila ho ku kolíske. Potom som sa obrátila k vlkolakovi a skočila po ňom. Zahryzla som sa mu do nohy a on zúrivo zavil. Môj útok mi oplatil v okamihu. Zahryzol sa mi do chrbta a šmaril ma do drevenej skrine ktorá sa s prasknutím rozpadla. Rýchlo som sa pozviechala a opäť zaútočila. Prv ako som ho ale stihla udrieť tlapou znovu ma v zuboch hodil o zem. Náraz ma odhodil o kúsok ďalej a ja som narazila do kolísky ktorá sa rozpadla. Nič v nej neležalo. Naštvane som hrabla do periniek. Boli prázdne. Otočila som sa za pachom a videla som ako Snape a deckom na rukách uteká preč. Rozbehla som sa za nimi no odzadu ma niekto opäť prirazil k zemi a zahryzol mi do krku. Zavila som od bolesti. Cítila som teplú krv ako mi steká po šiji. Vydriapala som sa na všetky štyri a v miestnosti som zbadala troch čarodejníkov.

Tomas, Dumbledor a McGonagallová. Všetci na nás mierili prútikmi. Vypálili nejaké zaklínadlá no skôr ako stihli zasiahnuť svoj cieľ , uskočila som na bok a druhý vlkolak skočil na Tomasa.

Snažila som sa zaostriť na Dumbledora a chcela som trafiť tlapou ale zatmelo sa mi pred očami a spadla som na ňufák. Zakvílila som a pokúšala som sa pozbierať. Videla som ako si Jason pohadzuje Tomasa hore dolu a ako sa Dumbledor ku mne približuje. Zdvihla som sa, preskočila ho a zaútočila na McGonagallovú ktorá sa snažila pomôcť Tomasovi. Hodila som ju do trosiek rozbitej skrine a tak aj ostala. Skočila som na Jasona a zahryzla sa mu do nohy. Zavrčal a odstúpil od dokaličeného tela môjho priateľa. Nič to vo mne nevyvolala. Iba som chcela pozabíjať zvyšných. Otočila som sa k Dumbledorovi a už pri ňom stál aj Snape. Vrhla som sa naňho no opäť ma niekto uhryzol do krku a ja som sa zrútila k zemi. Poslední krát som sa zahnala som Jasonovej hlave a počula som ako niečo prasklo. Potom ostala tma...

---------------------------------------------------------------

Tento hlavný záver by som chcela venovať viacerým:

1.Merope Gaunt

2.Emme Davisovovej

3.Ritchee Harry Potterovi

4.Sallen

5.Giny Tonksovej

6.všetkým ktorý kedy prečítali aspoň jednu jedinú kapitolu ale aj tým na ktorých som zabudla aj keď nie naschvál :D

Viem, že poslednou dobou bolo nad mojím písaním skôr oblačno ako slnečno ale dúfam, že mi to odpustíte a, že sa vám to celkovo aj možno trošičku páčilo (:

Ak by bol záujem mohla by som napísať aj Epilóg čo bolo potom keď... alebo to môžem nechať na vašej fantázii. Ako chcete. Ten záver som nechala dosť otvorený (: možno sa to niekomu takto nepáči ale ja som to takto chcela(:

Ale hlavne som rada, že sa mi podarilo túto poviedku dokončiť :D

ĎAKUJEM VÁM

[ » na začiatok « ]