Kapitola:
Pridaná: 25.9.2009, 14:11:38
Čítaná: 2260×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Tom Riddle, Anbelika
Stručný dej: Spolu s Tomom nastupuje na Rokfot ešte jedna čarodejnica zo sirotinca. Aké má schopnosti a ako sa jej bude dariť?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » Krv, rozum, či srdce? 3 » Tie, čo zradili 4 » „Naozaj ti nič nehrozí, len...“ 5 » Ples a prázdniny 6 » Rodokmeň

„Pán Krosňakov, poďte prosím, sem!“, sípavo volal Dippet.

„Vyzdobte tento vianočný stromček, prosím. Ozdoby nájdete v tej hnedej škatuli.“, povedal a zmizol. Och, stromček som už dlho nezdobil. Vytiahol som prútik, poklopal ním po škatuli a prikázal ozdobiť. Uistil som sa, že ma nik nesledoval a rovnako nepozorovane som sa vytratil do klubovne. Prehľadal som svoj kufor a povyťahoval súčasti svojho slávnostného habitu. Zmotal som ich do akéhosi klbka a hodil na posteľ. Rýchlo som sa osprchoval a poriadne si umyl vlasy. Vďaka snobským akciám, na ktoré som bol nútený s rodičmi chodiť, som mal skvelú prax v rýchloobliekaní slávnostných habitov. Do tohto som sa navliekol za necelých pätnásť minút. Upravil som si nenávidené golieriky a trocha učesal vrabčie hniezdo z mojich vlasov. Potom som zišiel dolu do klubovne, kde ma už čakal brat a McGonagallová.

„Wow, tak ak platí, že tanečnica je krajšia ako tanečník, tak Angelika bude anjel.“, vyhŕkla. Pobavene som sa usmial a prezrel si ju. Mala vínovočervené šaty, neveľmi vyšperkované, no aj tak v nich pôsobila honosným dojmom.

„Vidím, že tu to platí.“, podotkol som.

„Tak pôjdeme?“, opýtal sa Peter.

„Poďme. Svetlana už bude čakať, Kurt.“, povedala McGonagallová. Prikývol som a inštinktívne sa otočil k východu z klubovne. Brat s partnerkou ma nasledovali.

„Krásne sviatky, krásne sviatky, znie rokfortský zvon.......“, spievajúci duchovia preleteli cez chodbu a zamierili k veži.

„Hej! Tomu hovoríte krásne sviatky, že cezo mňa preletíte?!“, rozhorčený dievčenský hlas doliehal až k nám. So zle skrývaným úsmevom sme došli k Veľkej sieni.

„Čomu sa smeješ?“, ihneď sa opýtala Angelika.

„To by si musela počuť.“, odvetil som a zanôtil melódiu tej dušej pesničky. Brat a McGonagallová vybuchli v smiech.

„Nespievaj to. Vieš aké je hnusné, keď cez teba preletia?!“

„To si bola ty?“, prekvapene som vyhŕkol.

„Nesmej sa mi.“, povedala.

„Smím vám nabídnout svoje rámě, slečno Riddlová?“, opýtal som sa jej kantonsky.

„Jistě, pane.“, odvetila.

„Ty vieš kantonsky?“, dnes už druhýkrát som vyhŕkol. To nerobím často.

„Len základy.“, odvetila. Odmlčali sme sa a rozhliadli po sieni. Všetci boli vo svojich slávnostných šatách alebo habitoch, vrátane profesorov. Študoval som tu už šiesty rok, no Dippeta som v takejto nálade a róbe ešte nevidel. Pohľadom som zavadil o Svetlanu. Až teraz som si všimol, aká je krásna. K tým oranžovým šatám si dala ten náhrdelník, čo som jej dal dnes ráno. Vlnité blonďavé vlasy jej siahali po pás. Mala v nich jeden z tých najnovších vynálezov čarodejníckej módy – malé motýliky, ktoré menia farbu a hýbu krídlami. Pristalo jej to. Automaticky som ju voviedol do siene. Dumbledore vstal.

„Vážené dámy a páni, vítam vás na Vianočnom plese. Profesorský zbor sa vynasnažil a pripravil vám bohatý program. Začneme ľahkou večerou, nasledovanou valčíkom. Ďalšie pokyny poviem v prestávke. Dobrú chuť a zábavu!“, povedal a na stolčekoch vo Veľkej sieni sa zjavili ovocné šaláty s ďatelinovým pivom. Zatiahol som Svetlanu k jednému stolíku v tieni vianočného stromčeka.

„Dobrú chuť!“, zaželala mi a pustila sa do jedla. V duchu som sa usmial a urobil to isté.

„Privítajte prosím Sudičky!“, vykríkol Slughorn. Skupina ihneď začala hrať klasickú úvodnú pieseň. Uklonil som sa Svetlane a opýtal sa: „Smiem prosiť o tanec?“. Pobavene na mňa pozrela.

„A to len o jeden?“, šibalsky povedala.

„Och joj, samozrejme, že o viac, len už poď.“, konečne sa zdvihla. Ťahal som ju do stredu tanečného parketu. Sudičky nanešťastie hrali tú ´meňpartnerovú´ formu piesne, takže som o chvíľu tancoval s McGonagallovou a Svetlana s Petrom.

„Kurt?“

„No?“

„Aká je podľa teba Angelika?“, opýtala sa McGonagallová.

„Zaujímavá. Pekná. Tajnostkárska. Úžasná. Ešte niečo?“, použil som len niekoľko prídavných mien, ktoré ju charakterizovali. McGonagallová sa zachichotala.

„S vami je teda čudná reč. Obaja odpovedáte úplne rovnako. Ako dvojčatá.“, povedala a vymenila sa s April. Bol som o trochu šťastnejší, keď som nemusel odpovedať na žiadne otázky. Pri dverách siene som si všimol známej postavy. Na hrudi sa jej vypínal zelený erb so strieborným hadom. Slizolinčan. Nenávidím ich. Chlapec podišiel ku Angelike a čosi jej zašepkal do ucha. Jej výraz bol najprv nenávistný, potom rozzúrený a potom sa zmenil na chladnú masku, z ktorej behal mráz po chrbte. Slizolinčan sa vzpriamil a so škodoradostným úsmevom odkráčal zo siene. Keď začala prestávka na hlasovanie, vyhľadal som Svetlanu. Vypísali sme hlasovacie lístky a vhodili ich do debny.

„Kto to bol a čo chcel?“, kývol som hlavou ku dverám.

„Môj brat. Katastrofa. A že či som mala pekné prázdniny........... OMM.“, odmlčala sa. Zasadli sme za svoj stolík a pozerali si páry v sieni.

„Ako sa ti tancovalo s Minie?“, spýtala sa.

„Úprimne? Tak ti poviem, že bolo aj lepšie. Bombardovanie otázkami, ktoré majú nekonečné odpovede, ma nudí. Je to horšie než Marryanne Skeeterová.“, odvetil som.

„Uh, no aj mne pripadá otravné, stále jej na niečo odpovedať, ale inak je celkom fajn.“, zľahčovala.

„Ale April bola normálna, nie?“, vyhŕkla. Zadíval som sa do jej hlbokých modrých očí a hľadal pomocnú nitku.

„Hej. Ale nie že začneš žiarliť!“, pre zmenu ma umlčali jej pery.

„Nevadí ti, že nás všetci uvidia?“, opýtal som sa, hneď ako som mohol. Pokrútila hlavou.

„Už vieš, čo budeš robiť po škole?“, odrazu zvážnela a odmerane čakala na odpoveď. Túto otázku som čakal, no až teraz som si uvedomil jej závažnosť.

„Najprv si musím urobiť dostavbu v Kangzhene a potom asi ministerstvo mágie.“, došlo mi, že ma čaká už len rok tu so Svetlanou a potom rok kdesi na čínskom pohraničí.

„Ako dlho budeš v Kangzhene?“, ako dokáže jesť a rozprávať pritom a nezabehne jej?

„Rok.“, povedal som bez akéhokoľvek zafarbenia.

„Ale budeš mi písať, dúfam.“

„Jasné. Pokiaľ o to budeš stáť a bude sa dať.“

„Ja budem chcieť a ak budeš chcieť ty, bude sa aj dať.“, vykúzlila čarovný úsmev.

„Vážení!“, zahrmel Dippet.

„Hlasovanie bolo ukončené a teraz prichádza vyhodnotenie!“. Odrazu pred ním stál stôl a na ňom štyri nepriehľadné ´akváriá´.

„Mená, ktoré získali tri a menej hlasov, teraz zmiznú.“, mávol prútikom a udialo sa.

„Teraz vyhlásime princa a princeznú plesu. V tejto kategórii porota hodnotila vaše tanečné výkony, no hlavnú časť rozhodnutia sme nechali na vás.“, povedal Flitwick. Dve akváriá sa odsunuli nabok a zo zvyšných dvoch sa lístočky rozdelili na zopár kôpok. Tie najvyššie zrejme patrili víťazom.

„Za princa plesu ste si zvolili............. Mehmeta Gonia z Bifľomoru!“, vyhlásil Dumbledore.

„To je Minervin bratranec!“, pošepla mi Svetlana.

„A princeznou sa stáva .............. Angelika Riddlová z Bystrohlavu!“, doplnil Dippet. Svetlana prekvapene podišla k Mehmetovi. Flitwick jej čosi pošepkal a ona prikývla.

„A teraz kráľ!“, zvolal Dumbledore, vzal z najvyššej kôpky lístok, otvoril ho a podal Dippetovi.

„Kráľom dnešného večera sa stáva-“, riaditeľ spravil napätú chvíľu ticha a potom pokračoval, „- Kurt Krosňakov z Chrabromilu!“, šokovane som podišiel k profesorom.

„Budeš si musieť zatancovať s kráľovnou, až ju vyhlásime, a s princeznou tiež.“, dosť hlasno mi pošepol Slughorn.

„A nakoniec, keďže už ste nedočkaví: za kráľovnú ste si zvolili .... Ilianu Richardsovú z Bystrohlavu!“

Keď som si odtancoval povinnú časť s Ilianou, vrátil som sa k Svetlane. Obaja sme mali korunky a niesli sme sa pyšnejšie než pávy, ale to asi pre typ tanca. Celí udýchaní sme sa potom dotočili až ku stolíku a pohodlne sa usadili.

„Dnes nemáš službu, však?“, opýtala sa zvláštnym tónom.

„Bohužiaľ áno.“

„Pchch. To nemáš ani na chvíľu voľno?“

„Noo.....“

„Ale veď sú prázdniny!“, žobronila.

„Mám pocit, že máš službu stále! Prečo raz nemôžu hliadkovať iní? Veď každá fakulta má aspoň štyroch prefektov a Chrabromil s Bifľomorom dokonca piatich.“, s takýmto názorom si na dokonalej ceste k prefektstvu, dievča.

„Nie, nemôžu. Z Chrabromilu som v poriadku len ja a Murchinson. Ostatní sú nachladení a niektorí pod dohľadom Pomfritky. Chladný hrad by im nerobil dobre.“, zagánila na mňa.

„Ty samaritán....“, chcela pokračovať vo výčitkách, ale nemohla skrz bozk. Jej úzke obočie sa spojilo do ostrého ´V´, ako to dokážu len elfovia (a ona). Chcel som myšlienky na dnešný večer zahnať a tak som sa opýtal prvú vec, čo ma napadla: „Prečo nechodíš na Vianoce domov?“. Prosebný výraz jej tváre prešiel cez zhnusený do zvedavého, no potom ho rýchlo nahradila nepriepustná maska.

„A prečo ty?“, namierila otázku na mňa.

„Lebo sa na Vianoce striedame s bratmi. Vlani bol Peter, teraz mal ísť Eb, ale pre ples nešiel, takže pôjde nabudúci rok.“

„Takže tu na budúci rok budeš so mnou.“, skonštatovala a chladnú masku vystriedal úprimne vyzerajúci úsmev. Prikývol som a ona stíchla. Zadíval som sa na opačný koniec siene a rozmýšľal nad svojím postavením. Čo vlastne som? Študujem predposledný ročník prestížnej európskej školy mágie, figurujem v rodokmeni Richarda Chrabromila ako najstarší syn jeho x-krát pravnuka, sedím tu s najlepším dievčaťom pod slnkom a ešte ma čaká rok v Kangzhene. ´Zaujímavé zhodnotenie´, povedala druhá časť môjho ja, inokedy rázne sa stavajúca proti všetkým mojim rozhodnutiam.

„Kurt, počúvaš ma?“

„A hovorila si niečo?“

„Nie. Ale chcem sa opýtať, či náhodou nepoznáš niekoho s menom Merope Gauntová-Riddlová?.“, položila mi otázku, na ktorú bola len jediná pravdivá odpoveď: „Áno.“

„A kto to bol?“

„Merope Gauntová sa narodila ako najmladšia v ošumtelom dome na kraji Little Hangletonu. Jej otec bol priamy potomok Slizolina, ktorí sa množili vďaka manželstvám medzi bratrancami a sesternicami. Keď sa jej otec a brat dostali do väzenia, utiekla s mladým muklom zo statku na vrchole Little Hangletonu do Londýna. Vzala si ho a zrejme otehotnela. Jej manžel Tom Riddle ju vzápätí opustil a vrátil sa do svojho statku. Od tej doby správy o Merope nie sú.“, vyrozprával som jej, čo som vedel o nie práve skvelej postave čarodejníckej histórie.

„Ako dlho už o nej nie sú správy?“ Pátranie v pamäti sa rozbehlo naplno.

„Približne od Vianoc pred trinástimi - štrnástimi rokmi.“, všimol som si krátkeho šoku a radosti v jej očiach.

„Existujú nejaké oficiálne rodokmene zakladateľov Rokfortu?“, ďalšia otázka....

„Áno, chceš na ne zajtra ísť pozrieť?“, natešene prikývla. Ani sme si nevšimli, že začala posledná časť plesu, na ktorej sme sa mali všetci vybiť pred spánkom.

„Ako sa nazýva a čo to vlastne je univerzálny prostriedok proti otrave jedmi rôzneho druhu?“, ozvala sa otázka po zaklopaní na vchode do klubovne.

„Čože? Vy nemáte heslá?“, prekvapene som vyhŕkol.

„Povedz mi, ako si sa sem minule dostal?“, nadvihla obočie.

„Prešmykol som sa za jedným prvákom.“, začervenal som sa.

„Aha. Takže teraz odpoveď: univerzálny prostriedok proti otravám jedmi sa volá bezoár a je to tuším kameň zo žalúdka kozy.“ Na môj udivený pohľad odvetila: „Ilianina učebnica elixírov.“, a pokrčila plecami.

„Pekne povedané.“, v prítmí klubovne sme si dohodli miesto a čas zajtrajšej schôdzky a povedali si dobrú noc.

____________________________________________________

Ďalšia kapitolka, táto je tu celá, pretože je dosť krátka. Pekný víkend. Cissy

[ » na začiatok « ]