Kapitola:
Pridaná: 29.10.2009, 12:19:12
Čítaná: 3534×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Tom Riddle, Anbelika
Stručný dej: Spolu s Tomom nastupuje na Rokfot ešte jedna čarodejnica zo sirotinca. Aké má schopnosti a ako sa jej bude dariť?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » Krv, rozum, či srdce? 3 » Tie, čo zradili 4 » „Naozaj ti nič nehrozí, len...“ 5 » Ples a prázdniny 6 » Rodokmeň

Keď som sa o deviatej zjavila v chodbe ku knižnici, Kurt sa už dohováral s madam Pinceovou. Potichy som vošla a pozdravila.

„Dobrý. Takže, pán Krosňakov, rad 45 polica sedem vľavo.“, povedala madam. Kurt sa rozhliadol okolo seba, vzal ma za ruku a povedal: „Ja nájdem rad, ty policu.“ A to aj urobil. Viedol ma úzkou uličkou a mrmlal si čísla radov popod nos.

„Tridsaťdeväť, štyridsaťjedna, štyridsaťtri, á tu je to.....“, zatiahol ma medzi dve vysoké police.

„Teraz vľavo.“, šepla som. Prišlo mi nevhodné, hovoriť nahlas v knižnici.

„Áno, áno.“

„Polica sedem je skoro navrchu, rodokmene asi budú tie staré zvitky tam vzadu. Mohol by si?“, boli sme sotva v polovici police, no až sem boli vidno štyri, na prvý pohľad veľmi staré zvitky. Došli sme až k nim a Kurt ich takmer bez námahy vybral.

„Ktorý prv?“, opýtal sa.

„Slizolinov. Ale najprv mi sľúb, že sa nepozrieš na mená posledných štyroch potomkov.“, videla som, že nechápal zmysel toho, čo som povedala, ale sľúbil. Obávala som sa, že Merope je mojou matkou, a teda že som priamym potomkom Slizolina. V poslednej časti sme s Kurtom objavili celkom zaujímavé mená, napríklad Sophie Hillová, veľká obdivovateľka Grindelwalda, alebo (ale to sa už Kurt nemohol pozerať) Mofin Gaunt a Merope Gauntová. A potom sa naplnili moje obavy.

Do Merlinovej päty. Zistenie, kým naozaj som bolo trochu šokujúce. Myšlienku na svoj pôvod som chcela trochu zahnať a tak som zvitok zvinula a bezvýznamne povedala: „Teraz Chrabromilov.“. Kurt sa ale zatváril tak divne až som dodala: „Je to predsa tvoja fakulta, máš právo poznať rodokmeň jej zakladateľa.“, no veľmi to nepomohlo. Napokon však zvitok otvoril. Zaujalo ma, že meno Chrabromil zaniklo až po šiestich storočiach a nahradilo ho meno Krosňakov. Sledovala som zužujúcu sa líniu až k miestu, kde sa spájalo meno Urban Krosňakov s menom Shannonn Cologneová. Od nich sa ťahali tri čiary: prvá končila menom Kurt Thomas Krosňakov. Zdvihla som hlavu a polohlasom mu vytkla: „Nepovedal si mi, že si z natoľko prominentnej rodiny!“, no hneď som si uvedomila, že som rovnaká.

„Zistil som to len včera.“, povedal, „Prepáč.“ Zvažovala som, či mu mám povedať o svojom pôvode, alebo nie. Rýchle rozhodovanie, v prevažnej väčšine aj správne, bolo mojou silnou stránkou.

„Neospravedlňuj sa. Ja som taká istá.“, povedala som a otvorila zvitok so Slizolinovým rodokmeňom. Čakala som na jeho reakciu. Na moje počudovanie si vydýchol, ale v jeho tvári som zbadala nový, zvláštny, strach. Dokáže jedna čiarka na pergamene zničiť náš krehký vzťah? Snáď nie.

„Si v poriadku?“, spýtala som sa jemne. Keď som vyslovila jeho meno, trhol sa.

„Och. Hej, som. Len som rozmýšľal o budúcnosti.“

„A?“

„A neviem.“

„Tak odložme tie zvitky a poďme sa prejsť von.“

„Dobrý nápad.“, povedal, odložil zvitky a pobrali sme sa von z knižnice.

„Takže v čom je háčik?“, opýtala som sa ho.

„Neviem.“, odpovedal a tuhšie sa zavinul do zimného kožuchu.

„Tak mi povedz, čo o budúcnosti vieš, alebo čo plánuješ.“, povedala som. Oprášil vyčnievajúci kameň od snehu a sadol si.

„Vieš, tým, že sme zistili z akého rodu pochádzame, sa mení veľmi veľa. Obaja na to budeme mať asi trochu odlišný názor, vzhľadom na vek. Tebe bude trinásť, mne už sedemnásť. To vieš určite. Už trochu pochybujem, či vieš, čo znamená mať v našom svete čistú a dobrú krv. A čo znamená riadiť sa krvou. Naši rodičia však túto teóriu čistej krvi vehementne podporujú. Podľa nich tí, čo nemajú predkov čarodejníkov, sú nehodní nosiť toto meno a nemali by sa ani vzdelávať na tejto škole. A mne ani mojim bratom teda nedovolia oženiť sa s niekým s ´nečistou´ krvou. Nečistá krv v tvojom prípade nehrozí, no neviem ako by rodičia zareagovali na fakt, že pochádzaš zo Slizolinovej krvi.“ -Počkať! On rozmýšľa nad našou svadbou? Veď mám len dvanásť! Z tohto nemám dobrý pocit.....-

„Myslím, že podľa toho, čo si mi o nich povedal, zareagujú tak, ako by som bola mukel.“, s náznakom úsmevu som povedala. Pokrútil hlavou a povedal: „Vždy lepšie potomok Slizolina, než potomok muklov. Hoci, mne je to jedno, hlavne, že si to ty.“. To ma potešilo. Pritúlila som sa k nemu a spoločne sme pozorovali tichý les pred nami.

„Prosím, nepovedz bratovi, kým sme.“, požiadala som ho pred našou klubovňou.

„Přísahám, slečno Riddlová, na vše co je svaté.“, zašepkal kantonsky. Škoda, že nemôže byť na mojich hodinách Elixírov. Upokojujúce slová by sa mi tam hodili. Občas. Teda vždy, keď je tam Tom.

S myšlienkou na brata som zaspala. Ráno ma zobudil Susa. Pozberala som si potrebné veci a odpochodovala do siene na raňajky. Potom som absolvovala pomerne pokojnú hodinu čarovania a po nej som sa stretla s Minervou, ktorej práve skončila Herbológia.

„Čo to je?“, zhnusene som ukázala na mláku na záchode, kam sme si odskočili pred spoločnou Transfiguráciou.

„To sa asi Myrtla pokúšala utopiť.“

„Utopiť v záchode? A kto to je vlastne Myrtla?“, Minie na mňa vyvalila oči.

„Ty nepoznáš Myrtlu Greenotovú a Olivu Hornbyovú?“ Pokrútila som hlavou.

„No, proste..“, stíšila hlas, „Myrtla je citovo labilná a Oliva toto využíva. Myrtla to neznáša a rieši to pokusmi o samovraždu a častým plačom . Aj preto si vyslúžila prezývku Umrnčaná.“

„Uhm.“ Opäť som sa dozvedela niečo nové.

„A to sú obe v Chrabromile.“, dodala ešte Minie. Vzápätí otvorila dvere do učebne Trasnfigurácie a vybrala si svoje tradičné miesto pri okne.

„Dobrý deň žiaci!“, pozdravil Dumbledore, keď vošiel do triedy.

„Dobrý!“, zašomrala trieda a pomaly sme si vytiahli učebnice.

„Tie prázdniny ubehli nejako rýchlo.“, pošepla som Minerve. Dumbledore si zatiaľ niečo zapísal a potom povedal:

„Hoci prázdniny sú už za nami, myslím, že niektorým z vás-“, pohľadom prešiel po zvlášť nešikovných ľuďoch, „-by sa hodilo zopakovanie, pretože sa akosi nevedia spamätať. Bethoron, pokúste sa zmeniť túto myš na gombík. Postup si snáď pamätáte.“ Pozorne som sa pozerala ako chlapec pred nami mení myš podľa Minerviných rád. Tento pokus mu vyšiel, na rozdiel od tých pred prázdninami a profesor si ho prísne premeral. Kým Dumbledore skúšal tých menej nadaných, s Minie sme si písali lístočky. Na prvom od Min stálo: Koľkokrát za tieto prázdniny si mala rande s Kurtom? Odpoveď: Sedem. Aké predmety si vyberieš do tretieho?

„McGonagallová, zmeňte tohoto králika na čašu s vodou!“, požiadal Minie profesor. Minerva vytiahla svoj prútik, odrátala do troch a povedala: „Fera verto!“. Keď sa jej to podarilo, odpovedala mi na niekoľko mojich otázok a zazvonilo. Lenivo som sa odšuchtala do Veľkej siene a prisadla si k Amy. Až priveľmi sa mi chcelo spať. Pritiahla som si k sebe pohár s pomarančovým džúsom a odpila si. Zahľadela som sa na hladinu tekutiny. Odrazu mi prišlo príšerne zle. Žalúdok sa mi tri razy obrátil a črevá horeli ako v ohni. Okamžite som pocítila stratu tepla i energie z končatín. Čo najpokojnejšie som sa postavila a snažila sa odísť zo siene, stále si v duchu pripomínajúc Kurta. Aby som vydržala tú strašnú kŕč, musela som hneď na prvých schodoch zastať. Keď to prešlo, rozdýchala som sa a zo všetkých síl, ktoré mi ešte zostali, som sa rozbehla k Nemocničnému krídlu. Pomfreyová bola prekvapená, že ma tu zase vidí, no keď som jej rozpovedala, čo mi je, prekvapený úsmev jej rýchlo zmizol z tváre.

„Drahý Merlin...“, zostala omráčene stáť. Po chvíľke sa spamätala a doniesla mi nejaký elixír.

„Vypite to, slečna Riddlová, pretože musím vykonať procedúru za plného vedomia absolútne nepríjemnú a príšerne bolestivú. Zrejme vám totiž zostal v bruchu úlomok kovu obalený voskom.“ Poslúchla som a takmer ihneď sa ponorila do sveta, kde nik iný nemohol, do môjho sveta snov.

°°Kurt°°

Videl som ako odchádza z Veľkej siene a akosi nezvyčajne sa tvári. Chvíľu som ešte zostal v sieni, aby som nevzbudil podozrenie a potom som čo najrýchlejšie utekal. Nemyslel som, len som zúrivo bežal k jedinému miestu, ktoré ju mohlo prichýliť: Nemocničné krídlo. Pri dverách som zastal tak, že som sa ich skoro dotýkal nosom. Pomaly som ich otvoril a vošiel. Vďaka svojej ... priateľke? som tu bol už skoro ako doma. Mademoiselle Pomfreyová bola zrejme vo svojom kabinete a Angelika ležala na jednej z postelí.

„Už zase si tu, Svetlana?“, začal som svoj monológ k nej.

„Kto ti čo zas spravil? Ako mohol niekto ublížiť niekomu ako si ty? Veď anjelom sa predsa nemá ubližovať....“ Odrazu mojou hlavou preleteli všetky spomienky na chvíle so Svetlanou, na všetky jej rozprávania o jej bratovi, spomienky na jej výraz, keď musela použiť jeho meno (to vyslovovala skoro ako nadávku), spomienky na výraz, keď zistila kto je... Diely obrovskej skladačky pomaly zapadávali do seba až chýbala len odpoveď na otázku, čo ten jej brat vlastne chce. Zamyslel som sa nad tým, no nič mi neprichádzalo na um.

„Pán Krosňakov, nemáte náhodou hodinu?“, oslovila ma Pomfreyová. Preľaknuto som pozrel na hodiny – chýbali dve minúty do konca Dejín mágie. Pomfreyová sa pousmiala a povedala: „Nevadí. Ak proti tomu nič nemáte, ospravedlním vás u profesora Binnsa a pre spolužiakov vám stúpla teplota. Dobre?“ Po niekoľkých stručných vetách o Angelikinom stave som sa neochotne zodvihol a pomaly odkráčal na ďalšiu hodinu.

„Kurt!“, ozvalo sa za mnou a spoza gobelínu vybehla McGonagallová.

„Bol si za Svetlanou? Ako sa má? Mňa za ňou nepustila.“, vychrlila zo seba.

______________________________________________________________

Pokračovanie kapitoly na ginnb.mysteria.cz.

[ » na začiatok « ]