Kapitola:
Pridaná: 24.9.2009, 22:02:26
Čítaná: 2345×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Po poslednom boji ostal Severus Snape naďalej učiť na Rokforte, ale pomaly začal strácať svoju desivú povesť. Žeby sa konečne preniesol cez všetky zlé veci a stal sa konečne milým usmievavým pánom?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Deň 2 » Dievčatko

Tak a je tu zas deň. Deň ako každý iný, taký, keď sa ráno prebudím a nadávam na slnko, prečo je už zas na oblohe a núti ma vstávať. Taký, keď sa konečne zdvihnem z postele a pri pohľade od zrkadla v kúpeľni si zas poviem:

„To nič, keď sa to nezmenilo doteraz už sa to asi nestane. „

Taký, keď sa umyjem a rýchlo prezlečiem do čierneho habitu a utekám, aby som sa stihol najesť, do veľkej siene. Tam samozrejme hneď od rána všetkých naokolo vraždím pohľadmi aby som náhodou nevyšiel z cviku, aby som prežíval tento stereotyp. Vravíte si nuda?

Nie, nenudím sa, dennodenne ma totiž, nepoviem že prekvapuje lebo som si už stihol za tie roky zvyknúť, takže dennodenne musím premýšľať o tom či je vôbec v dnešnej dobe normálne byť inteligentným, ale odpoveď znie jednoznačne „NIE“, to už zrejme dávno vyšlo z módy. Oni sa skôr predbiehajú, kto z nich bude hlúpejším, trápnejším a v neposlednom rade „najvtipnejším šašom“. Niekedy vôbec rozmýšľam, prečo počúvam toho šibnutého dedka a ostávam tu, ostávam v tomto svete, v tomto tele. Veď profesorov elixírov je dostatok, je pravda, a teraz sa budem chvastať, že mne sa ich vyrovná málo, ale tým žiakom, tým tupcom je to beztak jedno. Hocaký profesor, s hocakým vzdelaním, hoc by sa aj na hlavu postavil ich ničomu nenaučí. O to som sa už dávno prestal snažiť, nech sa neučia, je to ich budúcnosť, ale úlohy, tie im neodpustím, nik sa na mojich hodinách flákať nebude. A nech mi ešte niekto povie, že od nich vyžadujem veľa. Čo je to napísať o danej problematike pár strán? Aha, vlastne pre nich je to obtiažne, keďže daná problematika sú elixíry, pre nich sú španielskou dedinou.

Prečo tu teda zostávam?

Lebo mi prirástol k srdcu, on i Rokfort.

Aj tak nemám kam ísť.

Tak a je tu zas deň. Pomaly vstávam z postele tak ako vždy a keď zistím, koľko je hodín, nakopnem sa energiou a dokonca stíham prísť na raňajky. Ah kde sú tie časy keď som bol tak dochvíľny?

„Prajem dobré ráno Severus,“ ozvala sa zas a znova tá otrasne podlízavá profesorka starostlivosti o zázračné tvory, prehnane sladko.

„Výborné,“ odvetil som samozrejme nevrlo, veď viete , stereotyp. A zase na ňu hádžem ten nepríjemný pohľad prepaľujúci vnútro daného človeka. Len mi nejde do hlavy, kedy už konečne pochopí, že ten pohľad ju má odpudiť a nie, ako si ona donekonečna mylne predstavuje, že sa ju tým snažím zviesť. Asi treba zmeniť taktiku, no ale začnem sa usmievať (keby som vedel ako sa to robí) a v jej reči by to neznamenalo odpudenie o ktoré by som sa snažil, skôr naopak, ešte si to vyloží tak, že sa ju už nesnažím len zviesť, ale rovno že ju neskonale milujem a chcem ju za svoju. S takou ženou by som sa zbláznil, vlastne ako s každou inou, ja to s nimi i tak neviem. Zo zamyslenia ma vytrhol ten šibnutý starec celkom zaujímavou poznámkou.

„No pozrime sa ako je dnes krásne, hodilo by sa nám nejaké špeciálne jarné vyučovanie, čím som mal na mysli, učenie v exteriéri. Študenti by si mohli vybrať, čo sa chcú naučiť“

Povedal som, že zaujímavou poznámkou? Nie, už sa mi nezdá byť zaujímavá.

Ja teda nebudem učiť v tom nechutnom teple a popritom narúšať svoje učebné osnovy.

O dve hodiny neskôr

Sedím si na pníku pri jazere a odzerám na bublajúce kotlíky. Čudujete sa, ako som sa sem dostal? Odpoveď znie: Dumbledore. Niekedy mám pocit, že neskutočne mäknem. Po páde Voldemorta ma už nič temné neovplyvňuje a to zo mňa robí toto, čím som teraz. Pomaly sa ma boja už len prváci. Kam to spejem. No výborne, človek sa nemôže ani zamyslieť, aby sa čírou náhodou niečo nestalo.

„Pán Yoevin ak ste si to náhodou nestihol všimnúť podpálil ste svojim kotlíkom starý strom!“ Nie, nevšimol si to. Neskutočne som penil, ak sa niekto domnieval, že doteraz som svojimi pohľadmi vraždil, toto by sa dalo porovnávať s teroristickými útokmi. Keďže študent bol zjavne totálne vyvedený z miery, ten strom som uhasil sám a jemu som udelil trest za nepozornosť a neznalosť v elixíroch, ktorou mohol ohroziť nielen strom ale aj svojich spolužiakov, na čo som utŕžil nepekné pohľady práve tých, ktorí mohli byť ohrození.

„A do budúcej hodiny sa naučíte postup tohto elixíru naspamäť, následne mi ho predvediete. A bez jedine chybičky!“ Dodal som nakoniec a odpochodoval do budovy, plášť nechávajúc za sebou viať ako vždy.

Ešte som ani poriadne nevošiel do svojej pracovne, už mi niekto klopal na dvere. So škaredým pohľadom som otvoril dvere a ako som hľadal, tak som hľadal, nikoho som nevidel. S treskotom som zabuchol dvere a zvalil sa na kreslo. Prečo si skrátka musia strieľať práve zo mňa? Cítil som ako na mňa doliehalo to ticho, únava, pritváral som oči a hnev ma konečne opúšťal. Neviem či sa mi to zdá, ale mám pocit, že sa ku mne niečo šuchtavým krokom približuje. Otvorím oči a zistím, že to čo zrejme klopalo na dvere nemeralo ani meter, bola to, mačka?

Nie, mačka nie, niekto klopal a nechal ju pred mojimi dverami, počas toho ako som hľadal klopajúcu osobu celkom určite prekĺzla ku mne. Mačka predsa klopať nevie. Aspoň dúfam.

Ako si ju tak prezerám, zdá sa, že má niečo na krku, mohlo by sa to podobať na list, keby to nebolo v tak úbohom stave.

Ale kto by už mne mohol posielať list a ešte k tomu po mačke? Jedine že by, nie, to neprichádza do úvahy! Vzal som mačke list, narýchlo som jej nalial do malej misky mlieko a teraz už utekám do riaditeľne. Neunúvam sa zaklopať a vtrhnem do okrúhlej miestnosti vidiac Dumbledora sediaceho za svojim stolom zjavne čítať nejakú knihu.

„Prečo si dovolil, aby sa ten list ku mne dostal?“

„Och ty si ho už stihol prečítať?“ Zvedavo pozeral na moju ruku, v ktorej som mal list a keď si všimol, že je ešte stále zalepený a uzáver nepoškodený zatváril sa sklamane.

„Prečo?“ Naliehavo opakujem svoju predtým položenú otázku.

„Sám som tam tú mačku doniesol, viem, že ich sovu by si k sebe nepustil tak som ťa trochu oklamal.“ Keďže musel vidieť, že nemám čo k tomu povedať a len tak tam na neho zazerám rozhodnutie pokračovať v monológu nebol zlý nápad.

„No tak, Severus, chcú ťa vidieť, veľa sa zmenilo, budú tam všetci, nemal by si chýbať...Už sa o nich ani nemusíš báť, nemá im kto ublížiť.“

„Ja sa o nich nebojím,...nechcem ich vidieť!“

„Mal by si o tom popremýšľať, raz by ťa to mohlo mrzieť.“

„Netuším prečo by ma malo mrzieť to, že neuvidím osoby, ktoré majú rovnakú krv ako tí, ktorí mi strpčovali život!“ Teraz už naozaj prekročil hranicu, je to predsa môj život, zasahuje mi do všetkého ale do tohto si hovoriť nenechám. Samozrejme, že aj keď na neho kričím, on sa usmieva ako keby som mu práve ďakoval, alebo zložil kompliment.

„Severus, Severus, ty sa asi nikdy nepoučíš. To chceš zostať naveky sám a nikdy nespoznať tých, ktorí za tvoje detstvo ani nemôžu?“

„Ja o to nestojím, nie sú moja rodina! Ja rodinu nemám! Umreli a umreli aj ich blízki, a takisto aj ich deti! Pre mňa sú mŕtvi a tak to zostane!“ Zas sa len usmieva. Mňa ten chlap raz privedie do hrobu a ak nie tam, tak k Mungovi určite.

„Raz to určite pochopíš,“ dodal keď som už stál pri dverách, ruka na kľučke. Tým ma trochu pozastavil. Hlavu som znova obrátil k starcovi.

„Nemyslím...“ povedal som takmer šepky, za to s výrazným dôrazom a nebolo ma. Hneval som sa, to áno, no ani hnev nevie zastaviť moju zvedavosť a list, ktorý ešte pred chvíľou ležal na nočnom stolíku, kam som ho hneď po príchode do kabinetu odhodil, a o ktorom som bol presvedčený, že nikdy nebude otvorený bol teraz v mojich rukách a očami som prebehoval riadky písané tým známym úhľadným písmom, písmom mojej krstnej mamy, sestry môjho otca. Nenávidím ju už len pre tú výraznú podobu s jej bratom, pre krv, ktorá ich spájala, ktorá spájala nás. Ja viem, že za nič nemôže, viem, že na tom nenesie podiel viny. No nechcem vidieť nikoho kto sa spája s niečím ako bol on. Po chvíli premýšľania sa odhodlane pozriem do listu s cieľom prečítať ho.

Drahý synovec, Severus!

Ak toto čítaš, znamená to, že mám aspoň aký- taký chabý úspech a to už len tým že si tento list rovno nespáli, čo by sa dalo čakať. Že ma to skôr nenapadlo...

Ale o toto mi v tomto liste nejde. Pamätáš si ešte na tie typické rodinné oslavy, kde bolo toľko neznámych ľudí a predsa sme si navzájom boli rodina. Už roky sa nič podobné nekonalo a teraz keď je tam u vás v čarodejníckom svete konečne bezpečne, je dôvod na oslavu dvojnásobný.

Teta ako jedna z mála vzala fakt, že som čarodejník „normálne“ podľa normy muklov. A áno veľmi dobre si pamätám na tieto oslavy, nekonečná nuda s povedzme pomerne cudzími ľuďmi.

Preto ťa chcem pozvať na rodinnú oslavu, na ktorej nebudú chýbať ani nové prírastky a takisto tvoje kŕstňa (to malé dievčatko, ktorému si nakoniec išiel voľky-nevoľky za krstného otca pred štyrmi rokmi), ty by si tiež nemal chýbať. Všetci sa na teba tešíme, skús prísť.

S pozdravom Diana Snapeová- Rosmaryová

Ako si len môže myslieť, že by som tam išiel? Ach nejdem si radšej odpovedať, ponechám to ako básnickú otázku. Ale ako si to mohol myslieť Albus tak tomu už naozaj úprimne nerozumiem. Buď je neskutočným optimistom, alebo ma nepozná. A čo by som tam pre Merlina robil? Ja sa predsa neviem zabávať, som starý, mrzutý chlap bez ženy. Nemal by som sa tam s kým porozprávať, niet tam s kým nadviazať rozhovor. Budú tam samí muklovia a ja „čudák“. Áno viem, možno sú to slabé výhovorky, ale mne vyhovuje, že mám aspoň nejaké.

Takže moja odpoveď na vlastnú básnickú otázku: „Ísť tam?“ už má aj odpoveď v podobe môjho obľúbeného, krátkeho, stručného a jasného slova „NIE!“. A ďalej sa tým nemienim zaoberať. List som teda znova položil na bezpečnú vzdialenosť, tak aby ma ani len nenapadlo sa naň pozrieť, čo bolo dosť obtiažne, neustále ma ako magnet priťahoval. Naozaj tam nechcem ísť, ale to pokušenie, tá zvedavosť vidieť tých, ktorí ma považujú za rodinu a nesnažia sa ma z nej vytlačiť je veľká. Ja vlastne neviem, čo to tá rodina je, nemal som žiadny dobrý príklad harmonického spolunažívania.

Ach kašľať na harmóniu, musím myslieť na niečo čo mi nenaruší citovú vlnu, nepotrebujem zbytočné emočné výkyvy.

Oheň, no to je celkom upokojujúca téma, myšlienka. Svoj zrak som teda uprel na pomaly dohárajúci oheň, ktorý už len slabo plápolal akoby mlel z posledného. Drobné plamienky nadskakovali a vlnili sa jeden pred druhým sa predvádzajúc. Zbožňujem chvíle, keď mi oheň jemne pukoce v malej tmavej izbe. Neviem ako, ale pomaly som cítil ako na mňa padá únava a onedlho ma v mojom obľúbenom kresle dokonale premohla.

Venujem každému, kto si to bude chcieť prečítať. Rada si vypočujem kritiku ale negarantujem vám, že sa ňou budem v budúcnosti riadiť :D

[ » na začiatok « ]