Kapitola:
Pridaná: 26.11.2009, 22:37:28
Čítaná: 4061×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape
Stručný dej: Po poslednom boji ostal Severus Snape naďalej učiť na Rokforte, ale pomaly začal strácať svoju desivú povesť. Žeby sa konečne preniesol cez všetky zlé veci a stal sa konečne milým usmievavým pánom?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Deň 2 » Dievčatko

Stál som na útese a pozeral sa dole do hlbokej tmavej priepasti. Podo mnou bol len vietor, tma, samota. Samota, nie som sám ale som osamelý. Niekto múdry raz povedal: „ to, že si obklopený ľuďmi ešte neznamená, že nie si osamelý.“ Rozumiem tomu, ale nemienim to meniť.

Sen sa zmenil, priepasť strácala na svojej intenzívnej čiernej farbe a šedla. V tom šere som zbadal dve siluety, neboli rovnaké, jedna bola vysoká tmavovlasá žena a druhá silueta tej vysokej siahala do pol stehna, bolo to malé dievčatko. Podľa čiernych vlasov a podobných očí sa dalo usúdiť, že si boli blízke. Dievčatko malo svoju útlu rúčku vloženú do ruky mladej ženy. Boli spolu, neboli osamotené ako ja a predsa im tváre nezdobil úsmev, ani len náznak radosti, šťastia. Jediné čo som vedel vyčítať bola ich vzájomná láska a utrpenie. Vtom postava mladej ženy bledla, vytrácala sa ruka držiaca tie malé krehké pršteky v bezpečí.

Dievčatko nešťastne blúdilo očami a hľadalo to bezpečie, tú lásku, ktorá mu bola nateraz odobratá. Až kým žena nezmizla úplne. V mojom sne zostalo len malé bezbranné dieťa odsúdené na samotu. Vtedy to prišlo, pocítil som náhlu potrebu zachrániť ju, odniesť ju do bezpečia, starať sa o krehkú dušu, podať jej podpornú ruku, starať sa o ňu a zbaviť nás oboch samoty. Videl som jej oči, pohľad presiaknutý strachom. Podišiel som k nej a usmial sa na ňu. Teda aspoň si myslím že to bol úsmev, už dávno som to totiž neskúšal. Nebála sa ma, neznámeho človeka. Vystrela ku mne svoju krehkú rúčku a ja som ju opatrne vzal do svojich chladných dlaní.

Rozhliadam sa po svojej pracovni, oheň už dávno nepukal, netancoval. Ruky som mal studené, chrbát a krk stuhnutý zo spánku v kresle. Na toto si budem musieť dať pozor, zaspať v kresle, to už nie je pre osoby v mojom veku. Na ten sen som v okamihu prebudenia zabudol, takže ma ani teraz nemátal.

Neochotne som vstal z kresla, ponaťahoval si dolámaný chrbát a pomalou rozospatou chôdzou som sa dotackal do spálne kde som pôvodne išiel kvôli skrini a čistému habitu, akosi však môj pohľad upútalo čosi iné. Môj pohľad priam zväzovala svetlá, pokrčená a zničená obálka. Pristúpil som bližšie a v tom sa mi v hlave vynoril obraz, konkrétne tvárička obkolesená hustými čiernymi vlasmi, s obrovskými zelenými očami. Takými aké mala tá žena. Lež táto tvár nemala široké sánky a líca pevné a chudé, nemala tvár dospelej ženy, táto tvár bola bucľatá, okrúhla a líca jej zdobili malé jamky keď sa usmiala. Bola to tvár tej neznámej malej dámy z môjho sna tým som si bol istý. Akurát nerozumiem prečo sa mi o nej snívalo, v živote som to dieťa nevidel. Nie je to ani len študentka, ani bývalá študentka tejto školy, to by som si tie črty zapamätal. A vôbec neviem prečo sa tým zaťažujem, bol to len sen, nič viac a nič menej. To dievča zrejme ani len neexistuje, tak prečo strácať drahocenný čas.

Obraz malej dámy zmizol a ja som znova sledoval stolík, obálku. Spamätal som sa a spomenul si prečo som sem vošiel. Otočil som sa ku skrini a vytiahol z nej čisté nohavice, košeľu habit, následne som sa premiestnil do kúpeľne. Pod prúdom horúcej vody som premýšľal nad mnohými vecami, relaxoval som tak povediac. A trošku som zaspal, dá sa povedať. To som však zistil až keď mi prudko spadla hlava a udrel som si ju o stenu pri vani. A tak som sa vytackal z vane, utrel, obliekol. A nemal som čo robiť, bolo zúfalo málo hodín a ja som naozaj nemal do čoho štuchnúť. Veď by som si narušil stereotyp! Máte ma už konečne za blázna? Zobudím sa len o pár hodín skôr a netuším čo mám robiť. Normálny človek by sa zrejme tešil z dosiahnutého času navyše, ale ja neviem čo s ním. Ja jednoducho nemám mať voľný čas, potom len tak bezcieľne pochodujem sem a tam, od nervozity zvozím zopár študentov a to je celý môj život, stále dookola. Ľahnúť si nemôžem, nezaspal by som a keby aj po prebudení by ma neskutočne bolela hlava, tak som si sadol späť do kresla a len tak som čumel na svoj domov. Áno toto je môj domov, miesto ktoré mi dáva istotu. Vy by ste si domov predstavili s pár ľuďmi, ktorých nazývate rodinou, ja žiadnu nemám. Vy by ste domovom nazvali miesto kde je plno svetla, lásky, radosti a tepla, aj tu mám tmu, svoj systém usporiadania vecí, ktorý by ste vy nazvali bordelom. Viem čo je milovať, no nemám tušenie aký je to pocit, keď je vaša láska opätovaná a o radosti viem len toľko, že je to pocit uspokojenia, ten zvyčajne dosahujem keď som sám v tichu, keď čítam, varím elixíry, keď spomínam na to dobré v mojom chabom živote. Ach dosť týchto trápnych úvah o tom ako som si sám pokazil život.

Vzápätí som vstal odhodlaný skúsiť si vychutnať časť života, ktorý mi ešte zostal. Vyšiel som zo svojej pracovne a dvere som sprudka zabuchol. Na mojej tvári bol stále ten výraz, pri ktorom nik nevie v akej nálade som. Jednoducho som nahodil svoju kamennú masku. Ale ak by mi niekto momentálne videl do duše pochopil by, že je to len a len maska. V mojom vnútri som mal nesmierne odhodlanie, akosi ma niečo nakoplo, akoby nejaký šok, ktorý mi prikázal urobiť čokoľvek kým ešte nie je neskoro. Nevedel som kam idem, vedel som že tam nemôžem zostať dlho, čakalo ma totiž vyučovanie. Bolo to ako keď vezmete starú zaprášenú lampu, ktorá už nemala nikdy osvetliť miestnosť, no vo vašich rukách s znova rozbliká zlatisté svetielko. Niečo ako nový prúd energie, nový život. Neviem ako to do mňa vošlo a čo to malo znamenať no ocitol som sa v tieni majestátnej budovy na mladom trávniku. Bola nádherná jar to som doteraz nevnímal tak intenzívne ako teraz, keď som nakopnutý energiou. Sadám si do mäkkej trávy vlhkej od rannej rosy a sledujem toto miesto, veľa sa zmenilo odvtedy čo som na tomto mieste sedával a sledoval okolie krásneho hradu, od čias môjho štúdia na škole. No najviac som sa zmenil ja. Už nie som ten zasnený, osamelý chlapček spod vŕby, teraz som pesimistický, arogantný a bezcitný dospelák, ktorého sa nič jemné a nežné nedotkne. Zatrpkol som.

Vŕba už zas kvitne, na jazere sa objavujú žabky a vtáky sa vracajú späť domov, do korún rokfortských stromov. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal takto.

Je jar, budú kvitnúť kvety a všade sa bude roznášať ich omamná vôňa. Kvety, kvitnúť budú aj ľalie a ich omamná vôňa mi zas pripomenie najväčší sen, sklamanie, chybu môjho života. Už to prišlo, moja normálna zlá nálada, konečne som sám sebou. Rozzúrene vstávam z mäkkej trávy a ponáhľam sa späť k žalárom. Ja na svoje hodiny nemeškám, to meniť nebudem. Rozrazil som dvere do učebne a popripravoval si pomôcky na dnešné vyučovanie, vzápätí som zavolal na nejakého škriatka z kuchyne, lebo kvôli prechádzke som nestihol raňajky.

S mrzutou tvárou som pochodoval chodbou až do učebne, študenti, ktorí ešte neboli vo svojich učebniach brázdili hore dolu úzkou chodbou a nebrali ohľad na svojich spolužiakov. Bol som svedkom troch čelných zrážok a jedného vrazenia do boku študenta idúceho po tzv. „hlavnej ceste“ . Nech si do seba vrážajú, možno ich po zrážke osvieti a získajú aspoň minimum mozgových buniek.

„Poď ku mne, nechoď odo mňa preč!“ Kričal neznámy hlas, obzeral som sa sem a tam no nenachádzal som osobu od ktorej mi boli adresované tieto slová.

„Som predsa tu, vieš že som, neopúšťaj ma“ začul som znova a potom som ju zbadal, mala svoje biele šatočky ušpinené a vlásky trochu ulepené, ale bola živá a zdravá. Čo to táram, je to len môj prelud. Viem, že to tak je, aj keď je to dievčatko také skutočné. V skutočnosti neexistuje, je len v mojej hlave. Vlastne ani neviem ako sa volá. A netuším čo tieto preludy znamenajú, čo to znamená pre mňa, kto to celé spôsobuje. Otázky na ktoré si budem musieť podľa možnosti odpovedať ja sám. No mám ju rád. Je to taký môj malý nenápadný a tichý spoločník. Takto mám pocit, že je niekto neustále so mnou. Narúša sa mi môj stereotyp a ja si nesťažujem, nechýba mi. Nastala zmena a stereotyp posielam kade- ľahšie. Snáď mi nebude chýbať. Už nie som osamelý, nie som sám.

Teraz ku mne naťahovala svoje krátke, tučnučké detské rúčky. Bola odo mňa asi dva či tri metre ďaleko. Výraz jej tváre hovoril za všetko. Chcela aby som uveril že je naozaj pri mne a že ju potrebujem, že ona potrebuje mňa. 6e máme byť spolu. Vedel som že nie je skutočná, teda možno niekde takéto dievčatko je, ale toto je čisto výplod mojej fantázie. To som si hovoril, že moja fantázia je extrémne slabá a zrazu si dokážem vybaviť malé nádherné dievčatko, ktoré potrebujem k svojmu životu, aby bola mojim malým spoločníkom.

Irónia osudu. Som starý mládenec a zrejme mi z toho preskakuje.

Prijímam aj kritiku :)

[ » na začiatok « ]