Kapitola:
Pridaná: 22.9.2009, 20:55:11
Čítaná: 4187×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Stacy, Jason, Jane a i.
Stručný dej: Stacy sa stala nehoda. Aký vplyv to bude mať na jej život?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1.kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » Nečakané 12 » Chcem ju, ale... 13 » Koho chcem ja? 14 » Príliš mladá 15 » Toľko odhalení naraz 16 » Pomsta bolí 17 » Ďalšie rozhodnutie 18 » O dieťati 19 » Ďalej nevládzem 20 » Láska a nenávisť

Zaskučala som od bolesti lebo mi svojím telom tlačil na ešte stále nezahojené rany. Ani to s ním nepohlo. Uprene mi hľadel do mojich vyplašených očí. Jediné čo som ja videla v tých jeho bola túžba. Naklonil sa ku mne ešte bližšie a potom ma začal bozkávať.

Začala som sa brániť ale nemalo to zmysel. Bol silnejší ako ja a či som chcela alebo nechcela musela som si priznať, že jeho bozky sa mi páčili. Bolelo ma celé telo ako ma tlačil tým svojim k stene ale aj napriek tomu som mu ich začala oplácať. Čím vášnivejšie som ho bozkávala tým viac som ho nenávidela a ešte viac milovala.

„Tak ty mi nevieš odpustiť.“ Počula som zlomený hlas Tomasa.

Jason ma pustil a o krok odo mňa odstúpil.

„Tomas to nie je tak...“

„Tak ako to vyzerá? To si chcela povedať?“ dokončil za mňa.

Zúfalo som naňho pozerala a uvedomila som si, že aj keď už som si myslela, že som už úplne na dne padala som práve ešte hlbšie.

Tomas sa otočil a odišiel preč.

Nešla som za ním. Vedela som, že to nemá zmysel. Otočila som sa na Jasona a jednu som mu vrazila.

„Čo si myslíš, že si? Že ma jednoducho schmatneš a začneš bozkávať.“ Kričala som.

„Ja nie som jedna z tých husičiek s ktorými si chodil!“ znovu som mu jednu vlepila.

„Spravil som to iba preto, že ťa milujem a nepovažujem ťa za jednu z mnohých.“ Povedal nahnevane.

„Ale ja som to nechcela. VYNÚTIL SI SI TO!“ zrevala som „Nepredstavovala som si, že keď sa budeme prví krát bozkávať tak to bude nedobrovoľne.“ Dodala som ešte pošepky.

„Takže ty si si nás spolu...“ začal ale nedovolila som mu dokončiť.

„Žiaľ áno.“ Povedala som sklamane a utiekla som preč.

Prechádzala som sa prázdnym slnečným hradom ako bez duše. Ešte stále bola nedeľa ráno a všetci si pravdepodobne vonku vychutnávali čím ďalej tým viac jarného slniečka. Ja som ale na nič podobné ani nepomyslela.

Potrebovala som svoju myseľ poriadne zamestnať aby nemala čas myslieť na tú vnútornú prázdnotu. Potom čo mi Jason spravil som nedokázala už vôbec nič cítiť.

Naskytla sa mi priam ideálne činnosť. Keď som tak rátala koľko času mi ešte ostáva do VČU ostala som prekvapená. Mala som presne dva týždne. Skúšky sa mali konať na konci apríla a keďže som skoro týždeň strávila v nemocničnom krídle bolo to jasné.

Vydala som sa rovno do knižnice a ostala som tam dokým ma madam Pinceová odtiaľ nevyhodila. Takto ubehol aj môj zvyšný čas na učenie (okrem výletu do Rockvillu po nový prútik). Učila som sa od nevidím do nevidím. S nikým som nekomunikovala, skoro som nejedla a spala som len ak mi náhodou odkvicla hlava nad jednou z mnohých kníh.

Tento krát sa na mňa Jane nehnevala, že jej nevenujem žiaden čas lebo sa o mňa bála. Prehovárala ma aby som si aspoň trochu oddýchla alebo išla s ňou a nejakou jej kamarátkou na obed ale snažila sa zbytočne. Nepočúvala som ju. Až v deň skúšok, keď som čakala na tú poslednú, Dejiny mágie a s knihou v ruke som stála pred jednou z učební mnou niekto prudko trhol za ruku. Kniha mi vypadla z ruky a ja som hľadela na rozzúreného Jasona. Absolútne som sa nenechala zaskočiť. Iba som dvihla knihu a znovu som ju otvorila.

Vytrhol mi ju z rúk a hodil ju na zem.

„Čo si myslíš, že robíš?“ vybafla som naňho.

„Pokúšam sa ťa prebrať Princezná.“ Zvolal nahnevane.

„Máš snáď pocit, že spím, PRINC?“ zasmiala som sa podráždene a posledné slovo som zdôraznila.

„Nie. Mám pocit, že si v tranze. Stacy prečo to robíš? Prečo sa tak týraš? Prečo s nikým nekomunikuješ?“ hovoril pre zmenu zúfalo.

„Bola sa ti sťažovať Jane? Alebo ti snáď plakala na ramene, že nevie čo má so mnou robiť?“ posmievala som sa mu. Jane sa otočila chrbtom kamarátke s ktorou sa práve o niečo rozprávala a bez slova nás pozorovala.

„Stacy už si sa videla v zrkadle? Si úplne bledá, máš vpadnuté líca a tmavé kruhy pod očami. Takto nemôžeš existovať. Stane sa ti niečo.“ Dohováral. Ja som ho ale nepočúvala a pokračovala som si o svojom.

„A ty si ju určite veľmi rád utešil, že?“ nedala som pokoj.

„Stacy počúvaš sa vôbec? Toto nie si ty!“ zakričal.

To už sa na nás dávno pozerali všetci piataci ktorý tam tiež čakali.

Opäť som ho odignorovala a stále som pokračovala.

„Objal si ju, využil si, že je bezbranná a smutná. Potom si ju pobozkal...“

„TAK DOSŤ!“ zreval a ja som sa zarazila.

„To už by stačilo Stacy.“ Povedal miernejšie a zobral mi obe ruky do tých svojich.

Pozrela som mu do tých nádherných zelených očí a opäť som pocítila to čo som celé dva týždne tak úspešne potláčala. Lásku a nenávisť zároveň. Hovorí sa, že od nenávisti je len krôčik k láske ale vo mne sa tieto dva pocity bili naraz. Moju prázdnotu vystriedal vnútorný boj.

Jason sa ku mne nahol a jeho pery boli čoraz bližšie k tým mojim.

V tom sa rozleteli dvere od učebne a stál v nich profesor Tofty.

„Žiaci môžete sa ísť usadiť.“ Vyhlásil ale nikto sa nepohol. Každý nás pozoroval.

Ja som vyhrala svoj boj a spamätala som sa. Svoje ruky som vytrhla s tých jeho a vlepila som mu už v poradí tretiu facku.

„Už nikdy na mňa nič podobné neskúšaj.“ Zavrčala som a už som kráčala do učebne.

Vrelo to vo mne. Nevedela som sa upokojiť. Vyhrávala vo mne moja vlčia stránka. Triasla som sa od zlosti nad tým, že som sa do toho zasa nechala vtiahnuť. Už som nechcela byť v trojuholníku Tomas, Jason a ja, aj tak som už toho pokazila dosť. Len vďaka mne sa dvaja dobrý kamaráti od prvého ročníku spolu už cez dva mesiace nebavili. A to len preto, že som sa s Tomasom zahrávala.

Jednému som ublížila ja a druhý zasa ublížil mne. Asi som si to zaslúžila.

Prudko som odtiahla stoličku a tá s buchnutím spadla na zem.

„Nejaký problém slečna?“ oslovil ma profesor.

Všetky pocity ktoré som tie dva týždne necítila a namiesto nich som mala prázdno sa teraz objavovali naraz a to len pre jedinú chybu.

Nemala som sa Jasonovi pozerať do očí. Možno by moja letargia vydržala a ja by som mala pokoj.

Pozerala som na profesora ale nevedela som čo mám povedať. Bolo jasné, že si tu nedokáže odsedieť hodinu a odpovedať na otázky na papieri.

„Slečna posaďte sa prosím, lebo skúška začína.“ Upozornil ma a stále zo mňa nespúšťal zrak.

Zatočila sa mi hlava a podlomili sa mi kolená.

„Ste v poriadku?“ zapišťal ustarane a dvíhal ma.

V tom som si uvedomila prečo som taká zúrivá. Chýbali iba tri dni do začiatku cyklu splnu.

Opäť som sa postavila na nohy a bez rozmýšľania som utiekla preč. Nevedno kam, nevedno kde...

-------------------------------------------------

Tak a toto je posledná časť prvej série. Definitívne som sa rozhodla, že budem písať aj druhú. Ešte neviem aká bude dlhá ale nemyslím, že až tak ako tá prvá. Dvadsať kapitol je zatial môj osobný rekord :D takže sa teším sama zo seba... xD

II. 1.V nemocnici

Tak a teraz venovanie.

Túto kapitolu chcem venovať:

1.Merope Gaunt

2.Sallen

3.Čcho2580

4.Edmundovi

5.Emme Davisovej

6.Ritchee Harry Potterovi

[ » na začiatok « ]