Kapitola:
Pridaná: 16.9.2009, 21:03:08
Čítaná: 2364×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Stacy, Jason, Jane a i.
Stručný dej: Stacy sa stala nehoda. Aký vplyv to bude mať na jej život?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1.kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » Nečakané 12 » Chcem ju, ale... 13 » Koho chcem ja? 14 » Príliš mladá 15 » Toľko odhalení naraz 16 » Pomsta bolí 17 » Ďalšie rozhodnutie 18 » O dieťati 19 » Ďalej nevládzem 20 » Láska a nenávisť

„Stas prosím nerob to.“ Hovoril Tomas skľúčene.

„Pre teba už nie som Stas.“ Hovorila som veľmi pomaly. „Medzi nami je už k-o-n-i-e-c.“ zdôraznila som posledné slovo a sama som sa cítila ako nejaká mrcha.

„Stas ja...“

„S-T-A-C-Y.“ opravila som ho hladne.

„... ja som to spravil iba preto, že som si myslel, že to je pre teba to najlepšie. Nechcel som ťa z niečoho vynechať.“ Už sa mu triasol hlas. Mala som pocit, že zadržiava plač.

„Ako vidíš nebolo to ideálne.“ Zaškľabila som sa naňho a opäť som sa zviezla do ležiacej polohy. Otočila som sa mu chrbtom a predstierala som, že idem zasa spať.

„Pre Merlina ty si ešte stále nepochopila, že ja ťa naozaj milujem?!“ jeho hlas bol taký zničený až ma pri srdci pichol pocit viny. Donútilo ma to aby som sa naňho opäť otočila. Nepáčilo sa mi to čo som videla. Oči mal červené a každú chvíľu z nich mohli začať tiecť slzy.

Aj mňa v očiach čosi zaštípalo. Iba som pokrútila hlavou a sklopila pohľad.

„Dobre.“ Zašepkal. „Keby si niečo potrebovala ty alebo dieťa tak za mnou pokojne príď.“ Povedal zlomene a potom sa už postavil a odišiel preč.

Opäť som sa rozplakala. V poslednej dobe som plakala tak často, že už som sa ani nepokúšala s tým prestať. Možno to bolo tým, že som tehotná a možno nie. Ale čo na tom záleží?

Teraz som sa cítila zle pre Tomasa.

Ublížila som mu. Vedela som, že ma má rád. Nemusel mi to hovoriť. Vedela som to až priveľmi dobre. Začalo sa vo mne byť svedomie.

Asi som si iba nahovárala, že mu nedokážem odpustiť. Nechcela som si priznať, že som ho nikdy nemilovala. Bola som s ním šťastná. To áno ale iba pre ten pocit, že nie som sama. Až teraz som si uvedomila ako veľmi som mu tým ublížila. Tým, že som bola som s ním a dávala som mu akúsi ilúziu, že ho milujem som mu ublížila ešte viac ako keď som sa sním rozišla.. Z mojej strany to bola nevinná hra z tej jeho láska ku mne.

Ale ja som milovala iného. Niekoho kto mi ublížil omnoho viac ako Tomas. Aj fyzicky aj citovo...

Pozrela som na Jasona ako leží na svojej posteli a pokojne spí.

„Vždy si vyberám nesprávne. Prečo práve teba musím milovať?“ zašepkala som smerom k nemu a potom som od neho odtrhla pohľad.

„Lebo aj ja teba.“ Odpovedal mi Jason.

Zamrazilo ma. Myslela som si, že spí.

Všetko kazím. Nemal to počuť. Pozerala som do stropu a čakala čo bude ďalej.

Nemusela som čakať dlho lebo na moje šťastie zo svojej izby vypochodovala Pomfreyka a zamierila si to ku mne.

„Teraz by som už konečne mala vyšetriť dieťa. Súhlasíte?“ zastala pri mne a čakala.

Iba som prikývla na súhlas a ona zatiahla závesy.

Keď skončila s potešením mi oznámila, že dieťatko je v poriadku. Mne to ale bolo jedno. Potom vyšetrila ešte ostatné zranenia a šla k Jasonovi. Moje závesy nechala zatiahnuté.

Počula som ako zatiahla závesy aj okolo jeho posteli a keď ich znovu odtiahla, videla som na zemi dva pári nôh.

„Môžete ísť a o dva dni príďte na kontrolu.“ Hovorila Pomfreyka.

„Dobre a mohol by som sa porozprávať so Stacy?“ spýtal sa Jasonov hlas.

„Slečna Pryceová potrebuje pokoj. Rozhovor by ju mohol rozrušiť.“ Šepkala Jasonovi ale aj tak som ju počula. Napriek tomu, že o mne hovorila ako o psychicky nestabilnej, bola som jej vďačná že, sa vyhnem rozhovoru s ním.

Potom som už iba počula kroky a buchnutie dverí.

Na druhý deň za mnou prišla Jane s ospravedlnením, že skôr nemohla lebo sa musela učiť na VČU. Keď ma zbadal na jej tvári sa odzrkadľovalo zhrozenie. Chvíľu komentovala ako neuveriteľne unavene a zničene vyzerám a potom sa ma spýtala čo sa mi vlastne stalo.

Začala som s tým ako som napadla Jasona a postupne som jej všetko vyrozprávala. Celý čas nič nehovorila iba mlčky prikyvovala, keď som sa ale dostala k tomu čo sa stalo keď som sa prebrala v nemocničnom krídle, zasekla som sa a nevedela som ako ďalej. Otočila som sa jej chrbtom a zavrela som oči. Jane zmätené tým náhli prerušením obehla posteľ a pohladila ma po vlasoch.

„Čo si sa potom dozvedela? Vieš, že mne to môžeš povedať.“ Povedala milo.

„Ja viem.“ Povedala som úplne bez života a otvorila som oči.

Neplakala som a ani som plač nepotláčala. Už sa mi nechcelo plakať. Cítila som sa prázdna. Nenapĺňal ma ani pocit nového života ktorý sa vo mne vyvíja.

Jane si kľakla vedľa mojej postele a pozrela do mojich neprítomných očí.

„No tak Stacy. Tak už mi to povedz!“ hovorila potom už s obavami v hlase.

Mne sa do toho ale nechcelo. Mala som pocit, že to nezvládnem. Vedela som, že ak začnem, otvorím tým tému nielen dieťaťa ale aj tému ktorá bolí možno ešte viac. Myslela som na Jasona a Tomasa. Všetko spolu súviselo. To že, čakám s Tomasom dieťa ale nemilujem ho. Rozídem sa sním a tým ublížim jemu ale aj sebe lebo som prišla o toho najlepšieho kamaráta akého som kedy mala. A aby to nestačilo, je tu Jason ktorý mi ublížil najviac v celom mojom živote niekoľko krát za sebou a ja sa napriek tomu do neho zamilujem. Nedokážem mu to ale zabudnúť natoľko aby som s ním mohla byť a tak ostanem sama s dieťaťom. Budem bývať s otcom ktorý ani nevie, že existujem a nestojím mu za to aby mi aspoň raz napísal ako sa mám a to len preto, že nesúhlasím s jeho čistokrvnou filozofiou. A ostanem sama dokým sa nezbláznim lebo aj keby som chcela tak ako mladá slobodná mamička si nikoho aj tak nenájdem (ale aj tak by som si nikoho nehľadala, a to všetko len pre jedného zlého chlapca).

Takto som videla svoju budúcnosť. Nemala som sa pre koho radovať. Netešila som sa, že sa stanem matkou...

Všetko sa pokazilo. Bola som úplne sama (už zasa)...

„Čo je to s tebou? Povedz mi to. To pomáha.“ Prehovorila Jane už vystrašená, čím prerušila sled mojich myšlienok.

Konečne som si uvedomila, že na mňa hľadí a vrátila som sa do reality.

Nemala som pocit, že keď sa jej vyrozprávam tak to pomôže ale bola to kamarátka a takéto veci si kamarátky zvyčajne hovoria. Tak som sa zachovala ako každé iné dievča a povedala som jej čo sa stalo.

Hovorila som unavene a nezaujato. Nezastavila som sa ani na jej šokované poznámky typu: “Pre Merlina“ alebo “To nemyslíš vážne“.

Povedala som jej úplne všetko až na svoje pocity. Nemienila som jej vešať na nos, že sa mi zrútil celý svet a že, už ďalej nemám prečo žiť. Ani len pre dieťa sa mi nechcelo.

Keď som skončila, Jane ma objala a potom na mňa znovu pozrela. Jej prázdna fráza “Všetko bude dobré.“ Vo mne v tej chvíli vyvolala taký zúfalí smiech až na mňa Jane vyľakane pozrela.

„Čo ti je smiešne?“ spýtala sa zmätene no ja som sa stále smiala. Pokúšala som sa upokojiť ale bolo to zbytočné.

Už som sa smiala aj sama sebe ako rýchlo som sa dokázala dostať do tak bezvýchodiskovej situácie, aká som úbohá a ako sa ľutujem.

To už Jane utekala zavolať Pomfreyku aby so mnou niečo spravila. Vraj “Ty si sa zbláznila Stacy.“ Rozčuľovala sa.

Pomfreyová ku mne pribehla a už aj mi nalievala nejaký elixír.

Ešte stále som sa neprestala smiať a začínalo ma už s toľkého natriasania bolieť brucho.

Bez slova ale s rehotom som si od Pomfreyky vzala pohár a pokúsila som sa ho vypiť. Trochu som si oprskala periny ale nakoniec som to vypila.

Postupne som sa upokojila až som zaspala.

Keď som sa potom na druhý deň v nedeľu zobudila, Jason sedel na posteli vedľa tej mojej a Pomfreyka práve končila s jeho vyšetrením. Všimol si, že naňho pozerám ale nič nepovedal. Iba sa postavil, pozdravil a odišiel.

Ja som zavolala na Pomfreyku. Tá sa otočila ku mne a spýtavo na mňa hľadela.

„Chcela by som už odtiaľto odísť.“ Povedala som stručne.

Pomfreyová nenamietala. Najprv ma vyšetrila a skontrolovala všetky poranenia a potom mi oznámila, že za dva dni sa mám hlásiť na kontrolu.

Čo najrýchlejšie (aj keď menšie alebo väčšie bolesti, nevšímajúc si) som sa obliekla do nového habitu a vyšla som z ošetrovne.

Oproti dverám stál Jason opretý o stenu. Zaspätkovala som a chcela som sa vrátiť naspäť.

On sa však odlepil od steny a než som stihla čokoľvek spraviť, silno ma chytil za ruku, stiahol mi ju za chrbát a pritiahol si ma k sebe. Chcela som sa mu vytrhnúť ale on mi chytil aj druhú ruku a oprel ma o stenu.

----------------------------------------------------

Nechcem predbiehať a tak vám nepoviem čo chystám do blízskej budúcnosti ale ak sa mi to podarí tak si ešte zopár kapitol prečítate a koniec nepríde tak skoro.... xD

20.Láska a nenávisť

Akosi sa s tohto príbehu neviem vymotať :X xD

Venované tým ktorých láska bola, je alebo ešte len bude neopätovaná.

[ » na začiatok « ]