Kapitola:
Pridaná: 18.9.2009, 14:49:57
Čítaná: 2505×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Janka, Nataša, Simona
Stručný dej: Ahojte, som Simona Kailová. Mám sedemnásť rokov a dve sestry Janku a Natašu. Sme trojičky, ale nie jednovaječné, takže ani jedna sa na seba nepodobáme. Nemáme ani jednu rovnakú črtu alebo vlastnosť. Sme úplne odlišné, ja som najvyššia, druhá v poradí je Janka a tretia je Nataša. Keď sa postavíme vedľa seba, tak vytvárame somárske schody, ako mama vravieva. Aj farbu vlasou máme odlišnú, ja mám bledohnedé vlasy, Janka má špinavý blond a Nataša má čisto čokoládové vlasy. Veľmi jej závidím, ale mamina mi vždy povie: ,,Takú farbu vlasou ako máš ty, takú nikto iný na svete nemá.“ To ma vždy povzbudí. A asi si kladiete otázku, prečo som ani raz nespomenula otca. S maminou sa rozišiel pred siedmimi rokmi. Vedel plynulo po anglicky tak sa odsťahoval do malého mestečka neďaleko Seatlu. Je to Forks. Mama nás tam na nejakú dobu posiela, tak uvidíme aké to tam bude.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Odchod 2 » Privítanie 3 » Stres 4 » Zoznamovanie 5 » Odpovede 6 » Skok

5.ODPOVEDE

Edward ma odprevadil až k triede, kde ma čakali Janka s Natašou.

,,Nezabudni, pozývam ťa na obed.“ Usmial sa a odišiel preč.

Otočila som sa k babám ktoré na mňa vyvaľovali oči.

,,To malo byť, akože čo?“ spýtala sa Nataša.

,,Aaaaa,“ vykríkla som od radosti.

Baby na mňa stále pozerali ako puk a až keď zazvonilo na hodinu sa spamätali.

,,No dobre, teraz sa sústreďme na našu ďalšiu hodinu.“ povedala Janka vošla do triedy.

Ja som sa upokojila a začala som hľadať kartičku s podpismi profesorov.

Asi po desiatich minútach som ju našla. Vbehla som do triedy a pristúpila som k profesorke zemepisu.

Rozhliadla som sa po triede a videla som, že Janka s Natašou už dávno sedia v laviciach.

,,Dobrý deň pani profesorka Krouwellová.“

,,Dobrý deň, slečna Kailová.“ Usmiala sa a podpísala miesto vedľa zemepisu.

,,Nech sa páči. Sadnite si dozadu k slečne Simonovej.“ Ukázala na zadnú lavicu.

,,Učebnica je v lavici.“

,,Ďakujem,“ poďakovala som sa a odišla som si sadnúť.

,,Ahoj,“ pozdravila som malú hnedovlásku a sadla som si k nej.

,,Ahoj, ja som Kirsten Simonová .“ Predstavila sa mi a podala mi ruku.

,,Ja som Simona Kailová.“ Usmiala som sa.

,,Dnes sa ani moc nebudeme učiť.“ Šepkala. ,,Keď je prvý deň, tak slečna Krouwellová nám dá voľnú hodinu.“

,,To je super, naši profesori mali strašne tvrdý režim.“

,,A skadiaľ si,“ spýtala sa ma.

,,Ja som zďaleka.“ Povzdychla som si.

,,Nebývaš tuto v meste?“ Začudovane na mňa pozerala.

,,Nie, bývam na Slovensku.“

,,Ahá, tak to máš pekne ďaleko,“ Dodala a smutne sa zatvárila.

,,To mi je ľúto.“ Chytila ma za ruku.

Pozrela som sa jej do očí ale hneď som zrak odtiahla, lebo by som sa asi rozplakala.

Slečna Krouwellová sa postavila a všetci na ňu upreli zrak.

Začala sa prechádzať.

,,Tak.“ Povzdychla si a potom zasa pokračovala. ,,dnes sa nebudeme učiť, tak vám dávam voľnú hodinu.“

Všetci vykríkli od radosti.

,,Čo som ti hovorila.“ Usmiala sa Kirsten.

,,Mala si pravdu.“ Povedala som od radosti.

Toto je super. Asi sa mi tu bude páčiť. Dnes ma čakajú ešte tri hodiny a obed s tým najkrajším chalanom na svete.

Povzdychla som si, sklonila som hlavu a na tvári sa mi objavil úsmev.

,,Čo ti je,“ spýtala sa vystrašene Kirsten.

,,Nič, nič mi nie je, len som premýšľala nad niečím.“ Upokojovala som ju.

,,To som rada, už som zľakla, že ti niečo je.“ Upokojila sa a otočila so smerom k tabuli. Vytiahla si nejaký popísaný zošit a otvorila ho na prázdnej strane.

Sledovala som každý jej pohyb a hrozne ma zaujímalo čo ide robiť.

,,Čo ideš robiť,“ jemne som sa jej spýtala.

,,Idem si kresliť. Baví ma maľovanie a kreslenie.“

,,A ukázala by si mi nejaké kresby? Mne sa to hrozne páči keď vie niekto pekne kresliť.“

Prikývla a podala mi zošit do ktorého začala kresliť.

Začala som ho listovať a pomaly som si prezerala každú jednu kresbu. Tie kresby boli úžasné, na jednej bola príroda na druhej nejaká postava a na tretej portrét. Všetky kresby boli nádherné.

Podala som jej zošit a už len čakala čo poviem.

,,No čo páčia sa ti?“ celá nedočkavá sa ma opýtala.

,,Sú nádherné.“ Povedala som a ona ma od radosti objala.

Bola som prekvapená s jej reakcie ale dojalo ma to, tak som ju aj ja objala.

,,Som rada, že sa ti páčia, keď chceš tak ťa niekedy môžem nakresliť, alebo ti môžem nakresliť niečo iné ak budeš chcieť.“

,,Budem rada, keď si nájdem čas tak ti zavolám.“ Usmiala som sa.

,,Dobre, súhlasím.“ Prikývla.

Desať minút sme sa rozprávali o kresbách a iných veciach. Niekedy sme boli hlučné a profesorka nás musela upozorniť na to aby sme sa stíšili.

Nám to bolo jedno a bavili sme sa ďalej.

Po hodine sme sa presunuli do ďalšej učebne kde sme mali fyziku.

Túto hodinu a ešte jednu a ide sa na obed.

Na fyzike nás učí profesor Kvejn. Profesor nám hovoril aký štýl učenia a skúšania má, takže hodina prebehla celkom v poriadku a dosť rýchlo. Potom som už len čakala na dejepis. Na dejepis máme profesora Sana, ktorý je troška prísny, ale taký učitelia vedia dobre naučiť. Na to, že fyzika išla rýchlo, tak dejepis sa strašne tiahol. Snažila som sa počúvať učiteľa ale bola som troška nedočkavá. Každú minútu a sekundu som čakala, že zazvoní. Na stoličke som sa mrvila a od nervozity som si nechtami prechádzala po perách.

Ta hodina bola ako večnosť. Konečne zazvonilo a ja som sa postavila a vybehla som von. Vnútri som nechcela stráviť ani minútu. Tak som čakala na Natašu a Janku. Po chvíli som sa ich dočkala a tvárili sa vydesene.

,,Čo sa deje, prečo si tak vyletela?“ spýtala sa ma Janka.

,,Už som nedokázala zostať ani minútu, potrebovala som ísť von.“ povedala som a smerovala som k jedálni.

Baby tam zostali stáť ako primrznuté.

,,No poďte, máme trištvrte hodinu na obed.“ Zakričala som na ne.

Dobehli ku mne a spoločne sme kráčali k jedálni.

Stáli sme dva metre od dverí keď ma niekto chytil okolo pása. Nevedela som kto to je a bála som sa otočiť.

,,Neboj sa to som len ja.“ Povedal ten najmelodickejší hlas na svete.

Pomaly som sa otočila a zistila som, že je to Edward.

Usmial sa na mňa a tuho ma objal. Ja som mu hlavu zaborila do jeho hrude a počúvala som tlkot jeho srdca. Uvedomila som, že moje sestry sa na toto pozerajú asi s vyvalenými očami. Odrazu som pocítila jeho pery na mojich vlasoch. Chytil mi bradu a zdvihol mi tvár aby mi pozeral do očí.

,,Si hladná?“ spýtal sa.

,,Ako vlk.“ Usmiala som sa.

Chytil ma za ruku a dal sa na bok. Pozrela som na sestry, ktoré nechápali čo sa deje.

Dá sa povedať, že ja sama som nechápala čo sa deje.

Ruka v ruke sme s Edwardom kráčali do jedálne. Vošli sme dnu a už na nás kýval Peter.

Išli sme si zobrať jedlo a prisadli sme si k nim.

Edward si dal nejaký šalát, ja cestoviny a Janka s Natašou tiež.

 Začala som sa v tom rýpať. Všetci ktorí sedeli pri stole som už poznala. Bola tam Kirsten, Alex, Peter. A ešte nejaký traja chalani, ktorý sa k nám po chvíli pridali. Tých som nepoznala.

,,Edward, kto sú tí chalani?“ potichu som sa ho opýtala.

,,Ty dvaja sprava sú moji bratia.“

,,Ahá.“ Bola som prekvapená.

,,Marek, Jakub, toto je Sima, Nataša a Janka.“ Predstavil nás Edward.

,,Ahojte,“ pozdravila som ich.

Chvíľu som ich sledovala ako sa rozprávajú s mojimi sestrami.

Pomaly som behala očami po ľuďoch pri stole. Peter sa rozprával s Alex a Kirsten.

Edward sa pozeral na mňa a snažil sa zistiť čo asi robím.

,,Čo sa deje?“ spýtal sa ma pozrel na môj tanier plný cestovín.

,,Nič.“

,,Ešte si nič nezjedla, nechutí ti to?“

Pokrútila som hlavou a pustila som sa do jedenia.

Edward sa len usmial a pustil sa dojesť ten šalát.

Všetci sme sa naobedovali a rozpŕchli sme sa na naše posledné hodiny. Edward mal poslednú hodinu angličtinu ako ja. Jeho bratia išli s Jankou a Natašou za nami, takže to znamenalo, že majú tiež angličtinu. Prišli sme pred triedu a ja už som mala pripravenú kartičku. Vošli sme dnu ale nikto tam nebol. Išli sme do riaditeľne kde nám povedali, že profesorka Westrellová chýba a hodina tým odpadáva. Všetci sme sa potešili. Všetci okrem mňa a Edwarda vyšli von. Ja som musela odovzdať kartičku s podpismi.

,,Tu je tá kartička.“ Podala som jej ju a ona mi podala tri kľúčiky.

,,Toto sú kľúčiky od vašich skriniek.“

,,Ďakujem.“ Poďakovala som sa jej a vyšla som z riaditeľne.

Edward mi tie kľúčiky zobral a pozrel si ich čísla.

,,Máte skrinky vedľa seba a nie ďaleko od nás.“ Povedal a podal mi ich.

,,To je super, zajtra mi ukážeš kde. Dobre?“

Prikývol a chytil ma za ruku.

Pomaly sme kráčali k parkovisku. Úplne som zabudla, že musíme ísť pešo domov. A to čo John hovoril, že nás bude voziť, tak sa to nejako nestalo. Povzdychla som si a snažila som sa pripraviť na tú dvadsať minútovú prechádzku.

,,Čo sa deje?“ spýtal sa ma Edward

,,Nič, len ideme domov pešo. John nám sľuboval, že nás bude voziť ale nejako sa to nestalo.“ Sklonila som hlavu.

,,Ja vás odveziem.“

,,A čo Marek a Jakub ako pôjdu domov?“ spýtala som sa.

,,Oni majú svoje autá.“ povedal Edward a ukázal na tri autá vedľa seba.

[ » na začiatok « ]