Kapitola:
Pridaná: 31.8.2009, 19:09:37
Čítaná: 2758×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Tobiáš, Oliver, rodičia
Stručný dej: Tajomstvo pätnásťročného Tobiáša je odhalené, keď ho mama zazrie na ulici vo vrúcnom objatí s jeho priateľom Oliverom. Ako sa chlapec vysporiada s novou, nepriaznivou situáciou?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia, slash

Kapitola: 1 » Mama, časť prvá 2 » Mama, časť druhá 3 » Tobiáš, časť prvá 4 » Tobiáš, časť druhá

Tobiáš:

Celú noc som nedokázal zažmúriť oka. Nikdy v živote som sa necítil tak opustený. Jedinú útechu mi prinášali správy od Olivera. Mal som ich v telefóne vyše dvesto. Celú noc som si ich prezeral, čítal som ich znova a znova. Hneď ako som zostal sám napísal som mu, čo sa stalo. Odpoveď prišla takmer hneď, no neporozumel som jej:

Ahoj láska. Čakal som, kedy sa toto stane. Netráp sa, zajtra už budeme navždy spolu.

Oliver viac nechcel prezradiť. Na moju odpoveď Čo tým myslíš?, odpísal len Zajtra ti poviem viac.

Tak som teda čakal, ležal som na posteli, uplakanými očami som sledoval svoju izbu, ktorá sa odrazu zdala taká temná. Slnko už vychádzalo, začalo sa rozvidňovať. Počul som otca odchádzať do práce. Budík ukazoval šesť hodín. O polhodinu zazvoní, bude to však zbytočné. Nezaspal by som, ani keby mi dali dýchať rajský plyn. Opäť som pred očami videl včerajšiu hádku s otcom. Facka, ktorú mi dal, bola taká silná, ako ešte nikdy v živote. Fyzická bolesť však nebola nič v porovnaní s utrpením, ktoré som cítil vnútri. Nenávidia ma. Moji vlastní rodičia, v ktorých som doteraz nachádzal oporu ma nenávidia. Slzy mi stekali po tvári jedna za druhou a ja som sa ich nenamáhal utierať. Štvrť na sedem. Zo spálne som počul mamin budík. Asi ho vypla, pretože jej kroky sa neozvali. Už som nedokázal nečinne ležať a plakať. Potreboval som sa rozptýliť. Pomaly som vstal z postele a poriadne som sa povystieral, keďže moje telo ležalo v tej istej polohe viac ako dvanásť hodín. Prezliekol som si tričko; mal som ho príliš skrčené. Zabalil som si učebnice do tašky. Nemal som úlohu z matiky. Ešte by som si ju stihol napísať, ale nemal som na to náladu a ani by som sa nedokázal sústrediť. O pol siedmej som opäť počul budík zvoniaci v spálni. Mama tentokrát určite vstala, pretože som počul, ako púšťa vodu v kúpeľni. Sadol som si na posteľ a sedel som tam úplne v tichosti až do siedmej. Išiel som ku dverám, zhlboka som sa nadýchol a otvoril som ich. Kuchyňa bola rovno oproti mojej izby. Mama sedela za stolom, no ja som si ju nevšímal. Nedokázal som sa jej pozrieť do očí. V kúpeľni som si poriadne umyl tvár, najmä oči, ktoré boli stále červené. V kuchyni som si zbalil desiatu. Mame som len kývol hlavou, na viac som sa nezmohol. Však ona sa mi tiež nepozdravila. Keď som sa v predsieni obúval, počul som, že zastala za mnou, no neotáčal som sa. Povedala „Ahoj“. Jej zronený hlas mi spôsoboval ešte väčšiu bolesť. Vyšiel som z bytu bez slova a privolal som si výťah. Slzy sa mi opäť nahrnuli do očí a v kabínke som ich už nedokázal udržať. Kráčal som po ulici rýchlym krokom, nevšímal som si ľudí, ktorí na mňa hľadeli, keď som potichu zakvílil. Pred školou som sa zhlboka vydýchal a chystal som sa pobrať ďalej, keď som na svojom ramene pocítil kohosi ruku. Strhol som sa. Stál za mnou Oliver. Neovládol som sa a objal som ho.

„No tak, nie tu, poď sem vedľa,“ zaviedol ma za roh.

„Oliver, ja... mama nás včera videla. Otec ma nenávidí, zbil ma a mama-“ hlas sa mi zlomil a nemohol som pokračovať. Rozplakal som sa a oprel som si hlavu o Oliverovu hruď. Svojou nežnou rukou mi utieral slzy tečúce po tvári. Druhou ma pomaly, upokojujúco hladil po chrbte.

„Spomeň si na naše prvé stretnutie. Pamätáš sa?“ spýtal sa potichu. V mysli sa mi hneď vynorila spomienka. Ako by som si len nemohol pamätať...

Bolo to pred ôsmimi mesiacmi. Ako deviataci sme išli na exkurziu do školy, kam teraz chodím. Navštevovali sme triedy, pozerali sme sa na priebeh vyučovacích hodín, na vybavenie tried, učiteľov a žiakov, ktorí si nás znudenými očami prezerali tiež. Vošli sme do triedy s označením II.A a tam som vo štvrtej lavici uvidel chlapca s čiernymi vlasmi a peknými črtami tváre. Veľké hnedé oči uprel na mňa a ja som pohľad rýchlo otočil iným smerom. Po chvíli som však kútikom oka opäť pozrel na to miesto. Chlapec na mňa stále hľadel. Pozrel som sa naňho pozornejšie. Pod ľavým okom mal slabohnedý fľak, nepochybne modrinu. Peru mal na jednom mieste opuchnutú a vyzerala bolestivo, no napriek tomu sa na mňa usmial a ja som jeho úsmev mimovoľne opätoval. Pocítil som náhly príval tepla a nedokázal som od chlapca odtrhnúť oči. Keď sme opustili z triedu, nevyšiel som z nej celý. Moje myšlienky v nej stále zostávali. Chodbami sa čoskoro rozľahlo zvonenie oznamujúce koniec hodiny. Stál som na chodbe a obzeral som si nástenku s fotkami budúcich maturantov školy, keď som za sebou začul kroky. Chlapec za mnou kráčal s úsmevom takým širokým, aký mu opuchnutá pera dovoľovala.

„Ahoj,“ pozdravil sa a natiahol ku mne ruku, „Oliver Schofield,“ predstavil sa. Potriasol som mu podávanou rukou a tiež som sa predstavil, „Tobiáš Laurintz“. Oliver sa opäť usmial, vlastne sa usmieval po celý čas, vytiahol z vrecka zložený papierik a strčil mi ho do ruky.

„Moje číslo,“ dodal, keď uvidel môj prekvapený, nechápavý pohľad...

„Tak pamätáš si?“ vytrhol ma zo spomínania Oliver.

„Hej, jasne že si pamätám,“ odpovedal som.

„Pamätáš si, ako som vyzeral?“ spýtal sa s úškrnom. Vtedy mi svitlo. Nikdy som sa ho na to nepýtal.

„Mal si... modrinu pod okom a... a rozťatú peru,“ pozrel som sa Oliverovi do očí, čakajúc na to, čo povie. Jeho odpoveď bola stručná.

„Od otca,“ smutne sa usmial.

Zhrozene som otvoril ústa, neschopný povedať slova. Oliver sa trpko zasmial.

„Áno, môj otec ma zmlátil po tom, čo som im povedal,“ zhlboka sa nadýchol, „...aký som,“ dopovedal a odmlčal sa. Využil som ticho a neveriacky som sa ho spýtal:

„Ty si to svojmu otcovi povedal, len tak? Sám od seba?“

„Áno, v presvedčení, že to tak bude lepšie a istým spôsobom pre nich aj ľahšie prekonať fakt, že ich syn je homosexuál som im to obom oznámil raz pri večeri,“ zaspomínal Oliver. Mýlil som sa. Odvtedy mám doma peklo, otec sa so mnou takmer vôbec nerozpráva, môj vzťah s matkou sa tiež celý pokazil. Pár dní na od môjho priznania som tak už nevládal žiť. Otec sa na mňa ani len nepozrel. Býval som zavretý v izbe celý čas, čo som bol doma. Vtedy som prvý krát uvažoval o samovražde,“ skúmavo sa na mňa zahľadel. Preglgol som. Oliver pokračoval, „Potom však bola tá vaša exkurzia a keď som ťa stretol, videl som na tebe, že si taký ako ja, hoci si to, zrejme, ešte ani sám netušil. Odvtedy žijem len pre teba,“ pohladil ma po tvári, „No teraz, keď si aj ty v rovnakej situácii, ako som bol ja tesne predtým, než som ťa prvý krát stretol, vidím, že bude pre všetkých lepšie, ak s tým skončíme,“ dopovedal Oliver.

„Chceš sa rozísť?“ vystrašene som naňho pozrel, „Ale, ale-“ nevedel som, čo na to povedať.

„Nie, nechcem. Milujem ťa najviac na celom svete a nechcem, aby odsudzujúce pohľady našich nechápavých rodičov rozdelili dve osoby, ktoré sú si tak blízke. Si všetko, čo mám. Chcem, aby sme boli navždy spolu. Aby nás ani smrť nemohla rozdeliť. A preto musíme spolu zomrieť. A aj zomrieme. Dnes Toby, dnes my dvaja zomrieme, aby sme mohli žiť šťastne a bez zábran tam hore,“ ukázal rukou na modrú, bezoblačnú oblohu nad nami. Musím povedať, že ma to prekvapilo. Zomrieť? Veď mám len pätnásť. Sotva som vkročil do života, v ktorom som už skoro samostatný. A potom mi napadlo - čo je to za život, keď som v ňom zatiaľ zažil len samé utrpenie a bolesť? Čo bude ďalej, ak je to už teraz také ťažké? Je to nanič. Oliver má pravdu, musíme zomrieť. Pomaly som prikývol. Môj priateľ sa na mňa usmial, smutné hnedé oči plné utrpenia sa pozerali do tých mojich napoly vystrašených, napoly odhodlaných prijať svoj osud. Potom sa ku mne priblížil, jeho pery sa dotkli tých mojich, rukou mi zablúdil pod tričko a pohladil ma po chrbte.

[ » na začiatok « ]