Kapitola:
Pridaná: 31.8.2009, 23:01:18
Čítaná: 4856×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Tobiáš, Oliver, rodičia
Stručný dej: Tajomstvo pätnásťročného Tobiáša je odhalené, keď ho mama zazrie na ulici vo vrúcnom objatí s jeho priateľom Oliverom. Ako sa chlapec vysporiada s novou, nepriaznivou situáciou?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia, slash

Kapitola: 1 » Mama, časť prvá 2 » Mama, časť druhá 3 » Tobiáš, časť prvá 4 » Tobiáš, časť druhá

Na prvú hodinu som meškal vyše päť minút. Ospravedlnil som sa a kráčal som k svojej lavici. Nevnímal som pohľady spolužiakov, nevnímal som vôbec nič. Moja myseľ sa sústredila na Olivera a na náš dnešný koniec. Alebo by som mal skôr povedať “nový začiatok“? Rozhodol som sa, že napíšem list mame a otcovi. List na rozlúčku. Vybral som si z tašky výkres, ktorý som mal zbalený na výtvarnú, prestrihol som ho napoly a napísal som:

Milá mama a otec,

týmto listom sa chcem s vami rozlúčiť. Nedokážem žiť s pocitom, že som nenávidený, a že som vás sklamal. Verím, že mi tento čin odpustíte, a že mi odpustíte aj to, že som „iný“, ako ostatní. Budem na vás čakať tam hore. Teším sa, keď sa znovu stretneme, keď budete opäť schopní objať ma a nazvať ma “synček“. Nechcem vám mojou smrťou spôsobiť bolesť, chcem len utiecť pred životom, ktorý je ťažší, ako som si myslel, tak ťažký, že túto ťarchu nedokážem uniesť.

Spomínajte na mňa v dobrom, som predsa stále váš syn. A budem ním navždy, pokiaľ na mňa budete myslieť, pokiaľ zostanem vo vašich srdciach, tak nás nerozdelí ani moja smrť...

S láskou váš Toby

Na list dopadli moje slzy a rozpili niektoré písmená. Rýchlo som sa schoval za učebnicu, aby nikto nevidel, že plačem. Boli by z toho zbytočné otázky, na ktoré som nemal chuť, ani silu odpovedať. Bol som presvedčený, že zomrieť je tá najlepšia vec, ktorú môžem spraviť. Načo sa zbytočne trápiť?

Hodina ubehla rýchlo, rýchlejšie ako som myslel. Celý čas som nerušene sedel skrytý za učebnicou. Cez prestávku som zjedol rožky, ktoré mi mama spravila na desiatu. Vychutnával som si každú omrvinku. Uvedomoval som si, že jedlo od mamy jem posledný krát...

Na ďalšej hodine - matike - som dostal domácu úlohu navyše, pretože som nemal spravenú tú predchádzajúcu. Ach, keby si len vedela, že si ju nikdy nespravím, pomyslel som si pri pohľade na učiteľskú katedru, za ktorou sedela naša triedna.

S hrôzou som zistil, že čokoľvek, na čo pomyslím sa mi okamžite spája s mojou blížiacou sa smrťou. Prezeral som si triedu, vdychoval som každý jej detail. Takto som prežil prvé štyri hodiny; prezeraním prostredia okolo seba, spomínaním na tie najšťastnejšie chvíle môjho končiaceho života. Cez obed sme sedeli s Oliverom pri odľahlom stole v kúte školskej jedálne a preberali sme dnešný plán.

„Načo musíš ten list odniesť domov?“ pýtal sa ma Oliver, „Nestačí, ak si ho dáš do vrecka?“

„Nie, ja... možno ho tam nenájdu a...“ nikdy som nevedel klamať. Skutočným dôvodom, prečo som sa chcel ešte raz vrátiť domov bola mama. Túžil som ju ešte raz vidieť. Nedokázal by som zomrieť s pocitom, že som sa s ňou poriadne nerozlúčil. S pocitom, že som sa jej ráno ani nepozdravil, čo som teraz ľutoval.

„No dobre, ale ako sa potom dostaneš von?“ spýtal sa Oliver nervózne. Nad tým som nerozmýšľal. No tak zúfalo som chcel ešte raz pocítiť vôňu domova, že môj mozog pracoval na plné obrátky a hneď som vymyslel dôvod na vykradnutie sa z bytu.

„Poviem, že idem vyvenčiť Darsa a je to,“ predniesol som svoj plán. Oliver vyzeral, že ho to uspokojilo.

„Fajn, tak teda ťa budem čakať pred našim blokom,“ povedal Oliver a chytil ma pod stolom za ruku.

„Ostáva ešte vyriešiť dve veci - ako sa dostaneme na strechu a čo ak nás niekto uvidí?“ spýtal som sa, zatiaľ čo som si na vidličku napichol zemiak.

„Otec je domovník, kľúče od kladky, ktorou je zaistený priechod na strechu sú v malej krabičke v predsieni. Pokiaľ ide o susedov, nemáme sa čoho báť – v dvoch bytoch z osmičky bývajú ľudia, ktorí chodia sú minimálne do piatej v práci, jedna stará babka, ktorá ani poriadne nepočuje a štvrtý byt sa používa len cez víkend – má ho nejaký týpek, ktorý študuje v Bratislave a cez týždeň býva na intráku, vlastne ho má len na to, aby mal kde byť so svojou priateľkou, ktorá je z tohto mesta a zrejme býva u rodičov.“ zhrnul Oliver.

„Zrejme si si to dosť oťukol, hm?“ zahľadel som sa mu do očí a trochu pevnejšie som chytil jeho ruku.

„Hej, však som vravel, že som čakal na túto chvíľu. Vlastne som si to zisťoval ešte dávno, keď som sa chcel zabiť, takže plán bol hotový už dlhšie, čakal som len na ten moment, kedy príde čas jeho uskutočnenia,“ vysvetlil mi Oliver a usmial sa. Nechápal som, ako sa môže v tejto situácii usmievať. Potom som však na svoje obrovské prekvapenie zistil, že sa naňho usmievam tiež. Asi si všimol môj zarazený výraz, keď som si to uvedomil a usmial sa ešte viac.

„Neboj, bude to v pohode.“ Chcel som tomu veriť a zo všetkých síl som sa o to aj snažil.

***

Kráčali sme po chodníku držiac sa za ruky, ľudia sa za nami obzerali, nejakí chlapci sediaci na schodoch a fajčiaci cigarety po nás pokrikovali urážky, no nám to bolo jedno. Mali sme jeden druhého a to bolo hlavné. Boli sme v tom spolu. Pri Oliverovom činžiaku sme sa rozdelili a dohodli sme sa, že ma bude čakať na lavičke pri vchode. Prebehol som niekoľko ulíc až som prišiel na tú mne známu, ktorú som poznal od malička. Pozeral som sa na stromy, po ktorých som pred pár rokmi lozil a začali sa mi vybavovať príhody z detstva. Zneisťovali ma v tom, čo som sa chystal spraviť, volali ma “naspäť“ z tej cestičky, ktorou som sa rozhodol ísť. Snažil som sa na nič nemyslieť, no bolo to ťažké. Vošiel som do vchodu, privolal som výťah a čakal. V kabínke som hľadel na obrázky a vulgárne slová, ktoré tam niekto napísal permanentkou.

Zastal som pred dverami, z vrecka som vytiahol zväzok kľúčov, nadýchol som sa a odomkol som dvere. Počul som hlas z televízora. Vošiel som do obývačky. Mama spala na gauči. Preglgol som a potichu som vyšiel z izby. Dars sa za mnou prihnal a ja som si ho vzal na ruky. Poškrabkal som ho za uškami a na nos som mu dal pusu, potom som ho zložil opäť na zem. Vošiel som do svojej izby a z tašky vytiahol som svoj rozlúčkový list. Položil som ho na svoj pracovný stôl. Ešte raz som sa poobzeral po izbe a potom som ju posledný krát zatvoril. Kráčal som ku obývačke, oči som mal opäť raz plné sĺz. Rukávom vetrovky som si ich usušil a v obývačke som si potichu čupol ku kreslu. Mama naďalej tvrdo spala. Slzy mi už stekali prúdom a kvapkali na podlahu. Naklonil som sa nad ňu a pobozkal som ju na líce. Potom som sa rozbehol preč a utekal som ako som len vládal. Domáce prostredie ma odhováralo od veci, ktorú som išiel spraviť, no vedel som, že ju spraviť musím, pretože som si uvedomoval, že keď sa otec vráti domov, všetko bude také isté ako včera. Vedel som, že moja mama, ktorá vyzerala tak pokojne a uvoľnene sa zmení na utrápenú a plačúcu, len čo sa vytratí z ríše snov. A tak som len bežal a bežal, až kým som neprišiel k Oliverovmu bloku.

Oliver ma už čakal na lavičke, tak ako sme sa dohodli. Bol pokojný, dokonca sa na mňa opäť usmieval. Boj, ktorý sa odohrával v mojom vnútri mi zabraňoval mať na tvári akýkoľvek výraz okrem čistého vydesenia. S obavami som sa pozrel hore. Tá bytovka sa mi predtým nikdy nezdala byť taká vysoká. Koľko to asi trvá, kým človek dopadne na zem? Ruky sa mi triasli a srdce mi bilo ako splašené, no Oliver ma pevne chytil za ruku a viedol ma do vchodu. Vyviezli sme sa výťahom na najvyššie poschodie. Takmer som si prial, aby Oliverovo tvrdenie o ľuďoch bývajúcich na ôsmom pochodí bolo nesprávne. Dúfal som, že niekto vyjde z jedného z tých štyroch bytov, keď Oliver otváral štvorcový priechod na strechu. Alebo keď staval rebrík a triafal ho do toho malého otvoru. Veď s ním narobil toľko rachotu! Záchrana však neprišla...

Vyšli sme na strechu. Takmer som spadol z nôh, keď som uvidel mesto rozprestierajúce sa pred nami. Inokedy by to bol pre mňa úžasný pohľad. Inokedy... Avšak nie za týchto podmienok. Oliver zastal vedľa mňa a kochal sa pohľadom na mesto pred sebou. Videl, aký som nervózny a tak ma chytil za ruku a spolu sme si sadli. Neovládateľne som sa triasol. Oliver mi jemne potlačil hruď a ja som poddal a ľahol som si na studenú strechu. On si ľahol tiež, sklonil sa nado mňa, odhrnul mi blonďavé vlasy z tváre a pritisol si pery na tie moje. Ten dlhotrvajúci bozk ma ako tak upokojil. Keď mi Oliver svojou hebkou rukou nežne pohladil tvár, cítil som sa opäť o čosi sebaistejšie a keď sa rukou opäť dostal pod tričko a hladil ten kúsok hrude, pod ktorým mi splašene bilo srdce, pocítil som náhly príval šťastia a odhodlania zomrieť. Svojou rukou som si zašiel pod tričko, chytil som tú jeho, ktorá ma stále hladila a pevne som ju stisol.

Postavili sme sa a držiac sa za ruky sme pomaly kráčali k okraju strechy. Kolená sa mi opäť trochu roztriasli pri pohľade nadol a o niekoľko okamihov sa moja čerstvo získaná odvaha doslova vyparila. Mama! Stála pri bloku a kričala. Bol som vysoko a nepočul som celkom všetko, čo kričala, no začul som útržky viet ako Prosím, neskáč! a Milujem ťa... aký si! Pozrel som sa na Olivera.

„Prázdne reči,“ povedal pohŕdavo a nedočkavo pozeral ponad okraj strechy, „No tak, poď, o chvíľku to máme za sebou,“

Ja som však začal od okraja strechy cúvať. Tam dole stojí moja mama, ktorá ma prosí, aby som neskočil, pretože ma miluje... Takého, aký som!

„Oliver... ja... nemôžem,“ povedal som a pokrútil som hlavou, stále sa vzďaľujúc od okraja strechy. Oliverovi sa na tvári zjavil nedočkavý výraz.

„Ale môžeš. Vlastne, ty musíš! Musíš to spraviť. Tak dlho som čakal na túto chvíľu. Toby, ja dnes zomriem, som o tom pevne rozhodnutý. Už viac nebudem musieť trpieť nenávisť svojich rodičov a chcem, aby si zomrel so mnou,“ Oliver sa na mňa pozrel a natiahol ruku.

„Nie! Ja to nemôžem spraviť. Nechcem zomrieť. Mám pred sebou celý život! A ty tiež. Keď sa tvoji rodičia dozvedia, že si bol tu s úmyslom skočiť a zabiť sa, určite zmenia názor. Budú ťa mať radi!“ dych sa mi zrýchlil. Oliver nahnevane zvýšil hlas:

„Nie Toby! Vieš čo bude, ak teraz neskočíme? Skončíme na psychiatrii obklopení bandou idiotov, čo do nás budú pchať prášky, až kým sa celkom nescvokneme!“ Čokoľvek Oliver hovoril, ja som bol rozhodnutý dnešný deň prežiť.

„Radšej to, než-“ nedopovedal som. Oliver ku mne pribehol a schmatol ma za ruku.

„Ver mi Toby, je to pre tvoje dobro. Pre naše dobro.“ S týmito slovami ma začal ťahať k okraju strechy. Akokoľvek som sa snažil ubrániť, nedokázal som to. Bol odo mňa vyšší a omnoho silnejší...

V momente, keď sa moje nohy prestali dotýkať zeme, keď som padal z tej výšky, s rukou v Oliverovej dlani, srdce sa mi zastavilo od hrôzy. Nebál som sa smrti; na to nebol čas. V tej krátkej chvíli som si spomenul na list, v ktorom znela moja výčitka rodičom ... Nedokážem žiť s pocitom, že som nenávidený... Z tých ľudí tam dole, ktorí teraz sledovali naše posledné sekundy života nikto nemohol vedieť, že zomieram nedobrovoľne. Boli sme vtedy príliš vysoko...

Toto všetko mi prebleslo mysľou, kým moje telo dopadlo na zem. Bolo to tak rýchle. Nemohol som nič robiť. Smrť prišla okamžite...

[ » na začiatok « ]